Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Samaritán, na ktorého sa malo zabudnúť

Číslo 3/2012 · Eva Spišáková · Čítanosť článku: 3462
 

Niektorí ľudia sú svätí už počas svojho života. Tak ako Štefan Hlaváč, ktorý bol jednou z najdôležitejších osobností na východnom Slovensku po druhej svetovej vojne, ale v súčasnosti už nie je v povedomí ľudí. Počas komunizmu bol väznený, pracoval v uhoľných baniach a keď bol prepustený, bol sledovaný ŠtB. Komunisti ho zakopali pod čiernu zem, ale on ich za to nikdy neznenávidel. V súčasnosti sa o ňom nevie nič viac, len to, že možno existoval. A to len vďaka jeho bustám v Michalovciach, v Kubrej a v Hermanovciach. Túto nevedomosť medzi ľuďmi sa teraz snaží zmeniť skupina ľudí s názvom Rodina profesora Hlaváča, ktorí si myslia, že by mal byť blahoslavený.

Stretla som sa s pánom Štefanom Halásom, bývalým žiakom profesora Hlaváča – kňaza, profesora náboženstva a latinčiny na gymnáziu v Michalovciach. „Nebyť jeho, tak by som nedoštudoval,“ potvrdil Štefan Halás, ešte stále vitálny 80-ročný pán. Štefan Halás v roku 1993 založil klub priateľov a žiakov profesora Hlaváča – Rodina profesora Hlaváča – ako poďakovanie za jeho štedrosť a lásku, ktorú prinášal všade kam prišiel. „Názov je odvodený z nášho pocitu. Všetci jeho žiaci a priatelia sa cítime ako jeho deti,“ vysvetlil Halás. V Rodine profesora Hlaváča je Halás hlavným zberateľom Hlaváčovej písomnej pozostalosti, jeho poznámok a denníkových zápiskov. Na ich základe napísal o ňom aj niekoľko kníh. O Hlaváčovi vieme veľa hlavne z jeho autobiografie – zápiskov, ktoré po smrti našli jeho priatelia v obálkach s nápisom: Po mojej smrti všetko spáliť. „Pán profesor nechcel, aby niekomu svojimi výpoveďami ublížil,“ vysvetľuje Halás. Hlaváčovi priatelia ale v tomto pána profesora neposlúchli, a tak vznikla jeho autobiografia s názvom Po priamych cestách.

Vzor pre kardinála Tomka

Bývalým žiakom profesora Hlaváča na michalovskom gymnáziu bol aj kardinál Jozef Tomko. Ten mu venoval predhovor v jednej z Halásových kníh s názvom Osobnosť profesora Hlaváča, kde sa takto zveruje: „...chcem mu predovšetkým vyjadriť moju osobnú vďaku i celej generácie jeho odchovancov za to, čím bol pre nás a pre celé východné Slovensko. Lebo jeho chovanie vyplývalo z jeho bytosti.“

„Najväčší dar misiám pán profesor dal až po svojej smrti. Jeho žiaka, absolventa michalovského gymnázia, Jozefa Tomka, 25. apríla 1985 vymenoval pápež Ján Pavol II. za kardinála. Súčasne ho vymenoval do funkcie prefekta Kongregácie pre šírenie viery, čiže stal sa šéfom svetových misií. Takto Hlaváč aj po smrti prostredníctvom svojho žiaka pokračoval vo zveľaďovaní misií na celom svete,“ opisuje Tomka vo svojej knihe Halás.

Aj pre kardinála Tomka bol profesor Hlaváč najdôležitejšou osobnosťou v rozhodnutí stať sa kňazom. To sú iba dve z mnohých stôp katechétu, kňaza, otca všetkých svojich študentov a väzňa v uhoľných baniach.

Patrón chudobných študentov

„Profesor náboženstva na gymnáziu v Michalovciach i v Humennom, zakladateľ skautingu v regióne, vychovávateľ mládeže aj mimo školy, sociálny pracovník a patrón chudobných, najmä študentov, účinný pomocník saleziánskeho diela, ľudomil a verejný pracovník, väzeň v uhoľných baniach a v iných žalároch, farár v Hermanovciach,“ takto opisuje kardinál Tomko profesora vo svojom predhovore Halásovej knihy.

