Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Patriarchov byt v komunistickom dome

Číslo 3/2012 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 5081
 

V Moskve, oproti Kremľu, na druhej strane rieky Moskvy stojí dom – kolos. Nachádza sa na Bolotnom ostrove, obmývanom riekou, na Bersenevskom nábreží. Adresa je Serafimovičova ulica č. 2. Má dvadsaťpäť vchodov, je v ňom päťsto bytov. Je to vlastne skôr komplex budov, uprostred ktorých sú uzavreté nádvoria. Kedysi sa mu hovorilo Vládny dom, ale nazýva sa aj Domom na nábreží podľa románu Jurija Trifonova, ktorý v ňom strávil detstvo.

Dom na nábreží

História domu je mikrohistóriou sovietskej histórie. Architekt Boris Jofan, jeden z jeho budúcich obyvateľov, ho začal stavať koncom dvadsiatych rokov minulého storočia na základe rozhodnutia sovietskej vlády. Dom mal slúžiť na bývanie sovietskej elity. So svojimi rodinami v ňom bývali členovia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ľudoví komisári, čiže ministri vlády, špičky armády, bezpečnosti, najvýznamnejší predstavitelia sovietskej vedy a kultúry. Priebeh stavby chodil osobne kontrolovať predseda vlády Rykov, ktorý v ňom tiež býval.

Bývali v ňom i ďalší sovietski premiéri Nikita Chruščov a Alexej Kosygin, maršali Tuchačevskij, Kork, Žukov, Stalinove deti Svetlana a Vasilij, stranícke špičky Kujbyšev a Radek, akademička Lepešinskaja, šéf bulharských komunistov Georgi Dimitrov, básnik Demjan Bednyj, symbol stachanovského hnutia baník Stachanov, šéf Stalinovho sekretariátu Poskrebyšev, šéf Komsomolu Kosarev, konštruktér lietadiel Mig Mikojan. Najvýznamnejších z nich pripomína viac ako dvadsať pamätných tabúľ na fasáde budovy.

Dom bol dokončený v roku 1930. Z mnohých bytov bolo vidno na panorámu Kremľa i na Chrám Krista Spasiteľa. Na ten iba krátko, lebo v roku 1931 ho zbúrali. Dnes naň vidno opäť, lebo bol po páde komunizmu znovu postavený. V dome bývalo takmer tritisíc ľudí. Bolo v ňom divadlo, kino, škôlka, reštaurácia. Bolo to mestečko v meste. Nábytok v bytoch bol typizovaný, každý kus mal svoje inventárne číslo. Veľa bytov bolo vyhradených ako služobné miestnosti pre príslušníkov tajnej polície NKVD, ktorí boli jednak ochrankou pre významných obyvateľov, a jednak, ako to bývalo zvykom, týchto obyvateľov špehovali.

V druhej polovici tridsiatych rokov panovala v dome stiesnená atmosféra. Prebiehal Veľký teror, Stalin hodlal urobiť rozsiahle výmeny kádrov a najjednoduchším spôsobom bolo staré kádre vyvraždiť. Preto je história domu mimoriadne krvavá. Dnes je v niekoľkých bytoch domu múzeum. Nájdeme v ňom i presný súpis obetí Veľkého teroru z radov jeho nájomníkov. Bolo ich zhruba sedemsto. Každý štvrtý obyvateľ domu. Ich zoznam je vedený po kategóriách. Zastrelených bolo 242. Zoznam možno nájsť na internetovej stránke. Byt číslo to a to, podnájomník ten a ten, jeho funkcia, zastrelený vtedy a vtedy, pochovaný tam a tam. Dátum zastrelenia je obyčajne z rokov 1936 až 1939. Ale nájdu sa i dátumy zo začiatku päťdesiatych rokov. Ďalšou položkou v zozname sú tí, čo neprežili vyšetrovanie. Potom tí, čo spáchali samovraždu, aby mu unikli. Niektorí z nich skákali z okien domu a dopadali na nádvorie vedľa kvetinových záhonov a fontánok. No a napokon tí, čo nedostali najvyšší trest, ale ich zavreli do gulagu. Z ľudí, ktorých mená sú spomínané vyššie, boli zastrelení Rykov, Radek, Tuchačevskij, Kork a Kosarev. Druhého takého krvavého domu vari na svete niet.

