Pohľad na Dávida

Číslo 3/2012 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2888
 

Uplynulé leto sa mi spolu s manželkou naskytla možnosť cestovať pár dní po severnom Taliansku. Ako vždy, aj teraz bolo Taliansko krásne, ponúklo nám bohatú kombináciu všetkých pôžitkov a kultúry, čo v návštevníkovi môže zanechať len hlboký dojem starého katolíckeho sveta. „Môžte si nechať celý svet, ale mne nechajte Taliansko,“ povedal Giuseppe Verdi a vedel, čo hovorí.

Keď sme spolu stáli neďaleko dverí v Duomo di Milano, najväčšej gotickej katedrále na svete, na mieste, kde bol pokrstený svätý Augustín, človeku nevdojak napadne, že krst dokáže zmeniť dejiny. A ak to platí o Augustínovi, musí to rovnako platiť o každom z nás, veď každý z nás bol krstený rovnako, ako on. A ak dnes Augustínov krst velebí taká monumentálna a krásna gotická stavba, čo asi čaká pokrstených v nebeskom kráľovstve.

V kostole Sant’Ambrogio, čo je chrám, kde mal Augustín po prvý krát počuť kázanie sv. Ambróza, zažívam zvláštny pokoj. Mám šťastie a prehodím pár slov s miestnym biskupom. Je veľmi srdečný a priateľský, kostol je však prázdny. Neskôr si uvedomím, že nikde v Taliansku som nevidel také prázdne kostoly, ako práve tu, v Miláne. Keď potom o pár dní čítam slová bývalého milánskeho arcibiskupa, dnes už nebohého Carla Mariu Martiniho, ktorý mal povedať, že Cirkev zaostáva za dnešným svetom dvesto rokov, mám pocit, že tento modernista mohol mať azda na mysli svoje Miláno, a nie katolícky svet. Žiaľ, kardinál Martini zrejme nepoznal odpoveď na to, ako túto stratu dohnať, inak by milánske kostoly neslúžili najmä turistom. Miláno so všetkým bohatstvom je vôbec v mnohom pozadu. Napríklad taká galéria Pinacoteca di Brera. Galéria ponúka jednu z najkrajších zbierok obrazov v celom Taliansku. Napriek tomu som musel nechápavo krútiť hlavou. Obrazáreň založil Napoleon a obrazy, ktoré tu visia, ukradol z kostolov a súkromných zbierok. Tie obrazy tu visia dodnes. Ako je možné, že vyše 200 rokov po Waterloo sa nevrátili svojim pôvodným majiteľom? V strednej Európe riešime reštitučné spory uplynulého polstoročia, je to síce téma, ktorá rozdeľuje spoločnosť, zdá sa však, že aj sekulárne Čechy napokon našli cestu k náprave komunistických zločinov. Prečo nie bohaté a slobodné Miláno? Čo presne bráni di Brere vrátiť, čo im nepatrí?

V Ravenne sa ocitáme hlboko v antickom svete, na sklonku Rímskej ríše. Súčasné mesto pripomína azda naše Sládkovičovo, ale sláva a krása niekoľkých tunajších kostolov znesie porovnanie iba so starobylým Konštantínopolom. Keď spolu, s prevažne poľskými turistami, navštevujeme kostolík po kostolíku a obdivujeme krásu nástenných mozaik, v mysli sa prenášam do Hagie Sofie, ktorú stavali o pár rokov neskôr, podľa vzorov z Ravenny. Hagia Sofia je dnes múzeum (a mešita) a jej niekdajšie nástenné poklady, až na pár výnimiek, boli zoškrabané zo stien. V Ravenne vidieť, čo všetko sme stratili.

Opakom Ravenny, mestom, ktoré plače za stratou antiky, je Florencia, mesto, ktoré je postavené z oslavy antického sveta. Renesančnú náladu, ak aj nie priam renesančnú vôňu tohto mesta, možno dodnes zažiť na vlastnej koži. Keď človek z vedľajšej uličky príde na Piazza del Duomo, vchádza akoby naspäť do minulosti. Pár krokov predstavuje celé storočia. Nádhera Brunelleschiho dómu a oproti stojaceho baptistéria, mramorom obloženého antického chrámu, je rovnako úchvatná, aj keď sa opakuje viackrát za deň či týždeň. Florenťania vraj ten malý priestor, tých niekoľko metrov medzi dómom a krstiteľnicou volajú raj, a hoci to znie pyšne, vôbec to nepôsobí prehnane. Sedel som tam na schodoch pred kostolom niekoľko hodín. Sledoval fotografujúcich Aziatov, vnímal čulý ruch a cítil pokoj. Neviem, či existuje podobne rušné turistické miesto, kde možno nájsť taký pokoj.

