Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Islam a európska civilizácia – utajované problémy

Číslo 2/2012 · Anton Hykisch · Čítanosť článku: 14259
 

„Dnes sme my (ľudia) miznúcim prírodným zdrojom, nie ropa.
My sme ohrozeným druhom, nie škvrnitá sova.“
Mark Steyn: America Alone.

„Nastáva koniec sveta, aký sme doposiaľ nepoznali...“ píše sa na záložke nedávneho bestselleru New York Times od kanadského publicistu Marka Steyna. „ Čoskoro nadíde deň, keď sa zobudíte na modlitbu muezína. Európania to už zažívajú. A liberáli vás budú ešte stále uisťovať, že ,diverzita je našou silou´, zatiaľ čo talibanskí výtržníci po uliciach Greenwich Village pália knihy a kaderníctva, Najvyšší súd rozhodne, že zákon šaría neporušuje odluku cirkvi a štátu, a ľavičiari v Hollywoode sa prestanú zaujímať o práva gayov, lebo dajú prednosť pôžitkom polygamie.“

Uznávaný publicista Steyn publikuje od prestížneho intelektuálneho Atlantic Monthly, cez kanadský týždenník Maclean´s až po izraelský Jerusalem Post. O jeho knihe Samotná Amerika. Koniec doterajšieho sveta (America Alone. The End of the World as We Know It. Washington: Regnery Publishing, 2006) napísal veľvyslanec Saudskej Arábie v USA: „Arogancia Marka Steyna nepozná hranice“, kým ostatná verejnosť ho označila za najkonzervatívnejšieho autora anglicky hovoriaceho sveta.

Ak sa pozorne začítate do tejto 220-stránkovej knihy, pochopíte, prečo naše akože liberálne médiá obišli mlčaním kanadsko-amerického autora a jeho briskné názory. Steyn, podobne ako viacerí mysliaci ľudia v nami obdivovanom Západe, hovorí o problémoch, ktoré sa v liberálno-ľavičiarskej Európe – a teda aj u nás – starostlivo obchádzajú. Nehodia sa totiž do starostlivo pestovaného obrazu o blahodarnosti kultúrnej rozmanitosti (diverzity), o nutnosti multikulturality a vzájomnej bezhraničnej tolerancii náboženstiev a kultúr globalizovaného sveta. Idey na prvý pohľad priam žiarivé, humánne. Ibaže nikto sa nezamýšľa, aké sú ich praktické dôsledky v tomto globalizovanom svete. Komu pomáhajú a koho poškodzujú.

Signály o súmraku našej euroamerickej civilizácie nás musia zaujímať. Nemožno ich zatajovať. Bezprostredne sa dotýkajú nás a našich detí.

Myslieť globálne znamená myslieť civilizačne

Základným tmelom jednotlivých civilizácií a kultúr boli náboženské a etnické osobitosti. Dejiny sú výsledkom neustálych dotykov a prienikov rôznych civilizácií. Na čiarach ich dotyku vznikali pozitívne i negatívne následky. Vzájomné poznávanie dovtedy izolovaných kultúr, výmena hmotných i nehmotných produktov, kultúrne obohacovanie, implantácia vedeckého a technického pokroku, to všetko bolo pozitívne. Na druhej strane vznikajú negatíva: snahy o politickú a kultúrnu dominanciu, získanie cudzích území a obyvateľov, imperiálne ambície, ozbrojené konflikty, násilný export náboženských a kultúrnych vzorcov do ovládnutých krajín.

Dejiny ľudstva nemožno pochopiť bez skúmania interaktivity jednotlivých civilizácií. Práve dnes nás časté cesty po svete a styk s inými civilizáciami nútia zaujať stanovisko k vlastnej identite a príslušnosti k nášmu civilizačnému okruhu. To nie sú abstraktné otázky. Nastolil ich nielen dnešok, ale aj história. Naši predkovia žili 350 rokov nedobrovoľne v susedstve osmanských Turkov, ktorí vnikli do strednej Európy. Získali sme o islame poznatky – i predsudky – v praxi.

Vnímať svet ako interaktivitu civilizácií nie je v našom slovenskom myslení obvyklé. Skôr výnimočné. Skúmali sme rolu románskych, germánskych a slovanských národov v dejinách. Ján Kollár formuloval ideu všeslovanskej kultúrnej spolupatričnosti a Ľudovít Štúr ju rozvinul úvahami o uplatnení všeslovanskej solidarity za pomoci cárskeho Ruska. Nášmu vzťahu k mimoeurópskym civilizáciám sme sa v 19. storočí nevenovali.

Pritom prevládajúce kresťanstvo u nás vždy jasne ohraničovalo jednotlivé svety. Boží štát sv. Augustína je veľkým pokusom o kresťanskú filozofiu dejín ako neustáleho zápasu paralelných síl božského a ľudského štátu, obce, spoločenstva.

