Pavol Strauss a doba novej evanjelizácie

Číslo 3/2012 · Vladimír Šosták · Čítanosť článku: 3464
 

Som vďačný Pánu Bohu a zároveň veľmi šťastný, že sa týmto príspevkom môžem zaradiť do zástupu ľudí, ktorí majú tú česť nielen vo svojom srdci, ale aj navonok, pozdraviť storočnicu narodenia človeka, ktorého môžeme zaradiť do nepatrnej skupiny géniov slovenského národa – MUDr. Pavla Straussa. Dôvody mojej vďačnosti a radosti by som charakterizoval ako môj dlh voči tejto osobnosti. Lebo Pavol Strauss – tak, ako som to už neraz vyznal – ,je jedným z mojich duchovných otcov. Patrí k tým, ktorí v značnej miere ovplyvnili môj život v nebeskej perspektíve. Slovami a v optike viery by som dôvod svojej vďačnosti a radosti zadefinoval hlavnou teologickou doménou nebeského patróna doktora Straussa, sv. apoštola Pavla, a ňou je: milosť. Všetko, čo leží v mojom srdci a snažím sa to vyjadriť slovami, by sa dalo zhrnúť do jedného blahoslavenstva:

Znova a stále nanovo sa s dojatím hlásim k počiatkom „dotykov“ s Pavlom Straussom a k postupnej osvete jeho osobnosti, ktorá začala skoro hneď po jeho smrti. Dnes už ako kňaz stredného veku môžem konštatovať, že to blahoslavenstvo – vďaka Bohu – si naše Slovensko i Cirkev v nej žijúca, stále viac uvedomuje. Hoci si musíme priznať aj to, že naša spoločnosť ešte nedorástla do potrebnej úrovne pre náležité uctenie si života a diela MUDr. Pavla Straussa. Aj napriek tomu pevne verím vo vyvrcholenie prežívania tohto blahoslavenstva, ktoré nemôže spočívať v ničom inom ako v blahoslavení a svätorečení života, ktorý pomáha mnohým iným k blahu ducha a svätosti života.

Sté výročie narodenia Pavla Straussa je však pre mňa príležitosť, v ktorej nemôžem nerozvinúť aktuálne posolstvo vyplývajúce z tohto blahoslavenstva, a to predovšetkým pre život našej Cirkvi, ale i našej spoločnosti. V rámci univerzálnosti Cirkvi sa v tomto roku naša pozornosť upriamuje na XIII. biskupskú synodu, ktorá sa uskutoční v Ríme v dňoch od 7. do 28. októbra. V októbri začíname sláviť aj Rok viery. Jeho začiatok stanovil Svätý Otec Benedikt XVI. na 11. október 2012. Bude to práve na 50. výročie začiatku 2. vatikánskeho koncilu a 25. výročie promulgácie nového Katechizmu Katolíckej cirkvi. V rámci európskeho a zvlášť slovanského priestoru má pre nás veľký význam blížiace sa 1150. výročie príchodu našich vierozvestov svätých Cyrila a Metoda na naše územie a s tým aj súvisiace slávenie Roka sv. Cyrila a Metoda. Keby sme všetky tieto udalosti podčiarkli a hľadali spoločného menovateľa, zrejme by nebolo ťažké vyjadriť ho následne: Je to snaha o posilnenie vo viere, ktoré potom smeruje k radostnému odovzdávaniu viery.

Čo má toto všetko spoločné so životom a dielom Pavla Straussa? V súčasnej snahe Cirkvi o aktuálnu obnovu sa odhaľuje ako jedna z najdôležitejších priorít pre realizáciu týchto zámerov osobnosť apoštola, osobnosť vodcu alebo ak to chceme vyjadriť slovníkom súčasného sveta – osobnosť lídra (z anglického lead – viesť). Hoci existuje Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, nazdávam sa (priznávam, že možno mylne), že zväčša sa tieto osobnosti spájajú s ich hrdinstvom v predošlom režime. Podľa môjho názoru je pramálo osobností aj v radoch spoločnosti, aj v radoch Cirkvi (myslím na všetkých pokrstených), ktorí by významným spôsobom vtlačili pečať súčasnému spoločenskému dianiu, súčasnej kultúre a životu ako takému. Tento názor si dovoľujem vyjadriť na základe môjho osobného presvedčenia, že keby to bolo opačne, teda keby sme tých osobností mali aspoň relatívne dostatočne, pravdepodobne by sa život rozvíjal pozitívnejším smerom. Charizmou osobnosti je okrem iného aj to, že dokáže vtiahnuť či strhnúť iných kráčať správnym smerom.

Žijeme v dobe, ktorú nemusím bližšie opisovať, pretože každý z nás si uvedomuje, že je to doba nezvyčajných možností. Tieto možnosti sú vnímateľné zvlášť v oblasti komunikácie – ,a teda aj v oblasti možnosti vplyvu. A práve, ako som už načrtol, zrejme najdôležitejším kritériom pre rozpoznanie opravdivej osobnosti, autority, či vodcu, je práve jeho významný vplyv na život ostatných.

Pri bežnom sledovaní politického vývoja na Slovensku v posledných rokoch a desaťročiach sme mohli postrehnúť, že naše Slovensko až príliš nápadne a takpovediac „za každú cenu“ hľadá osobnosť takéhoto vodcu. Ináč si neviem vysvetliť výsledky nejedných volieb „katolíckeho Slovenska“.