Dom však nie je krvavý iba krvou, ktorá vytiekla z prestrelených hláv jeho obyvateľov. Ďaleko viac bolo krvi, ktorá uľpela na rukách tých obyvateľov ešte predtým, než sa z nich stali obete. Dávno predtým, než sa stali obeťami vlastných súdruhov, sami boli katmi miliónov nevinných nekomunistov.

Zbúraný chrám

Kto bol hlavným terčom komunistických represálií vždy, v každom období? Kto mal prenasledovanie zaistené za Lenina, za Stalina, Chruščova i Brežneva? Kto bol prenasledovaný najviac za oných sedemdesiat rokov?

Bola to Ruská pravoslávna cirkev. Jej prenasledovanie začalo hneď po násilnom prevzatí moci boľševikmi v roku 1917. Trvalo až do konca osemdesiatych rokov. Len od roku 1917 do konca občianskej vojny bolo zavraždených asi päťtisíc kňazov, mníchov a mníšok. Červení ich zabíjali, kde ich našli. Germogena, biskupa Toboľska, utopili. Prvým zavraždeným biskupom sa stal v januári 1918 kijevský metropolita Vladimír. Červenoarmejci ho zastrelili, predtým ho mučili. Arcibiskupa Nižného Novgorodu Joakima zavraždili a zavesili dole hlavou priamo na ikonostase v chráme. Pravoslávni kňazi sa bežne stávali väzňami v gulagu od samotného počiatku tohto systému väzenských táborov, ktorý začal rásť v dvadsiatych rokoch. Pravoslávni duchovní a kresťania patriaci k Podzemnej cirkvi tvorili pätinu väzňov na Soloveckých ostrovoch v Severnom ľadovom oceáne. Na „Solovki“ sa dostal i starý otec terajšieho moskovského patriarchu Kirilla Vasilij Gunďajev. Bol tam väznený v dvadsiatych až štyridsiatych rokoch pre nesúhlas s „Obnovlenčestvom“, hnutím, ktoré založili boľševici vo vnútri Cirkvi.

Igumen Damascén Orlovskij, predseda Fondu „Pamiatka mučeníkov a vyznávačov Ruskej pravoslávnej cirkvi“ vo svojej správe „Prenasledovanie Ruskej pravoslávnej cirkvi v sovietskom období“ uvádza strašlivé čísla. V období 1929 až 1933, teda za kolektivizácie, bolo uväznených asi štyridsaťtisíc duchovných osôb, mnohí z nich boli zastrelení. V roku 1937 sa uskutočnilo sčítanie ľudu, v ktorom všetci občania Sovietskeho zväzu nad šestnásť rokov, ktorých bolo 98,4 miliónov, odpovedali i na otázku o vierovyznaní. Za veriacich sa označilo 55,3 milióna. Z toho pravoslávnych kresťanov bolo 41,6 miliónov, katolíkov pol milióna, protestantov pol milióna, príslušníkov iných kresťanských cirkví 0,4 milióna, moslimov 8,3 miliónov, židov 0,3 milióna, 3,5 milióna bolo veriacich, ktorí neuviedli bližšie svoje vierovyznanie. Po dvadsiatich rokoch protináboženského krvavého násilia, diskriminácii veriacich v zamestnaní a neustálej protináboženskej agitácie v tlači a školstve to nebol pre komunistov úspech.

Koncom tridsiatych rokov prišiel ešte väčší teror. Alexander Jakovlev, spolupracovník Michaila Gorbačova, sa na sklonku svojho života úplne rozlúčil s ideológiou komunistickej strany, ktorej bol vysokým funkcionárom a vo svojej knihe „Storočie násilia v Sovietskom Rusku“ opísal komunistický teror proti nevinným obyvateľom sovietskeho štátu. Okrem iného uvádza, že v rokoch 1937-1938 bolo uväznených 168 tisíc duchovných osôb, z toho viac ako polovica bolo zastrelených. Ako uvádza igumen Orlovskij, v roku 1938 vládna moc konštatovala, že v niektorých oblastiach Ruska pravoslávna cirkev prestala fyzicky existovať a že dozor štátu nad ňou sa teda stal zbytočným.

