Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Protikatolícka karta a rozpad vlády

Číslo 1/2006 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 4842
 

Protikatolícka karta a rozpad vlády
Jaroslav Daniška

Sloboda, ako ju definoval lord Acton, je vládou svedomia. Predseda vlády a SDKÚ Mikuláš Dzurinda nesúhlasil so zmluvami o výhrade vo svedomí, odmietol dodržať slovo, splniť vládny program, spôsobil rozpad vlády a rozdelenie politickej pravice na Slovensku. Na konaní predsedu vlády je závažný celý rad vecí, kľúčové sú tri. Po prvé, jeho problém so svedomím je naším problémom so slobodou. Po druhé: Predseda vlády nerešpektuje postavenie Cirkvi v štáte a účelovo vtiahol Cirkev do politiky. Po tretie: Dzurinda v politike nepozná stálych spojencov, iba stále záujmy. Svoje mocenské záujmy. A tým je ochotný podriadiť všetko. Osud vlády, záujmy veriacich, či medzinárodné záväzky krajiny.

O zmluvách o výhrade vo svedomí sme už v Impulze písali. Samotné zmluvy nie sú ničím novým, predstavujú len aktuálny spôsob, ako brániť slobodu. Princíp, ktorý zmluvy bránia, poznal svet antiky, stredovekého kresťanstva aj modernej Európy. Tento princíp je svojou vlastnou povahou obranný. Slovami sv. Tomáša, lex injusta non obligat, nespravodlivé právo nezaväzuje. Keď raz štát uzákoní niečo, čo potláča prirodzené práva a slobody, a občania majú problém sa tomu podriadiť, princíp výhrady vo svedomí ich má chrániť, aby si zachovali autonómiu pred štátnou mocou. Zmluvy teda nemali (a ani nemohli mať) za cieľ zmeniť ono nespravodlivé právo (napr. legálnosť potratov), iba uchrániť „ostrovy pozitívnej deviácie“ pred tým, aby sa museli všetci podriadiť. Teda nie koniec potratov, iba ochrana časti gynekológov, čo je mimochodom v súčasnosti platný právny stav. Zmluvy teda nielenže de facto nešli nad rámec súčasne platného stavu, ale konzervovali ho ako záväznú zásadu a potvrdili, že keby sa raz stali legálnymi eutanázie, homosexuálne sobáše a podobne, lekárov alebo starostov by štát nemohol nútiť, aby sa podieľali na tom, čo odporuje prirodzenému právu. O to viac zaráža, že politici zo všetkých strán s výnimkou KDH mali s týmto princípom problém. Je dôležité uvedomiť si, že im nevadili iba zmluvy, ale už súčasný stav. Im nevadilo „len“ naše svedomie, ale aj naše slobody.

Desať dní na prelome januára a februára tohto roku, keď sa na Slovensku kvôli zmluvám o výhrade vo svedomí rozpadla vláda, odhalilo o slovenskej politike viac, než predchádzajúce tri roky spolu. V pokri sa dá vsádzať dovtedy, kým hráči neodhalia svoje karty. Nadchádzajúce parlamentné voľby žiadnym pokrom nebudú. Jednotliví hráči totiž kauze „zmluvy“ svoje karty odhalili, a tak sa politika pred voľbami stala čitateľnou. Každý vidí, s akými kartami kto hrá. Všetky predpoklady na to, aby voľby neboli lotériou, ale racionálnym rozhodovaním.
Zodpovednosť predsedu vlády
Dôležité je rozlíšiť dve veci: texty zmlúv a politickú kauzu. Zápas o obsah a schválenie zmlúv bol dlhý a závažný. Je to zápas o slobodu a ako taký bude v budúcnosti pokračovať. Druhou kauzou je však zneužitie týchto zmlúv, po(zne)užitie Cirkvi a vynútený rozpad vlády pred voľbami. V tomto prípade ide o volebný efekt, o percentá navyše.

Kľúčom k tomu, aby sme pochopili podstatu opisovaných udalostí, je konanie predsedu vlády. Za zlomové možno považovať jeho stretnutie s biskupom Balážom 1. februára tohto roku.

Dnes s istotou vieme, že nielen strana ANO, ale aj Mikuláš Dzurinda a jeho strana SDKÚ boli proti zmluvám a neplánovali ich, v rozpore s programom vlády, schváliť. Zatiaľ čo Rusko volil spôsob otvorenej konfrontácie, Dzurinda zas tichej konfrontácie. Vláda síce odsúhlasila ministrovi Lipšicovi mandát dojednať zmluvy, všetky ministerstvá (vrátane rezortov vedených politikmi ANO a SDKÚ) sa po dojednaní riadnym spôsobom zúčastnili pripomienkového konania a minister Lipšic našiel spôsob, ako nájsť kompromisný text, ale to malo byť všetko. Predseda vlády totiž po tom všetkom zvolil hru „na slepú babu“ a taktiku zadržiavania. O zmluvách sa nemalo nikdy hlasovať. Ani na vláde, ani v parlamente. KDH v rozpore so svojím mediálnym obrazom predviedlo politiku umiernenosti a takmer rok hľadalo cestu k dohode.

