Kamalduli
Číslo 3/2012 ·
·
Čítanosť článku: 9698
V tomto roku je 1000 rokov od založenia prísnej rehole kamaldulov. Na začiatku osemdesiatych rokov sme spolu s matematikom Dušanom Krajčovičom navštívili na niekoľko dní ich kláštor v poľských Bielanoch. Z tohto pobytu vznikla potom moja reportáž, ktorú som uverejnil v samizdate Náboženstvo a súčasnosť 1/1985.
Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Trapisti nesmú rozprávať, nesmú sa obkolesovať zeleňou. Môžu hľadieť len na nebo a vyprahlú zem.
Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň. V Poľsku žijú na dvoch miestach. Noviciát majú v Bieniszewe a samotný kláštor na Bielanoch pri Krakove.
Bielany ležia na kopci, ktorý skoro celý patrí kláštoru. Na jeho vrchu je barokový kostol s nádherným nádvorím, záhradky a obytné domky rehoľníkov.
Domky, v ktorých bývajú po jednom otcovia alebo bratia, sú rozostavané v záhrade pozdĺž chodníka. Pri každom domku je ešte malá záhradka, kde obyvateľ pestuje to, v čom má záľubu. Vnútro je rozdelené na niekoľko malých miestností: kaplnku, izbu na prácu a spanie, hygienický kút a sklad paliva. Ako lôžko slúži pričňa z dosák a slamník, na prikrytie sú jedna, dve deky. Každý dom so svojou záhradkou je ohradený múrom, je to obyvateľov svet – pustovňa.
Hovorí sa, že títo mnísi sa zdravia „memento mori“ (pamätaj, že zomrieš). Nie je to pravda. Tento pozdrav im pripísal Henryk Sienkiewicz v knihe Pan Wołodyjowski a od tých čias sa to traduje.
Rozprávať im je dovolené tri krát do týždňa, v čase pôstu dvakrát. Ale, ako sa o nich hovorí, ani túto úľavu veľmi nevyužívajú.
Kamalduli sú vegetariáni. Ich strava je jednoduchá: na raňajky čierna meltová káva, chlieb s kúskom masla alebo džemu, na obed zeleninová polievka, zemiaky, kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznáša kuchár v obedároch a každý ju konzumuje sám vo svojom domku.
Ich heslo je „ora et labora“ (modli sa a pracuj). Deň sa začína o trištvrte na štyri prvou spoločnou modlitbou. Počas dňa je päť takýchto spoločných stretnutí pri modlitbe. O šiestej je svätá omša. Kamalduli nepoužívajú v kostole elektrické svetlá, len sviece, a nespievajú. Je neobyčajným zážitkom vidieť týchto mužov v prítmí kostola pri svätej omši. Každý má svoje miesto v kostole, kde rád sedí, takže hoci je ich málo (spolu osemnásť), počas svätej omše žije celý kostol. Len po „Otče náš“ sa priblížia všetci k oltáru. Kamalduli sú mystici. Byť prítomný na svätej omši jedného z nich je chvíľou, ktorú možno ťažko popísať. Človek cíti, že sa dotýka samotného tajomstva smrti a vykúpenia Krista.
Deň sa uzatvára večer, znovu v kostole spoločnými modlitbami, na záver s loretánskymi litániami. V úplnom tichu okolitého sveta, pri jednej sviečke, odrieka týchto osemnásť mužov v bielom rúchu, s vyholenými hlavami, dlhými bradami a fúzami, litánie k Panne Márii. Je zaujímavé, ako sa v spôsobe odriekania odráža celá ich duchovnosť. Celá ich mužnosť a askéza, a predsa až detinská dôvera v nebeskú Matku.
Každý rehoľník okrem hodín modlitby a odpočinku má povinnosť pracovať pre úžitok kláštora a spolubratov. Každý robí to, čo vie alebo čo mu vyznačí prior. Kuchár, záhradník, krajčír, údržbár, furtián (vrátnik), to sú základné služby, ktoré robia. Väčšinu produktov si dorobia sami, kupujú chlieb, mlieko, ryby.