Neuveriteľným antikultúrnym fenoménom sa stala likvidácia chrámov. V tridsiatych rokoch komunisti zničili na tisíce pravoslávnych chrámov. Jednoducho ich dynamitom vyhodili do vzduchu. Chrám Krista Spasiteľa v Moskve bol len jeden, asi najznámejší, prípad. Pred desiatimi rokmi sa vo svetovej tlači písalo o kamenných do skál vytesaných budhistických sochách, ktoré v Afganistane zničil Taliban. Pre západný svet to bola ilustrácia barbarstva a zaostalosti Talibanu. O architektonickej deštrukcii, ktorú vykonával v Rusku boľševičky taliban, sa v západnom svete nikdy veľa nehovorilo. Desaťtisíce chrámov bolo zavretých. Používali sa ako sklady, z niektorých sa stali múzeá, samozrejme múzeá ateizmu. Po dvadsiatich rokoch komunistickej moci bol situácia nasledovná. Z päťdesiatštyri tisíc chrámov z obdobia pred boľševičkou revolúciou ostalo koncom tridsiatych rokov iba niekoľko stoviek chrámov, ktoré boli používané na bohoslužby.

Určitý obrat nastal po prepadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom. Postupujúci Nemci z propagandistických dôvodov umožňovali na dobytých územiach Cirkvi, aby vykonávala svoje poslanie. Tisíce chrámov tam bolo otvorených, kňazi slúžili omše a vysluhovali sviatosti. Otvorenie seminárov však Nemci nepovolili. Stalin chtiac-nechtiac musel urobiť ústretové kroky voči Cirkvi, aby dosiahol národné zjednotenie v boji proti Hitlerovi, a aby eliminoval účinky nemeckej politiky na územiach dobytých Nemcami. V sovietskych médiách sa oslabila proticirkevná propaganda, časopis „Bezbožnik“ prestal vychádzať. Občania Ruska sa dozvedeli, že súdruh Stalin prijal patriarchu Sergeja. Stalin pridelil patriarchovi automobil so šoférom. Toto oteplenie vzťahov neznamenalo úplný koniec krvavého teroru voči Cirkvi, iba jeho výrazné zmenšenie. Igumen Orlovskij v správe uvádza, že v roku 1943 bolo uväznených asi tisíc duchovných osôb. Z toho polovica bola zastrelená.

Po vojnovom obrate, keď sa sovietom podarilo Nemcov postupne vytláčať späť na západ, bolo trochu hlúpe na oslobodených územiach hneď zatvárať chrámy, ktoré boli otvorené za hitlerovcov. Týchto bolo asi desaťtisíc, ako uvádza igumen Orlovskij. Najmä keď výsledok vojny ešte nebol jasný. Bežne však boli zatváraní kňazi a biskupi za to, že využili možnosť riadne vykonávať to, čo bolo zmyslom ich pôsobenia. Sovietska moc to označovala za spoluprácu s nemeckými okupantmi.

Stalinovou smrťou skončili strašné desaťročia strieľania. Nikita Chruščov Stalina demaskoval ako zločinca, i keď sa pritom zameriaval na zločiny, ktorých sa dopustil voči svojim straníckym súdruhom. O ďaleko väčších zločinoch voči nekomunistom, najmä kresťanom, sa mlčalo. Útlak proti Cirkvi pokračoval. Na jednej strane už kňazom nehrozilo zastrelenie, čo znamenalo zlepšenie situácie. Kňazi i biskupi však boli bežne súdení a väznení. V inom ohľade sa však postavenie Cirkvi zhoršilo. Povojnové oživenie cirkevnej štruktúry, ktorého dôvody sme uviedli vyššie, znamenalo, že v päťdesiatych rokoch Cirkev používala asi dvadsaťtisíc kostolov. V roku 1958 rozpútal Chruščov novú vlnu represií proti Cirkvi, tentoraz administratívneho charakteru. Jej výsledkom bolo opäť zatváranie kostolov. V brežnevovskej ére zostalo len asi sedemtisíc kostolov používaných na cirkevné účely.

