Zabudnuté povstanie

Číslo 1/2006 · Maciej Ruczaj · Čítanosť článku: 4684
 

Zabudnuté povstanie
Norman Davies: Boj o Varšavu. Povstání Poláků proti nacistům 1944
Prostor, Praha 2005

Už je to vyše šesťdesiat rokov od chvíle, keď 3. októbra 1944 kapitulovala bojujúca Varšava. Bol to 63. deň od poľského dňa – D. A to podľa pôvodných prognóz sa mali povstalci udržať najviac ak týždeň...

Tisíce zajatých vojakov a celé civilné obyvateľstvo opúšťalo územie hlavného mesta pod dohľadom nemeckých jednotiek. Za sebou nechávali mesto – cintorín, tlejúce trosky, ktoré na fotografiách pripomínajú znehybnené šedé more, z ktorého občas trčí obhorená kostolná veža alebo múr domu s čiernymi dierami okien.

„Toto mesto – toto mesto už nie je
prepadlo sa pod zem
ešte svieti – ako strúchnivený strom“

Bola to najväčšia ozbrojená bitka zvádzaná odbojovými organizáciami počas druhej svetovej vojny v okupovanej Európe. Priniesla totálnu (doslova) skazu jedného z najväčších miest strednej Európy a smrť asi 200 tisíc ľuďom. Napriek tomu ide o udalosť širšej verejnosti takmer neznámu. Päťdesiat rokov sa o tejto udalosti skoro ani nehovorilo: v komunistickom bloku to bolo zakázané – ľudia, ktorí boli pre Nemcov „polnische Banditen“, sa po vojne pre zmenu stali „zapľuvanými reakcionárskymi trpaslíkmi“, ktorých rozdupe „obor roľnícko-robotníckej vlády“, alebo „kolaboranti fašistov“, ktorí spolu s Nemcami mučili pracujúci ľud. O povstaní sa však nehovorilo ani v slobodnom svete. Slová „Varšava“ a „povstanie“ sa spájajú iba so zúfalým a hrdinským bojom posledných preživších Židov z varšavského geta, ktorý prepukol a bolo potlačené na jar 1943. Človekom, ktorý sa rozhodol prerušiť toto mlčanie a upozorniť svetovú verejnosť na túto tragickú kapitolu druhej svetovej vojny, je známy britský historik Norman Davies (o. i. autor obsiahlych dejín Európy a Britských Ostrovov).

Kniha Boj o Varšavu je výsledkom dlhoročnej fascinácie. Všetko sa začalo vo Varšave počiatkom šesťdesiatych rokov... Skupinka študentov histórie z Oxfordskej univerzity sa prechádzala ulicami poľského hlavného mesta. Na križovatke ulíc Miodowa a Dluga im sprievodkyňa poradila: „Dobre sa pozrite na vchod do kanálov uprostred. Ale nezastavujte sa, niekto sa na nás pozerá...“ Nechápali, o čo ide. Rovnako nerozumeli poznámke, ktorú sprievodkyňa utrúsila, keď neskôr stáli u Visly a dívali sa na protiľahlý breh vzdialený len pár sto metrov: „Až tam sa vtedy Rusi dostali...“ Jedným z týchto študentov bol práve Norman Davies.

„Najlepšie si pamätám svoj hnev“ – opisuje britský historik svoje pocity z tejto prvej návštevy Varšavy. „Ako je možné, že ja, študent moderných dejín na veľkej Oxfordskej univerzite, som nikdy o týchto veciach nepočul...“ Až omnoho neskôr sa mohol dozvedieť celý príbeh varšavských kanálov, ktoré slúžili ako cesty na presun jednotiek, zbraní a neskôr aj ako cesty evakuácie z horiacich štvrtí; keď Nemci tieto tajné cesty objavili, stali sa pre stovky ľudí hrobom. Omnoho neskôr sa tiež dozvedel celý príbeh sovietskych jednotiek, ktoré sa zo vzdialenosti druhého brehu Visly nečinne prizerali, ako Nemci menia Varšavu na horiacu pustatinu. A tiež to, ako boli bývalí povstalci za komunizmu väznení a popravovaní a ako bola pamiatka povstania zamlčovaná alebo skresľovaná. Kniha Boj o Varšavu je teda nielen analýzou udalostí z leta 1944, ale tiež pokusom nájsť odpoveď na otázku, prečo bolo úsilie poľského odboja na Západe zabudnuté. Davies v úvode priznáva, že okrem príbehu Varšavy samotnej ho zaujímala predovšetkým úloha spojencov. Na rozdiel od väčšiny poľských publikácií zasadzuje tak udalosti vo Varšave do kontextu vojnovej Európy a predovšetkým vzťahov v rámci spojeneckej Veľkej trojky, čo robí jeho knihu omnoho zaujímavejšiu pre „nepoľských“ čitateľov. Poukazuje na to, že za povojnovým mlčaním na tému povstania môže byť neochota Západu kaziť si obraz konca vojny ako rozhodného víťazstva dobra nad zlom a oslobodenia všetkých národov...