U mňa osobne záujem o iné civilizácie vznikol za čias nanucovaného ateizmu. Hľadal som argumenty pre všeobecnú platnosť kresťanského svetonázoru aj štúdiom iných kultúr. Po cestách v Indii a Číne som skúmal styčné body medzi európskym kresťanstvom, hinduizmom, budhizmom, taoizmom. Po Novembri 1989 počas diplomatického pôsobenia v Kanade vyšla Huntingtonova štúdia o konflikte civilizácií. Spomenul som si nielen na naše dejiny, ale aj na Indiu, kde v 16. storočí islamskí vládcovia dosť úspešne vniesli nové náboženstvo a čiastočne zvíťazili nad skostnateným brahmanizmom.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia do popredia pozornosti svetovej politiky sa dostal islamský terorizmus.

Globálne problémy v civilizačnom priemete som sa pokúsil sumarizovať po návrate z Kanady v knihe esejí Nebojme sa sveta. Sprievodca globálnym myslením (2001). Úvahy o úlohe civilizácií v dejinách ľudstva sa nezačínajú Huntingtonom. Boli tu Herder, Hegel, Kant, a z novších Oswald Spengler, Arnold Toynbee, Pitirim A. Sorokin, Karl Jaspers a ďalší. Väčšina týchto diel je našej verejnosti neznáma. Náš školský systém nám dostatočne nezdôrazňuje význam misie sv. Cyrila a sv. Metoda, náš neskorší príklon ku kresťanstvu západného (latinského) typu, celkovú zaradenosť Slovenska do euroamerickej civilizácie a našu obranu európskych hodnôt voči expanzii iných civilizácií (Mongoli, osmanskí Turci, stalinský despotizmus). Uvedomil som si, že naše vedomie národnej i civilizačnej identity je dôležitým faktorom prežitia i v najbližšej budúcnosti.

Dávna výzva islamu

Vzťahy kresťanského sveta a nastupujúceho islamu od počiatku narazili na seba a boli zdrojom mnohých vojenských konfliktov.

Roku 732 franský majordómus Karol Martel pri Poiters porazil Arabov a zabránil ďalšiemu postupu moslimských armád do Francúzska a západnej Európy. Iberský polostrov (Španielsko a Portugalsko) však ostal osem storočí arabským chalifátom. Kresťanská reconquista bola úspešne zavŕšená až oslobodením Granady roku 1492 a zjednotením katolíckych kráľovstiev Aragónska a Kastílska.

Posledná križiacka výprava za udržanie Svätej zeme pod správou kresťanských kniežat skončila roku 1299 pádom poslednej kresťanskej pevnosti Akkon na území Arabmi obsadenej Palestíny. Odvtedy bola Svätá zem doménou moslimských vládcov. Počas postupnej straty Iberského polostrova, iná moslimská mocnosť, osmanskí Turci, sa pokúsili preraziť do Európy z druhého konca – z juhovýchodu. Pádom Konštantínopolu (1453), postupným ovládnutím Balkánu a veľkej časti starého Uhorska (porážka pri Moháči 1526) sa dostala juhovýchodná Európa temer na päťsto rokov pod moslimské panstvo. Až habsburská monarchia začala postupne vytláčať Turkov z Európy.

12. septembra 1683 v bitke pod Viedňou cisárske vojská kniežaťa Karola Lotrinského a poľského kráľa Jána III. Sobieskeho porazili 150-tisícovú armádu osmanských Turkov, ktorá dva mesiace obliehala Viedeň. Pomoc poľského kráľa diplomatickým rokovaním zabezpečil náš rodák, ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska Juraj Pohronec Slepčiansky (Szelepcsényi). Bol to počiatok konca islamského panstva v strednej Európe.

Posledné panstvo Osmanskej ríše na Balkáne bolo zlikvidované až koncom 19. storočia oslobodením Bulharska ruskými vojskami. Počiatkom 20. storočia bulharský cár Ferdinand (z rodu Coburg-Koháry) sa v roku 1913 v druhej balkánskej vojne dostal s bulharskou armádou na 30 km od Istanbulu (Konštantínopolu). Rojčil o obnovení kresťanského Byzantského cisárstva. Zabránil mu v tom iba zákrok veľmocí, najmä Británie a Nemecka.

Konflikty kresťanského a islamského sveta tvorili významnú os európskych dejín. Do úzadia ich zatlačili bratovražedné boje európskych národov v 20. storočí v dvoch svetových vojnách. Stret civilizácií sa vynoril v novej sile až po roku 1989 po zániku bipolárneho sveta a zosilnení aktivity Spojených štátov amerických ako pomyselného garanta a šíriteľa hodnôt tzv. západnej civilizácie do celého globalizujúceho sa sveta. Prečo práve vzťahy s islamským svetom sa stali kameňom úrazu?

