Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Bremeno Uhorska v našich dejinách

Číslo 2/2012 · Dušan Škvarna · Čítanosť článku: 3063
 

Bremeno Uhorska v našich dejinách Dušan Škvarna

Imanentnou súčasťou každej modernej kultúry sú čo do žánru rôznorodé, najčastejšie esejistické práce, ktoré sa usilujú zachytiť tzv. zmysel dejín svojho národa. Pod týmto metaforickým slovným spojením sa skrýva viacero významov. Z teologického hľadiska môže ísť o nejaké vznešené a šľachetné poslanie a smerovanie k ideálu, ktoré sa zakladajú na „veľkolepom pláne Božej prozreteľnosti“.1 Teleologický prístup, taký typický pre romantické a postromantické myslenie zasa prisudzuje nejakému národu výnimočný účel na základe historického vývinu. Môže nadobudnúť dve podoby. Podľa prvej má ten ktorý národ v dejinách plniť či splniť nejakú vyššiu, jedinečnú misiu v prospech ľudstva. V slovenskom prípade to prvý načrtol Ján Kollár, podľa ktorého mali Slovania obohatiť ľudstvo o rozmer humanity. Umiernenejšia teleologická verzia sa skôr pýta na vnútorný účel existencie národa. Podľa Daniela Rapanta ním je národná sebazáchova, „ktorá bola, je a ostáva i naďalej hlavným zmyslom a úlohou slovenských dejín, i keď len ako predpoklad a prísľub cieľov vyšších“,2 ktoré majú zodpovedať „hlavnému vývinovému smeru svetových dejín, postupujúcej demokratizácii, zľudoveniu politického i spoločenského života“.3

Najčastejšie sa však pod zmyslom dejín chápe úsilie o pomenovanie ich hlavných dominantných a typických znakov, špecifických stránok a ich príčin v kontexte s historickým vývinom iných národov a celkove civilizácie, o zachytenie základnej logickej nite. Povedané slovami Josefa Pekařa „nejde tu v podstatě o nic jiného než o poznání hlavních faktorů dějinného vývoje a výklad souvislostí jimi vytvořených“4 Autormi takýchto úvahových prác bývali ľudia rôznej ideologickej a politickej orientácie, ale aj odborností, historici medzi nimi ani zďaleka nedominovali. Zakladali sa až na protichodných koncepciách a, prirodzene, vyvolávali nielen živé diskusie, ale aj vášnivé polemiky. Tento kultúrny jav možno sledovať od začiatku 19. storočia aj v slovenskej kultúre. Avšak v nej na rozdiel od okolitých kultúr, až na niekoľko prípadov, nevznikla spontánna a rozvinutejšia diskusia o „zmysle slovenských dejín“, a po druhé, texty toto charakteru ostávajú na okraji záujmu slovenskej historiografie a celej kultúry, tá ich iba sporadicky reflektuje a ešte zriedkavejšie analyzuje.

Tento príspevok sa pokúsi načrtnúť niektoré určujúce faktory slovenských dejín a odpovedať na to, ako a nakoľko tieto faktory determinovali slovenské historické vedomie a pamäť a nakoľko ich obsah zodpovedá, resp. nezodpovedá samotnej minulosti. Prieskumy a výskumy verejnej mienky, nech sú organizované slovenskými štátnymi inštitúciami, občianskymi organizáciami alebo inštitúciami EÚ, poukazujú (už od roku 1990) na to, že úroveň a obsah historickej pamäti Slovákov je, mierne povedané, chabá, je podstatne útržkovitejšia ako ich susedov, prezrádza dlhodobo zvýšenú ľahostajnosť k histórii a vlastnej minulosti, často obsahuje jej negatívne a bolestínske vymedzenia.5 Silno sa v nej zafixovali tri stereotypné obrazy a pocity: Po prvé, historická zaostalosť Slovákov, ako aj zaostalosť ich krajiny. Po druhé, bezvýznamnosť a marginálnosť slovenských dejín a dejín územia Slovenska. A napokon, po tretie, prvé dva stereotypy sú previazané na predstavou o stáročnom útlaku Slovákov a historickej neprajnosti voči nim. Za nositeľa tohto útlaku sa považujú najčastejšie Uhorsko a Maďari. Takéto presvedčenie tvorí jednu zo zložiek podhubia nedôverčivého až nepriateľského postoja časti dnešných Slovákov k Maďarom, ale aj ich spomínanej ľahostajnosti k vlastnej minulosti.6

Pritom, a to je varujúce a analýzy hodné, tieto a podobné negatívne a pesimistické vymedzenia slovenských dejín sa netýkajú iba bežnej populácie, ale aj radu publicisticky činných osôb, politikov, zahraničných historikov píšucich o dejinách Slovenska, ba aj domácich intelektuálov, teda skupín silne mienkotvorných, resp. vplyvných. V iných kultúrach sa práve ony spoločne s historikmi usilujú kultivovať zdravú kolektívnu pamäť, historickú kultúru a zodpovedať za ne. Slovenskí spisovatelia, výtvarníci, publicisti fundovanejšie včleňujú historický rozmer do svojich textov len výnimočne, biedna historická podkutosť sa prejavuje v zahraničnej službe SR... Historická bezradnosť či nezakotvenosť slovenských elít predstavuje jeden z brzdiacich faktorov prirodzenej homogenizácie slovenskej spoločnosti, politiky a kultúry.

Historická periféria?

V ich prostredí je už dlhodobo zafixovaný obraz, že Slovensko historicky predstavovalo beznádejnú perifériu. Tento pojem sa v súčasnosti analyzuje z rôznych civilizačných hľadísk a nadobúda viacero významov. Z hľadiska našej témy postačí tradičné vymedzenie, že periféria sa zväčša chápe ako protipól centra. Z hľadiska inovačných procesov a originality predstavuje periféria pasívny, okrajový, až nekultúrny a málo dôležitý spoločensko-geografický priestor, nevychádzajú a ak vychádzajú, tak iba zriedkavo, z nej tvorivé impulzy a iniciatívy. Provincia viac menej len kopíruje civilizačné podnety z centra (centier), resp. ich jednostranne preberá, reaguje na ne, zaostáva za spoločenským vývinom a viac menej sa mu iba prispôsobuje.7 Pojmy provincia a centrum sa však často aplikujú bipolárne bez toho, aby sa sledovala zložitá štruktúra a zmeny spoločenských procesov v Európe a strednej Európe a aby sa korektne vymedzili ich východiská a podmienky: fenomény centrum a periféria sú totiž premenlivé z hľadiska časového, priestorového, štrukturálneho. Každé teritórium sa môže v odlišnom čase alebo v porovnaní s nejakým iným regiónom ocitnúť raz v role centra, inokedy periférie. Ich znaky sa môžu týkať rozličných oblastí života (ekonomickej, kultúrnej, politickej a pod.).

V ďalšej časti príspevku sa pokúsim dokázať, že vyššie uvedené negatívne stereotypné názory na slovenské dejiny sa nezhodujú so skutočnosťou, teda s minulosťou, a ak sa s ňou zhodujú, tak len v niektorých aspektoch. Rovnako sa pokúsim načrtnúť genézu, modifikácie a kontext utvárania vyššie spomínaných negatívnych stereotypov, ktoré neraz prerástli až do autopredsudkov. Za východisko si zvolím najnovšiu ekonomickú štatistiku Eurostatu. Podľa predbežného výkazu tejto štatistickej inštitúcie EÚ predstavoval roku 2010 hrubý domáci produkt na obyvateľa v stredoeurópskych štátoch, presnejšie v krajinách, ktoré úplne alebo čiastočne ležia na území bývalej Habsburskej monarchie, tieto ukazovatele8: Rakúsko – 126 percent HDP z priemeru EÚ (2009 to bolo 125 percent)
Slovinsko – 86 percent (2009 – 88 percent)
Česká republika – 82 percent (2009 – 84 percent)
Slovensko – 74 percent (2009 – 73 percent)
Maďarsko – 63 percent (2009 – 64 percent)
Poľsko – 62 percent (2009 – 61 percent)
Chorvátsko – 62 percent (2009 – 64 percent)
Rumunsko – 45 percent (2009 – 46 percent)
Srbsko – 37 percent (2009 – 36 percent)
Ukrajina – roku 2009 to bolo 34 percent.9

Prirodzene, táto štatistika zachytáva iba jeden z mnohých civilizačných ukazovateľov. Avšak taký, s ktorým korelujú parametre v rôznych oblastiach spoločenského života. Hoci sa ukazovatele HDP pod vplyvom rozličných faktorov menia (rozdiel okolo 10 percent nemusí byť ani v krátkodobom horizonte nedostihnuteľný), sú pomerne stabilné a naznačujú dlhodobé sociálne štruktúry, tiež stereotypy v oblasti práce, celkovej sebaorganizácie a podobne. A čo je zaujímavé, uvedené čísla nápadne korelujú s civilizačnými ukazovateľmi sledovaných krajín, resp. regiónov v minulosti.

Všetky spomínané krajiny ako celok po niekoľko storočí (niektoré dlhé stáročia) zaostávali v civilizačných parametroch za atlantickým pásom západnej Európy, v porovnaní s ním predstavovali periférne oblasti a s výnimkou Rakúska (evidentným dôvodom je odlišné geopolitické zaradenie Rakúska a z toho plynúce dôsledky po roku 1945, resp. 1955) to vo väčšine oblastí spoločenského života platí doteraz. Ak však zameriame pohľad iba na nami vymedzený priestor, zohrávali v ňom po stáročia úlohu centra tzv. dedičné územia – rakúske krajiny (do nich patrilo aj takmer celé dnešné Slovinsko) a české krajiny. V porovnaní s týmito dedičnými krajinami vykazovali od nich východne ležiace teritória znaky periférie. Skrýval sa za tým rad historických dôvodov, ktoré napríklad spôsobili, že sa tu spriemyselňovalo neskôr, s nižšou rýchlosťou a mierou.1

Taktiež v samotnom Uhorsku prebiehal civilizačný vzostup oproti západnej časti monarchie pomaly, napríklad roku 1841 pracovalo v tejto najväčšej korunnej krajine Habsburgovcov len 10 parných strojov (iba 3,7 percenta parných strojov celej monarchie), pričom v podstatne menších českých krajinách ich už bolo 156.11 Hoci sa rozdiel v technických, ekonomických, sociálnych i kultúrnych ukazovateľoch pred 1. svetovou vojnou zmenšil, Uhorsko ostávalo periférnou oblasťou načrtnutého priestoru, nehovoriac o krajinách od neho ležiacich severne, východne a južne. Ak však odhliadneme od „západných“ (dedičných) krajín Habsburskej monarchie, centrum a periféria na zvyškových teritóriách nadobudnú odlišnú podobu. Uhorské kráľovstvo bolo v porovnaní s Valašskom a Moldavskom (od 1861 Rumunským kniežatsvom), Srbskom a historickým Poľskom, ktoré bolo – odhliadnuc od Ruska – do svojho prvého delenia roku 1772 územne najrozsiahlejším štátom v Európe, najvyspelejšou krajinou. A v rámci samotného Uhorska patrilo územie Slovenska k najrozvinutejším a najkultivovanejším častiam, ba v rade ukazovateľov si udržiavalo dlhodobý primát. Prirodzene, nejde o úplnú totožnosť s dnešným Slovenskom, vymedzujem ho historicky, širšie – ako Horné Uhorsko, horné strany Uhorska. A ani tento región nepredstavoval homogénny celok – nielen z hľadiska multietnicity, ale aj značných civilizačných (hospodárskych, kultúrnych, sociálnych, mentálnych) rozdielov. Takže aj v rámci neho by sa dali vyčleniť lokálne centrá a periférie.