Daviesov príbeh začína prepuknutím vojny. Opisuje boj osamoteného Poľska (napriek predvojnovým garanciám bezpečnosti zo strany Francúzska a Británie) proti Hitlerovi a potom obetavú účasť poľských vojakov na bitke o Britániu a ďalších operáciách na západnom fronte. Začína teda „zoširoka“, ale cieľ je jasný – ukázať dlh západných mocností voči Poľsku, ktoré príznačne nazýva „Prvým spojencom“. Zároveň naráža na javy, ktoré neskôr zapríčinili, že „bol Poľsku uštedrený horší osud než mnohým Hitlerovým spojencom“. Hlavným dôvodom bola, samozrejme, vojenská závislosť protinemeckého boja na Sovietskom zväze, ktorý sa neskrývane usiloval ovládnuť stredoeurópsky priestor. Na druhej strane však Davies ukazuje, že osud nášho regiónu poznamenala krátkozrakosť západných vodcov. Boli to ľudia, píše Davies, vychovaní pred prvou svetovou vojnou, pre ktorých priestor medzi Nemeckom a Ruskom bol pojmom veľmi vágnym a jeho obyvatelia neboli z hľadiska britskej alebo francúzskej politiky považovaní za plnoprávne národy. Tento prístup sa potom premietol aj do jednoduchosti, s akou z Hitlerových rúk prenechali nadvládu nad naším regiónom Stalinovi.

Je leto 1944. Ešte stále trvá bitka o Normandiu; medzitým sa už ale Červená armáda blíži k hlavnému mestu, spojeneckej zeme – Poľska, okupovanému Nemcami. Ide však o veľmi zvláštne spojenectvo: vzťahy medzi poľskou exilovou vládou a Moskvou sú nesmierne napäté – Sovietsky zväz zaútočil predsa na Poľsko v októbri 1939 spoločne s Hitlerom, v Katyni už tiež boli objavené miesta po popravách tisícov poľských dôstojníkov. Na doteraz Sovietmi obsadených územiach v Poľsku trvá lov na členov odboja riadeného z Londýna – Zemskej armády (AK). Z rúk „spojencov našich spojencov“ (ako sa v Poľsku hovorilo Sovietom) ich čaká smrť výstrelom do zátylku. Za týchto podmienok sa velenie odboja rozhoduje pripraviť otvorený útok na nemecké jednotky vo Varšave. Cieľ je jednoduchý: udržať mesto aspoň niekoľko dní tak, aby Červenú armádu privítali v hlavnom meste zástupcovia legálnej poľskej vlády. Má to byť boj o potvrdenie suverenity poľského štátu, o potvrdenie jeho práva na existenciu v povojnovej Európe.

Varšava sa mala stať prvým oslobodeným európskym hlavným mestom. Nakoniec ale bolo všetko inak. V roku 1944 prepukli na kontinente tri významné povstania: v Paríži, na Slovensku a vo Varšave. V prvom prípade americké divízie zmenili naplánovanú trasu útoku, aby podporili francúzsky odboj. V druhom – situácia na Slovensku primäla Červenú armádu urýchliť postup na južnom fronte. Iba v prípade Varšavy sa nestalo nič. Ešte koncom júla sovietsky rozhlas vyzýval Poliakov, aby vystúpili proti okupantom. Ešte koncom júla britské ministerstvo zahraničia naznačovalo, že počíta s povstaním vo Varšave, rovnako ako nedávno v Ríme...

Všetko napokon bolo inak. Stalin podpísal nad Varšavou rozsudok smrti, keď 13. augusta prikázal, aby ofenzíva pokračovala v oblasti Východného Pruska a na južnom fronte, a divízie maršala Rokossovského nechal trčať dlhé týždne pri opačnom brehu Visly a sledovať agóniu mesta. Nemci, ktorí sa ešte nedávno obávali, že by sa Sovieti už na jeseň mohli blížiť k Berlínu, teraz dostali niekoľko mesiacov čas, aby si vybavili účty s poľským hlavným mestom. Na druhom konci Európy nedokázala poľská exilová vláda presvedčiť americkú a britskú administratívu o nutnosti výraznejšie podporiť odbojové úsilie. Neúspech povstania si prial Stalin, pretože mal už pre Poľsko pripravenú novú komunistickú vládu. Roosevelt bol, ako sugeruje Davies, úplne pod vplyvom sovietskeho vodcu. Osamotený Churchill nebol na neho schopný vyvinúť väčší tlak, navyše sa zrážal so silnou prosovietskou frakciou vo vlastnej vláde, a tak sa pomoc spojencov obmedzila na zhadzovanie zbraní na územie Varšavy. Jeho intenzita bola navyše obmedzená, lebo Stalin nedovolil, aby si britské lietadlá mohli doplňovať palivo na Sovietmi kontrolovaných letiskách. Poľskí politici behali od jedného ministerstva k druhému, písali jedno prehlásenie za druhým, a medzitým Varšava umierala.