Oneskorený Boh ako Alah

Je iróniou a zároveň zahanbujúce, že do konfliktu sa dostali systémy, ktoré na prvý pohľad majú mnohé zhodné prvky. Vyznávajú existenciu jediného všemohúceho Boha. Ak k tomu pridáme dvetisícročný antagonizmus medzi židovstvom a kresťanstvom, je smutným faktom, že práve tri monoteistické spoločenstvá vedú proti sebe permanentnú vojnu.

Islam sa zrodil ako oneskorené dieťa v 7. storočí po Kristovi, v období, keď všetky ostatné civilizačné okruhy viac menej prosperovali a vydali svoje kultúrne ovocie. Islam sa zrodil ďaleko od uznávaných kultúrnych centier – v južnej Arábii. Je dieťaťom púšte, putujúcich nomádskych kmeňov a zanietených arabských obchodníkov.

Mohamed (Muhammad), obchodník v Mekke, manžel o pätnásť rokov staršej bohatej Chadídžy, ako štyridsaťročný stal sa samotárom. Pri nočných potulkách za mestom sa mu v spánku zjavil anjel Gabriel. Mal v ruke hodvábny koberec a na ňom písmo. Vyzval Mohameda, aby čítal. Keď sa vzpieral, začal ho škrtiť. Nakoniec rozrušený Mohamed začal recitovať prvé slová Božieho zjavenia, koránu. Zapamätal si ich. Po ceste domov začul trikrát hlas z neba: „Mohamed! Ty si Posol Boží a ja som Gabriel.“ Po návrate domov si najprv myslel, že sa zbláznil. Pomýšľal dokonca na samovraždu. Veľkou oporou mu bola Chadídža a bratanec, ktorý poznal kresťanské učenie. Tí Mohameda utvrdili, že je naozaj prorokom a poslom Božím. Prvé zjavenie sa stalo roku 610. Nasledovala séria ďalších zjavení, ktoré sa Prorok učil naspamäť či diktoval ich svojim spolupracovníkom. Tak vznikol korán, posvätná kniha zjavení (z arabského Qurán - čítanie, recitácia, prednes).

Jednotlivé zjavenia boli neskôr očíslované ako kapitoly, zvané súra. Korán obsahuje celkom 114 súr. Ich číslovanie nie je chronologické, ale boli zoradené podľa dĺžky.

Už z prvého čítania je jasné, že nové náboženstvo je zmesou židovských a kresťanských prvkov. V obchodnom meste Mekka žili aj Židia a rôzne kresťanské sekty. Mohamed zrejme nepoznal celý židovský Starý zákon a čerpal z Talmudu. Poznatky o kresťanstve asi získal z kresťanských apokryfov. (V tom čase nejestvoval arabský preklad evanjelia – Nového zákona). Korán obsahuje viaceré príbehy Starého zákona a na mnohých miestach hovorí o Ježišovi, jeho matke Márii a o blahozvesti – evanjeliu. Už prvé súry koránu sú ostrou polemikou s názormi židovstva i kresťanstva. Korán ironicky uvádza, že židia i kresťania sa navzájom obviňujú z nepravosti. Z tohto antagonizmu vyplýva Mohamedova argumentácia, že pravým dedičom Božieho posolstva je jedine nová viera. Sám Mohamed odvodzoval pôvod pravého náboženstva od Abraháma a jeho syna Izmaela, ktorého mal Abrahám s Egypťankou Agar. Židia a kresťania sú síce „národmi Knihy“, v priebehu čias však pokrivene interpretovali pôvodné Božie zámery, a tak v očiach moslimov sú heretikmi.

Mohamed obsah svojich zjavení najprv tajil a až po troch rokoch verejne vystúpil s novými názormi. Od roku 615 obsah koránu ústnym podaním a postupným zapisovaním súr stal sa populárnym učením a získal prvé stovky prívržencov. Proti Mohamedovi povstala silná opozícia mekkánskej oligarchie. Pokúsili sa Proroka dokonca zavraždiť. Učenie o rovnosti všetkých ľudí pred vševládnym Bohom-Alahom ohrozovalo nadvládu boháčov a staré pohanské mnohobožstvo. Mohamedovi súverci neskôr Mekku opustili a presídlili sa do Medíny. Nové hlavné mesto sa stalo základom „štátocirkve“, moslimskej obce, spoločenstva viery „umma“, ktorej zákony osobne určil Mohamed. História prvých desaťročí islamu je komplikovaná, plná ozbrojených konfliktov a krviprelievania. V mnohom sú tu paralely s ťažkými počiatkami kresťanstva v Palestíne a neskôr v pohanskom Ríme.