Všeobecné konštatovanie o Slovensku ako o vyspelom regióne stredovýchodnej a juhovýchodnej Európy podopriem zhrnutiami viacerých ukazovateľov, ktoré bežne prezentuje predovšetkým slovenská a maďarská spoločenská veda:

Po prvé, na území dnešného Slovenska vznikla počas stredoveku a raného novoveku viac ako polovica umeleckých hodnôt Uhorska (architektúra, maliarstvo, sochárstvo).12 Ich počet je v súčasnosti nižší, pretože časť z nich sa znehodnotila najmä v 2. polovici 20. storočia, ďalšia časť sa nachádza v kultúrnych inštitúciách iných krajín, predovšetkým v Maďarsku, kam sa manifestačne prevážali v mene vlasteneckej jednoty predovšetkým v období dualizmu.

Po druhé, slovenské regióny predstavovali dlhodobo najurbanizovanejšiu časť Uhorska, predovšetkým v nich sa koncentroval od 13. až do 19. storočia jeho mestotvorný vývin. Napríklad na začiatku 14. storočia zo štyroch najväčších miest Uhorska ležali tri na slovenskom území a o necelé dve storočia neskôr sa nachádzalo z 10 najvýznamnejších miest kráľovstva 6 na území Slovenska.13 Ešte aj v 1. polovici 19. storočia z 52 kráľovských miest Uhorska ležalo 24 na Slovensku, pravda, v tomto období už slovenské mestá zväčša stagnovali, v kontraste s ich stagnáciou narastali dolnozemské mestečká a čoskoro zasiahol skutočný boom Budapešť, ktorá sa počas 19. storočia a najmä počas dualizmu ako metropola Uhorska výrazne vzdialila iným, dovtedy veľkým a významným mestám krajiny.

Po tretie, evidentne a stabilne viditeľná bola vyššia miera ekonomickej rozvinutosti. Nebolo to iba baníctvo a s ním spojené vynikajúce technické diela a vynálezy, ale aj kvantita a štruktúra cechov, manufaktúr, foriem spolčovania sa nádenníkov i podnikateľov.14

Po štvrté, ekonomická rozvinutosť korelovala s modernejšou sociálnou štruktúrou, ako mali ostatné časti Uhorského kráľovstva (nadpriemerný podiel remeselníkov, mešťanov, námedzne pracujúcich).

Po piate, predovšetkým v 16. až 18. storočí, kedy centrálne a južné oblasti Uhorska okupovala Osmanská ríša, resp. sa po tejto okupácii len konsolidovali, sa slovenské regióny stali centrom vzdelanosti krajiny – tu sa koncentrovala väčšina vyšších katolíckych a evanjelických vzdelávacích inštitúcií Uhorska, taktiež tlačiarne, predovšetkým v Levoči a Trnave, mali celouhorský význam a rad primátov. V tomto období plnilo slovenské územie aj rolu politického centra okypteného habsburského Uhorska.

Teda civilizačné parametre územia Slovenska boli dlhodobo vyššie, ako bol priemer Uhorska a celej východnej časti strednej Európy. Počas 19. storočia a najmä na prelome 19. a 20. storočia síce klesali, ba časť z nich úplne zanikla, predovšetkým vďaka spomínanému všestrannému rozvoju hlavného mesta Uhorska Budapešti. A taktiež v ekonomickej a sociálnej oblasti sa náskok Slovenska znižoval, avšak stále, až do roku 1918 vykazovalo modernejšie parametre (prirodzene, s výnimkou Budapešti a okolia) ako bol celouhorský priemer. Mnohé z nich napríklad približuje precízne spracovaná dobová Štatistika Slovenska od Emila Stodolu z roku 1913, ako i výsledky súčasnej hospodárskej historiografie.15

Ak teda predstavovalo slovenské územie v rámci stredovýchodnej Európy rozvinutý región, prečo a ako sa v pamäti väčšiny Slovákov vyvinul obraz jeho periférnosti a útlaku Slovákov?

Nacionalizácia dejín a slovenský prípad Ešte texty z 18. storočia neobsahujú nič z negatívnych obrazov, ktoré som naznačil v úvode. V dynastickej štátnosti, v stavovskej spoločnosti a v tradičnom kresťanskom symbolickom svete bolo spolužitie etník v podstate bezproblémové, hlbšie reflexie o nich a o ich minulosti boli zriedkavé a navyše zasahovali iba prostredie málopočetných intelektuálov. Avšak už pri zbežnom oboznámení sa s textami zo 40. rokov 19. storočia vidieť, ako tieto značne kontrastovali s názormi spred polstoročia. Do inej myšlienkovej pozície sa dostalo Uhorsko i Veľká Morava, obraz dejín Slovákov nadobudol nový obraz, negatívne vymedzenia minulosti Slovákov už boli v týchto textoch časté.

Pravdepodobne tento nápadný kontrast viedol a vedie časť publicistov, ale aj niektorých spoločenských vedcov k záveru, že za týmto radikálnym ideovým prelomom stojí generácia štúrovcov. Vari najprecíznejšiu hypotézu v tomto smere sformuloval biológ Ladislav Kováč a prvýkrát ju uverejnil v roku 1989 v Slovenských pohľadoch.16 Jeho polemický text vyvolal spontánnu diskusiu, ktorá zapadá do toho, čo sme v úvode pomenovali ako spor o zmysel slovenských dejín. Táto diskusia, do ktorej sa stihlo zapojiť na stránkach spomínaného mesačníka počas roka 1989 päť osobností vtedajšej slovenskej kultúry (Vladimír Godár, Milan Hamada, Dušan Kováč, Soňa Kovačevičová, Ivan Kusý, Ľubomír Lipták, Vladimír Mináč, Miroslav Marcelli, Vladimír Petrík, Ladislav Szalay, Stanislav Šmatlák), na škodu veci mimovoľne zatíchla s Novembrom 1989 bez toho, aby vyústila do nejakého záveru. Ladislav Kováč ostal verný svojmu pohľadu na slovenské dejiny a ako neúnavný diskutér ho pomerne pravidelne a neraz v polemickom duchu prezentuje dodnes na stránkach tlače. Jeho názory na slovenské dejiny si našli na jednej strane rad kritikov, na strane druhej koncepcia, ktorú akoby stelesňoval práve L. Kováč, má svojich stúpencov, ba aj zdatných i povrchných pokračovateľov. Pritom nejde celkom o originálne postrehy, v rôznej podobe sa s nimi možno stretnúť v každej generácii. S presvedčením o akomsi pomýlenom a fatalistickom nasmerovaní slovenskej kultúry štúrovcami sa môžeme stretávať už počas ich pôsobenia. Napríklad ich generačný druh a bezhraničný kritik Štefan Launer pranieroval celé verejné pôsobenie štúrovcov za to, že „reformátorove naši odcidzili mládež od školy a přísné vědy, odcidzili mladež od těch zásad, které historie a duch světa v nynějším času za neyvyšší pravdy považuje.“17 Roku 1881 zasa mladý literárny historik Jaroslav Vlček vo svojej knižnej prvotine tvrdil, že „predstavitelia najradikálnejšej podoby idealizmu dokonca opravovali ,pobludilého Hegla´, čo malo z hľadiska rozvoja slovenskej vedy osudné následky“.18

Ladislav Kováč považuje za hlavnú príčinu rôznych duchovných a morálnych deformácií slovenskej spoločnosti to, že štúrovci sa „moderným agresívnym maďarským nacionalizmom dali zbytočne zahnať do defenzívy“19 a zdôrazňovaním odlišností Slovákov skonštruovali pomýlenú a anachronickú ideológiu:
a) ona viedla k tomu, že Slováci „zriekli sa uhorských dejín. Zbavili nás dejín... odriekli uhorských kráľov“.20 Kvôli nej sa Slováci zbytočne vzdali uhorského dedičstva, spolupodielnictva na uhorskej kultúre a politickom dianí v Uhorsku,
b) ďalej štúrovci vytvorili „demobilizujúci mýtus tisícročnej poroby“21 Slovákov, blud ich tisícročného útlaku,
c) svojím rojčením a dôslednou slovenskosťou spôsobili, že slovenskej spoločnosti sa odcudzila domáca šľachta,
d) fatálne nasmerovali slovenský vývin na cestu plebejstva, vtlačili Slovákom komplex menejcennosti, strach pred cudzím, negatívne vlastnosti ako závisť, netoleranciu, predajnosť a pod. Na túto myšlienkovú tradíciu kontinuálne nadväzuje aj naša súčasnosť.22 Historický koncept Ladislava Kováča a obdobné názory časti mienkotvorných autorov i anonymných zapálencov sú veľmi nepresné.23

Chybujú minimálne v troch dôležitých bodoch:

Po prvé, názory, ktoré kritizoval L. Kováč, sa skutočne začali utvárať až s radikálnym posilnením hodnoty národa, s nástupom procesu, ktorý historici nazývajú formovanie moderných národov, ale vznikali skôr, ako sa stihla angažovať či vyrásť, ba i narodiť generácia štúrovcov. Od konca 18. storočia sa postupne začali nacionalizovať všetky oblasti života i samotné dejiny. Historické javy nadobúdali nové významy, stali sa jedným z dôležitých nástrojov utvárania národných identít a ich ohraničovania voči susedom. Národ sa začal vnímať ako hlavný subjekt dejín, vznikajúce národné historiografie konštruovali emotívne dejiny, ktorých jadrom boli príbehy vlastného národa, a tak sa formovali odlišné národné pamäti. S procesom pretransformovania dejín sa v celej Európe rozvíjal boj o privlastnenie si minulosti v prospech svojho národa a úsilie o jej nielen presvedčivé, ale aj príťažlivé vykreslenie. Prirodzene, že najviac na seba narážali susedné historiografie a kultúry a navrch získavali vďaka podpore politickej moci a zázemiu majetných a mienkotvorných vrstiev tie mocnejšie.

Pre osvietenských patriotov na konci 18. storočia ešte bolo samozrejmosťou argumentovať v prospech rovnoprávneho a dôstojného miesta Slovákov v Uhorsku ich dôstojným a rovnoprávnym postavením v uhorskej minulosti. Vyvracali podmaniteľskú (dobyvačnú) teóriu ako východisko pre obraz o nadradenosti maďarskej šľachty a Maďarov nad ostatnými etnikami krajiny, už vtedy všeobecne rozšírenú v maďarskom historickom diskurze, zmluvnou, resp. pohostinnou teóriou, stáročným bezkonfliktným spolužitím Maďarov a Slovákov, ich podielom a podielom ich šľachty na budovaní Uhorska. Zánik Veľkej Moravy ešte nevnímali ako tragédiu a vznik Uhorska chápali ako výsledok dohody rovnocenných partnerov – maďarských a slovenských vodcov. Uhorsko v jeho tradičnej multietnickej podstate a modernizujúcej sa podobe znamenalo aj pre nich nespochybniteľnú vlasť a prirodzený priestor. Historické texty osvietenských patriotov, až na jednu výnimku, nepoznali bolestínstvo, historickú vykorenenosť, sociálnu deformáciu Slovákov.

Obrodenský historizmus a Uhorsko

Prvý kritický signál smerom k vzniku Uhorska a pomerom v ňom vyslal roku 1786 jeden z bernolákovcov Ondrej Mésaroš: „po vyvrátení slovenského štátu (rozumej Veľkej Moravy – D. Š.) Hunmi aj Nemcami a po uvrhnutí nášho národa do otroctva jediným úsilím našim a pod mocou Maďarov žijúceho slovenského národa bolo robotovať... neskôr zmiernením otrockých zákonov po ustálení kresťanskej viery v Uhorsku, tí, čo vyznačili sa sprostred slovenského národa, oddali sa celkom učeniu latinského jazyka...aj maďarčiny. Materinský jazyk medzitým ležal ladom...“24 Mésaroš prijímajúc tézy z podmaniteľskej teórie naznačil, ešte v nerozvinutej podobe niečo, čo v 19. storočí pozvoľna vrastalo do slovenskej kultúry a jej historických interpretácií a tvorilo v nich jednu názorovú zložku – odcudzenosť Slovákov Uhorsku, ich bezdejinnosť, útlak a plebejstvo, silný kontrast medzi Veľkou Moravou a Uhorskom.