Posledným pokusom dohodnúť sa bolo neverejné stretnutie v pondelok 30. januára večer, keď vedenie KDH oznámilo predsedovi vlády, že je najvyšší čas na to, aby sa stihla zmluva so Svätou stolicou ratifikovať a aby sa schválili rovnaké zmluvy aj s ostatnými cirkvami. Nakoľko totiž páni Kukan a Dzurinda diplomaciu po celý rok odmietali, zostala posledná možnosť. Ak niekto v zlej viere odmieta plniť dohodnutý program a priority partnera, znamená to, že mu vadí partner samotný. Možnosti preto mohli byť dve: buď vláda zmluvu schváli, alebo sa zmení jej zloženie. Tak funguje politika, ktorej vládnu skutočné pravidlá, nie len úzko stranícke záujmy či preferencie verejnej mienky. „Hra na slepú babu“ skončila a predseda vlády sa musel rozhodnúť. KDH v tomto čase opäť ukázalo svoju umiernenosť. Aby Dzurinda nestratil tvár, stretnutie bolo neverejné a dohoda umožňovala, aby mohol tému otvoriť sám premiér a hlasovanie o nej zaradiť na rokovanie vlády. Zvoliť taký manéver, aby to jeho strane – v úvodzovkách – nepoškodilo. Namiesto toho však predseda vlády zvolil konflikt. V stredu sa stretol s biskupom Balážom a pokúsil sa použiť jeho osobu a Cirkev ako predvolebnú kartu. Nič podobné sa v slovenskej politike po roku 1989 ešte nestalo. Praktizujúci katolík použil protikatolícku kartu.

Protikatolícka karta

Protikatolícka karta nie je v slovenskej politike novou vecou. Objavuje sa už dlho, spomeňte si na spory okolo návštevy Svätého Otca Jána Pavla II., voliteľné náboženstvo na školách či na kaplánov v armáde. Podobá sa na kartu maďarskú, s tým rozdielom, že sa dá využiť lepšie, pretože okrem časti voličov ju obľubujú aj liberálne médiá. Princíp je jednoduchý: rozdúchať emócie, hystericky opakovať nepravdy a najmä polopravdy, vytvoriť strach, obavy a neistotu z niečoho (niekoho), kto údajne robí niečo, čo mu neprináleží. Skrátka vyvolať rýchle inštinktívne odmietnutie, nie racio­nálnu diskusiu. Viac než pravda a poctivo vedená diskusia sa cenia silné slová, veľkohubé vyhlásenia a poklesnuté ideologizovanie. Slovník sa prispôsobuje dobe, dnešok patrí napr. slovu diskriminácia. Nuž a takouto kartou zahral predseda slovenskej vlády Mikuláš Dzurinda. Vypočítavo a cielene: a bolo jedno, či mu na to poslúžil biskup Katolíckej cirkvi, alebo bulvárny denník. Ale pekne po poriadku.

Na stretnutí s biskupom Balážom nastavil Dzurinda slovenskej Katolíckej cirkvi pascu. Mala dve časti: ponuku kompromisu a ponuku založiť komisiu, odvolávajúc sa na partnerský vzťah s Cirkvou. Na začiatku stála ilúzia kompromisu. Predseda vlády sa tváril kompromisne, chcel „hľadať dohodu“ a len kvôli tomu texty zmlúv otvoriť. Bola to však falošná hra. Texty zmlúv predsa prešli riadnym dojednaním medzi dvoma štátmi a riadnym pripomienkovým konaním, procesom odstraňovania pripomienok a hľadania kompromisu na vnútroštátnej úrovni. Výsledkom boli zmluvy, o ktorých mala, na záver hlasovať vláda. Predseda vlády teda biskupa zavádzal. Kompromis slovenských štátnych orgánov už existoval a dohoda s druhými stranami zmlúv takisto. Pokračovaním bola pasca komisie a ponúkaného partnerstva s Cirkvou. Predseda vlády zavádzal biskupa Baláža aj po druhýkrát, keď mu ako spôsob nájsť kompromis ponúkol, aby sa vytvorila komisia zložená zo zástupcov Cirkvi a štátu. Práve zriadenie tejto komisie je dôležité, aby sme si uvedomili, pre koho je Cirkev naozaj partnerom a kto ju len zneužíva a účelovo vťahuje do politiky. Dzurindova komisia by nebola pracovnou komisiou, ktorá stojí na začiatku nejakého legislatívneho procesu. Nie, ona mala stáť nad legislatívnym procesom, a teda vtiahnuť Cirkev do politiky a porušiť pravidlá vzťahov Cirkvi a štátu. Okrem toho, zriadenie komisie by malo jediný následok: text by sa otvoril a úplne neštandardným spôsobom by medzi členmi novej komisie nastalo spochybnenie všetkého, čo sa podarilo dohodnúť. Zriadenie komisie by totiž mala práve ten jediný cieľ: znemožniť hlasovanie o zmluvách do konca volebného obdobia. A to s posvätením Cirkvi. Biskup Baláž sa nevyhol pasci, do ktorej sa mal chytiť on, a nie oponenti zmluvy. Keby aj bola komisia vznikla, rokovala by a čisto teoreticky by aj našla nový kompromis, problém by sa ani zďaleka neskončil. Výsledok kompromisu by v prípade zmluvy so Svätou stolicou, keďže ide o medzinárodnú zmluvu s iným subjektom medzinárodného práva, musel byť opakovane prerokovaný a dohodnutý s druhou stranou, čiže so Svätou stolicou. A to by možnosť prijatia zmluvy v tomto volebnom období s určitosťou vylúčilo.