Rýchlosťou šírenia však islam prekonal kresťanstvo. Krivka islamského úspechu je závratná v čase i priestore. V januári 630 moslimské vojsko znova dobylo Mekku a v marci 632 Mohamed ešte osobne organizoval rozlúčkovú púť do Mekky. „Pane, splnil som dobre svoje poslanie?“ opýtal sa Prorok. A okolitý dav mu odpovedal: „Áno, splnil si ho dobre!“

V júni 632 Prorok zomrel v domčeku milovanej ženy mladej Aiše. Zjednotil arabské kmene celého polostrova. Potom sa islam vydal na vojenské ťaženie do stredomorského okruhu. Postupne ohrozil alebo vyvrátil dovtedajšie civilizačné centrá. Za neuveriteľných 10 rokov po Prorokovej smrti moslimské armády napadli dve vtedajšie veľmoci. Od Perzskej ríše vyrvali Damask, Jeruzalem, Bagdad. Okupovali Byzantskou ríšou ovládaný Egypt vrátane starobylej pokresťančenej Alexandrie. Vtrhli do severnej Afriky, vyvrátili starokresťanské osady (Kartágo). Necelých 50 rokov po Prorokovom zjavení vtrhli Arabi cez Gibraltár do Španielska. Sto rokov po Mohamedovej smrti od Pyrenejí a Atlantického oceánu až k hraniciam Indie a Číny nachádzame veľkú arabskú ríšu.

Až mongolská invázia v 13. storočí otriasla moslimský superštát. Arabské panstvo sa postupne rozdrobilo. Ťažké vojensko-politické porážky, spôsobené ázijskou expanziou však islam ako náboženstvo nedokázali zničiť. Nová viera prežila všetky dejinné pohromy.

Tajomstvo úspechu

Základné pojmy nám pomôžu všeličo pochopiť. Slovo islam znamená „celkom sa podrobiť Bohu“. Je to výraz totálneho odovzdania sa vyššej moci, v každej chvíli plniť Božiu vôľu. Každý človek musí uznať všemohúcnosť Boha a podľa toho žiť a konať. Elitná vrstva islamu, chalifovia, boli od počiatku aj svetskí vládcovia, vykonávatelia Božej vôle. Niesli Alahovu zvesť na svojich mečoch. Neveriť v poznanú pravdu o Bohu je zločinom. (Viď napr. súru 4 Ženy – verš 55).

Nové učenie bolo jednoduché, jasné, bez teologických subtílností. Pochopiteľné najširším masám.

Prioritou je viera v jediného všemocného Boha s nespočetnými prívlastkami. Partie koránu o Bohu patria medzi najpôsobivejšie. Napríklad slávny Verš trónu zo súry 2 :

(255) Boh! Niet iného Boha okrem Neho, živého a večného. Nezmocňujú sa Ho ani driemoty, ani spánok. Jemu patrí všetko, čo je na nebesiach a na zemi. Kto je ten, ktorý sa môže u neho prihovoriť bez jeho súhlasu? On vie, čo sa skrýva v rukách vašich a čo za nimi, kým vy nepochopíte nič z Jeho vedomostí, iba že by On tak chcel. Jeho trón sa rozprestiera, obopína nebesá aj zem a nerobí mu ťažkosti ustrážiť svoj trón. On je vznešený a mocný.

Úprimná viera a bázeň vyžaruje zo súry 13 – Hrom, či súry 57 – Železo. Návodom na nočnú modlitbu k Bohu je súra 73 – Zahalený. Celým koránom sa vinú výzvy, aby popri plnení denných povinností veriaci nezabudol na oslavu Boha (Oslavuj meno svojho Pána, Najvyššieho, ktorý všetko stvoril a usporiadal, ktorý určuje a vedie... súra 87 - Najvyšší).

Pozoruhodné sú výroky o situácii človeka. Boh nenecháva bez povšimnutia žiadneho človeka. Človek bol „kvapôčkou tečúceho semena“, „chuchvalcom krvi“. Boh ho stvoril, aby ho vyskúšal, či je vďačný Bohu za svoj život. Súra 76 – Človek pôsobivo charakterizuje osud človeka už počiatočným veršom:

Či neprichádza nad človekom chvíľa, keď nič neznamená? Lebo stvorili sme človeka zo zmesi semena, aby sme ho vyskúšali, a dali sme mu sluch aj zrak. A uviedli sme ho na (správnu) cestu, či je vďačný alebo nevďačný. Ale pre neveriacich sme pripravili reťaze, jarmá a oheň.

Byť nevďačný voči Bohu, sklamať ho, znamená spáchať zločin a ten bude potrestaný. Kto nedôveruje Bohu, nezvolí správnu cestu, ten dokazuje, že Bohu neverí – v tomto zmysle je neveriaci.