Kritické myšlienkové tendencie voči Uhorsku a ochladenie vzťahu k nemu sa o čosi častejšie, ale stále len sporadicky začali objavovať na prahu 19. storočia a v jadre slovenského národného hnutia sa konkrétnejšie rozvinuli okolo roku 1820. Prím pri utváraní novej, od osvietenskej etapy odlišnej, na Mésaroša však nadväzujúcej trajektórie slovenských dejín zohral inak kritický mysliteľ a zdržanlivý vynášateľ všeobecných súdov Pavel Jozef Šafárik. Vo svojej prvej veľkej práci Dejiny slovanskej reči a literatúry z roku 1826 inšpirujúc sa nemeckými romantikmi, vyslovil názor, že po rade porážok od Maďarov „porazení Slovania boli celkom zatlačení do hôr a Maďari, ktorí obsadili pastvinaté roviny, správali sa k nim ako k poddaným a spojencom... Tak zmizli Slováci už v IX. stor. z dejín a ich osudy a činy strácajú sa odvtedy v dejinách maďarského národa“ Teda po „zániku Veľkomoravskej ríše zhasla samostatnosť Slovákov – a ich reč sa presťahovala zo zámkov a kniežacích palácov do chyže roľníka.“25

Šafárik ako prvý vniesol do slovenskej kultúry predstavu o stáročnom spánku, dlhodobom mlčaní, pasivite Slovákov, čím načrtol obraz ich bezdejinnosti v zmysle absencie politických dejín a vlastnej štátnosti. Podľa tejto koncepcie Slováci po stáročia nevystupovali ako politický subjekt, nesformovala sa ich politická ideológia, neprejavovali zreteľnejšie národné povedomie, nemali politické záujmy a vôľu a žili na okraji dobového kultúrneho diania a, čo je rovnako dôležité, predstavou o obmedzení používania slovenčiny na chalúpky sa dal podnet k deformovaniu obrazu sociálnej štruktúry Slovákov. Podobný osud podľa Šafárika stihol po bitke na Bielej Hore aj Čechov. Ňou „sa zakončilo slávne obdobie Čiech... kvitnúce pole pestovania jazyka zmenilo sa naraz na rumovisko... Domáca reč poklesla na reč sedliakov...“26. Tento tragický obraz Bielej Hory sa už v tomto období stával jedným z kánonických prvkov českého národného historizmu a postupne prerastal do traumatizujúceho mýtu tristoročného národného útlaku Čechov a patril medzi faktory živiace obraz trvalého česko-nemeckého antagonizmu.

Nielen pre Šafárika sa nestalo Uhorsko objektom hlbšieho interpretačného a výskumného záujmu. Platí to aj o dvoch veľkých Jánoch – Kollárovi a Hollom. Obaja ospevujúc a idealizujúc slávne momenty dejín Slovákov (Slovanov) nápadne obchádzali dejiny Uhorska. Hollý našiel svoje tematické epicentrum a dejinnosť Slovákov vo Veľkej Morave, Kollár hlavne v preduhorských i predkresťanských, pohanských obdobiach Slovanov a v ich prvotnej demokracii a spravodlivosti. Ani jeden z nich nevymedzil miesto Slovákov v Uhorsku, vo svojich textoch ho obchádzali. Tento ľahostajný postoj k dejinám Uhorska korešpondoval u Kollára už aj s kritickým postojom k jeho súčasnosti, v ktorej „člověk vlasti nemá a míti nesmí“.27 Práve v textoch z tohto obdobia treba hľadať prvé zmienky o Slovákoch a Slovanoch ako holubičom národe, ktoré postupne prerástli v košatý mýtus.

Dôvod tohto nezáujmu o Uhorsko vyplynul okrem situácie v Uhorsku, kde sa narúšala tradičná etnická rovnováha v prospech Maďarov, predovšetkým z dobového chápania historizmu. Slovenskí vlastenci preberali nemeckú romantickú ideu, ale nepriamo aj tvrdenia maďarských autorov, ktorá prenášala znaky moderného národného štátu do minulosti na dynastický historický štát. Podľa nich dominoval v Uhorskom kráľovstve od začiatku maďarský národný duch a má v ňom dominovať aj v budúcnosti, pretože Uhorsko bolo a je v podstate štát Maďarov. S týmto problémom sa budeme v nasledujúcich častiach textu stretávať často.

Táto myšlienková línia dostala nové impulzy a plnší obsah v štúrovskom období v 30. a 40. rokoch 19. storočia. Štúrovci videli vo Veľkej Morave, koniec koncov tak, ako ich predchodcovia, zlatý vek Slovákov: „Tak byli ňekdy časové překrásní v kraji tomto...v ňemž ňekdy chodil Svatopluk užasny, křestanstvo kázali v lidu zpohaňenému Cyrill a Method blahozvěsťi známi“, aby „Slovanstvo...vyvédli z pohanstva slepého“.28 Jej zánikom „odbila nešťastná hodina Slovákom!“. 29 Avšak postoj štúrovskej generácie vzdelancov a politikov k Uhorsku a jej predstava o útlaku Slovákov neboli ani zďaleka také jednoznačné a vyhranené, ako sa to bežne traduje. Voči Uhorsku a jeho dejinám prezentovali štvoraký postoj. Na jednej strane ho vnímali – podobne ako osvietenskí obrodenci – ako spoločnú vlasť rovnoprávnych národov, deklarovali uhorské vlastenectvo. Napríklad podľa Ľudovíta Štúra uzavreli Maďari a Slováci dohodu, Maďari prijali „zákony, ktorými sa Slováci spravovali, za svoje vlastné, ponechajúc dávne rozdelenie vlasti a pomenovanie krajov a pripustiac význačnejších otcov čeľadných Slovákov k zemianstvu... i žili od toho času svorne vo vlasti tejto (Uhorsku –D. Š.) Maďari a Slováci, oddaní verne obaja obci svojej“ 30. Inokedy vnímali Uhorsko ako neprajnú vlasť Slovákov, boli k nemu rezervovaní a kritickí, no nenegovali ho. Tejto macošskej vlasti zodpovedal obraz ich stáročnej neprebudenosti, spánku, sna, kliatby. Obraz neprajnej uhorskej vlasti (macochy) občas prerastal aj do radikálnejšej podoby – do pocitu útlaku, poroby, hrobu, neslobody Slovákov, ale nie do odmietnutia Uhorska ako prirodzeného politického rámca života Slovákov.31 Celkove sa pred rokom 1848 u štúrovcov objavoval obraz tisícročného (či stáročného) útlaku Slovákov iba zriedkavo, zväčša len v súkromných textoch, respektíve v metaforickej podobe.

Teda v 30. a 40. rokoch 19. storočia možno rozpoznať u slovenských vlastencov dve základné vymedzenia slovenských dejín. Pri zdôrazňovaní spánku, resp. útlaku nadväzujúc na Šafárikov model a v nepriamej zhode s maďarskými intelektuálmi priamo či nepriamo prijímali bezdejinnosť Slovákov. Na strane druhej štúrovská generácia sa pokúšala definovať v Uhorsku priestor pre slovenské dejiny na báze rovnocennosti. Vyzdvihovala zásluhy Slovákov o civilizačný rozvoj Uhorska a zároveň konštruovala prvky historické práva Slovákov v Uhorsku – ešte bez výraznejšej systematizácie ho viazala na Nitrianske kniežatstvo z 11. storočia, Matúša Čáka, Jána Jiskru. Taktiež vyzdvihovala tie dejinné momenty, predovšetkým literárne diela z minulosti, v ktorých sa prejavilo slovenské etnické cítenie a vedomie.

Štvrtý postoj, ktorý už otvorene odmietal Uhorsko ako stáročného utláčateľa Slovákov, sa neskrývane uplatnil predovšetkým v revolučných rokoch 1848/49. Pod vplyvom nacionálnych konfliktov, ktoré priniesli aj rad osobných tragédií a animozít, ako aj slovenských ambícií odčleniť Slovensko od Uhorska a pozdvihnúť ho na korunnú krajinu, sa slovenská rétorika radikálne zmenila. Až teraz zaujala časť slovenskej elity k Uhorsku krajne negatívny postoj. Štúr prihovárajúc sa ozbrojeným dobrovoľníkom pred ich vstupom na slovenské územie 18. septembra 1848 prezentoval Slovákov ako „národ ubjeďeňí, utlačení, od ťisíc-rokou všetkej samostatnosťi pozbavení, národ povrhel; a teraz v najnovejších časoch jeho zotročiťelja prišli k úplnej moci a vláďe“.32 Negatívny obraz Uhorska a Maďarov ako tisícročných utláčateľov Slovákov sa hodil ako mobilizujúci faktor i argument proti ďalšiemu zotrvaniu Slovenska v rámci Uhorska. Tá časť slovenskej elity, ktorá sa postavila do čela politických a ozbrojených akcií, ktoré dovtedy slovenské dejiny nepoznali, sa odcudzila Uhorsku a jeho dejinám. A na základe kontrastu medzi „mĺkvou“ minulosťou a „hrdinskou“ prítomnosťou sa utvrdzovala v predstave o bezdejinnosti Slovákov, prestala zdôrazňovať ich podiel na dejinách Uhorska a pestovať ich citový vzťah voči nemu. Práve „naším povstáním dali sme mu, národu tak dlouho bezdějinnému, děj a to jest největší mravní působení“.33 Teda nie v dejinách, ale v ozbrojenom vystúpení a štátoprávnych ambíciách počas rokov 1848/49 „ubjedení náš národ po tisícročí prví raz poznau, že i on dačo muože“34 a jeho vodcovia to zasa považovali za základ jeho budúcnosti.

Po druhé, nemožno súhlasiť ani s názorom, že štúrovci fatálne vtlačili slovenskému mysleniu negatívny postoj voči Uhorsku, nevymazateľne kanonizovali obraz tisícročného útlaku Slovákov a ich vyhostenia z dejín. V 2. polovici 19. storočia determinovali štúrovské historické interpretácie a ideologické konštrukty slovenské myslenie neporovnateľne menej ako aktuálne politické pomery a problémy. V 60. rokoch i na začiatku 70. rokov 19. storočia totiž Uhorsko stálo pred viacerými alternatívami vývoja, tlela v ňom aj nádej na dôstojnú pozíciu pre slovenskú politiku a kultúru. V tomto matičnom období sa nie náhodou objavovali nápadne často dva typy historických prác. Prvé sa orientovali na konkrétne, neraz regionálne dejinné problémy, odkrývajúc rad nových tém a faktov. Práce najvýznamnejších historikov – J. Záborského, P. Kellnera-Hostinského, J. Hložanského, F. V. Sasinka,– však mali podstatne odlišný charakter. Húževnato, až krkolomne a aj za cenu ignorovania úrovne vtedajšieho historického poznania, konštruovali historické právo Slovákov, čím sa pokúšali historicky zdôvodniť ich nároky na rovnoprávne postavenie v Uhorsku, ktoré stelesňoval program Memoranda s Hornouhorským slovenským Okolím.35 V 70. a 80. rokoch sa Sasinek a ďalší autori svojimi historickými prácami obhajujúcimi politickú samostatnosť Slovenska v stredoveku márne usilovali spochybňovať aj opodstatnenie princípov rakúsko-uhorského vyrovnania.36

Spoločným menovateľom prác spomínaných autorov bolo hlavne dokazovanie a vyzdvihovanie kontinuity medzi Veľkou Moravou a Uhorskom, spoluúčasti Slovákov na vzniku Uhorska, rovnoprávneho postavenia Slovákov v Uhorsku od jeho založenia a neprerušeného autonómneho politického postavenia Slovenska v rámci Uhorska od jeho vzniku až do konca stredoveku, vyzdvihovanie civilizačnej úrovne Slovákov a ich zásluh o rozvoj Uhorska a kultiváciu Maďarov. Stabilita dualistického štátoprávneho usporiadania v 70. a 80. rokoch 19. storočia však tieto konštrukty, ktoré aj v samotnej slovenskej kultúre strácali dominantné postavenie, marginalizovala.