Pravoslávna cirkev prežívala i obrovské poníženie. Dôstojný odpor boľševikom dokázal klásť iba patriarcha Tichon, ktorý na nich v roku 1918 uvalil kliatbu. Tichon zomrel v izolácii v kláštore v roku 1925. Jeho nástupcovia boli iba zlomenými bábkami režimu a jeho tajnej polície. Patriarcha Sergej bol ochotný tvrdiť v čase najkrvavejšieho teroru, že žiadne prenasledovanie v Rusku neexistuje. Oficiálni predstavitelia Pravoslávnej cirkvi velebili Stalina a sovietsku moc a na medzinárodnom poli boli hlásnou trúbou sovietskeho komunizmu. Treba poznamenať, že prinajmenšom v Stalinovej dobe by každé ich vzoprenie znamenalo väzenie alebo smrť. Koľko kňazov a biskupov Pravoslávnej cirkvi zlomila tajná služba KGB a donútila k spolupráci, sa asi nikdy nedozvieme. Materiály orgánov štátnej bezpečnosti neboli v Rusku po páde komunizmu zverejnené.

Sloboda prišla pre ruských kresťanov koncom osemdesiatych rokov s príchodom Gorbačovovej perestrojky. Bolo to práve v čase, keď uplynulo tisíc rokov od obrátenia Kijevskej Rusi na kresťanskú vieru v roku 988. Komunizmus sa rozložil a ruskí občania po prvýkrát uvideli v televízii bohoslužby. Nový ruský štát hľadal po rozpade Sovietskeho zväzu a jeho ničivej ideológie novú filozofickú orientáciu. Návrat k pravoslávnym koreňom sa ponúkal ako prirodzená cesta. V slobode prišla i určitá renesancia pravoslávnej viery. Nastala doba paradoxov. Nová moc sa personálne regrutovala najmä z bývalých členov komunistickej strany. Nekomunistická opozícia počas komunizmu nemala ako vyrásť. Represie inak zmýšľajúcich boli prisilné. A tak politický zápas v Rusku po páde komunizmu prebiehal ako zápas medzi komunistami, ktorí zostali v Zjuganovovej komunistickej strane, a bývalými komunistami z novej jeľcinovsko-putinovskej väčšiny. Ruský prezident Vladimír Putin bol kedysi príslušníkom tajnej služby KGB, ktorá preliala toľko kresťanskej krvi. Dnes ho vidno na televíziou vysielaných bohoslužbách po boku patriarchu.

Tak sa prinajmenšom v Rusku naplnila vízia, ktorú veľa desaťročí predtým sformuloval taliansky exkomunista Ignazio Silone. Podľa neho sa konečný svetový zápas uskutoční medzi komunistami a bývalými komunistami, ktorí pochopili, čo je komunizmus za hrôzu. Keď občas sledujem nové ruské filmy napríklad film „Admirál“ o admirálovi Kolčakovi alebo filmy Nikitu Michalkova „Unavení slnkom“ a najnovšie pokračovania tohto Michalkovovho úspešného kinohitu, vždy ma prekvapí, ako sú silno antikomunistické.

Zvláštna syntéza Domu a Chrámu

Začiatkom deväťdesiatych rokov Moskovčania zozbierali peniaze v zbierke na znovupostavenie Chrámu Krista Spasiteľa. A tak po šesťdesiatich rokoch bolo z okien Domu na nábreží na Serafimovičovej č. 2 opäť vidieť nielen Kremeľ, ale i Chrám. Bola v tom veľká symbolika. Niekdajším obyvateľom Domu na nábreží sa nepodarilo zničiť kresťanstvo. Násilie, ktoré páchali, nesplnilo svoj účel. Pravoslávna cirkev vstala z mŕtvych ako Kristus Spasiteľ. Tak ako jeho Chrám.

Už biblický exodus nás učí, aké je ťažké správne zaobchádzať so získanou slobodou. Tá sloboda nebola samozrejmosťou. V orwellowskom roku 1984 ešte nikto netušil, že to celé bude trvať už iba päť rokov. Dnes sa však zdá, ako keby sme s tou slobodou narábali bezstarostne a nevďačne. Sloboda je slobodou žiť podľa pravdy. Darí sa to Ruskej pravoslávnej cirkvi? V mnohých ohľadoch áno. Nie sme si istí, či vždy.