Správny postoj k Bohu prináša ľuďom posol. Mohamed sa sprvu označoval za „posla Božieho (rasúl Alláh)“. V neskorších textoch sa označil za proroka (nabí). Posol je akýmsi varovateľom ľudí, nositeľom informácie. Nie je zodpovedný za chovanie ľudí, ktorým prináša posolstvo. Prorok je funkcia vyššia. Prorok nielen tlmočí Božie príkazy, ale dbá aj o ich realizáciu. Je poverený Bohom zaznamenávať činy každého človeka, aby mohol byť spravodlivo súdený pri Poslednom súde. Prorok prichádza, aby napravil ľud, ktorý sa odchýlil od správnej cesty. Boh dáva prorokom aj privilégium znameniami či zázrakmi potvrdiť Božské poslanie. Islam oslavuje rad prorokov, vrátane starozákonných (Abrahám, Mojžiš). Ježiš je tiež významným prorokom. Ježišovi, Márii, apoštolom, vznikajúcemu kresťanstvu je venovaná značná časť koránu, napr. súra 3 (Vyvolenie Márie ako Panny, Ježišovo narodenie, verše 35-45, 64, 84)), súra 4, súra 5 (verše 17, 45, 72, 74, 110). Pre moslima je nepochopiteľné a svätokrádežné, ak sa Ježiš považuje za Božieho syna, lebo je len jeden z radu prorokov. Polemika s kresťanmi sa vinie celým koránom (napr. súra 57, súra 61).

Rad prorokov zavŕšil Mohamed. Je „pečaťou prorokov“. Vôľa Božia formulovaná v koráne je posledným Božím zjavením ľudstvu.

Dôsledný monoteizmus islamu nepripúšťa akýkoľvek pojem Božskej Trojice. Je to ďalší závažný prvok nezhody s kresťanským ponímaním.

Druhým ťažiskovým bodom islamu je eschatológia Posledného súdu. Farbisté opisy konca sveta a posledného súdu („dňa rozdelenia“) obsahujú súry najmä z mekkánskeho obdobia (súry 56, 69, 75, 76-82, 84, 99). Uveďme napríklad súru 82 – Rozštiepenie:

Keď sa nebo rozštiepi,
keď sa rozptýlia hviezdy,
keď sa zmiešajú vody,
keď sa prevrátia hroby,
potom duša bude vedieť, čo vykonala a čo zanedbala.
Ó, človek, čo spôsobilo, že si sa odvrátil
od tvojho veľkomyseľného Pána,
ktorý ťa stvoril, utvoril a vyformoval, dal ti podobu, ktorá sa mu zapáčila?
Zaiste, a predsa popierate súd.
Ale nad vami sú veru strážcovia
vznešení, zapisujúci,
ktorí vedia, čo robíte.

V dvoch základných pilieroch: viera v jediného všemohúceho milosrdného Boha a viera v posledné zúčtovanie pred Bohom sa tri monoteistické náboženstvá zhodujú (ak, pravda, odhliadneme od problému kresťanskej Božej Trojice).

Islam sa stal zaujímavým a príťažlivým pre masy skôr tým, čo neobsahuje. Islam nemá prvky prítomné v doterajších kultoch.

Islam nekodifikuje kňazský stav, duchovenstvo, ako prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Nemá kult obetí. Veriaci nič nemusia obetovať Bohu. A naopak: Boh sa za ľudí neobetoval v žiadnej forme. Islam nemá subtílne konštrukcie Vtelenia Boha do človeka, ani tajomstvá premeny požehnaných darov zeme na fyzické telo a krv trpiaceho Boha.

Boh je všemohúci, vševediaci a dôsledne neviditeľný. Pravú tvár Boha nepoznáme. Zákaz zobrazenia neviditeľného Boha má v sebe dôslednosť i logiku. Spoľahlivo zabraňuje modlárstvu. Spomínam si na cestu po Indii, na výtvarnú prezdobenosť hinduistických chrámov, zástupy bohov, bôžikov, zvierat i ľudí. Keď som v severnej Indii po prvý raz vkročil do moslimskej mešity na široké nádvorie s fontánkou, obrúbené stĺporadím, ovládol ma pocit uľahčenia, čistoty a harmónie. Prišiel mi na um Pascalov Skrytý Boh.

Vnímať a chváliť Boha bez spodobovania, bez nádhery oltára, bez bohoslužobných rúch, bez všetkého hmotného a bohatého – je nepochybne príťažlivý prvok islamu ako nového náboženstva. Jednoduchosť nemohla nemať vplyv nielen na ľudí púšte, ale aj na byzantskou a orientálnou nádherou rozmaznaných (a deformovaných) veriacich iných tradičných kultov. Boh, dosiahnuteľný len predstavivosťou, fantáziou, vyjadrený len recitovanými slovami – musel ľuďom 7. - 8. storočia pripadať ako závratná a vítaná novinka.

Islam si vyžaduje vnútornú oddanosť, zmenu celého života, ale nevyžaduje si zložité teologické uvažovanie. Ani prísnu organizáciu. Nejestvuje inštitucionalizovaná cirkev. Aspoň sa tak pri zrode islamu zdá. Neskôr však vláda chalifov a diktát imánov predstavuje menej idylický obraz.