Navyše, predseda vlády ponúkal biskupovi Balážovi niečo, čo nemohol a ani nemal ponúkať. Biskupi totiž (a pri všetkej úcte ani biskupská konferencia) – neboli pri tejto zmluve partnerom slovenskej vlády. Partnerom a druhou stranou dohody bola Svätá stolica. Čiže najvyšší orgán Katolíckej cirkvi, nie Konferencia biskupov Slovenska. Vnútroštátne inštitúcie boli rokovacím partnerom vlády v prípade protestantských a ostatných cirkví a náboženských spoločností, preto s nimi Slovenská republika podpisovala vnútroštátnu dohodu. V prípade Katolíckej cirkvi bola zmluva medzinárodná a partnerom bola Svätá stolica, suverén medzinárodného práva. Ani to predsedovi vlády nebránilo, aby pascu nastavil na slovenského biskupa.

Perfídnosť nastavenej pasce je vidieť aj na tom, čo by jej pôsobením predseda vlády dosiahol. Pre liberálnych voličov a médiá by sa stal šampión preto, že zastavil a znemožnil ratifikáciu čiastkovej zmluvy, pričom Cirkev a kresťania by nemohli povedať ani slovo, pretože celý proces odobrili. Ak by aj KDH trvalo na schválení vyjednanej zmluvy, predseda vlády by mal v rukách tromf, že tým KDH ide proti Cirkvi. A teda, že sa správa „kresťanskejšie“ než Cirkev sama. Z pohľadu predsedu vlády dokonalý výsledok!

Tak ďaleko to však nezašlo a zvyšok príbehu je notoricky známy. Biskup Baláž dohodu s predsedom vlády dodatočne vyhlásil za neplatnú a SDKÚ o päť dní neskôr, v pondelok 6. februára, odmietlo dodržať program vlády i medzinárodné záväzky krajiny a donútilo KDH v utorok 7. februára odísť z vlády. Deň na to prijal demisiu ministrov KDH prezident republiky. Mimochodom, prezident Gašparovič. Okrem toho, kto všetko v tejto kauze vystupoval, je nemenej zaujímavé, kto mlčal. Tak si to pripomeňme. K podstate politickej kauzy sa nevyjadrili prezident Gašparovič, predseda strany Smer Fico, predseda SMK a maďarský kresťanský demokrat Bugár, predsedkyňa strany Slobodné fórum Martináková. A paradoxne, ani vrcholní predstavitelia cirkví, kresťanskí publicisti a médiá či angažovaní laici.

Do vlastných radov

Nemožno preto obísť druhý rozmer celej kauzy a nenapísať niečo do vlastných radov. To, že Mikuláš Dzurinda nastavil pascu a pred voľbami vytiahol protikatolícku kartu, je totiž len jednou časťou príbehu. Druhú časť tvorí postup nás veriacich, našich médií a inštitúcií. Práve postoj druhej strany dá odpoveď na otázku, či predsedovi vlády hra s protikatolíckou kartou vyšla, a teda či sa s Cirkvou a veriacimi možno zahrávať, alebo nie.