V auguste 2009 v Chráme Krista Spasiteľa pochovával Kirill, patriarcha moskovský a celej Rusi, Sergeja Michalkova, ktorý skonal vo veku 96 rokov. Meno Sergej Michalkov je známe každému z mojej generácie, lebo ako deti sme sa v šesťdesiatych rokoch s tým menom stretávali v školských čítankách. Bol básnikom a spisovateľom, písal najmä pre deti. A nepísal zle. Bol i popredným prominentom sovietskeho komunistického režimu po celú dobu jeho povojnovej existencie. Bol tajomníkom Zväzu sovietskych spisovateľov a v rokoch 1970 - 1990 predsedom Zväzu spisovateľov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Bol i poslancom Najvyššieho Sovietu, teda zákonodarného parlamentu Sovietskeho zväzu. Členom komunistickej strany bol od roku 1950.

Michalkov bol známy najmä tým, že ako tridsaťročný uspel v súťaži na text novej sovietskej hymny. Stalo sa tak v roku 1943, keď Stalin rozhodol, že Sovietsky zväz potrebuje vlastnú hymnu, keďže dovtedy sa miesto hymny používala Internacionála. Slová „Sojuz nerušimyj respublik svobodnych“, ktoré nás sprevádzali mladosťou, sú Michalkovovým dielom a dielom spoluautora textu Arména Gabriela El-Registana. Tým Michalkov naštartoval i kariéru prominenta. Hymna bola jeho osudom. V druhej slohe samozrejme ospieval i Stalina, ako to bolo vtedy zvykom. Po Chruščovovej demontáži Stalinovho kultu to bol istý problém, a tak sa pri hraní hymny text nespieval. Niekoľko rokov to bola hymna bez slov. Sergej Michalkov prepracoval druhú slohu a vynechal v jej treťom a štvrtom verši slová „nás vychoval Stalin k vernosti k ľudu a pre prácu a hrdinstvo nás nadchol“. Nahradil ich pokračovaním chválospevu na Lenina, ktorý sa už spomínal v druhom verši. Tento text bol oficiálne schválený v roku 1977.

Ale spätosť Michalkova s hymnou tým neskončila. V roku 1991 skončil Sovietsky zväz a s ním i jeho hymna. Ruský prezident Boris Jeľcin presadzoval ako ruskú hymnu Glinkovu „Vlasteneckú pieseň“, ale Rusi ju prijímali s rozpakmi. Prieskum ukazoval, že tesná väčšina ľudí pociťuje pri tónoch starej sovietskej hymny hrdosť. Pripomínala časy rusko-sovietskej veľkosti. Prezident Putin pragmaticky využil tieto pocity a v roku 2001 presadil návrat k hudbe starej sovietskej hymny. Samozrejme, bol potrebný nový text, keďže sa ukázalo, že „Sojuz nerušimyj“ veru nebol „nerušimyj“. A kto zložil text novej ruskej hymny? Keď sa jazdí na vlne nostalgie, tak už dôkladne. Text zložil takmer deväťdesiatročný Sergej Michalkov. Niektoré verše z jeho textu sovietskej hymny sa dali použiť bezo zmeny. „Slavsja otečestvo naše svobodnoje“ ostalo prvým veršom refrénu.

Sergej Michalkov bol za mladi šarmantný muž a jeho knižky pre deti boli milé. Ale bol i celoživotným komunistickým oportunistom. Keď režim spoločensky likvidoval nejakého človeka, Michalkov sa pridal. Keď bolo treba zaútočiť na Borisa Pasternaka pre jeho „Doktora Živaga“, Michalkov to urobil. Keď bolo treba zaútočiť na Alexandra Solženicyna a Andreja Sacharova, tak to urobil i on. Keď sa Solženicyn dostal v roku 1973 už do nezvratného konfliktu s režimom, Michalkov bol jeden z 31 najvýznamnejších sovietskych spisovateľov, ktorí v liste uverejnenom v Pravde oboch disidentov tvrdo napadli. Bol to Solženicyn, ktorý vo veľkolepom „Súostroví Gulag“ upozornil vtedy celý svet na milióny zavraždených ľudí v sovietskom komunizme. A medzi nimi samozrejme na pravoslávnych kresťanov, ktorí boli vždy na rane ako prví. A bol to Solženicynov kritik Michalkov, ktorý ospieval strašného kata nevinných Stalina. Stalina, ktorý tých kňazov strieľal a strieľal, a strieľal.