Islam nepozná dedičný hriech. Hovorí síce o Adamovi, ale akýsi kolektívny pocit viny absentuje. Kde niet prvého zatratenia, nie je potrebné ani vykúpenie. Nie je potrebné osobitné očistenie jednotlivca, niet kategórie milosti. Bohu záleží na ľuďoch, sleduje ich život a bude ich spravodlivo odmeňovať. Pravidlá selekcie nie sú špecifikované. Boh si žiada absolútnu vieru, absolútnu poslušnosť. Kto nevyhovie, je už zatratený. Ešte za života ho môže postihnúť Božia pomsta rukou pravoverného. Pravidlá cesty sú neúprosné.

Nejestvujú sviatosti, nejestvuje spoveď, ani pokánie. Nejestvuje očistný krst. Prijatie do spoločenstva sa potvrdzuje pred pubertou bolestnou rituálnou obriezkou. Stať sa moslimom, členom ummy, je možné úprimným vyslovením krátkeho vyznania viery (šaháda): „Vyznávam, že niet boha okrem Boha a Mohamed je Posol Boží.“

Päť pilierov islamu určuje každodenný život moslima: vyznanie viery (šaháda), každodenná modlitba päťkrát denne (salát), kánonický milodar, almužna obci (zakát), pôst v mesiaci ramadán (saum), aspoň raz za života púť do Mekky (hadž). Okrem denných súkromných modlitieb sa vyžaduje účasť aspoň raz týždenne (v piatok) na spoločnej modlitbe (ibáda) v mešite, čomu predchádza rituálna očista. Kánonické modlitby predrieka a zhromaždeniu predsedá imám. Každý moslim sa učí modlitby salátu už v detstve a na výzvu musí dokázať aj viesť veriacich na spoločných modlitbách.

Druhá strana mince

Popri tejto pôsobivej stránke islamu, existuje aj druhá strana mince. Ako každý posvätný text, aj korán obsahuje protirečivé formulácie a pojmy s rozdielnym výkladom.

Korán sa zoširoka zaoberá vzťahom veriacich k ostatnému – nemoslimskému svetu, k Židom, kresťanom a neveriacim. Už základné súry koránu sú pre nás zarážajúce:

(190) Bojujte za Božiu cestu proti tým, ktorí budú bojovať proti vám. Ale nekonajte nesprávne – neútočte na nich. Boh nemiluje tých, ktorí konajú nesprávne.
(191) Zabíjajte ich všade, kde ich len zastihnete, vyháňajte ich odtiaľ, odkiaľ vás vyhnali, pretože zvádzanie z pravej cesty je horšie ako vražda. V blízkosti svätej mešity s nimi nebojujte, ak si len oni nezačnú. Ak sa pustia do boja proti vám, zabite ich. Dostane sa neveriacim primeranej odplaty.
(192) Ak sa však obrátia vo viere, potom bude Boh aj k nim láskavý a milosrdný.
(193) Bojujte proti nim dovtedy, kým zvádzanie od pravej viery nevymizne a nebude nastolená viera v jediného Boha. Keď budú všetci obrátení na pravú vieru, zastavte boj, ale boj proti hriešnikom ani potom nezastavujte. (Súra 2 – Krava)

Zabitím neveriaceho sa veriaci bráni proti zvádzaniu k odpadlíctvu (verš 217). Na prenasledovanie neveriacich nabáda aj súra 4 – Ženy. Neveriaci sa môže zachrániť len tak, že sa obráti na pravú vieru – islam.

(38) Nevercom povedz, že ak sa obrátia, bude im odpustené to čo sa už stalo. Ak však znova začnú, potom sa naplní osud predošlých.
(39) Bojujte proti nim, aby viac už nebolo nepokoja a všetci sa stali veriacimi. Boh vidí všetky ich činy.
(55) Vedz, že u Boha majú tí, čo neveria, menšiu váhu ako hoviadka.
(57) Keď ich v boji zajmeš, potrestaj ich na výstrahu iných – možno sa spamätajú.

(Súra 8 – Korisť). Podobne prikazuje aj súra 9 – Pokánie: (5) Keď pominú posvätné mesiace, potom ich zabíjajte, kdekoľvek na nich narazíte. Ak sa však kajúcne obrátia vo viere, budú sa modliť a dávať almužnu, potom ich nechajte byť, veď Boh je odpúšťajúci a plný milosrdenstva.
(122) Vy, ktorí veríte! Bojujte proti nevercom, ktorí sú vo vašom okolí. Nech majú strach. z vašej tvrdosti a vedzte, že Boh je na strane bohabojných.

Najostrejšie sa vyjadruje súra 47 – Mohamed: (4) Keď sa stretnete s neveriacimi, stínajte im hlavy, kým im nespôsobíte úplnú porážku. Potom ich spútajte. Potom ich buď omilostíte alebo prepustíte za výkupné, kým nepominie ťarcha vojny. Takto nech je! A keby Boh chcel, veru by sám na nich vykonal pomstu, ale On chcel jedných z vás vyskúšať prostredníctvom tých druhých. A Boh nikdy nedopustí, aby sa stratili zásluhy tých, ktorí sú zabití na Božej ceste.

