Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čo znamená veriť?

Číslo 3/2012 · Anton Tyrol · Čítanosť článku: 3007
 

Viera v systematickom a dynamickom pohľade

Tretí mimoriadny rok počas doterajších siedmich rokov pontifikátu pápeža Benedikta XVI. ukazuje, že Svätý Otec vidí v tejto forme účinný nástroj oživovania a prehlbovania najdôležitejších tém kresťanského posolstva viery a duchovného života veriacich. Po mimoriadnom Roku apoštola Pavla (2008-2009) a  Roku kňazov (2009 -2010) prichádza Svätý Otec s novou iniciatívou, keď s ročným predstihom (11. októbra 2011) ohlásil Rok viery, ktorý sa začína dňa 11. októbra 2012 a potrvá do 24. novembra 2013 – Slávnosti Krista Kráľa. Dôvody tejto iniciatívy sú viaceré: Na 11. október 2012 pripadá päťdesiat rokov od začiatku Druhého vatikánskeho koncilu a na ten istý deň pripadá aj zverejnenie nového Katechizmu Katolíckej cirkvi. Azda možno spomenúť aj tretí dôvod vyhlásenia Roku viery, ktorým bola podobná iniciatíva pápeža Pavla VI., ktorý už dva roky po skončení koncilu vyhlásil od 29. júna 1967 do 29. júna 1968 podobný rok. Bolo to na pamiatku 1900. výročia mučeníckej smrti sv. apoštolov Petra a Pavla, ktorí vydali najdokonalejšie svedectvo svojej viery a sú tak prvými učiteľmi viery: Jeden nás učí vyznávať vieru a druhý nám objasňuje jej tajomstvá... Pavlovi VI. zrejme išlo aj to, aby sa touto iniciatívou koordinovali rozličné formy osvojovania si a realizácie koncilových dokumentov a ich posolstiev.

Rok viery, ktorý vyhlásil Svätý Otec Benedikt XVI., je výbornou príležitosťou premyslieť celú problematiku viery. Práve toto si Benedikt XVI. v tohoročnom Roku viery želá: „Objaviť cesty viery, aby čoraz viac vychádzala najavo radosť a nové nadšenie zo stretnutia s Kristom.“

Súčasťou prežívania mimoriadneho Roku viery je aj synoda biskupov na tému Novej evanjelizácie (7. - 28. októbra 2012), čo významne prispeje k intenzite jeho prežívania a ovplyvní aj smerovanie rozličných iniciatív, ktoré sa budú uskutočňovať v rozličných prostrediach a na rozličných rovinách nášho náboženského života.

Pojmy vyjadrujúce postoj viery

Katechizmus Katolíckej cirkvi hneď v úvodných odsekoch a v osobitnej grafickej pozícii, ako určitý „prológ“ prvej časti s názvom Vyznanie viery charakterizuje vieru nasledovne: „Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života“ (KKC 26). Prvá kapitola uvedenej prvej časti má potom nadpis Človek je „schopný“ Boha. Teda základná doktrína o viere v katechizme vychádza z faktu, že každý človek je schopný veriť a že viera je odpoveďou človeka na Božie zjavenie, pod ktorým treba rozumieť prvú iniciatívu Boha v ústrety človeku. Teda najskôr Boh vychádza v ústrety človeku a ten má na Božiu iniciatívu odpovedať náležitým a sebe vlastným spôsobom.

Cieľom tejto štúdie je najskôr sa pýtať ako človek odpovedá, resp. ako má odpovedať na Božie zjavenie. Inak povedané: Aké sú pojmy na vyjadrenie viery a aká je ich náplň. V závere sa pokúsime synteticky vyjadriť, ktoré akcenty v našich zaužívaných predstavách by sme mali prehĺbiť, prípadne korigovať alebo doplniť.