V roku 2009 pochováva patriarcha Michalkova. Pochovaný je na Novodevičiom cintoríne. Na hrobe je samozrejme dvojramenný pravoslávny kríž. Nie je možné vymenovať všetky štátne vyznamenania, ktoré dostal za komunizmu, lebo sú ich desiatky. Stalinovu cenu dostal trikrát, Leninov rad štyrikrát. V postkomunistickom Rusku už dostával vyznamenania s kresťanskými názvami ako napríklad Rad svätého apoštola Andreja. A dostal nielen štátne vyznamenanie. Rad ctihodného Sergeja Radonežského dostal od Ruskej pravoslávnej cirkvi. Bolo to v roku 1993 pri príležitosti jeho deväťdesiatky. Dvorný básnik kata Pravoslávia vyznamenaný Pravoslávnou cirkvou. Zvláštne.

Všetko je možné, i premena Šavla na Pavla. Ak tu je pokánie. Lenže to sme si nikdy u Michalkova nevšimli. Na internete je autobiografická Michalkovova stať Bol som sovietskym spisovateľom, ktorú napísal už po páde komunizmu. Zaujímavé sú spomienky na stretnutia s najvyššími komunistickými lídrami: Stalinom, Chruščovom, Brežnevom a Gorbačovom. Niet tam ani náznaku sebakritiky. Nejasne spomína na otázky, ktoré si kládol v roku 1937, keď ľudia nenávratne mizli v krvavom mlyne. Boli vinní, neboli? Ale v roku 1973, keď útočil na Solženicyna, každý už vedel, že neboli vinní. A i on vedel, že ten Solženicyn sa previnil tým, že o tom napísal. O ľuďoch, ktorí vstupovali do komunistickej strany, napísal, že to nebol karierizmus. Tí ľudia vraj využili jedinú možnosť, ako čo najefektívnejšie vykonávať svoju prácu, na ktorú mali talent. Čo sú potom tí, čo by na vstup do komunistickej strany nikdy nepristali? Fanatici?

„Len dobrý človek môže byť dobrým spisovateľom“, povedal patriarcha Kirill pri Michalkovovom pohrebe. Na videu z pohrebu, dostupnom na YouTube, vidieť členov rodiny so zapálenými sviečkami. V popredí synovia Andrej a Nikita. Starší syn Andrej Končalovskij (ako priezvisko používa rodné meno matky) je filmovým režisérom. Ešte nemal ani tridsať rokov, keď v roku 1965 natočil film Prvý učiteľ. Keď som bol chlapec, premietali ho v bratislavských kinách. Je o červenoarmejcovi, ktorý po skončení občianskej vojny príde na kirgizský vidiek, aby šíril vzdelanie a socializmus. Bol scenáristom akčného filmu Koniec atamana z roku 1970. Videl som ho ako štrnásťročný v bratislavskom kine Hviezda. Statoční čekisti v ňom zlikvidovali bielogvardejského atamana. V osemdesiatych rokoch Končalovskij emigroval do Ameriky a uplatnil sa v Hollywoode. Režíroval napríklad v roku 1989 úspešný akčný blockbuster Tango and Cash so Sylvestrom Stallonem a Kurtom Russellom v hlavných úlohách. Nemohol som uveriť, že to je ten istý tvorca, ktorý vyrábal komunistické filmy z čias môjho detstva. Michalkovovci sú jednoducho talentovaná rodina, ktorej členovia dokážu tvoriť úspešne a dobre v akomkoľvek ideovom prostredí. Vzniká potom samozrejme otázka: A čo z toho ich diela platí naozaj? A za čo by vedeli trpieť a umierať?