Ak je teda na jednej strane čitateľný hlad po opravdivých vodcoch, skutočných lídroch národa; ak sú tu neslýchané možnosti komunikácie, a teda vplyvu a dosahu; tak na druhej strane je život s konkrétnymi výsledkami, ktorý poukazuje na to, že všetko ide akýmsi nesprávnym smerom. Nie je to iba výsledok sčítania ľudu; nie je to iba stále sa zvyšujúce percento rozvodov; nie je to iba kriminalita, nezamestnanosť, stále sa zvyšujúci počet osôb s rôznymi závislosťami. Nie je to iba nešťastná sociálna politika, či už v súvislosti s Rómami, ale aj vo vzťahu k starnúcim rodičom, o ktorých povinnosť postarať sa majú ich deti.

Je to predovšetkým stále nehasnúca abortívna politika v našom národe, o ktorej sa mlčí.

Je to predovšetkým nezrelosť pre kňazstvo a manželstvo, ktoré sa jasne ukazuje.

Je to predovšetkým zranenosť mnohých detí, ktoré sú nechcené a potom aj nemilované.

Je to teda predovšetkým absencia vodcov, ktorí by dokázali obhájiť nádej, ktorú v sebe uchováme vďaka Kristovi.

Na ten nesprávny smer poukazoval aj Pavol Strauss v presvedčení, že dušou kultúry je kultúra duše. Duša súčasného človeka je chorá a potrebuje lekára.

Na pozadí týchto skutočností sa v kútiku tejto spoločnosti slávi storočnica narodenia jedného lekára, MUDr. Pavla Straussa, ktorý nežil v dobe takých nevšedných možností, ktorý nemal svoj blog na internete, svoju mailovú adresu, svoj mobil, ale oddal svoj život Lekárovi, ktorý sem neprišiel kvôli zdravým, ale kvôli chorým. Písal..., písal obyčajným perom a keďže nevedel či sa to vôbec niekedy bude aj publikovať, písal iba pre zásuvku. Vplyvom perzekúcie nemohol ovplyvňovať smerovanie „špičky medicíny“, no vďaka svojej profesnej odbornosti a ľudskej dobrote „špička medicíny“ – ,ktorou vždy bola a je pomoc ľuďom – ,sa zakotvila v jeho srdci. Pavol Strauss bol človekom v pozadí života spoločnosti, bol takým človekom „za“ a nie „pred“. Azda aj preto si radšej sadol za klavír, a nie pred televízor. No napriek tomu všetkému sa pre mnohých z nás stal ohromným vodcom, či duchovným otcom.

Odpoveď či posolstvo a súčasne aktuálne blahoslavenstvo pre túto dobu novej evanjelizácie by spočívalo v jednoduchom konštatovaní: Pavol Strauss bol človekom, ktorý radikálne šiel „za“ Kristom, a tak sa stal veľmi vnímateľný jeho vplyv „pred“ nami. Pochopil, že žiť a umrieť za Krista je jediný zmysel nášho života, a tak sa v mnohom ohľade stal naším pred-staveným. Je to typ autority, ktorá nezávisí od verejných funkcií, stavu, či postavenia, ale stojí a padá na vzťahu s Kristom. A tento vzťah je možný iba vďaka Božiemu Duchu, ktorý jediný má moc meniť všetko, čoho sa dotkne.

Keď sa v tejto dobe novej evanjelizácie obzeráme po niečom, čo by sme mohli, a azda aj mali robiť, skúsme našu pozornosť zaostriť na tohto slovenského Pavla, pôvodom Žida, ktorý vo svojich tridsiatich rokoch prijal Krista a oddal mu celý svoj život. Som presvedčený, že tak ako jeho patrón, aj on mohol prehlásiť: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). Skúsme sa zahľadieť na človeka, ktorý toho neskutočne veľa načítal a porovnateľne ohromujúco veľa aj napísal. Skúsme sa nechať ovplyvniť človekom, ktorý bol nesmierne pracovitý, poznal a plynule rozprával viacerými cudzími jazykmi a bol dobrým znalcom umenia. Pavol Strauss bol virtuózom myslenia. No toto myslenie nezostalo na úrovni filozofie, ale aj zmýšľal, aj robil tak, ako Kristus Ježiš. A tak ho myslenie viedlo bližšie k Bohu a k jeho moci, ktorá sa prejavila a dodnes prejavuje v živote mnohých.

Každá premena života začína zmenou zmýšľania a myslenie je zrejme tou najväčšou slabinou nás súčasných kňazov, politikov, súčasných vodcov. Nikdy nebudeme ináč konať, keď nebudeme ináč zmýšľať. A iné myslenie neznamená zaškatuľkovať sa do jednotlivých neprežitých fráz, ale vedieť, komu som uveril a byť si v tom istý. Keď sme si teda v úvode položili otázky: Čo má spoločné Pavol Strauss a táto doba novej evanjelizácie? V čom by sme sa ním mohli či mali inšpirovať v osobnom živote, v živote Cirkvi, ale i spoločnosti? Tu je moja odpoveď: Metanoia – zmena myslenia, poctivosť myslenia, kristocentrickosť myslenia a odvaha i pokora myslenia. Kresťanstvo prináša tomuto svetu nový druh poznania, nový druh inteligencie, či myslenia; a ním je poznanie cez prežívanie tajomstva. Kresťanstvo sa nemôže šíriť poznaním, mentalitou a logikou tohto sveta, ktoré je predmetným poznaním, ale iba prostredníctvom napojenia sa na Božieho Ducha, napojením sa na prameň poznania tajomstva.

Pavol Strauss, Slovák, ktorý sa narodil pred sto rokmi bol majstrom tohto poznania. Ináč sa nedá vysvetliť jeho život a jeho tvorba. Nech príležitosť jubilea jeho narodenia nám pomôže hľadať a nachádzať chodníčky k tomuto Božiemu prameňu, aby sa z neho vylialo požehnanie na tento svet.