Boh uvedie bojovníkov za odmenu do raja (verše 5 – 6). (36) Neochabujte preto a neponúkajte im mier, keď máte pravdu, lebo Boh je s vami a nikdy vás neoberie o vaše skutky.

Súčasní vykladači koránu relativizujú a zmierňujú tieto nekompromisné príkazy. Viaceré tvrdé vyjadrenia sú ovplyvnené skúsenosťami Proroka za jeho života, z čias neľútostných bojov za presadenie myšlienok jednobožstva proti modlárstvu v arabskom prostredí.

Veľkú úlohu hrá aj možnosť diferencovaného výkladu základných pojmov v arabčine.

Kľúčové slová a ich významy

Zdroje islamu ako náboženstva a životného štýlu sú dva. Prvým je korán ako súpis Božích zjavení Prorokovi.

Za druhý zdroj sa považuje sunna („cesta“, „pravidlo“, „vzor“) – súhrn výziev na určité chovanie veriaceho. Základom pravidiel sunny je Mohamedov životný príklad, jeho prístup k rôznym situáciám. Nejde o o faktografický záznam, ale sunna je výsledkom mnohoročnej tradície, vžitých legiend o Prorokovi, ktoré sa uchovali v ústnom podaní vo forme hadíth, krátkych správ z jedného pokolenia na druhé, až k dnešku. Sunna je vekmi kodifikovaný súhrn nielen náboženskej vierouky, ale aj pravidiel pre spoločenský, politický a kultúrny život moslima.

Na úpravu takých situácií, na ktoré moslim nenájde odpoveď v koráne či sunne, je určené právo (fiqh). Je ľudským výtvorom, opiera sa o ľudský rozum. Islamské právo sa vytvára na islamských učilištiach v rôznych krajinách. Jeho zdrojom má byť korán, sunna, konsenzus islamskej obce ako aj analogické riešenia.

Islamské právo je priamo závislé na najviac diskutovanom pojme šaría, ktorý sa môže prekladať ako „určená cesta“, voľnejšie ako „zákon“. Je to súbor priamych Alahových nariadení, ktoré veriaci musí dodržiavať, čoho sa má chrániť, čo nesmie robiť a aké činy sú morálne indiferentné. Je to vlastne etika islamu spresnená na všetky detaily osobného a sociálneho života moslimov aj s príslušnými trestami. Je to súbor povinností človeka voči Bohu. O právach nehovorí, lebo islam znamená úplnú odovzdanosť ľudí Bohu. Judaizmus a islam sú ortopraktické náboženstvá. Na prvé miesto kladú zákon a riadenie života obce (židia podľa Tóry, moslimovia podľa šaríe).

Islam delí svet na „dom islamu“ (dár al-islám), teda všetky krajiny a národy podriadené islamskému zákonu a vláde. Je to vlastne užší pojem ummy, spoločenstva moslimov po celom svete. Opakom „domu islamu“ je celý ostatný svet – dár al-harb čiže „dom vojny“, teda štáty neveriacich a bludárov, ktoré neustále medzi sebou bojujú. Úlohou islamu je svet upokojiť, zjednotiť v jedine správnej viere v Boha, zlikvidovať „dom vojny“.

Na zmenu sveta je potrebný najdiskutovanejší pojem islamu – džihád („úsilie“, „činnosť“). Tento pojem sa používa aj ako „šírenie viery“. Šíriť možno mierovou cestou, ale aj mečom, „svätou vojnou“. Podľa Mohameda existuje „veľký džihád“ – duchovný zápas každého človeka o správnu vieru, postoj k Bohu, kajúcnosť. Úsilie o premenu vonkajšieho sveta, džihád ako ozbrojený boj, je „malý džihád“. Euroislamista Bassam Tibi zo Sýrie, profesor v Götingene, autor 27 kníh, sa podrobne venuje rôznym výkladom džihádu.

Staronová výzva islamu očami Američanov

Útok na budovy „dvojičiek“ Svetového obchodného centra v New Yorku ráno 11. septembra 2001 bol šokom pre Ameriku, aj pre celý svet. Predovšetkým pre západný svet. Mnohí ľudia, predovšetkým v USA, si uvedomili, že svet sa akosi zmenil a nie práve želateľným smerom.

Stret civilizácií dostal ďalšie reálne podoby sériou neskorších útokov v Londýne, Madride a na ďalších miestach zeme. Znamená to koniec doterajšieho sveta, našej civilizácie?

Oblúkom sa tak vraciam ku knihe Marka Steyna Samotná Amerika. Je pozoruhodné, že viacerí americkí autori sa pokúšajú analyzovať výzvu islamu nášmu svetu. Pri tom zniesli aj veľa kritiky najmä na Európu. Európania akoby nechápali, že v strete civilizácií strácajú pozície. Paradoxne v čase, keď je väčšina Európy politicky integrovaná v Európskej únii.