Najväčšou hviezdou rodiny je však v posledných dekádach Nikita. Nevidel som pôsobivejšie účtovanie so stalinským komunizmom, ako bol jeho film Unavení slnkom z deväťdesiatych rokov. Je to brutálna komorná dráma odohrávajúca sa uprostred horúceho leta na chate plukovníka Kotova (hrá ho Michalkov). Je rok 1936 a začínajú čistky v armáde. Na začiatku filmu je plukovník Kotov sebavedomým vysokopostaveným dôstojníkom Červenej armády, hrdinom z občianskej vojny, osobne sa pozná so Stalinom. Na konci filmu je skrvavenou dobitou obeťou, ktorú príslušníci NKVD v zlovestne čiernom aute odvážajú preč od jeho rodiny v ústrety smrti alebo väzeniu. Pred dvoma rokmi natočil Michalkov dve pokračovania. Nedávno som si ich pozrel. V prvých záberoch prvého pokračovania vidno text oznamujúci, že Nikita Michalkov venuje film svojmu otcovi – frontovikovi. A potom začína film neuveriteľnou scénou so Stalinom. Je to sen, ktorý sa sníva uväznenému Kotovovi. V letohrádku na brehu jazera odpočíva Stalin so svojou suitou. Je tam Berija, Vorošilov, Kotov s manželkou a ďalší. Kotov a jeho žena sa rozplývajú od šťastia, že môžu byť v blízkosti vodcu. Nadšená Kotovová nechá priniesť veľkú tortu, na vrchu ktorej je z polevy urobený Stalinov portrét. Nasleduje komická scéna, keď nikto nechce začať krájať tortu, lebo to znamená rezať do Stalina. Smejúci sa Stalin začne krájať tortu sám a vtedy ho Kotov s krikom schytí za hlavu a vrazí mu ju celú do torty. Vzápätí sa kričiaci Kotov prebúdza zo sna do reality väzenského baraku.

Postava Kotova je inšpirovaná postavou maršala Michaila Tuchačevského, podnájomníka z Domu na nábreží. Jasne to vyplynie zo scény zo záverečného filmu. Počas vojny s Hitlerom Stalin trestanca Kotova omilostí, urobí z neho generála a stretne sa s ním vo svojej vile v Kunceve. Tam v jednej vete spomenie, že Kotov použil počas občianskej vojny v roku 1921 otravný plyn proti vzbúreným sedliakom v Tambove. To je narážka na Tuchačevského, ktorý presne toto počas potlačenia tambovskej vzbury urobil. A tiež bol potom v tridsiatych rokoch obeťou Stalinových represií, hoci na rozdiel od filmového Kotova ich neprežil.

Michalkovovo viacnásobné účtovanie so stalinizmom pôsobí veľmi silno a úprimne. Venovanie filmu otcovi však bije do očí. Bol to otec, ktorý naozaj žil celý život v klamstve. Ktorý likvidoval Solženicyna, ktorý hovoril pravdu o Stalinovi dávno pred Nikitom Michalkovom.

V tom sa zračia rozpory Putinovho Ruska. Z diaľky, od nás, by sa mohlo zdať, že v Rusku ovládanom bývalými komunistami bude nevôľa vŕtať sa v minulosti. Opak je pravdou. Niet historického tabu. Píše sa o všetkom, točí sa o všetkom. Problém je v tom, že dnes sú všetci žijúci akoby nevinní. Všetci sú obete. Vinníci sú všetci dávno mŕtvi. Ale veď vieme, že nie sú. Keď mal jeho otec deväťdesiat, Nikita natočil o ňom dokumentárny film. Bolo to však iba o rodinných vzťahoch, nie o Michalkovovom verejnom pôsobení.

Nikita Michalkov je dnes ruským filmárom číslo jedna. Politicky podporuje Putina. V roku 2008 ho presviedčal, aby zmenil ústavu a kandidoval na prezidenta hneď po tretí raz. A tak sa všetci akosi dookola podporujú. Stalin schválením hymnického textu Sergeja Michalkova urobil z neho prominenta komunistického režimu. Vladimír Putin o šesťdesiat rokov neskôr schválením nového ruského hymnického textu z neho zase urobil prominenta nového ruského štátu. Putinov režim podporuje Pravoslávnu cirkev, patriarcha venuje zvláštnu priazeň rodine Michalkovovcov, Nikita Michalkov je oporou Putina. Nevyzerá to dobre, lebo časť pravdy o ruskej minulosti sa tu stráca. Je to tá časť, ktorá sa týka osobnej viny mnohých žijúcich a absencie osobného pokánia.