Po tretie, myšlienkové postupy redukujúce slovenské omyly na štúrovcov nezohľadňujú ešte jeden dôležitý faktor – vonkajšie impulzy a determinanty, ktoré počas dualizmu slovenskej strane výrazne zužovali argumentačný priestor:

a) Maďarskí nacionálni intelektuáli ako rozhodujúca mienkotvorná sila vytláčali Nemaďarov z účasti na budovaní historického Uhorska, za tvorcu civilizácie a kultúry v ňom a jej dedičov označovali Maďarov (zriedkavejšie i Nemcov), považovali ich za jediný historický a štátotvorný národ Uhorska, ostatným etnikám nepriznávali historicitu a tým pádom im nedávali ani perspektívu. Tento záver bol možný preto, že s Maďarmi stotožnili šľachtu krajiny, ostatné etniká vnímali ako roľnícke, teda málo tvorivé, necivilizované a okrajové. Nebolo dôležité, že historická realita bola iná, svoju funkciu tento konštrukt splnil. Slovenské národné hnutie ho nedokázalo paralyzovať a fakt bezdejinnosti Slovákov slovenské texty neraz akceptovali, s ním aj to, že Slováci prakticky nemali väčšie zásluhy na budovaní Uhorska v minulosti. Robili tak nie kvôli štúrovskej ideológii, ale pre vlastnú slabosť a silu maďarskej politiky a kultúry, ktorá mala nástroje na to, aby prezentovala svoj obraz minulosti celej uhorskej spoločnosti, všetkým jej generáciám a vrstvám.
b) Národotvorné procesy značne determinovali aj odlišné tradície. V každom viacetnickom historickom štátnom útvare existovalo dominantné etnikum, z ktorého prostredia vyšla dynastia, preto sa o ňom pozitívne zmieňovali stredoveké kroniky a objavovali sa isté náznaky jeho supremácie voči iným etnikám krajiny. V Uhorsku to platilo o Maďaroch. Okrem stredovekých kroník, ktoré ich vyzdvihovali a vytvárali o nich príťažlivé mýty, sa najmä v 17. storočí, v čase protihabsburských stavovských povstaní kvôli jednote zdôrazňoval maďarský pôvod šľachty, výlučnosť Maďarov v Uhorsku a tak sa narúšal ideál nadetnického uhorského stavovského národa a spochybňoval sa stereotyp rovnoprávnosti všetkých jeho etnických zložiek. Tieto protonacionálne konštrukcie sa ukázali byť po rozhorení nacionálneho plameňa v 19. storočí vhodným a výhodným nástrojom privlastnenia si dedičstva a tým i budúcnosti Uhorska Maďarmi. Nie náhodou sa maďarský ozbrojený boj proti Habsburgovcom v roku 1848, ale aj rôzne opozičné postoje maďarských politikov voči Viedni v období dualizmu vydávali za pokračovateľov boja „rákociovských“ hrdinov zo 17. resp. začiatku 18. storočia za udržanie uhorskej nezávislosti. Slovenské historické mýty sa s maďarskými nemohli rovnať ani príťažlivosťou, ani starobylosťou, ani početnosťou.
c) Ďalší z faktorov, prečo si slovenská vlastenecká spoločnosť dokázala utvárať len málo presvedčivú a konkrétnu historickú pamäť, bol, že dôležitou súčasťou utvárania národnej emancipácie bolo vyrovnávanie sa s historickou štátnosťou, pričom sa chápanie moderného národného štátu prenášalo do vzdialenej minulosti. Na základe spomenutých argumentov si presadili už romantické elity dominantných etník, že tieto dynastické štátnosti sa začali vnímať ako ich národné štáty. Teda Uhorsko sa začalo chápať ako odveký štát Maďarov. S týmto obrazom sa nestotožnila iba maďarská strana, ale ako sme videli a ešte uvidíme, ustupovali mu, resp. ho prijímali aj slovenskí vzdelanci a politici. Tieto stereotypy sa začali častejšie objavovať na začiatku 19. storočia, prehĺbili sa v 30. a 40. rokoch a od 70. rokov 19. storočia ďalej gradovali. Postupne natoľko zľudoveli, že sú vo vedomí mnohých bežných Slovákov a Maďarov prítomné dodnes (ovládaný národ – panský národ, historicita – bezdejinnosť, aristokratizmus – plebejstvo a pod.).

Značná rezignácia na historizmus

Po rakúskonemecko-uhorskomaďarskom vyrovnaní postupne ovládla takmer celý verejný priestor v Uhorsku maďarská kultúra. Maďarskej politike sa podarilo zlikvidovať všetky prekážky maďarskej prezentácie uhorskej minulosti, ktorá sa stala jedným z efektívnych nástrojov nielen posilňovania národnej hrdosti Maďarov, ale aj oslabovania identity a pomaďarčovania ich susedov. Slovenská kultúra sa, podobne ako politika, rapídne marginalizovala. Zúžili sa jej možnosti a priestor nielen z hľadiska rozvoja, propagácie, ale aj vymedzenia dôstojného miesta Slovákov v dejinách Uhorska. Oficiálnou kultúrou a mocou trpená slovenská historiografia sa ocitla z každej stránky v hlbokom tieni maďarskej susedky. Výstižne to zachytil v spomienkach Emil Stodola: „Neodolateľné bolo pre slabšie charaktery kúzlo piesne a hudby maďarskej. Veľmi mohutne pôsobila na týchto i historia a literatúra maďarská... Povážme tú gloriu, ktorá sa javí v hrdinných činoch a sláve rozličných vojvodcov počnúc Atillom... keď sa vedomosti o tom všetkom okázale vštepovaly na školách mládeži nemaďarskej, kým jej vlastná historia sa jej zamlčovala, že to muselo niesť svoje ovocie.“37

Samotná slovenská spoločnosť sa sociálne a demograficky deformovala, výrazne sa plebeizovala. S rastúcim počtom slovenských neúspechov a súbežne s mierou diskriminácie Slovákov sa problematizoval pomer slovenskej elity k Uhorsku. To sa prejavilo aj v posune jej názorov na dejiny Uhorska a Slovákov. Priamoúmerne s pomaďarčovaním dejín Uhorska sa neoslabovala len previazanosť mnohých slovenských vzdelancov na ne, ale sami vytláčali Slovákov z nich. Prakticky prijali tézy, že Uhorsko bolo a je štát Maďarov a Slováci predstavujú bezdejinné etnikum, a časť z nich aj koncept podmaniteľskej teórie, ktorá sa stala oficiálnym kánonom dejín Uhorska a mala celospoločenský dosah. Vnímali slovenské dejiny ako bolestivý a problémový jav, v nepriaznivej situácii a neprajnej atmosfére nedokázali nájsť priestor, aby ich využívali ako jeden z nástrojov utvárania hrdosti a príťažlivosti.

Miesto historizmu sa v slovenskej kultúre oslabovalo, ba až negovalo. Tento proces značnej miery rezignácie na vlastné dejiny a obmedzenia historickej argumentácie výstižne zachytil v dizertačnej práci Historická ideológia a slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia Karol Hollý z Historického ústavu SAV. Pre jednu časť slovenských vzdelancov, najmä tých, ktorí intenzívnejšie spolupracovali s českou stranou, zostávali dejiny Slovákov dejinami stáročného útlaku a prejavom maďarskej nadradenosti a netolerancie. Druhí, hlavne v martinskom centre, zdôvodňovali bezdejinnosť Slovákov samou podstatou histórie. Podľa nich sa znaky dejinnosti (vlastná politika, moc a vôľa, etnické povedomie a kultúra vo vlastnom jazyku, plná sociálna štruktúra) jednoducho u Slovákov nerozvinuli. Nie pre vonkajší útlak zo strany Maďarov (tí v tomto procese viac menej nehrali rolu), ale kvôli neprajným historickým okolnostiam.38 Podľa nich so vznikom Uhorska upadlo národné povedomie Slovákov a nerozvinulo sa po celé stáročia, Slováci nežili vlastným politickým životom, teda ani neniesli zodpovednosť za Uhorsko. Šľachta domáceho pôvodu sa už v stredoveku latinizovala, čím sa odcudzovala slovenskej identite a prakticky sa až na výnimky už k slovenčine a slovenskému povedomiu, hoci boli na to vhodné príležitosti hlavne od konca 18. storočia, už nevrátila. Tak sa Slováci vyvíjali po stáročia viac menej ako plebejské etnikum, nositeľmi plamienka jeho povedomia a svojbytnosti ostali v podstate len ľudové vrstvy – ony boli udržiavateľmi jazyka a nositeľom historickej pamäti, fixovanej predovšetkým v ľudovej kultúre a jej dielach.39

Tento koncept bol viac reakciou na prítomnosť ako obrazom minulosti – nielen na spomínané pomaďarčenie dejín Uhorska, ale aj na plebeizáciu slovenskej spoločnosti a kultúry počas 19. storočia a predovšetkým počas dualizmu, keď sa slovenský národ viac menej stotožňoval s ľudovými vrstvami a so vzdelancami, ktorí stáli v jeho čele. Z množstva citátov dokladajúcich túto skutočnosť vyberiem jeden expresívny od Milana Hodžu, ktorý vo svojom Slovenskom Týždenníku na margo volieb roku 1906 napísal: „Boj tento bol ukrutný. Šlo akoby o život a smrť. Čierne bandy čvachov a vyšších pánov vychrlily proti všetkým našim kandidátom celé peklo svojej zlosti, kypiacej proti slovenskej halene. Spojili sa proti nám grófske panstvá a krčma a úradníctvo a maďarónski kňazia v jednu tuhú reťaz. Tento boj bol ozaj velikým a spravedlivým bojom slovenského sedliaka proti všetkým jeho pijaviciam“.40

Prítomnosť bola živnou pôdou na to, aby slovenskí vzdelanci vcelku logicky prenášali obrazy plebejskosti, zaostalosti a bezvýznamnosti do minulosti. Od 80. rokov 19. storočia iba zriedkavo prezentovali a obhajovali slovenské historické právo (nejaké formy politického vyčlenenia). V podstate naň rezignovali alebo ho nepovažovali vo svojom koncepte slovenskej budúcnosti za dôležité. Niektorí z nich zaujímali negatívny postoj i k maďarskému historickému právu, neuznávali ho napr. Michal Mudroň či Július Botto, používajúv však odlišné argumenty. Podľa Botta sa Uhorsko vyvíjalo na šľachtickom práve, preto „ani Maďari nevymohli si svoj terajší politický život na základe historického práva, lebo náuku o historicko-politickej individualite štátu uhorského, poťažne maďarského národa, vymysleli si v novšej dobe sami tým cieľom, aby prekazili federatívne sriadenie Uhorska na základe rovnoprávnosti... Maďari od roku 1000 – 1848 práve tak nemajú historie, ako jej nemajú Slováci.“41 Podľa neho ju mali Slováci iba v 9. storočí a bojovali o ňu počas 19. storočia. Od Botta starší Mudroň v diele A felvidék zasa tvrdil, že všetky národnosti „ako štátni občania krajiny vytvárajú spoločné uhorské dejiny, spoločnú uhorskú tradíciu, spoločných uhorských hrdinov, spoločných uhorských štátnikov jedného a nedeliteľného uhorského národa. Tento fakt nemôže dokazovať ani superioritu, ani inferioritu nijakej uhorskej národnosti“.42 Pritom takmer všetci slovenskí autori sa zmieňovali o civilizovanosti Slovákov a kultúrnej úrovni Slovenska v minulosti, oceňujúco registrovali previazanosť priemyselného primátu Slovenska v rámci Uhorska a technického nadania Slovákov s ich duchovnými dispozíciami: „musí v slovenskom kmene skutočne patrná priemyselná remeselnícka účinlivosť považovať sa za dôkaz jeho umovnej nadanosti a vzdelanosti“.43 V tomto type historickej rozvinutosti, podobne ako v šľachte však nevideli argumenty, ktorými by sa dalo zdôvodniť a podoprieť právo Slovákov na sebaurčenie v prítomnosti či blízkej budúcnosti. Z dejín vyzdvihovali najčastejšie hlavné udalosti, osobnosti a dokumenty národného hnutia z 19. storočia, ktoré kládli základ jeho legitimity oveľa viac ako historické právo. V tomto období poklesol v slovenskej kultúre aj záujem o reálie Veľkej Moravy.