Za kláštorným múrom stojí čas na mieste. Rehoľníci, s výnimkou tých, ktorých k tomu nútia povinnosti, nepoužívajú hodinky. Všetky udalosti dňa im oznamujú údery zvonov. Nemajú rádiá ani televízory, nečítajú tlač – ak, tak len cirkevnú. Jeden deň sa podobá druhému, obraz sveta sa v ňom uzatvára do niekoľko tých istých tvárí, budov, stromov, pohľadu na nebo a na kríž na stene susedného domku – čas prestáva byť merateľnou kategóriou.
V každej chvíli sa vie, čo bude zajtra, za rok, za desať rokov. Niet na čo čakať. Nepríde k žiadnej zmene. Keď čas stojí, mení sa mentalita človeka. Človek oslobodený od jeho tlaku a navyše izolovaný od sveta, stáva sa prostý, srdečný, bezprostredný.
V jednom domku žije rehoľník, ktorý je v ňom už vyše dvadsať rokov sám. Dvadsať rokov ho nikto nevidel. Jediným znakom, podľa ktorého bratia vedia, že žije je, že obedáre, ktoré mu dávajú medzi dvere, necháva prázdne. Bolo to jeho želanie, byť už len sám.
Do kláštora chodí hodne ľudí (ale nie naraz) stráviť chvíle samoty. Možno tu stretnúť kňaza, ktorý sa pripravuje na biskupskú vysviacku, maliara, ktorý maľuje obraz do kostola, mladých mužov, ktorí chcú v tejto samote zažiť dotyk s Nekonečnom.
Na Bielanoch končí deň. Všetko je už v tme, len osemnásť okien ešte svieti. To kamalduli trávia posledné zvyšky dňa v samote, so svojim Majstrom. Cirkev je živý organizmus. Tak ako človek, keby stratil v sebe rozmer samoty a modlitby, začal by sa strácať, tak aj Cirkev, keby stratila tento krajný rozmer samoty a modlitby, prestala by asi byť tým, čím je, respektíve čím má byť. Toto povolanie vyrastá zrejme z potreby jej vnútorného života. Je to tajomstvo, že cez storočia znovu a znovu prichádzajú ľudia, ktorí nachádzajú svoju totožnosť práve v takomto spôsobe života. Tak, ako hovorí jeden z nich: „Až teraz, z výšky, z ponad sveta vidím v ľuďoch bratov a sestry, milujem ich a modlím sa za nich“. Samozrejme, že aj oni majú krízy, majú dni a obdobia, keď cítia prázdnotu, keď majú pocit, že Hospodin od nich odstúpil. Sú to tie známe „noci temnoty“. Keď v takých chvíľach nepomáha potecha spolubrata alebo predstaveného, zostáva ešte regula. Ona ich vtedy drží, o ňu sa opiera ich vôľa.
Kamalduli vznikli v roku 1012. Založil ich sv. Romuald. Pochádzal z kniežacieho rodu v Taliansku, v mladom veku vstúpil do rehole benediktínov, kde žil pustovníckym životom. Legenda hovorí, že keď raz unavený putovaním zaspal v doline neďaleko mesta Arezzo v Taliansku, zazrel vo sne rebrík, siahajúci do neba, po ktorom vystupovali mnísi v bielom rúchu. Po prebudení si povedal, že to bolo Božie znamenie, aby na tomto mieste založil kláštor. Aké bolo jeho prekvapenie, keď o chvíľu stretol majiteľa doliny, ktorý mal podobný sen a z vlastnej vôle sa preto rozhodol darovať Romualdovi časť doliny. A tak v roku 1012 vzniklo na tomto mieste prvých päť domčekov a kaplnka. Toto miesto pomenoval Campo di Maldoli (zem Maldoliho), podľa priezviska majiteľa pozemku. Z toho sa neskôr skrátením vyvinul aj názov pre rehoľníkov, Camaldulenses – kamalduli.
Kamaldulov nikdy nebolo vo svete veľa, ale trvali stále. Dnes ich je okolo 100 v deviatich kláštoroch – v Taliansku, Španielsku, USA, Kolumbii a Poľsku. U nás bol kamaldulský kláštor v Červenom Kláštore v Pieninách a na Zobore v Nitre. Oba zrušil cisár Jozef II. v 18. storočí, odvtedy na Slovensku kamaldulov niet.