Aman, amen

Tento hebrejský výraz je príslušníkom židovského ako aj kresťanského náboženstva vo všetkých denomináciách osobitne drahý. Používa sa ako formula, ktorou poslucháč alebo adresát, či účastník liturgického úkonu potvrdzuje pravdivosť alebo platnosť nejakého tvrdenia, prísľubu alebo iného výroku a je pripravený niesť dôsledky prípadného konania, ktoré bude v konflikte s deklarovaným postojom (por. napr. Nm 5,22). V pozitívnej pozícii sa výraz amen používa ako prisvedčenie na nejaké zachraňujúce ustanovenie, napr. ako odpoveď na prorocký výrok (porov. 1Kr 1,36). Tretím spôsobom použitia je použitie v doxológii (napr. Ž 106,48). Výraz amen má špeciálny dynamický a existenciálny charakter, z čoho sa odvodzuje definícia, že amen je angažovaný súhlas s nejakým posolstvom, výrokom a pod. Tento angažovaný, dynamický a existenciálny charakter je potrebné v dnešných časoch zásadne osvetľovať, aby aj v praktickom prejave platilo, že amen znamená „radostnú a rozhodnú spoluúčasť na tom, čo bolo prednesené“. Koreňu aman zodpovedajú v gréckych textoch výrazy: pistis, pisteuo, aletheia.

Batach

Toto hebrejské sloveso sa v starozákonných textoch používa v okolnostiach, ktoré hovoria o viere v zmysle dôvery. Prekladá sa ako žiť v dôvere, žiť v istote, dôveryplne... (Jer 49,11): ...tvoje vdovy nech dúfajú vo mňa! (Ž 112,7): ...Jeho srdce je pevné, dôveruje (hebr. batuach) v Pána (bajhwh). V gréckych textoch tomuto výrazu zodpovedajú ekvivalenty so základom elpizo, elpis, čiže dúfam, dôverujem, nádej... Latinské ekvivalenty sú: spes, sperare, confido... Táto stručná a základná charakteristika naznačuje prelínanie viery a nádeje, čo vyjadruje napr. aj názov, ale predovšetkým obsah encykliky Benedikta XVI. Spe salvi sumus – v nádeji sme spasení (porov. Rim 8,24).

Pistis, pisteuo

Tieto grécke výrazy v substantívnych alebo verbálnych formách patria k centrálnym pojmom kresťanskej viery. V novozákonných textoch sa týmto pojmom označuje nerozlučný vzťah k Ježišovi, ktorý bol ukrižovaný a je zvrchovaným Pánom komunity. Pre bližšie pochopenie obsahu tohto slovesa je dôležité sledovať predložky, s ktorými sa toto sloveso viaže: najčastejšie je to pisteuein eis...= veriť v, do, k, na, až do, pre... Napr. Jn 12,11 (p. eis ton Iesoun; veriť v Ježiša); Gal 2,16 (p. eis Christon Jesoun; veriť v Krista Ježiša); Jn 3,36 (p. eis ton hyion /tou Theou/; veriť v Syna /Božieho/)... V týchto väzbách sa pisteuein eis... vždy viaže na osobný vzťah veriaceho s osobou Ježiša Krista, resp. Boha ako takého.

Významná je aj slovesná väzba s podraďovacou spojkou hoti = že... Ide o objekt viery: Rim 10,9 (pisteusés, hoti ... ho Theos auton egeiren...; veríš, že Boh ho vzkriesil...). Táto vetná konštrukcia má blízko k takej predstave viery, ktorá jednoducho zdôrazňuje pravdivosť daného stavu vecí. Toto ťažisko sa týka hlavne tzv. objektívnej viery, v ktorej ide o zjavené pravdy viery (lat. fides quae). Táto dimenzia viery nadobudla osobitnú silu najmä v stredoveku pod vplyvom gréckej filozofie. Totiž biblická viera má skôr charakter tzv. subjektívnej viery, čiže úkonu srdca, ktorým veríme (lat. fides qua). A preto viera má byť vždy angažovaná, nie je to len nejaká teória alebo ideológia. Pritom však má byť náležite usporiadaná tak, aby v nej mal primeraný priestor aj úkon viery aj jej obsah.