Napríklad podľa Hurbana Vajanského nemali ani dejiny, ani historické právo hrať v budúcom vývoji Slovákov významnú rolu. Právo na sebaurčenie a naplnenie slovenského programu spájalo jeho ideové okolie dominantne s prirodzeným právom ako dostatočným faktorom, veď za ním sa skrýva celá štruktúra ľudovej kultúry, jazyk, pocit odlišnosti a podobne. Nad politické dejiny kládol najmä Vajanský etnografiu.44 Tak sa na konci 19. storočia, v zlatom veku národných historizmov, sebaidealizácie a patetických národných príbehov, odohrávala v prípade Slovákov opačná tendencia – značná rezignácia na vlastné dejiny, ktoré sa vnímali ako stáročná kliatba a oslabovanie úlohy historickej pamäti. Na tom nezmenila nič ani zreteľná všestranná modernizácia Uhorska, ktoré „prežívalo po vyrovnaní z r. 1868 svoju šťastnú renesanciu, mohutnelo, rástlo a uchvacovalo aj hospodársky všetko sebou“.45 Ba tá slovenských intelektuálov ešte utvrdzovala v ich ahistorickom resp. auhorskom koncepte, aspoň z troch dôvodov:

Po prvé, modernizácia oslabovala národnú identitu Nemaďarov, poskytovala štátu a jeho propagande nové možnosti a argumenty v prospech maďarizácie. Po druhé, prospievala viac maďarskému etnickému prostrediu, v slovenskom vyvolávala rad protirečivých javov (maďarizácia, oslabovanie remeselníctva, sociálna problematizácia dediny, heterogenizácia obyvateľstva v dôsledku zvýšenej migrácie a komunikácie, vysťahovalectvo). A napokon, po tretie, hlavnými nositeľmi modernizácie boli predovšetkým Maďari (vrátane výdatne sa pomaďarčujúcich Židov), ktorí sa hlásili ako výluční dediči aj k špičkovým civilizačným a kultúrnym prejavom uhorskej minulosti. O to mala slovenská strana menší záujem prehodnotiť svoje tézy o dejinách a vecnejšie sledovať rozvetvený civilizačný vývin na slovenskom území a v Uhorsku, nehovoriac o jeho vyzdvihovaní a privlastňovaní si..

Poprední intelektuáli preniesli bezradnosť z prítomnosti a súčasné krivdy na celé dejiny. Inak povedané, obraz uhorskej a slovenskej skutočnosti obdobia dualizmu, resp. 19. storočia rozšírili v obranárskej pozícii na celé dejiny Uhorska. Uhorsko sa pre nich stávalo bremenom, tak, ako sa mu vnútorne odcudzovali, tak navonok zľahostajnievali voči jeho dejinám, vrátane tých slovenských počas neho. O to ľahšie, že možnosti prehĺbenia ich štúdia boli mizerné a mnohé predstavy a poznatky o nich boli veľmi povrchné. Slovenskú historiografiu predstavovalo niekoľko amatérskych nadšencov.46 Slovenské dejiny preto ponúkali málo fundovaných informácií, pozitívnych obrazov a príbehov. Tento stav vystihol Ján Lajčiak: „Niet dostatočnej, na histórii Slovenska sa zakladajúcej vzdelanosti u slovenskej inteligencie... slovenská inteligencia má veľmi chatrné známosti o najnovšej histórii a kultúrnych pomeroch Slovenska“. Modernista Lajčiak patril medzi tých, ktorí chceli „históriou budiť slovenské povedomie v mladom doraste“.47 „Prebúdzanie“ slovenského historizmu bolo o to naliehavejšie, že znalosť slovenských dejín sa týkala viac menej len nepočetnej vlasteneckej spoločnosti, samotná slovenská spoločnosť o nich prakticky nevedela, po tri generácie sa učila v školách oficiálnu maďarskú interpretáciu uhorských dejín.

Táto situácia sa radikálne zmenila roku 1918. Ako sa v nových pomeroch vyvíjala obraz slovenskej minulosti?

Zovšeobecnenie ahistoricity po roku 1918

Vznik Česko-Slovenska odstránil celý rad civilizačných prekážok, ktoré brzdili vývin slovenskej spoločnosti. Okrem iného umožnil zastaviť degradačné tendencie v slovenskom národnom vývine, otvoriť priestor potenciálu slovenskej spoločnosti a naštartovať jej kultúru na vzostupnú trajektóriu. Pokrivená pamäť sa po roku 1918 však nenarovnávala, ale naopak, ešte viac sa zdeformovala. Čo predvojnoví vlastenci zväčša len naznačovali, to teraz vytrysklo naplno a nadobudlo až absurdné podoby. Medzi prvé spontánne rekcie, ktoré vyvolalo národné oslobodenie, patrilo odmietnutie habsburskej a uhorskej minulosti. Uhorsko (i Habsburská monarchia) a s nimi Maďari a Nemci stelesňovali v novom štáte utláčateľov. V tlači, učebniciach i prejavoch politikov sa striedali nelichotivé slová na adresu Uhorska i Maďarov: tisícročný útlak, poroba, tyranstvo, panstvo, jarmo, otroctvo, utrpenie, žalár, bahno, macošská závislosť. Ostro kontrastovali s výrazmi ako zasľúbený čas, minúta pravdy, zmytie krívd, spasenie, vykúpenie vyjadrujúcimi chvály na radikálnu štátoprávnu, ale aj civilizačnú zmenu, ktorú priniesol pád monarchie a vznik Česko-Slovenska.

Postupne sa s obrazom útlaku previazal obraz beznádejnej a trvalej zaostalosti Slovenska. Obraz zaostalosti sa zasa prepojil na ahistoricitu a plebejstvo Slovákov. Pomerne výstižne a v skratke vystihol dominujúce, ale deformované predstavy svojej doby E. Stodola: „Za 1000 rokov bol národ náš skoro národom bez činov... Mestá boli cudzie, zostala miser contribuens plebs, národ roľnícky, z veľkej čiastky horniacky, z teritoria ním obývaného len menšiu časť držali slovenskí gazdovia a želiari, väčšej časti zmocnil sa štát, feudálni páni, zemianstvo a mŕtva ruka.“48 Tento historický pesimizmus umocňovalo viacero faktorov. Za niekoľko rokov Československa sa dotvorila kultúrna infraštruktúra (inštitúcie, osobnosti, štrukturálne a tematické rozvrstvenie, úroveň tvorby) slovenskej spoločnosti, tá sa rýchlo emancipovala a jej kultúra sa s nadšením približovala parametrom, ktoré boli štandardné pre susedov. Moderná slovenská kultúra a jej tvorcovia až teraz zažili pocit ostrého kontrastu medzi optimistickou prítomnosťou a minulosťou, práve „odhodenou“..

Na Slovensku však naďalej dominoval roľnícky a rurálny spôsob života a celkove tradicionalizmus. A práve po roku 1918 sa prvýkrát bezprostredne konfrontovala česká a slovenská realita. Z tohto porovnávania vyznievali ukazovatele českej a slovenskej spoločnosti, prítomné aj historické často až diametrálne odlišne. Takmer všetci slovenskí politici a intelektuáli videli v tomto zaostávaní Slovenska za českými krajinami nelichotivé dedičstvo uhorskej minulosti, zároveň časť z nich to označovala aj za dôsledok českej politiky voči Slovensku. Daniel Rapant pomenoval tento jav nasledovne: „I keď Slovensko bolo relatívne dosť priemyselným krajom Uhorska, práve tak ako Čechy v Rakúsku, bolo Slovensko i v tomto ohľade voči Čechám pomerne zaostalé. Nie však natoľko, aby nepredstavovalo vážnu konkurenciu českému priemyslu.“ V dôsledku odbúravania priemyslu „Slovensko... sa začínalo predstavovať (a to i zo slovenskej strany) ako kraj prevažne poľnohospodársky (čo bolo vzhľadom na skutkový stav aj pravda)“.49

Pocit opodstatnenosti odcudzenia sa Uhorsku, jeho histórii a kultúrnym hodnotám ešte znásobovala iredentistická politika Maďarska, ako aj konfliktné momenty Československa s južným susedom, a tých bolo medzi rokmi 1918 až 1948 nemálo. Veď sústavne sa opakujúce hlasy o dočasnom prerušení existencie tisícročného Uhorska a nacionálny sebaobdiv maďarských elít nutne vyvolávali obavy z revízie na slovenskej (československej) strane, zvyšovali jej ostražitosť a podozrievavosť, čo tiež zužovalo priestor hlbšiemu záujmu o Uhorsko.50 Takáto atmosféra nedôvery nutkala aj k vykresľovaniu negatívneho obrazu Maďarov. „Slobodné Slovensko nemá dnes urputnejšieho a ľstivejšieho nepriateľa než Maďarov, oproti ktorým musí byť stále na stráži“.51 V rámci medzivojnového nacionalizmu prekvitala v Európe tzv. nacionálna charakterológia, záľuba absolutizovať medzi národmi rozdiely na princípe sebaidealizácie a demonizácie protivníka. V krajinách Malej dohody sa na margo Maďarov okrem iného s obľubou a neúnavne zdôrazňovalo, že sú neeurópsky, orientálny národ, nedokážu sa zbaviť aristokratického ducha, a preto nie sú schopní zaradiť sa medzi demokratické národy.

Presvedčenie o slovenských dejinách ako dejinách útlaku a zaostalosti a negatívny obraz Uhorska a Maďarov sa tentoraz už neobmedzilo iba na politikov, novinárov, spisovateľov, ale si ho prvýkrát s rôznou mierou osvojila celá, značne dezorientovaná slovenská spoločnosť. Oficiálna propaganda, tlač, rôzne druhy slávností, škola (učebnice, osnovy, výučba) kládli do ostrého protikladu život v Uhorsku a v Československu. Nový štát zdôvodňoval opodstatnenosť svojho vzniku aj tým, že Slovákov oslobodil z večného poníženia. Minimálne sa uhorským reáliám venovala i umelecká tvorba. Ako námety si obľúbila rôzne formy ľudového prejavu, z historických reálií najmä výtvarné umenie siahalo rado po veľkomoravských motívoch. Z uhorskej minulosti sa v slovenskom umení najčastejšie objavovali javy z ľudového prostredia, z „tureckého“ obdobia, momenty revolty voči moci a predovšetkým tie osobnosti a udalosti nedávneho 19. storočia, ktoré predstavovali oporné body slovenskej národnej identity a programu.

