Oranžová pre Západ
Číslo 2/2012 ·
·
Čítanosť článku: 2603
Chris Smith – Richard Koch: Samovražda Západu (prel. Richard Cedzo, Tomáš Mrva). Bratislava: Premedia Group, 2011.
Veľa sa hovorí o tradičných hodnotách našej, to jest „západnej“ civilizácie. Intelektuálny diskurz sa však neraz končí len pri ich veľmi vágnom vymedzení a operuje s nimi prevažne iba ako s pomerne široko koncipovaným slovným spojením. Hovoriť o „tradičných hodnotách“ sa dnes stalo známkou kultúrnosti a rozhľadenosti. Tieto slová slúžia dokonca neraz ako kulisa, vytvárajúca o ich používateľovi zdanie kritického myslenia a znepokojenia zo súčasnej situácie. Toto slovné spojenie je jednoducho „in“.
Britskí autori Chris Smith a Richard Koch, spoločné dielo ktorých sa slovenskému čitateľovi dostalo do rúk koncom minulého roka, dávajú „tradičným hodnotám“ vlastnú náplň. Vymedzujú akýchsi šesť „pilierov“ Západu, šesť faktorov jeho úspechu, upustenie od ktorých, ako usudzujú, môže mať veľmi negatívne, ba až katastrofálne následky. Medzi hlavné západné idey patrí: kresťanstvo, optimizmus, veda, rast, liberalizmus, individualizmus. Navzájom sa podmieňujú a súvisia spolu. Sú identifikátormi, rozpoznávacími črtami Západu, ktoré v iných civilizáciách nenájdeme. Aspoň nie v ich „západnej“ podobe, resp. nie všetky pohromade.
Báza intelektuálnej inšpirácie autorov je značne široká a zahŕňa množstvo pozoruhodných kníh a článkov. Čitateľ dokonca môže v ich texte rozpoznať odraz aj tých myšlienok, ktoré nie sú priamo odkazované. Smith s Kochom otvorene priznávajú, z akých myšlienkových pozícií k látke pristupujú: „jeden z nás je libertariánsky konzervatívny obchodník a druhý libertariánsky politik z radov demokratickej ľavice“ (s. 18). Je pozoruhodné, že máme možnosť sa zoznámiť práve s týmto typom politickej filozofie. Na Slovensku totiž slovo „libertarianizmus“ znie v istých kruhoch takmer ako nadávka. Napriek uvedenej charakteristike nejde tak celkom o „čistý“ libertarianizmus, hoci jeho charakteristické prvky možno v celom diele celkom jednoznačne vybadať. Maximálny dôraz je kladený na slobodné rozhodnutia jednotlivca, význam spoločenských inštitúcií sa marginalizuje, národný štát (mimochodom, tiež „západný“ vynález) akoby neexistoval. I keď sú spomínané faktory západného úspechu prehľadne rozčlenené a koncízne priblížené, všetkými šiestimi prestupujú predovšetkým dva, ktoré sa javia ako jadrové: kresťanstvo a individualizmus. Práve pri nich bude potrebné sa trochu pristaviť.
Je zjavné, že v kresťanstve pre autorov knihy nie je dôležitá bohopocta ani kult Ježiša Krista. V ich narácii sledujeme skôr fascináciu ideálom prvotného kresťanstva. Zdôrazňuje sa dôležitosť individuálnej zodpovednosti a úsilia, svojpomoci a sebazdokonaľovania a vlastnej osobnostnej konverzie. Kresťanstvo je nazerané najmä optikou tzv. protestantskej etiky, pričom celkom nenápadne autori generujú jeho údajne najväčší prínos: „ideu Ja“. Aj tu platí, že inštitucionalizovaná cirkev je im cudzia: „Boh si počína lepšie než cirkvi“ (s. 56). „Kresťanské dedičstvo“, píšu Smith s Kochom na inom mieste, „...sa už dávno vylialo z brehov organizovaného náboženstva“ (s. 195). Už nie je dôležité, či je niekto kresťan, inoverec alebo ateista. Na Západe všetci zdieľajú vyššie zmienené hodnoty, hodnoty individualizmu.