Tento článok sme začali protikladnými svetmi Domu na nábreží a sveta tradičnej kresťanskej pravoslávnej Rusi. Ten prvý svet ničil krvavo ten druhý, až kým sám nezačal byť požieraný vlastným násilím. Príkladom zvláštnej kultúrnopolitickej syntézy týchto svetov je aj bizarný príbeh bytu patriarchu Kirilla. Verte, neverte, ale byt je v Dome na nábreží.

Patriarcha v Dome na nábreží

V deväťdesiatych rokoch už bol na streche Domu na nábreží postavený obrovský emblém firmy Mercedes Benz, čo bolo symbolom smrti komunizmu. Dom prestal byť domom sovietskej elity. Bývať v ňom však stále znamená prestíž. Vďaka prezidentovi Jeľcinovi bol byt č. 214 na jedenástom poschodí pridelený Vladimírovi Gunďajevovi, čo bolo občianske meno metropolitu Kirilla, budúceho patriarchu moskovského a celej Rusi. Pozrel som sa, či náhodou v tridsiatych rokoch nezastrelili nejakého nájomníka z tohto bytu. Nie. Ale z vedľajšieho bytu č. 213 zastrelili v roku 1938 komisára Antona Stepanoviča Bulina, zástupcu náčelníka Politickej správy Červenej armády. Z bytu č. 221 zastrelili maršala Tuchačevského aj s manželkou. Patriarcha hovorí, že za celé tie roky v byte nebýval. Býva v ňom patriarchova známa Lidia Leonova. V byte o poschodie nižšie býval bývalý ruský minister zdravotníctva v rokoch 1999 - 2004 Jurij Ševčenko. V roku 2010 Ševčenko renovoval svoj byt a stavebné práce spôsobili, že v patriarchovom byte o poschodie vyššie sa zaprášil nábytok, koberce a patriarchove knihy.

Lidia Leonova Ševčenka zažalovala a žiadala náhradu škody. Potiaľto by ten príbeh bol na zasmiatie. Rozsudok však už nie je na zasmiatie. Súd na jar 2012 rozhodol, že Ševčenko musí uhradiť škodu vo výške dvadsať miliónov rubľov. To je päťstotisíc euro. Pätnásť miliónov bývalých slovenských korún. Odborné posudky vedeckého ústavu, ktoré si súd vyžiadal, hovoria o prachových „nanočasticiach“, ktoré sa budú ťažko odstraňovať. Ševčenkov syn predal svoj byt v Petrohrade, aby mohla byť suma zaplatená. To je bizarný a byzantský príbeh. Pôsobí tak akosi pansky. A z ekonomického hľadiska je až likvidačným voči jednému človeku.

Médiá ironicky hovoria, že sa to celé mohlo radšej vybaviť vysávačom. Treba však povedať, že to sú okrajové médiá. Internetové stránky či noviny s obmedzeným dosahom. Štátny televízny Pervyj kanal, ktorý sledujú všetci Rusi, sa tomu venovať nebude. Toto Putinov režim pre patriarchu rád urobí.

Krv tisícov mučeníkov z minulej éry bude vďaka tajomnej Božej ekonomike prinášať svoje dobré ovocie. Lenže danajské dary od vlády budú pôsobiť v opačnom smere. Pravoslávna cirkev môže prijímaním takýchto darov viac stratiť ako získať. Ľudia vždy budú od Cirkvi žiadať pravdu, lásku a spravodlivosť. A svätosť. S ničím menším sa neuspokoja. Tým skôr, že niekedy ich dráždi i svätosť. A keď vidia miesto svätosti čosi iné, je to pohoršením. V tom spočíva nebezpečenstvo pre Ruskú pravoslávnu cirkev. V tom spočíva nebezpečenstvo pre všetky kresťanské cirkvi. V tom spočíva nebezpečenstvo pre nás.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.