V slovenskej historiografie, ktorú charakterizovala skromná tradícia a nízka úroveň poznania, však vidieť v tomto období v porovnaní s publicistikou a umením odlišné smerovanie. Súbežne s vlastnou profesionalizáciou a inštitucionalizáciou sa musela zhostiť neľahkých úloh a výziev. Prví profesionálni historici, aplikujúc pozitivistickú metódu, sa koncentrovali na podstatné témy a obdobia slovenských dejín. Postupne načrtávali obraz zlomových udalosti a základných línií slovenských dejín, vkomponovávali ich do širšieho historického kontextu. Vďaka nim sa konkretizoval obraz slovenských dejín, zaplňovali sa udalosťami a osobnosťami. Najvýraznejší pokrok v poznaní zaznamenali v prípade stále živého 19. storočia, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím dominovala vecnosť pri objasňovaní takých citlivých otázok, ako bol problémový emancipačný proces Slovákov, ich politika i osobný život slovenských vzdelancov, podstata útlaku Slovákov a maďarizácie, ktorú spájali dominantne s pozíciou šľachtických vrstiev v Uhorsku v 19. storočí a nie s Maďarmi. Predovšetkým vďaka D. Rapantovi táto generácia ako prvá načrtla aj realistickú koncepciu slovenských dejín, odohrávajúcich sa primárne v rámci uhorskej štátnosti (nie československých vzťahov, ako to v slovenskom kultúrnom prostredí prezentovali predovšetkým Václav Chaloupecký a Albert Pražák) a obsahujúcich postupné etnické sebauvedomovanie Slovákov a neskôr aj ich národnú emancipáciu.52 Slovenskí i spomínaní českí historici spochybnili a kritizovali všeobecne rozšírené klišé o tisícročnom útlaku Slovákov a hľadali genézu tohto obrazu.53 Nemali však už sily a čas tento prakticky celospoločensky akceptovaný stereotyp, ako aj stereotyp o stáročnej zaostalosti Slovenska a plebejskosti Slovákov vyvrátiť tak, aby sa ich zbavovala aj slovenská (i česká) kultúra a spoločnosť. Sami zaujímali k miestu šľachty (vysokej a strednej) v slovenských dejinách zdržanlivý postoj, hoci jej slovenský pôvod i ovládanie slovenčiny považovali za samozrejmosť. Aj D. Rapant v kritickej recenzii práce J. Škultétyho a L. Odescalchiho volajúcej po návrate šľachty do „slovenského lona“ pochyboval o tom, že by existovali dôkazy o jej slovenskej identite v minulosti: „z toho, že zemianstvo slovensky hovorilo a písalo, nijako nenasleduje, že aj slovensky cítilo, že malo aj slovenské povedomie.“54 Svoju recenziu D. Rapant uzavrel tým, že dôkaz o ,slovenskosti´ „slovenského zemianstva treba zatiaľ a pravdepodobne i navždy pokladať za nezdarený.“55 Nielen v 20. rokoch, ale aj v 60. rokoch označoval Slovákov za etnikum dejinne zložené viac menej zo stredných a nižších vrstiev.56

Premena nacionálneho útlaku na sociálny V desaťročiach nasledujúcich po roku 1948 sa napriek radikálnej diskontinuite tém, metód, historických hodnôt či inštitucionálnemu vzostupu a celkovému chápaniu spoločnosti a jej minulosti základný obraz slovenských dejín z hľadiska nami sledovanej témy výraznejšie nezmenil. „Je očividné, že marxistický národný príbeh prebral väčšinu tradičných uzlových období od svojich predchodcov“.57 Marxistická historiografia, ideológia a propaganda, ktoré sa presadili v leninskej a stalinskej verzii, naďalej využívali stereotypy útlaku, zaostalosti a bezvýznamnosti, viac menej ich iba modifikovali, absolutizujúc sociálny antagonizmus, a spoločensky ich ešte viac umocnili. Zložitú štruktúru spoločensko-dejinného života redukovali na triedny boj a zápas medzi pokrokom a reakciou. Selektované dejiny sa javili predovšetkým ako dejiny vykorisťovania, útlaku, nespravodlivosti, zaostalosti a zápasov proti nim. Javy označované za pokrokové sa stávali základom pozitívnych tém, ktorým treba venovať pozornosť a udržiavať ich v pamäti. Stereotyp útlaku a plebejstva Slovákov sa veľmi dobre hodil do schémy bipolarity vykorisťovaných a utláčaných roľníkov (neskôr robotníkov) a ďalších ľudových vrstiev a vykorisťujúcej, utláčajúcej šľachty, resp. buržoázie. Popri privilegovaných vrstvách bol symbolom útlaku štát, v slovenskom prípade predovšetkým Uhorsko. Obraz národného útlaku, pestovaný desaťročia predtým, sa prakticky rokom 1948 zmenil na obraz sociálneho útlaku a na presvedčivosti jemu i stereotypu zaostalosti a biedy ešte pridala masívna, ale vynútená a málo perspektívna modernizácia. Vykonávatelia a obete týchto historických obrazov sa nezmenili, iba dostali nové pomenovania. Tak prispela neúcta k minulosti a nechuť k tradíciám, imanentná marxistickej ideológii a štyridsať rokov tvoriaca zložku štátnej doktríny, k znásobeniu pesimistickej stránky slovenských dejín a deformácie historickej pamäti.58 Súčasťou tohto stavu bola aj neúcta k historickým pamiatkam, čo si odniesla predovšetkým historická architektúra.

Pochmúrnosť slovenských dejín zvýraznil aj fakt, že sa strácali v československých (českých) dejinách, vykladali sa podľa nich a nie podľa vlastnej logiky a dynamiky. Táto podriadenosť bola natoľko jednoznačná, že v podstate, ako to sformuloval už roku 1979 v prednáške O podobu slovenských dejín Milan Zemko, išlo o „české dejiny so slovenským apendixom“.59 Tento jav bol prejavom celkovej snahy elít v komunistickom Československu minimalizovať rozdiely medzi českou a slovenskou kultúrou, ich hodnotovým a mentálnym založením, aby sa čo najviac zvýraznil pocit „novej“ jednoty a autorita komunistického štátu, stojaca, mimochodom, na veľmi krehkých základoch. Aj v prípade historických reálií sa predovšetkým v 50. rokoch 20. storočia v nejednom ohľade presadil „na červeno natretý čechoslovakizmus“, ktorým „bolo postihnuté predovšetkým školstvo: niekoľko slovenských generácií sa takmer do konca 60. rokov učilo české dejiny s patrične prikrášleným slovenským ,prídavkom´.“60 Rad historických javov, ktoré pred rokom 1948 slúžili ako výrazy špecifickosti i svojbytnosti slovenských dejín, sa v socialistickom Československu bagatelizoval a „práca marxistických historikov v 50. rokoch spočívala najmä vo vyplnení dopredu daných tém obsahom, ktorý korešpondoval s očakávaniami ideológov a propagandistov režimu.“61

Zdôrazňovanie znakov dejín a kultúry väčšieho a dominantnejšieho národa, v tomto prípade českého, bolo o to vypuklejšie, o čo menej sa dali marxisticko-leninské kánony aplikovať na slovenské dejiny, na rozdiel od českých. Rozvinutejšie české historické prostredie, zakotvené v dynastickom českom kráľovstve a v zrelších civilizačných parametroch, vykazovalo podstatne viac javov, ktoré mohla marxisticko-leninská ideológia a propaganda zapasovať do svojej koncepcie pokroku, predstavujúceho hlavnú, takmer jedinú správnu vývojovú líniu. Tzv. české pokrokárstvo, zdôrazňované od husitstva cez českú reformáciu a národné obrodenie, sa vnímalo ako historický predvoj robotníckeho hnutia a komunistického hnutia. V slovenskom prípade sa takáto jednotiaca a kontinuálna línia nedala vyabstrahovať, a preto slovenská kultúra ani nemohla mať „Palackého,... ani Jiráska, ... ani Zdeňka Nejedlého, ktorý nadväzoval na pokrokový odkaz českej obrodeneckej historiografie a ktorý tvorivo rozviedol a organicky spojil pokrokové dedičstvo českých krajín s úsilím robotníckej triedy za vybudovanie socializmu a komunizmu“.62 O to viac vyznievali slovenské dejiny v oficiálnej kultúre, kde platil za kritérium vyspelosti iba marxistický model pokrokovosti, ako zaostalé a nezrelé. Tento fakt mal pre slovenskú kultúru vážne mentálne a hodnotové konzekvencie. Rad slovenských intelektuálov a umelcov sa naučil vnímať vlastné dejiny a kultúru českými očami, mechanicky a povrchne prenášať vzory a modely z vyspelejšej historickej a prítomnej českej reality na slovenské pomery, čo často viedlo a občas i v súčasnosti vedie k pohŕdaniu slovenskými historickými a kultúrnymi reáliami a k vyvolávaniu pocitu malosti, nevyspelosti, bezvýznamnosti. Negatívne vymedzenie slovenských dejín a s ním obraz ich bezvýznamnosti, útlaku a plebejstva dosiahli vrcholy najmä v 50. a 70. rokoch 20. storočia. Vďaka dlhodobému pôsobeniu negatívnej propagandy, školy i zábavy sa ich obraz u bežného Slováka ešte viac rozplynul a tak sa mu vlastné dejiny zošklivili.

V kultivovanej forme tento plebejský smer a koncepciu slovenských dejín najkoncentrovanejšie symbolizovali texty Vladimíra Mináča s tým, že sa im usiloval vtlačiť popri bolestínstve aj pečať pevnej vôle ako základu ich príťažlivosti a hrdosti ako vari nikto pred ním ani po ňom.63 Vo svojich esejach a článkoch syntetizoval plebejský rozmer pestovaný tradičným národovectvom s novou marxistickou ideológiou, na národnomarxistický koncept slovenských dejín. Najkoncentrovanejšie ho vyjadruje výrok: „Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, potom nemáme dejín, aspoň nie sme ich predmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny.“64 Podľa Mináča sú Slováci učebnicovým príkladom plebejského národa, vždy boli predmetom, a nie podmetom „veľkých“ dejín. Nemajú dejiny v konvenčnom zmysle slova, pretože nemali svoju štátnosť, vlastných kráľov, sídelné mesto, neviedli víťazné bitky a nepodpisovali mierové zmluvy. Akoby Mináč chránil Slovákov pred svetom „huncútskej politiky“ a panských intríg. Slovenské dejiny sú preň neustálym striedaním pádov a vstávaní. Ich nositeľom a nositeľom ich kontinuity je nedejinotvorný, avšak mravne pevný ľud a ich základnou zložkou hlavne práca (predovšetkým v podobe roboty, driny) a boj o prežitie.65

Treba povedať, že tak často pertraktovaný i kritizovaný Mináčov koncept je originálny iba v rámci marxistickej kultúry, inak je iba modifikáciou starších autorov. Jeho vyššie uvedený, najslávnejší a najcitovanejší výrok sa štylisticky čiastočne, významovo takmer úplne zhoduje s textom Františka Hrušovského z úvodu jeho práce Slovenské dejiny, ktorá vychádzala ako učebnica počas slovenského štátu: „Slovenské dejiny teda nie sú dejinami vladárskych rodov, ani dejinami slávnych veľmožov, víťazných vojen a ťažkých porážok. Slovenské dejiny sú dejinami slovenského ľudu a jeho tisícročného života v Slovenskej krajine.“ 66 Aj pre Hrušovského boli dejiny Slovákov predovšetkým dejinami ľudu a práce, na rozdiel od Mináča však kládol dôraz, čo je prirodzené, aj na slovenskú politickú, predovšetkým štátoprávnu tradíciu, resp. netradíciu, keďže redukoval politické dejiny Slovákov na kontinuitu Veľkej Moravy a Slovenskej republiky z roku 1939. Vo svojom ahistorickom prístupe konštatuje, že po zániku Veľkej Moravy „dlhé storočia svojich dejín prežil náš národ v cudzom štáte, pod vládou neslovenských panovníkov“ a svoj štát opäť dosiahol až „po dlhom tisícročí.“ 67 Otcom tohto historického konceptu však nie je ani F. Hrušovský, keďže ho načrtol už na prelome 19. a 20. storočia vari prvý syntetik slovenských dejín J. Botto a jeho generační druhovia. Hrušovský a Mináč ho viac menej len modifikovali v duchu ideológií, politiky a mentality svojej doby a prostredia.