Zmluvy so Svätou stolicou sú z pohľadu Cirkvi jedným z najväčších úspechov jej pôsobenia vo verejnom živote počas uplynulých 15 rokov. Dobré zmluvy robia dobrých priateľov. Uzavretie zmluvnej základne dáva dobrý predpoklad dobrým vzťahom, spoločenskému zmieru aj ochrane náboženskej slobody a práv veriacich. Nič z toho nie je samozrejmosťou, skôr historickou vzácnosťou. Cirkev si to uvedomovala a do podpory zmlúv (vrátane zmluvy o výhrade vo svedomí) vkladala značné množstvo energie. Ešte pred rozpadom vlády sa na poslancov parlamentu v liste podporujúcom zmluvu obrátil predseda biskupskej konferencie a následne napísali list predsedovi vlády všetci slovenskí biskupi. To všetko sa stalo predtým, než Dzurinda odhalil karty. V každom prípade ale treba povedať, že zástancovia zmluvy v slovenskej vláde a v parlamente, mali v klére slovenských cirkví veľkú oporu a podporu. Potom prišlo zneužitie Cirkvi a vytiahnutie protikatolíckej karty, aby predseda vlády získal percentá a priazeň médií pre svoju stranu. Premiér tejto krajiny sa k Cirkvi zachoval spôsobom, ktorý poškodzuje vzájomné vzťahy. Tak by sa predsa k Cirkvi v slobodnej spoločnosti nemal správať žiadny premiér, ani názorový oponent, nieto jej vlastný člen. Predstavitelia cirkví politiku predsedu vlády nekomentovali. Iste, žiadna cirkev nie je politická strana a ani sa tak nemá správať. Ale zdá sa, že aj slovenské cirkvi sa musia pripraviť na niečo, čím prešli viaceré cirkvi v západnej Európe a severnej Amerike a podľa toho sa voči politikom správať. Nie všetci politici totiž majú voči vlastnej Cirkvi potrebnú úctu. Naopak, môžu sa k nej chovať s otvoreným alebo skrytým dešpektom. A pritom chodiť do kostola a tváriť sa akoby sa nič nedialo. Príklad za všetky: poslední siedmi z ôsmich predsedov vlád v Kanade boli praktizujúcimi kresťanmi. Napriek tomu tam počas ich vlády prešli zákony o potratoch, homosexuálnych sobášoch a podobne. Riešenie je jediné: verejnému pohoršeniu možno čeliť iba verejným angažovaním. Inej cesty niet. Ani pre Cirkev.

Preto je okrem kléru dôležitý aj postoj kresťanských novinárov a médií. Tak ako je v našom prípade na jednej strane hodné oceniť dlhodobé pravdivé informovanie kresťanských a cirkevných médií o obsahu zmlúv o výhrade vo svedomí, tak na strane druhej prekvapuje mlčanie o politickej zodpovednosti za ich neschválenie. Kresťanské médiá pritom do témy investovali značný čas a prostriedky. Ako si ale vysvetliť, že mlčali o príčinách a zodpovednosti za ich zmarenie?

A napokon, postoj veriacich. O téme sa pár týždňov vášnivo diskutovalo, no koľko článkov napísali do slovenských médií kresťanskí publicisti a angažovaní laici? Väčšina slovenských publicistov sa venovala otázke, komu kauza pred voľbami pomôže a komu uškodí. To sa však týka už len následkov kauzy. Prečo však kresťanskí publicisti neprispeli do diskusie už skôr článkami o samotnej podstate tohto sporu? Ale nielen novinári, ale my všetci žijeme v slobodnej a demokratickej spoločnosti. Koľko slovenských veriacich využilo možnosť a napísalo list priamo predsedovi vlády? Celý čas išlo predsa v spore o kresťanských veriacich a naše slobody. Pred voľbami pred štyrmi rokmi povedal jeden z biskupov, že v slovenskej politike vidí dve až tri kresťanské strany. Za uplynulé roky sa mnohé udialo a karty sa odkryli. Bude zaujímavé sledovať, koľko kresťanských strán nájdu na volebných lístkoch slovenskí veriaci tentokrát. Nielen kvôli politikom, ale predovšetkým kvôli veriacim samotným.

Na záver

Byť kresťanom znamená často nastaviť druhé líce. Ale byť kresťanom znamená tiež vyznávať a nezaprieť svoju vieru. V súkromí, aj na verejnosti. Vyznať svoju vieru v politike znamená aj, okrem iného, neznížiť sa k zneužitiu Cirkvi a náboženstva pre svoj osobný alebo stranícky prospech. Protikatolícka karta do politiky slobodnej krajiny nepatrí. Ale o tom, či sa používať bude, alebo nie, nerozhodujú len tí, ktorým vyhovuje. Rozhodujúci sú v prvom rade tí, proti ktorým je použitá. Ich postoj rozhodne, čo politikom dovolia. Či kauzy podobné tej o zmluvách budú patriť k spôsobom stredného prúdu, alebo k praktikám okrajových radikálov. Otázka, na ktorú dajú odpoveď až nadchádzajúce voľby preto znie: ak Maďari nevolia slovenských nacio­nalistov, zástancovia slobodného trhu socialistov, budú slovenskí veriaci voliť tých, čo vyťahujú protikatolícku kartu?

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.