Latinské dištinkcie „credo in“

Zo všetkých uvedených kategórií je ľahko pochopiteľný dynamický charakter viery. Viera totiž nie je naše osobné vlastníctvo, ale dar. Tento dar nás prevyšuje a my si nie sme nikdy istí, či veríme dostatočne intenzívne a správne, pretože viera je vzťah a ten je stále otvorený. Viera je radostnou odpoveďou na poznanie, že Boh nám neustále prichádza v ústrety. Pohľad na vieru ako vzťah k Bohu výstižne pripomenul kardinál Walter Kasper v rozhovore s redaktorom talianskeho mesačníka 30 giorni (10/2011). Redaktor Gianni Valente sa s kardinálom rozprával o nadchádzajúcom Roku viery a bývalý predseda Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov a úzky spolupracovník Svätého Otca Benedikta XVI. ešte z akademického prostredia, W. Kasper, pripomenul jasnú rozdielnu formuláciu v latinskom texte Vyznania viery: „Vo vyznaní viery vyznávame, že veríme v Boha Otca, v Ježiša Krista a v Ducha Svätého, ale nevyznávame, že veríme v Cirkev“. Kardinál W. Kasper to učí presne v zmysle Katechizmu Katolíckej cirkvi: Latinský text Kréda hovorí: credo in Deum... a: credo Ecclesiam... (porov. KKC 750). Latinská predložka in sa pri vyjadrovaní „objektu“ viery v texte Nicejsko-carihradského vyznania viery spomína iba vo vzťahu k božským osobám: Credo in unum Deum, Patrem...; et in unum Dominum Iesum Christum; et in Spiritum Sanctum, Dominum et Vivificantem... Na druhej strane v prípade iných objektov viery, ako je Cirkev alebo krst: ...et unam, sanctam, catholicam et apostolicam Ecclesiam...; (confiteor) unum baptisma; (expecto) resurrectionem mortuorum et vitam venturi saeculi.

Latinský text Vyznania viery teda výlučne používa predložku in iba v prípade viery v jednotlivé božské osoby Najsvätejšej Trojice. V iných prípadoch, naopak, používa bezpredložkovú väzbu s akuzatívom. Presne tak isto to má aj nemecký text, prípadne iné. Slovenský preklad Nicejsko-carihradského vyznania viery túto dištinkciu nerobí. Nemecký katolícky katechizmus, pripravený v predbežnej forme ako náčrt viery, o tejto problematike hovorí: „Vyznanie viery je formulované slovami: Verím v Boha. Keď to niekto s presvedčením povie, tak vyznáva: Boh je cieľom môjho života. Od neho závisí môj život. Na neho sa úplne spolieham. Vieru v Cirkev však rozumieme ináč: Ona (Cirkev – pozn. prekl.) nie je cieľom kresťanskej viery. Cieľom je iba Boh. Kresťan však môže povedať: Verím Cirkvi. Tak vyznáva, že s dôverou prijíma, že Cirkev mu spoľahlivo podáva posolstvo Ježiša Krista. Cirkev je spoľahlivým a hodnoverným svedkom toho, čo Boh pre nás urobil...“