Zreteľne odlišný trend badať v samotnej slovenskej historiografii a u časti publicistov. Hoci bola limitovaná totalitnými pomermi a marxistickými princípmi a nemala možnosť si ujasniť rad pojmov, metód, významov, minimálne už od 70. rokov 20. storočia aspoň jej časť prezentovala Uhorsko ako prirodzený a imanentný rámec slovenských dejín, sledovala v nich civilizačné faktory a aspoň v obmedzenej miere aj dominantné pozície privilegovaných vrstiev.68 Vymedzenie uhorského rozmeru slovenských dejín však nie je také prosté, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Rozhodne nemôže znamenať mechanické prebratie interpretácií maďarskej historiografie a už vôbec nie presvedčenia hlučných, neraz mediálne vplyvných nadšencov histórie, ktorí po roku 1989 a predovšetkým v posledných rokoch oživujú v Maďarsku historické mýty, stereotypy a predsudky živé i živené v 19. a 1. polovici 20. storočia. Ich znakmi sú necitlivosť voči iným a ich prehliadanie, zahľadenosť do seba, sebaidealizácia a sebaľútosť, teda pocity a obrazy podobné tým, s ktorými sa stotožnila časť Slovákov v prípade prežívania svojich dejín.69 Slovenská kultúra má k osvojeniu si dejín Uhorska rovnako ďaleko ako maďarská k ich odmaďarčeniu. Maďarská kultúra si v minulosti prisvojila z dedičstva Uhorska príliš veľa a slovenská, naopak, príliš málo a tak má prvá preplnenú historickú pamäť, druhá zasa poloprázdnu.70

Súčasné potreby a výhľady

Sledované i ďalšie mýty a stereotypy, ktoré sa formovali v 19. storočí a počas 20. storočia sa ďalej potvrdzovali a umocňovali a ktoré prenášali modely a skutočnosť formujúcu sa v 19. storočí na celé dejiny, preukázali silnú zotrvačnosť a vitalitu aj v podmienkach plurality a slobodnej diskusie po roku 1989. O to ľahšie, že ich emotívne prezentovala časť politikov a publicistov, ktorá posunula permanentný útlak a bezvýznamnosť Slovákov z roviny dominantne sociálnej opäť do roviny nacionálnej.

Slovenská spoločnosť (a celá Slovenská republika) patrí v rámci strednej Európy medzi tie spoločnosti a krajiny, ktoré si oneskorene profilujú svoju identitu. Vlastne až v poslednom dvadsaťročí môže tento problém, zároveň aj nutnosť riešiť slobodne. To isté platí o oneskorenej kultivácii miesta Slovákov a Slovenska v dejinách a celej historickej kultúry. Korektná historická sebareflexia (nie prosté a hlučné heslá) a teda vyrovnávanie pokriveného zrkadla vlastnej minulosti predstavuje jednu z hlavných úloh spoločenských vied a celej kultúrnej obce. Historická pamäť a historická kultúra majú totiž na dôstojný občiansky život oveľa väčší vplyv, ako sa môže na prvý pohľad zdať. S prítomnosťou korelujú, predstavujú jeden z jej dôležitých determinantov, a naopak, prítomnosť ovplyvňuje obraz minulosti.

Pochybne nastavené historické parametre, deravá pamäť, rozmazaný obraz vlastných dejín natretý tmavými farbami patria medzi faktory, ktoré nastavujú pochybené zrkadlo sebe samému a tým aj pomáhajú oslabovať spoločenské väzby – ľudskú a občiansku zodpovednosť, morálne zásady i prirodzené sebavedomie – prispievajú k značnej hodnotovej amorfnosti, morálnemu relativizmu, nedôverčivosti. Filozof František Novosád považuje v tomto smere za základný problém „vzťah slovenskej spoločnosti – v jej vnútornej kultúrnej, sociálnej a náboženskej diferencovanosti – k sebe samej. V slovenskej spoločnosti je vedomie ,starosti´ o celok zreteľne slabšie ako v susedných spoločnostiach: českej, maďarskej, alebo poľskej. Máme k sebe oveľa laxnejší vzťah, sme oveľa tolerantnejší k vlastným nedostatkom“.71

Slovenská spoločnosť, kultúra, politická komunikácia vykazujú stále vysokú mieru roztrieštenosti a atomizácie a nízku mieru homogenizácie a integrity. Stále sa v nich spontánne nezdieľa minimum spoločných hodnôt, ideí, cieľov, záujmov, symbolov, tradícií, zážitkov, ktoré vymedzujú základné rámce prirodzeného fungovania spoločnosti, podmieňujú nepísanú spoločenskú dohodu a dôveru, koordináciu, solidaritu. Preto je na Slovensku stále silnejšie konfliktné prostredie ako prirodzená spoločenská diferenciácia. Nad kultivovaným dialógom, ktorému je vlastná tolerancia a prítomnosť neznámych a nejasných javov, tu panujú uzavreté postoje a názory, ktoré sú vždy správne a jasné, sebaidealizujúce a démonizujúce či bagatelizujúce tých druhých (netoleranciu a netaktnosť, ba i prvky extrémizmu vo všetkých politických a ideových smeroch).

Táto heterogénnosť platí aj o vnímaní dejín. „Vážnym problémom slovenskej spoločnosti je chaotické historické vedomie, na ktorom sa podpísali svojim spôsobom predchádzajúce historické obdobia.“72 Doteraz sa nesformovali či sa nestali samozrejmými spoločne akceptované pohľady na základné body slovenských dejín, v ktorých „sa opakovane vracia problém ustanovenia tradície. Nedarí sa sformulovať všeobecne akceptovanú interpretáciu minulosti, ustanoviť galériu osobností, ktoré by mohli slúžiť ako vzor identifikácií samých seba a spoločenského konania“. Stále chýba „zdieľané presvedčenie o význame jednotlivých osobností a udalostí“. Pritom, ako píše ďalej Novosád, „uznanie významu však nijako neznamená aj zhodu v hodnotení. Môžeme sa zhodnúť na význame, nemusíme sa zhodnúť v hodnotení, v morálnej a politickej klasifikácii“.73 Hoci historiografia, tak ako celá kultúra, neprejavuje väčšiu vôľu k sebareflexii74, domnievam sa, že historiografia vo svojej odbornej i popularizačnej forme takýto celistvý obraz už dokázala načrtnúť, ale na jeho celospoločenské rozšírenie má menšie nástroje ako ktorákoľvek prostoduchá hviezdička, ľahkovravný politik, médiá, pre ktoré je sledovanosť (či kupovanosť) najvyššou, ba pomaly jedinou hodnotou. Doteraz však ani ona, ani ostatné spoločenské vedy nedali uspokojivú odpoveď na obrovské civilizačné (pozitívne i negatívne) zmeny (mentálne, hodnotové, sociálne, svetonázorové), ktorými prešlo Slovensko zhruba v poslednom storočí, nezachytila logiku cesty, ako sa stalo z dominantne patriarchálnej a roľníckej spoločnosti krajinou, ktorá figuruje v rôznych medzinárodných prieskumoch v ukazovateľoch vyspelosti okolo 40. miesta vo svete a v Európe sa nachádza v polovici pelotónu, pričom dýcha na chrbát najslabšej časti jeho prvej polovice. Pravdepodobne sa pod to podpisuje kombinácia dvoch faktorov: silná rezistencia stereotypu, že Slovensko predstavuje kontinuum neúspechov, problémov, zaostávania, neslobody a v časti vedeckej obce pomerne rozšírené presvedčenie, že kritický prístup znamená za každú cenu kritizovať objekt skúmania.

Otázka deficitu historickej pamäti a jej deformovaných podôb je teda podstatne vážnejšia, ako sa pociťuje. Okrem iného aj preto, že s nimi sa môže prítomnosť trpko prežiť, ale s vyprázdnenou pamäťou, historickým pesimizmom a negatívnymi vzormi sa dá projektovať optimistická budúcnosť, občianske cnosti, kritické myslenie a prirodzené sebavedomie len ťažko, takmer iluzórne. Čo len priblíženie sa k týmto métam navyše vyžaduje potrebnú mieru kontinuity, v stredoeurópskom priestore takej vzácnej.

Autor je historik, pôsobí na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Text je mierne upravenou verziou príspevku, ktorý vyšiel ako súčasť diela Kapitoly z histórie stredoeurópskeho priestoru v 19. a 20. storočí (Bratisava 2011).