Štefan Hlaváč sa narodil v roku 1903 v Budapešti, nemal už otca a matka po ňom nedostávala ani penziu, pretože neboli zosobášení. Nemali peniaze na zloženie kaucie na sobáš. Malého Štefana tak dala na výchovu do rodiny roľníka Molnára na maďarskom vidieku. Ako šesťročný sa dostal k babke do dedinky Kubrá pri Trenčíne. Prvú svetovú vojnu už prežil na Slovensku. Ako žiak a študent gymnázia veľmi často pociťoval hlad. Podľa Halása tieto jeho študentské roky poznačili v dospelosti Hlaváčovu štedrosť. Celý svoj produktívny život venoval pomoci študentom a chudobným. „Hlad, ktorý som okúsil ako gymnazista, bol mocnou pohnútkou pre moju neskoršiu sociálnu činnosť. Ako profesor som iba zriedka sedel pri stole sám a nikdy mi nepadlo ťažko podeliť sa s jedlom so študentmi,“ opisoval profesor Hlaváč svoje životné krédo vo svojej autobiografii. Aj Halás potvrdzuje, že ako študent na gymnáziu sa s mnohými ďalšími žiakmi chodili stravovať do Hlaváčovej malej izbičky v nemocnici, kde býval. Spomínal, že chudoba bola tak nesmierna, že bez Hlaváčovej pomoci by ani on sám nemal nádej na dokončenie školy.

Profesor a Slovák

Ako sme už spomenuli, v súčasnosti o profesorovi Hlaváčovi, jeho živote a zásluhách väčšina Michalovčanov nič nevie. A predsa tu pôsobil tridsať rokov, postavil tu saleziánske stredisko, ktoré je dodnes veľmi populárne. V michalovskom gymnáziu dvíhal slovenské povedomie študentov, pretože bol v tom čase jediným slovenským profesorom na škole. V tej dobe sa na roľníckom východe snažili zdvihnúť úroveň vzdelanosti najmä českí profesori.

„Počas štúdia v seminári mu vraveli, že sa na kňaza nehodí, a pre nedostatočný rešpekt a poslušnosť ho v roku 1929 poslali učiť do gymnázia v Michalovciach,“ rozpráva o tejto Hlaváčovej životnej križovatke pán Halás. Podľa neho bol tento moment pre Hlaváča dôležitý, pretože ho nasmeroval na cestu výchovy študentov a pomoci chudobným.

Profesor Hlaváč sa na gymnáziu stal dôležitým človekom. Halás si spomína, že profesori na gymnáziu žiarlili na to, že ho študenti zbožňovali. Halás si to živo pamätá: „Chodbami chodil ovešaný žiakmi ako vianočný stromček.“ Hlaváč vo svojej autobiografii tiež opisuje, že na hodinách náboženstva mával dobrovoľne aj žiakov iných vierovyznaní: kalvínov, luteránov či židov. Pán Halás spomína, že nikoho nikdy nevyhodil, všetci s napätím počúvali profesorovo rozprávanie. „Na začiatku hodiny prebral dané učivo a do konca už len odpovedal na naše otázky,“ opisuje Halás a dodáva, že profesor bol veľmi otvorený k študentom a snažil sa čo najlepšie vysvetliť rôzne témy, aj také, ktoré by ostatní profesori považovali za tabu. Dokázal veľmi rozumne argumentovať proti vtedajším ateistickým názorom. Kalvínski chlapci k nemu prichádzali aj po vyučovaní. Aj v svojom životopise profesor spomína, že sa k nemu na ulici nahrnuli deti a sprevádzali ho od domu do školy a naopak. „Nikdy nenosil učiteľský zápisník, každého veľmi dobre poznal, tá dôvera bola vzájomná,“ zdôrazňuje pán Halás jeho obľúbenosť. Zbožňovaný bol aj v ďalších jeho pôsobiskách v Humennom a v Hermanovciach na fare, kde po návrate z väzenia dožil svoj hodnotný život.

Michalovce rozkvitli

O jeho skromnosti svedčia slová rehoľnej sestry Marisstelly, keď prišla po smrti profesora na hermanovskú faru po bielizeň, aby ho mohli v prešovskej nemocnici obliecť do truhly: „‘Na fare v Hermanovciach bola skriňa pána profesora hotová chudoba,’“ takto opisuje chudobného Hlaváča pán Halás vo svojej knihe. Spomína si tiež na jeho známy starý ošúchaný klobúk. Nikdy nemal nový. „Ale nemyslite si, že mu nikto nikdy nový nedaroval. Ak nejaký nový dostal, pán profesor vždy našiel chudobného študenta, ktorému sa klobúk zišiel viac,“ vysvetľuje Halás. Aj to málo čo mal, rozdal. Sám sa tituloval ako patrón chudobných študentov. V nemocnici, kde žil, sa k nemu chodili študenti stravovať, a počas Slovenského štátu viacerí ukrývať. Zachránil pred deportáciou nemálo Židov. Pomohol aj rodine Kukurovcov, keď ich otca zavalil strom. Profesor Hlaváč pomohol jeho trom synom vyštudovať. Jeden z nich šiel do Prahy, druhý do Bratislavy a najmladší, Štefan Kukura, ostal v Michalovciach, založil v michalovskej nemocnici špičkovú chirurgiu a stal sa legendárnym chirurgom. Jeho meno si Michalovčania vážia aj dnes. Jedným z najväčších úspechov profesora Hlaváča v Michalovciach je saleziánske stredisko s internátom, pracoval tiež v nemocnici, zaopatroval chorých a každý deň tam slúžil omše.