V Himmlerovom rozkaze zo začiatku augusta sa hovorí: „...každý obyvateľ má byť zabitý, nesmú sa brať zajatci. Varšava má byť zrovnaná so zemou – ako odstrašujúci príklad pre zvyšok Európy.“ Jednotky SS urobili všetko, aby splnili svoju úlohu: len počas dvoch dní (5. a 6. augusta) v dvoch štvrtiach Wola a Ochota zomrelo okolo 30 000 ľudí, bez rozdielu veku a pohlavia. Dôstojník SS informoval velenie: „Jediný náš problém je, že nemáme dosť munície, aby sme ich všetkých zabili.“ Preto sa v rámci šetrenia strelného prachu využívali neskôr aj iné metódy: rutinou sa napríklad stalo vypaľovanie dobytých nemocníc, samozrejme, vrátane ich pacientov, alebo bombardovanie kostolov, v ktorých sa schovávalo civilné obyvateľstvo... V Stalingrade stáli proti sebe dve regulárne armády – tu však proti nemeckým tankom, bombardérom a delám stáli vojaci „Podzemného Poľska“ podporovaní civilistami, ktorí si veľkú časť zbraní museli najprv vybojovať od nepriateľa. „Keď boje začali, bolo nás v oddieli 20 a mali sme 2 samopaly, asi 10 pištolí a trocha granátov,“ referuje jeden z účastníkov povstania. Súčasťou povstaleckých jednotiek boli skautské oddiely a mnohé ženy, ktoré zaisťovali prenos informácií medzi oddielmi a zásobovaním.

V Poľsku pamiatka povstania rozdeľuje preto už niekoľko generácií. Pre jedných je to symbol hrdinstva, odhodlania v boji za slobodu a zdroj mravnej sily, ktorý umožnil vznik protitotalitných hnutí druhej polovice storočia. Pre druhých trestuhodné plytvanie s ľudskými životmi, zbytočné obetovanie celej generácie mladých ľudí, ktorá by sa bola mohla inými spôsobmi zaslúžiť o obnovu krajiny. Nikto nespochybňuje ich hrdinstvo, mnohí sa však pýtajú na zmysel... Norman Davies ako pozorovateľ nezapojený do poľskej debaty si môže dovoliť postaviť otázku úplne inak: „Poľská odbojová armáda bola súčasťou mohutnej koalície, ktorá sa v roku 1944 nachádzala veľmi blízko pri konečnom víťazstve.“ Otázka teda podľa Daviesa neznie, či mali Poliaci bojovať, alebo nie, ale prečo počas povstania „spojenci nedokázali zorganizovať akúkoľvek pomoc“. Príbeh Varšavského povstania je tak zapísaný do širšieho kontextu prístupu západných spojencov ku krajinám Strednej Európy. Práve tu – v prístupe k otázke poľského odboja treba, podľa Daviesa, hľadať zdroj neskoršieho rozdelenia kontinentu na dva tábory oddelené železnou oponou. Nečinnosť Západu a nepokryto imperialistická politika Sovietov voči Poľsku je tak pre britského historika symbolom počiatku studenej vojny.

Obrancovia horiacej Varšavy doplatili na to, že nechceli byť pasívnymi figúrkami na šachovnici veľkých mocností. Vytriezvenie prišlo skoro – očakávaný sovietsky útok neprišiel ani po týždni – ako si pôvodne mysleli, ani po mesiaci. Miesto spojencov prichádzali len ďalšie nemecké jednotky. Zúfalá povstalecká modlitba, modlitba obkľúčených hnedým a červeným totalitarizmom znela: „Červené more, príď a zachráň nás pred čiernou smrťou!“ Avšak neprestali bojovať. Ten beznádejný boj, ktorý trval dlhšie než to bolo fyzicky možné, poukazuje, kde treba hľadať pravú podstatu povstania. To nie je na prvom mieste problém veľkej politickej hry. Predovšetkým ide o príbeh konkrétnych ľudí, ich neuveriteľného odhodlania, zúfalstva a nádeje, života a smrti. Príbehy týchto ľudí predstavujú druhý hlavný rozmer Daviesovej knihy.