À propos individualizmus. Podľa autorov ho je na „Západe“ príliš málo (s. 168). Pri predstavovaní ich vízie však badať viacero kontradikcií. Na jednej strane postulujú ideál samostatného, vlastnými silami sa rozvíjajúceho jedinca zodpovedného za seba samého. Na druhej strane, obávajú sa cynizmu, ktorý ak vyhrá, „potom Západ skončil a viac nebude Západom“ (tamže). Je však možné predstaviť si intenzívny „pokrok“ smerom k čoraz dôslednejšie uplatňovanému individualizmu bez deformácií typu cynizmus, ľahostajnosť a strata zmyslu pre solidaritu? Ďalej autori ohlasujú nevyhnutnosť vytvorenia tzv. personalizovanej spoločnosti, „v ktorej jednotlivcov neobmedzuje a nechráni hierarchia, ale sú autonómni a vládnu si sami“ (tamže). Nie je však demokracia, „vláda ľudu, ľuďom, a pre ľud – ako to vo svojom slávnom Gettysburskom prejave povedal Abraham Lincoln –, práve tým ideálnym priestorom pre vládu a spolužitie autonómnych jednotlivcov zodpovedných za svoje rozhodnutia? Znamená odstránenie ochrany „hierarchie“, po ktorej autori volajú, absenciu inštitucionalizovanej podoby takéhoto spolužitia vo forme štátu? Ten, kto tvrdí, že úloha štátu sa skončila, prorokuje falošne.
Napokon možno poukázať ešte na jeden z rozporov Smithovej-Kochovej koncepcie individualizujúcej sa spoločnosti. Ich pohľad na kapitalizmus a hlásanie príchodu „personalizovanej ekonomiky“ je symptomatický prílišným zjednodušovaním. Možno len súhlasiť s postrehom, podľa ktorého sa v ostatnom čase veľký počet jednotlivcov „vymanil“ spod závislosti zamestnaneckých štruktúr a podniká samostatne, na vlastné riziko, s vlastným know-how a často s mimoriadne vysokými ziskami. Tvrdiť ale, že „samostatne zárobkovo činné osoby nie sú súčasťou kapitalistického sektoru“ (s. 116) je tragický omyl. Bez elementárnej vzájomnej výmeny produktov, súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, takých typickej pre slobodný trh kapitalizmu, by ani tieto moderné „SZČO“ neboli ničím, ich súčasný úspech by sa nikdy nerealizoval. Vykoreniť jedinca zo spoločenským štruktúr, či už politických (neexistencia štátu), kultúrnych (kozmopolitizmus) alebo ekonomických (emancipácia od kapitalizmu) znamená poprieť jeho existenciu. Svet veľkého počtu do seba uzavretých jednotiek, bez hierarchie, bez pravidiel, bez zdieľaných identít a ducha spoločenstva je buď utópiou alebo cestou k totalitarizmu rôznych ideologických zafarbení. Na margo ekonomiky v ponímaní Smitha a Kocha ešte jeden postreh. Na jednej strane, ako bolo spomenuté, vyzdvihujú samostatne si zarábajúcich (inak povedané – moderných podnikateľov), hlavné jednotky „personalizovanej ekonomiky“. Na strane druhej sa znepokojujú nad štrukturálnou povahou západného liberalizmu, ktorého „zdravie“ je „značne ovplyvnené decentralizáciou, fragmentáciou a atomizáciou“ (s. 200). Vytvára sa sféra roztrúsených, atomizovaných jedincov, ktorí „nikoho nepotrebujú pre svoj úspech; a tak vlastne nemajú hodnoty a siete, ktoré zvykli držať liberálnu spoločnosť pokope“ (tamže). Paradox Smithovej a Kochovej individualistickej koncepcie sa tu ukazuje veľmi výrazne. V čitateľovi tak nemôžu nevyvstať otázky: Čo vlastne chcú? Čo navrhujú? O čo im ide?
Viac, než idealistickým projektom svetlej budúcnosti Západu je recenzovaná práca zoznamom jeho „úspechov a pádov“. V závere knihy sa dozvieme, že viacerým západným ideám intenzívne bliká „oranžové svetlo“ pomyselného semafora. Zachovanie kresťanstva, individualizmu, rastu, vedy, optimizmu a liberalizmu sú vraj nevyhnutné pre zachovanie identity Západu, ako ho ešte stále poznáme dnes. Otázka ale znie, či o toto (seba)zachovanie Západ vlastne stojí a či za to vôbec Západ stojí.
Autor je spolutvorca blogu svetkrestanstva.sk