1 Baník, A. A.: Na dejinnej križovatke. Na vydanie pripravili T. Winkler a M. Gonda. Martin: Matica slovenská, 2010, s. 215
2 Rapant, D.: Slováci v dejinách. Retrospektíva a perspektívy. In: Slovenská otázka v 20. storočí. Editor R. Chmel. Bratislava: Kalligram, 1997, s. 382 – 3
3 Rapant, D.: Slováci v dejinách, s. 369
4 Pekař, J,: O smyslu českých dějin. Praha: Rozmluvy, 1990, s. 386
5 Napríklad Verejná mienka a politika. Historické vedomie slovenskej spoločnosti. Editor M. Pekník. Bratislava: Ústav politických vied SAV, 2006, s. 27, 28, 87, 88; Vízia vývoja Slovenskej republiky do roku 2020. Editori F. Gál – G. Mesežnikov – M. Kollár. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky., 2003, s. 251, 252; Krivý, V.: Kolektívne identity na súčasnom Slovensku. Bratislava: Sociologický ústav SAV, 2004, s. 9, 23, 27, 28, 55, 59
6 Mésároš, J: Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. Bratislava: Veda, 2004, s.191 – 192
7 O rôznorodosti vzťahov centra a periférie pozri Bakoš, J.: Periféria a symbolický skok. Bratislava: Kalligram, 200, s. 130 – 150, 169 – 192
8 Dostupné na internete: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tsieb010
9 Ukrajinu som zaradil do zoznamu z troch dôvodov: patrí do nej Podkarpatská Rus, ktorá bola do 1918 súčasťou Uhorska, na jej území sa rozprestierala východná časť Haliče, ktorá po rozdelení Poľska tvorila jednu z korunných krajín Habsburskej monarchie a po tretie väčšina jej územia dlhodobo patrila k historickému Poľsku, ktoré v období svojho najväčšieho rozmachu siahalo hlboko za Kijev a k Čiernemu moru. Percentuálne ukazovatele Srbska a Ukrajiny som vypočítal sám na základe absolútnych údajov HDP na hlavu.
10 Komlos, J.: Die Habsburgermonarchie als Zollunion. Wien: Österrechischer Bundesverlag, 1986, s. 133, 135, 141; Purš, J.: Průmyslová revoluce. Praha: Academia, 1973, s. 387, 472
11 Novotný, J.: Vývoj priemyselnej výroby na Slovensku v prvej polovici XIX. storočia. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961, s. 253 – 254
12 Podľa Jána Bakoša „umelecké pamiatky Slovenska (tzv. Horného Uhorska)... tvorili dve tretiny celého pamiatkového fondu Uhorska“. Bakoš, J.: Periféria alebo križovatka kultúr ? Slovenské pohľady, 1988, č. 7, s. 6
13 Dejiny Slovenska I. Vedúci aut. kol. R. Marsina. Bratislava: Veda, 1986, s. 334, 438
14 Špiesz, A.: Manufaktúrne obdobie na Slovensku 1725 – 1825. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961, s. 19, 20, 351
15 Stodola, E.: Štatistika Slovenska. Martin 1912; Holec, R.: „Zentrum“ und „Peripherie“ im Modernisierungsprozess Mitteleuropas am Beispiel der Slowakei. In: Vorbild Europa und die Modernisierung in Mittel- und Südosteuropa. Hgs: Solomon, F. – Zach, K. – Brandt, J. Berlin: LIT Verlag Dr. W.Hopf, 2009, s. 132 – 135; Magyarország története 1848 – 1890. 2. kötet. Főszerkesztő Kovács, E.. Budapest: Akadémiai kiadó, 1979, s. 1010 – 1011
16 Kováč, L.: Premýšľanie o vede a našich dejinách. Slovenské pohľady, 1989, č. 3, s. 12 – 24
17 Launer, Š.: Povaha Slovanstva se zvláštním ohledem na spisovní řeč Čechů, Moravanů, Slezáků a Slováků. V Lipsku 1847, s. 174
18 Citované podľa Hollý, K.: Historická ideológia a slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia. Dizertačná práca. Bratislava, Historický ústav SAV, 2008, s. 120
19 Kováč, L: Premýšľanie o vede a našich dejinách, s. 16
20 Kováč, L.: Premýšľanie o vede a našich dejinách, s. 16, 17
21 Kováč, L.: Premýšľanie o vede a našich dejinách, s. 16, 17
22 Kováč, L.: Premýšľanie o vede a našich dejinách, s. 16, 17, 23
23 V tejto súvislosti poznamenávam, že napríklad aj významný český medievista Dušan Třeštík rád rozvíjal myšlienku (ale podstatne umiernenejšie a historicky podkutejšie), že národná identita Čechov skonštruovaná obrodencami v 19. storočí je už nepoužiteľná a treba ju znovu a nanovo zadefinovať. Třeštík, D.: Vymysliti si český národ. In: Národní obrození a rok 1848 v evropském kontextu. Odb. redaktor M. Skřivánek. Litomyšl: Státní okresní archiv Svitavy, 1998, s. 25 – 29
24 Baník, A.: Na dejinnej križovatke, s. 370 – 1
25 Šafárik, P. J.: Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Ved. redaktor P. Petrus. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, s. 222, 227
26 Šafárik, P. J.: Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí, s. 211, 212
27 Listy Jána Kollára. I. Pripravil J. Ambruš. Martin: Matica slovenská, 1991, s. 79
28 Veňec spletení skrz horlivosť bratov šopronských, 1844 – 1845, sv. 1, s. 12. Dostupné na internete: http://digitalna.kniznica.info/cgi-bin/library?e=d-01000-00---off-0venec--00-1----0-10-0---0---0direct-10---4-------0-1l--11-sk-50---20-about---00-3-1-00-0-0-11-1-0utfZz-8-00&a=d&c=venec&cl=CL3.1
29 Štúr, Ľ.: Starý i nový vek Slovákov. In: Štúr, Ľ.: Slovania, bratia. Pripr. J. Ambruš. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 77
30 Štúr, Ľudovít: Starý i nový vek Slovákov, s. 79, 82: O Uhorsku ako viacetnickej vlasti pozri aj s. 91, 92
31 Veňec..., sv. 1, s. 13, sv. 13, s. 194, 195, sv. 23, s. 354, 355. Dostupné na internete: http://digitalna.kniznica.info/cgi-bin/library?e=d-01000-00---off-0venec--00-1----0-10-0---0---0direct-10---4-------0-1l--11-sk-50---20-about---00-3-1-00-0-0-11-1-0utfZz-8-00&a=d&c=venec&cl=CL3.1
32 Dohnány, M.: Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848. V Skalici 1850, s. 91
33 Listy Ľudovíta. Śtúra. II. Zv. Pripravil J. Ambruš. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956, s. 194
34 Listy Ľudovíta Štúra, s. 213; Pozri tiež s. 200
35 Macho, P.: Koncepcia historicko-politickej individuality Slovenska v kontexte štátoprávnych hnutí národov habsburskej monarchie v 60. rokoch 19. storočia. Historické štúdie, 35, 1994, s. 34 – 45
36 Niektoré konkrétnejšie aspekty Sasinkovej koncepcie pozri Avenarius, A.: Základné problémy slovenských dejín a historiografie. In: Krátke dejiny Slovenska. Zost. E. Mannová. Bratislava: Academic Electronic Press, 2003, s. 331 – 333
37 Stodola, E.: Prelom. Spomienky – úvahy – štúdie. Praha: nakladateľ L. Mazáč, s. 132 – 133
38 Hollý, K.: Negácia udalostnej histórie a historický optimizmus v historickej ideológii Svetozára Hurbana Vajanského (1881 – 1897). Historický časopis, 2009, č. 2, s. 261 – 262
39 Hollý, K.: Historická ideológia a slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia, s. 78
40 Hodža, M.: Články, reči, štúdie. Sväzok I. Praha: „Novina“, 1930, s. 613
41 Botto, J.: Slováci. Vývin ich národného povedomia. Ed. Pripr. D. Šulc. Bratislava: Tatran, 1971, s. 26
42 Citované podľa Szarka, L.: Szlovák nemzeti fejlődés – magyar nemzetiségi politika 1867 – 1918/ Slovenský národný vývin – národnostná politika v Uhorsku 1867 – 1918. Bratislava: Kalligram 1999, s. 173
43 Priemyselný duch slovenského ľudu.“ In: Černý, E.: Slovenská čítanka. Diel I. V Baňskej Bystrici 1866, s. 153
44 Hollý, K.: Historická ideológia a slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia, s. 74 – 75
45 Stodola, E.: Prelom. Spomienky – úvahy – štúdie, s. 133
46 Krátko po roku 1918 to diplomat a historik Kamil Krofta vyjadril takto: „Přehlížíme-li co o slovenských dějinách bylo napsáno před naším osvobozením a sjednocením, svírá se nám srdce lítostí. Tak málo je toho a tak chudičké je to!.. Chudost a zlomkovitost tehdejších vědomostí o dějinách slovenských nejzřetelněji zračí se v skromných pokusech o jejich úhrný nástin... vzpomeneme nejprve jak nepříznivé byly poměry před naším politickým osvobozením vědeckému výzkumu minulosti slovenské. Slováci sami nemohli se mu věnovati, protože neměli škol vyšších ani nižších, neměli odborných ústavů ani míst poskytujících příležitostí k bádání dějezpytnému, neměli zpravidla možnost odborně se připraviti k historickému studiu a pokud zachovávali věrnost svému národu, neměli skoro ani přístupu k dějezpytným podnikům starého Uhorska.“ Krofta, K.: O úkolech slovenské historiografie. Bratislava: „Akademie“, 1925, s. 7
47 Lajčiak, J.: Slovensko a kultúra. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1957, s. 94
48 Stodola, E.: Prelom. Spomienky – úvahy – štúdie, s. 252
49 Rapant, D.: Logika dejín. In: Slovenská otázka v 20. storočí. Editor R. Chmel. Bratislava: Kalligram, 1997, s. 414
50 Haszlinger, P.: Maďarské motívy pri vzniku a rozpade československého národného príbehu. Forum historiae, 2007, č. 1, s. 1 – 15. Na internete dostupné: http://www.forumhistoriae.sk/FH1_2007/texty_1_2007/haslinger.pdf; Mésároš, J.: Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách, s. 192 – 193; Michela, M.: Život kultu ukrivdenosti. In: Storočie propagandy. Slovensko v osídlach ideológií. Zost. V. Bystrický a J. Roguľová. Bratislava: AEP, 2005, s. 65 – 74
51 Styk, J. – Gavora, G.: „Kriváň“. In: Almanach slovenského akademického spolku „Kriváň“. Brno, 1922, s. 30
52 Kamenec, I.: Spoločnosť – politika – historiografia. Bratislava: Historický ústav SAV, 2009, 169 – 173; Marsina, R.: Tvorca koncepcie slovenských dejín. In: Historik Daniel Rapant. Život a dielo 1897 – 1988 – 1997. Zostavovateľ R. Marsina. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1998, s. 19 – 26
53 Chaloupecký, V.: Tisícročná poroba? Prúdy, 1924, s. 337; Pražák, A.: Slováci a čeština Prúdy, 1924, č. 7, s. 401 – 410
54 Rapant, D.: Zástava veje! Leng a zászló! Prúdy IX, 1925, s. 552 – 554;
55 Rapant, D.: Zástava veje! Leng a zászló!, s. 563; Pozri tiež Rapant, D.: Poznámka k odpovedi p. prof. Škultétyho na kritiku brožúry „Zástava veje“. Prúdy, 1926, č. 2, s. 129 – 130
56 Rapant, D.: Slováci v dejinách. Retrospektíva a perspektívy, s. 371
57 Hudek, A.: Najpolitickejšia veda. Slovenská historiografia v rokoch 1948 – 1968. Bratislava: Historický ústav SAV, 2010, s. 154
58 Hudek, A.: Najpolitickejšia veda, s.155 – 156
59 Zemko, M. Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín. Bratislava: Historický ústav SAV, 2010, s. 31
60 Zemko, M. Občan, spoločnosť, národ v pohybe slovenských dejín, s. 42
61 Hudek, A.: Najpolitickejšia veda, s. 122
62 Holotík, Ľ.: Poslanie historickej vedy v našej spoločnosti. In: Úlohy Slovenskej historickej vedy v období socialistickej výstavby. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961, s. 14
63 Mináčovou koncepciou sa zaoberal rad autorov, najnovšie Bílik, P.: Historický žáner v slovenskej próze. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry, 2008, s. 197 – 202. Okrem autorov, ktorých R. Bílik uvádza na s. 198 – P. Matejovič, T. Pichler, M. Šútovec, P. Zajac, M. Zemko, to boli aj D. Kováč, E. Boisserie.
64 Mináč, V.: Dúchanie do pahrieb. Bratislava: Smena, 1970, s. 17
65 Neskôr, v spomínanej diskusii s Ladislavom Kováčom 1989, Vladimír Mináč zmiernil svoj kategorické tvrdenia, význam plebejskosti posunul z roviny fakticity do metaforickej roviny: Mináč, V.: Premýšľanie o premýšľaní Ladislava Kováča. Slovenské pohľady, 1989, č. 8, s. 30 – 35
66 Hrušovský, F.: Slovenské dejiny . Martin: Matica slovenská, 1940, s. 12 – 13
67 Hrušovský, F.: Slovenské dejiny, s. 5, 12
68 Pozri štúdie Aké dejiny potrebujeme? (Lipták, Ľ.: Storočie dlhšie ako sto rokov. Bratislava: Kalligram, 1999, s. 286) a Deformácie vo vedomí slovenskej a maďarskej národnej pospolitosti o spoločných dejinách a ich zdroje (Mésároš, J.: Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách, s. 193 – 195)
69 Na viaceré problémové prístupy k dejinám na maďarskej i slovenskej strane najnovšie upozornili Holec, R.: Trianonské rituály alebo úvahy nad niektorými javmi v maďarskej historioigrafii. Historický časopis, 2010, s. 291– 312 : Chmel, R.: Slovenský komplex. Bratislava: Kalligram, 2010
70 Mentálny výsledok týchto procesov som nazval pred dvoma desaťročiami komplexom velikášstva na maďarskej a komplexom malosti na slovenskej strane: Škvarna, D.: Dva póly jednej neodôvodnenej mentality. Romboid, 1993, č. 6, s. 17 – 26; po anglicky Self Reflections of two neigbours: Magyars and Slovaks. Human affairs 1993, č. 2, s. 131 – 141
71 Novosád, F.: Bratislava: Kalligram 2010, s. 18
72 Kováč, D.: O historiografii a spoločnosti. Bratislava: Historický ústav SAV, s. 61
73 Novosád, F.: Útržky o Slovensku, s. 21
74 Pozri Kováč, D.: O historiografii a spoločnosti, s. 157

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.