Človek sa o povstaní z historických knižiek nedozvie všetko. Treba ísť na varšavský vojenský cintorín a prechádzať sa dlhými alejami jednoduchých brezových krížov, na ktorých sú vypísané mená a vek tých, ktorí zomreli. Väčšina nemala viac než 22 rokov, niektorí dokonca chodili iba na gymnázium. Mnohí nepochádzali z Varšavy, prichádzali často na poslednú chvíľu alebo sa predierali do mesta už počas bojov. Možno si tiež prezerať ich fotografie: tváre mladých ľudí, rovnakých ako tí dnešní: zamilované páry, úsmevy, túžba po živote. Ale niekde v pozadí, v ich očiach, sa skrýva niečo hlbšieho, bolestnejšieho. Chceli žiť, milovať, baviť sa, a musia zabíjať a umierať. „Nás naučili – niet zľutovania. Nás naučili – niet vraj lásky,“2 písal 21-ročný básnik Krzysztof Kamil Baczynski (zahynul v šiesty deň povstania). V jednotlivých príbehoch sa zračí brutálne stretnutie mladosti a smrti: „Moja kamarátka Helena Błońska mala najkrajšie nohy zo všetkých dievčat v našej štvrti. O tie nohy prišla v Starom Meste, keď niesla rozkazy na predsunuté posty. Potom ju upálili zaživa v nemocnici na Dlhej ulici.“

Ich mravná veľkosť spočíva v tom, že napriek tomu všetkému svoj údel prijali – dobrovoľne a s pocitom, že to tak musí byť. „Smrť nie je zánikom života, je to odovzdávanie životnej energie niekomu inému. Naša smrť dáva ostatným odvahu a silu“, napísal básnik Tadusz Gajcy (22 rokov, zahynul v 16. deň povstania) skôr než odišiel do boja.

„Čo znamená tá jedna jatriaca sa rana na mape sveta, v politickom poriadku, v mechanizmoch dejín?“ pýtal sa jeden z účastníkov. Z hľadiska bojujúcich mocností a konečného výsledku vojny – nič. Táto interpretácia sa stala záväznou aj v oslobodenom Poľsku po roku ‘89. Pre liberálne média sa slová ako „hrdinstvo“ a „vlastenectvo“ stali nadávkou a znamením zaostalosti, a teda i povstanie nemohlo byť chápané inak než vrchol nezodpovednosti a nezmyslu. Najväčší poľský denník Gazeta Wyborcza písal napríklad o uctievaní pamiatky hrdinov tejto udalosti ako o „národnej nekrofílii“. Až v posledných rokoch sa tento trend začal pomaly meniť. Minulý rok Varšava zažila veľkolepé oslavy 60. výročia bojov, vzniklo tiež Múzeum povstania, jedinečné v Európe použitím najnovších multimediálnych a interaktívnych prostriedkov na ukázanie atmosféry vojnovej Varšavy. Symbolickým dovŕšením návratu Varšavského povstania na miesto, ktoré mu náleží, bolo gesto nového prezidenta Lecha Kaczyńského (ktorého obaja rodičia sa bojov osobne zúčastnili): skôr než odišiel do snemovne zložiť prezidentský sľub, vydal sa k pomníku veliteľa odboja generála Montera...

Je príznačné, že jedným z hlavných autorov tejto zásadnej premeny vo vnímaní udalostí roku 1944 je britský historik. Poľské vydanie Daviesovej knihy bolo súčasťou vlaňajších osláv a publikácia sa stala okamžite bestsellerom. Sám autor neskrýva, že jeho dielo nie je len objektívnou, emócií zbavenou historickou analýzou. Naopak, emócie sú tu zjavné od prvej stránky po poslednú. Na jednej strane úcta a obdiv voči obetiam obyvateľov Varšavy a celej generácii mladých mužov a žien zo Zemskej armády, na druhej, horké slová obvinenia na adresu Západu, ktorý svojho Prvého spojenca a všetky národy strednej Európy nechal v područí dvoch totalitarizmov. Z Daviesovej knihy však sála presvedčenie, že táto obeť nebola márna. Ako prehlásil Wladyslaw Bartoszewski, vojak AK a neskorší minister zahraničných vecí slobodného Poľska: „Bez povstania by sme neprežili komunizmus. Nebola by Solidarita a sloboda. Oni bojovali za česť a dôstojnosť – svoju vlastnú a celého národa. Ukázali, že tieto slová nie sú abstraktnými pojmami, dali im hmatateľný obsah. Ak toto nepochopíme, bude sa nám povstanie javiť iba ako absurdná samovražda.“

Maciej Ruczaj
Autor je poľský publicista, spolupracovník revue Christianitas a Miedzynarodowy Przeglad Polityczny.