Podobne túto problematiku objasňuje Katechizmus Katolíckej cirkvi. Hovorí o nej v bodoch 150-152 a v bode 750. Prvé tri body (150-152) približujú vieru v jednotlivé božské osoby, pričom sa tu jednoznačne pracuje s osobným vzťahom veriaceho človeka k týmto božským osobám. Práve tento personálny vzťah vyjadruje latinská predložka in. Na inom mieste, v bode 750, sa pri objasňovaní viery v Cirkev výslovne zdôvodňuje, že latinský text credo Ecclesiam... predložku in nespomína preto, „aby sme si neplietli Boha s jeho dielami, a aby sme všetky dary, ktoré vložil do svojej Cirkvi, jasne pripisovali jeho dobrote“ (KKC 750). Kardinál Walter Kasper k tomu dodáva: „Cirkev a všetko, čo je dané spolu s ňou (sviatosti a úrady), je teda predmetom viery celkom iným spôsobom, než Boh, ktorý v Ježišovi Kristovi skrze Ducha Svätého koná k našej spáse. Viera sa bezprostredne vzťahuje iba k nemu; on tvorí jej vlastný obsah. Naproti tomu Cirkev, jej sviatosti a úrady sú iba prostriedkom spásy; viera sa k nim vzťahuje potiaľ, že sprostredkujú a sprítomňujú spásu.“

Tieto rozlíšenia na tomto mieste spomíname nie preto, aby sme oslabili vieru v Cirkev, ale naopak, aby sme posilnili osobný prvok v postojoch viery voči božským osobám.

Statický a dynamický aspekt viery

Už bolo spomenuté, že viera človeka je odpoveďou na Božie zjavenie. Od pochopenia Božieho zjavenia sa istým spôsobom rozvíja aj charakter viery. V otázke chápania viery v Boha zaznamenalo minulé storočie istú zmenu akcentov. Bol to vlastne posun akcentov viery, pretože sa posunuli aj akcenty v chápaní Božieho zjavenia. Rozhodujúcim momentom v tom boli predchádzajúce teologické diskusie a potom aj dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Predchádzali im rozsiahle odborné diskusie teológov francúzskej (H. de Lubac, Y. Congar) a nemeckej (K. Rahner, H. Urs von Balthasar /švajč./) teologickej školy. V týchto diskusiách bolo poukázané na nedostatočnosť inštrukčno-teoretického pojmu Zjavenia. Tento pojem chápe Zjavenie ako zdôraznenie Božej transcendencie a jeho rozdielnosti od sveta. Písmo pritom chápe ako súhrn rozhodnutí Božej vôle. Tomuto pojmu Zjavenia zodpovedal aj názor, že Písmo a Tradícia sú pramene Božieho zjavenia. Túto predstavu však koncil odmietol a uprednostnil personálno-existenciálny pojem Zjavenia. Znamená to, že Zjavenie je sebadarovanie Boha. Písmo sa spolu s Tradíciou rozumejú nie ako pramene, z ktorých vyberáme určité rozhodnutia (lat. decreta) Božej vôle, ale že sú to miesta stretnutia človeka s Bohom (lat. sacramentum voluntatis suae; porov. DV 2; Ef 1,9). Slovenský preklad na tomto mieste používa výraz „tajomstvo“ ako zodpovedajúci latinskému výrazu „sacramentum“. V tomto personálnom pohľade na vieru sa Písmo a Tradícia chápu skôr ako vtelenie Slova do ľudského slova vyjadreného ľudským slovom a ľudským písmom. Na hlbšie teologické rozvinutie týchto pohľadov ešte len čakáme, hoci nechýbajú ani vynikajúce patristické (Origenes /Verbum Dei incarnatum * Verbum Dei scriptum/), ani najnovšie obohatenia tejto témy (Posynodálna apoštolská exhortácia pápeža Benedikta XVI. Verbum Domini z roku 2010).

Z tohto všetkého vyplývajú dôležité závery pre našu vieru. Totiž, keď sme na koncile dostali takéto výrazné obohatenie pojmu Božieho zjavenia, tomu má zodpovedať aj patričný pojem viery. Viera v Boha teda nie je len verím, že..., ale aj verím v..., verím komu... Teda naša viera má byť osobnejšia, živšia, viac existenciálna a dialogická.