Za utrpenie bol vďačný

Po nástupe komunistickej moci a začínajúcich čistkách profesor Hlaváč pochopil, že si prídu aj pre neho. Mocnári ho obviňovali z lanárenia mladých, tmárstva a nepodporovania vedeckého svetonázoru. Roky 1950 - 1952 strávil vo väzení v neľudských podmienkach. Toto ťažké obdobie svojho života opisuje aj vo svojej biografii. Po celý čas sa nikdy nepoddal zúfalstvu, naopak, spríjemňoval pobyt vo väzení aj ostatným väzňom, s ktorými sa aj spriatelil. Nikdy ho nepremkla nenávisť ani zlosť voči jeho väzniteľom. Potom bol nútený pracovať v uhoľných baniach, čo sa veľmi podpísalo na jeho zdravotnom stave. Podľa jeho vyznania v životopise, každé utrpenie venoval vďačne Bohu, preto nikdy nestrácal nádej a vieru.

Štefan Halás rozpráva, že medzi dvadsiatimi dvoma študentmi profesora Hlaváča na teológii v Košiciach bol aj on, ale tiež ako profesor Hlaváč, aj on mal problémy s komunistickou mocou. Z týchto 22 študentov vyštudovali len traja či štyria. „Za komunizmu som pracoval v PTP táboroch, v uhoľných baniach. Tri roky som chodil na ŠtB, kde mi ponúkali výhody, ak sa zrieknem náboženského presvedčenia. Samozrejme, nespravil som to,“ vysvetľuje Halás, a na otázku, čo teda robil vo svojom produktívnom veku, odpovedal, že desať rokov šoféroval, až neskôr robil ekonóma na družstve. Od roku 1993 sa aktívne venuje profesorovi Hlaváčovi, zbiera materiály z rôznych prameňov a píše knihy. Na pána profesora spomína vďačne a s láskou. Vysvetľuje aj úsilie Rodiny profesora Hlaváča o to, aby bol profesor blahoslavený: „Usilovali sme sa zozbierať všetky možné materiály o jeho živote, ktoré sú teraz uložené v arcibiskupskom archíve. Čaká sa na ďalšie kroky.“

Svätá smrť

V jeho poslednom pôsobisku, v dedinke Hermanovce pri Prešove, ho Hlaváčovi farníci oslovovali s vďačnosťou iba ako „náš drahý pán profesor“. Halás potvrdil, že Hermanovčania si uvedomovali, že na fare majú veľmi významnú osobnosť.

O jeho smrti sa sestričky, ktoré boli profesora Hlaváča pozrieť v nemocnici v Prešove, v dodatku k jeho životopisu vyjadrili takto: „Nášho milého pacienta sme našli, podľa nášho laického odhadu celkom sviežeho. Prejavil veľký záujem i radosť, že sme ho navštívili. Jeho prvá otázka bola: ‘Aký je dnes deň a aký je dnešný dátum?’ Jedna z nás a či skoro všetky tri naraz sme mu povedali, že dnes je 11. februára, sviatok Lurdskej Panny Márie. A on na to: ‘Tak? Tak je to dnes...’ Po tejto divnej otázke pána profesora a ešte podivnejšej odpovedi sme mu odovzdali niekoľko pozdravov.“ Podľa sestry Marisstelly sa Božím riadením stalo, že profesora Hlaváča si odviedla Panna Mária Lurdská na svoj sviatok 11. februára 1983. Hlaváč si ju celý život osobitne ctil, práve ona sa stala jeho sprievodkyňou zo slzavého údolia do večnej radosti. „Sestra Marisstella na vlastné oči videla a na vlastné uši sa presvedčila, že profesor Hlaváč dostal od Pána Boha osobitný dar milosti, charizmatický dar poznania dňa skončenia svojho pozemského života, keď povedal s istotou: – Tak je to dnes! – A to bol práve sviatok Panny Márie Lurdskej. Preto ako očitý svedok mohla vierohodne dosvedčiť – Bola to svätá smrť,“ opisuje Halás v dodatku k životopisu.

Vo svojom predhovore ku knihe Osobnosť profesora Hlaváča sa kardinál Tomko vyjadril o Hlaváčovi ako o zástupcovi ľudí pred Bohom: „Bol to ozajstný stopercentný kňaz so širokým srdcom, otvoreným pre všetkých ľudí, ale najmä pre chudobných a trpiacich, a samozrejme pre mládež. Kňaz s pevnou vierou a hlbokým náboženským vzdelaním, ktorým čelil náporu mnohých profesorov s protikresťanskými názormi.“

Autorka študuje na Karlovej univerzite v Prahe.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.