Každý deň som navštívil svätú omšu v inom chráme a neviem prečo, ale najosobitejší pocit mi zostal z chrámu San Lorenzo. Je to najstarší katolícky kostol vo Florencii, zvonku nezdobený, pôsobiaci takmer ako kláštor. Michelangelo vraj pripravil návrh vonkajšej výzdoby, nikdy sa však nezrealizovala. O chudobe však nemôže byť ani reči. Interiér kostola je veľkorysý a prekrásny, nielen kvôli Donatellovej kazateľniciam. Na svätej omši nás bolo dvanásť, turista som bol iba ja. Ťažko povedať, či za to môžu Medicijovci, alebo tá takmer svetská nádhera interiéru, alebo rušní miništranti – či ako nazvať troch starších pánov z prednej ľavice, ktorí pomáhali kňazovi a neustále vyrušovali – alebo azda rýchlo rozprávajúci kňaz, ale liturgiu bolo ťažké „si užiť“. Miešalo sa tu priveľa svetského. O to viac tu človek cíti potrebu modliť sa.

Florencia samozrejme skrýva mnoho ďalších pokladov, ale žiaden mi v mysli nevyryl takú stopu, ako Michelangelov Dávid, socha, ktorá je dnes v galérii dell‘Accademia. Michelangelo vysekal Dávida keď nemal ani tridsať. Trvalo mu to dva roky, použil mramor, ktorý už niekoľko rokov ležal prachom.

Je to najväčší mužský akt, ideál mužskej krásy, mladosti, a predsa mužnosti. Nepôsobí síce tak detsky mlado, ako v Biblii alebo na Caravaggiovom obraze, svaly, ruky a pohľad ho robia starším, ale prsia, tie z neho robia chlapca. Dávid stojí, sústredene stojí, a predsa máte pocit, že sa hýbe. Lepšie povedané už-už hýbe. Akoby ním hýbali myšlienky, ktoré mu dal do hlavy Michelangelo. Hoci súčasní autori, napríklad Antonio Forcellino v svojej knihe Michelangelo. Nepokojný život (Vyšehrad 2012), robia z Dávida ne-biblickú postavu, či dokonca „demokrata“, opis v Prvej knihe Samuelovej Michelangelovu sochu predsa len vystihuje najlepšie.

Dávid vedel čo robí. Mocnému Goliášovi najskôr do očí vykričal čo ho čaká a ako ho zabije. „Dnešného dňa ťa Pán vydá do mojej ruky, zrazím ťa, odtnem ti hlavu a mŕtvoly tábora Filištíncov dám dnes nebeským vtákom a zemskej zveri a dozvie sa celé zem, že Izrael má Boha.“ Bol priamy. A drzý. Dnes by sme možno povedali, že provokoval. A hneď potom sa rozbehol. Michelangelov Dávid sa pozerá sústredene. V jednej ruke má prak, v druhej kameň. Svaly sú napäté, myseľ koncentrovaná. Nikto, kto sa na Dávida pozrie, nemôže pochybovať, že tento mladík vyhrá. Jeho dominantnosť je zrejmá. Už tým, aký je – ako socha – v skutočnosti veľký. Jeho skutočnú „veľkosť“ mu však dáva jeho viera a odvaha, je duchovnej povahy. Podobne, ako tomu bolo kedysi s Európou v dejinách. Nemala vždy prevahu. Voči islamu, Tatárom aj totalitným ideológiám pôsobila skôr ako ten slabší. A predsa napokon zvíťazila. Víťazstvo, vedomie vlastnej prevahy a určenia, si musela niesť vo vlastnej mysli. Nie ako dnes. Dnes akoby čoraz viac pripomínala liknavého a pyšného Goliáša.

Ako dnešné politické Taliansko. Bohatá krajina, ktorá si nevie pomôcť.