Do nášho prostredia tento posun akcentov prenikol najmä počas desaťročí po Druhom vatikánskom koncile, čo boli sedemdesiate a osemdesiate roky. Ak by sme tieto akcenty chceli nejako zachytiť a systematicky vyjadriť, môžeme to urobiť najskôr na základe jednoduchého pozorovania. V starších desaťročiach sa pod úkonom viery rozumel určitý výkon rozumu, ktorý mal vysloviť súhlas s prijatím definovaných a hotových právd, ktoré sa predkladali ako Bohom zjavené. Základným momentom tu bol súhrn šiestich hlavných právd, ktoré sme sa ešte ako deti učili naspamäť a ktoré boli niekedy súčasťou večerného repertoáru našich spoločných rodinných modlitieb. Bola to krásna prax a po rokoch si na to spomíname ako na čosi čisté, pokojné a jasné. Možno to rozumieť ako statický pojem viery. Samozrejme, že do toho pohľadu vstupovali nielen nejaké detské modlitby, ale do tohto horizontu viery patrí celý systém teologických traktátov, resp. dogiem, katechizmovo vyjadrených formou otázok a odpovedí, s ktorými mal človek svojím rozumom vyjadriť súhlas a podľa týchto právd sa snažiť aj žiť.

V ostatných rokoch, približne pred dvadsiatimi rokmi, sa začal v našej náboženskej praxi do popredia dostávať aj druhý aspekt viery, ktorý zachytával osobu veriaceho človeka. Nazvali sme ho dynamický prejav alebo dynamický koncept viery. Terajšiu strednú generáciu a celé naše prostredie tento aspekt viery zachytil približne s nástupom pápeža Jána Pavla II., hoci teoreticky sa v diskusiách teológov objavil oveľa skôr, a to ešte pred začiatkom Druhého vatikánskeho koncilu.

V dynamickom aspekte viery sa kladie dôraz na osobu veriaceho človeka. Popri tom, že sa berie do úvahy obsah viery, si tento aspekt všíma aj to, ako sa veriaci človek existenciálne odhodláva na súhlas viery. Taktiež ide o to, na čo sa odhodláva veriaci človek vyjadrujúci svoj súhlas s predkladanými pravdami. Viac tu vystupuje do popredia biblický obraz Abraháma, ktorý sa na základe Božej výzvy vierou rozhoduje odísť zo svojho prostredia, zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu a ísť do krajiny, ktorú mu ukáže Boh (porov. Gn 12,1). A Abram odišiel ako mu rozkázal Pán... (Gn 2,4). Túto charakteristiku viery preberá autor Listu Hebrejom v 11. kapitole, kde hovorí: S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch... Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh (Hebr 11,8-9).

Tento dynamický aspekt viery je podstatný aj pre teológiu ospravodlivenia, ktorú rozvinul apoštol Pavol tvrdiac, že človek získava spravodlivosť nie zo skutkov podľa Zákona, ale na základe viery (porov. napr. Gal 2,16). Myslel tým vyššie charakterizovanú abrahámovskú vieru. V tom spočíva osobný a existenciálny rozmer viery, čiže jej dynamický charakter.

Mohli by sme teraz zamerať na porovnávanie obidvoch modelov a pýtať sa, či je pre našu prítomnosť viac vyhovujúci statický alebo dynamický model. Tieto modely možno síce porovnávať, ale nemožno ich vylučovať. V kresťanskej praxi sú potrebné obidva modely. Prvý, statický, nám hovorí o zjavených pravdách. Dáva našej viere jas, vznešenosť, sprostredkuje „chuť“ zjavených právd. Dynamický model nám zas dáva satisfakciu, radosť z viery a zo spoločenstva s Bohom. Teológovia túto problematiku riešia tak, že na jednej strane berú na vedomie isté oslabenie poznania a porozumenia zjavených právd, na druhej strane vyjadrujú pozoruhodné postrehy v súvislosti s dynamickým aspektom viery, pričom berú do úvahy aj postup sekularizácie, ktorá aj v našich pomeroch začína byť zrejmá. Známy je napr. princíp „koncentrácia, nie redukcia“, ktorý formuloval kardinál Walter Kasper. Podobne, pritom celkom explicitne túto problematiku formuloval Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý v základnej charakteristike viery dáva vedľa seba obidva aspekty: „Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil“ (KKC 150). Osobné primknutie sa k Bohu v uvedenej charakteristike možno rozumieť ako dynamický prvok, ktorý v dejinách spásy nadobúda zároveň aj historický rozmer, a slobodný súhlas s celou pravdou nám predstavuje statický aspekt viery. Pre harmonický život viery a osobnú formáciu sú potrebné obidva aspekty. Katechizmus ich k sebe navzájom priraďuje, keď používa výrazy súčasne a neoddeliteľne.

Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi pre mladých, YOUCAT, hovorí, že „viera je poznanie a dôvera“ (YOUCAT, 21). Ak poznanie rozumieme ako statický prvok a dôveru ako dynamický prvok, potom sa zdá, že dnes je pre komplementaritu potrebné zdôrazniť dôveru. Potvrdzujú to citáty od sv. Anzelma z Canterbury: Credo ut intellegam – Verím, aby som porozumel a pápeža Benedikta XVI.: Je dôležité, v čo veríme, no ešte dôležitejšie je komu veríme (YOUCAT, citáty k bodom 21 a 22).

Aktualizačné aspekty pojmu viery

Jednoduché pozorovanie našej náboženskej praxe nám prezrádza, že v predstavách našej verejnosti prevláda statický aspekt viery. Objavujú sa, samozrejme, aj určité stimuly k prezentácii dynamického aspektu viery, napr. formou dôrazov na vydávanie svedectva, ale tieto prvky majú skôr implicitný charakter. Hlbšie štúdie o dynamickom aspekte viery sa u nás zatiaľ vyskytujú dosť málo. S týmto nedostatkom by sme sa mohli v mimoriadnom Roku viery (2012-2013) popasovať. Je to možné urobiť v niekoľkých krokoch:

  • a) Naučiť sa dobre rozlišovať inštrukčno-teoretický a personálno-existenciálny pojem Božieho zjavenia, resp. statický a dynamický pojem viery.
  • b) Snažiť sa jednotlivé pravdy Božieho zjavenia chápať a objasňovať najmä v personálno-existenciálnom pohľade tak, aby sa dosiahol vyvážený vzťah podľa predstáv Katechizmu Katolíckej cirkvi v bode 150.
  • c) Z pravidla uvedeného v bode b) je potrebné urobiť stále pravidlo nášho ohlasovania. Ročný liturgický okruh so svojimi najhlavnejšími tajomstvami predstavuje ideálnu príležitosť ako ohlasovať zdravú katolícku náuku podľa opísaných dvoch modelov úplne aj zrozumiteľne.
  • d) Postupne sa naučiť aj problematiku dobra a zla vidieť v tejto vyváženej perspektíve. Dynamický pohľad na jednotlivé pravdy nás robí zrozumiteľnejšími a hodnovernejšími. Aj nám samotným sa viera v Boha v tomto pohľade stáva bližšou a zrozumiteľnejšou.

V predhovore Svätého Otca Benedikta XVI. ku Katechizmu Katolíckej cirkvi pre mladých je vyjadrená norma pre poznanie viery: „Študujte katechizmus vášnivo a vytrvalo!... Mali by ste poznať svoju vieru rovnako dôkladne, ako pozná IT odborník operačný systém svojho počítača... Vo svojej viere by ste mali byť zakorenení oveľa hlbšie ako generácia vašich rodičov, aby ste dokázali účinne a rozhodne čeliť výzvam a pokušeniam dnešnej doby.“

Prof. Anton Tyrol
Teologický inštitút TF KU
Spišské Podhradie
tyrol@kapitula.sk

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.