Kniha Waltera Laqueura Posledné dni Európy – Humanistická Európa alebo islamistická Eurábia? vyšla nedávno v českom preklade. Americký autor s nemeckými koreňmi sa čuduje, že európski politici nechápu, čo sa okolo nich deje. Lisabonský summit stanovil stratégiu Európy do nového tisícročia. Bolo definovaných 28 hlavných cieľov a 120 podrobnejších úloh, aké musí zdolať Európska únia, aby bola konkurencie schopným globálnym hráčom 21. storočia. V lisabonských záveroch niet ani slova o demografii ani o rastúcom napätí proti prisťahovaleckým komunitám. Pritom v samotnom Bruseli sa z narodených detí až 55 percent narodilo prisťahovalcom, teda ne-Európanom. Priemerná európska rodina v 19. storočí mala päť detí. Ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny bola reprodukčná miera v Európe 2,2, čo stačí na jednoduchú reprodukciu. Odvtedy táto miera klesla na 1,3. Laqueur poskytuje bohatý štatistický materiál o scvrkávaní sa Európy a jej postupujúcej islamizácii.

Mark Steyn ide na problém zo širšieho pohľadu. Sleduje masmediálne tance amerických a európskych politikov a liberálnych intelektuálov. Posmieva sa z opakujúcich sa hrozieb environmentalistov a Rímskeho klubu o vyčerpaní zásob ropy, energií, kolapsu sveta. A najmä z preľudnenia.

Svet sa naozaj radikálne zmenil od prvých prognóz Rímskeho klubu. „Hľa, čo sa naozaj zmenilo v rozmedzí rokov 1970 a 2000: Podiel vyspelých krajín na svetovej populácii z 30 percent poklesol na niečo nad 20 percent a podiel obyvateľstva moslimských štátov sa zvýšil z 15 percent na 20 percent.“

Posledné desaťročia rodičia v západnej Európe brali vážne reči o preľudnení. Moslimskí rodičia v pásme Gaza alebo na okraji Londýna sa tým netrápili. A podľa toho aj Európa a svet vyzerá. Steyn s humorom píše: „Okolo roku 2050 nadíde situácia, že 60 percent Talianov nebude mať, bratov, ani sestry ani bratancov, ani tety, ani strýkov. Veľká talianska rodina s ocinkom čo chlípe víno, kým mamina rozdáva pastu na taniere nekonečného stola starým rodičom a neteriam, a synovcom, zmizne. Vymrie ako dinosaury.“

Steyn si je vedomý, že ho liberáli napádajú ako„rasistu“. Je iba konzervatívcom.

„Ak sa zmocnia vlády mullahovia, nechám si narásť mohutnejšiu bradu, zoženiem pár extra žien a skloním hlavu. Ťažké časy však prídu na feministky a gayov. Ak budú, povedzme, z piatich členov Najvyššieho súdu traja moslimovia, aké budú šance schváliť homosexuálne manželstvá? To je scenár, ktorý čaká Európu o niekoľko rokov.“

Jeho kniha pojednáva o tom, čo sa nachádza sedem osmín pod hladinou, o svete, kde sa Európa postupne premieňa na Eurarábiu. A hneď naznačuje aj tri kľúčové faktory hrozby:

1. demografický pokles,
2. neudržateľnosť vyspelého západného sociálnodemokratického štátu,
3. vyčerpanosť našej civilizácie.

Materinské lono ako civilizačný faktor

Hnacím motorom každej civilizácie je ľudský potenciál. Základným problémom Európy, Ruska, Kanady a Japonska je starnutie populácie. USA, vďaka imigračnej politike, dosahuje reprodukčný index na ženu 2,1. Európa má 1,38, Japonsko 1,32, Rusko 1,14, Taliansko 1,14 a Španielsko 1,1 (obe kedysi silne katolícke krajiny!). S každou generáciou klesá počet obyvateľov o polovicu. Populační lídri sú Niger 7,46, Mali 7,42, Somálsko 6,7, Afganistan 6,69, Jemen 6,5. Nie náhodou ide prevažne o moslimské štáty.

Steyn uvádza, že dostal listy od naštvaných Španielov, keď španielska vláda zaviedla na rodných listoch namiesto výrazu „Otec“ a „Matka“ označenia, ktoré „neurážajú minoritné skupiny“, teda „Progenitor A“ a „Progenitor B“ čo bola zrejme príprava na legalizovanie manželstiev homosexuálov. Korelácia tohto spôsobu myslenia s chuťou zakladať štandardné heterosexuálne rodiny, ktoré majú plodiť deti – je jasná.

V roku 2050 počet obyvateľov Talianska poklesne o 22 %, Bulharska o 36 %, Estónska o 52 %. Sedemnásť štátov Európy má nižší ukazovateľ plodnosti ako 1,3. Kto vypĺňa tento populačný výpadok v Európe? „Islam je najrýchlejšie rastúcim náboženstvom v Európe a Severnej Amerike. V Spojenom kráľovstve sa na týždenných bohoslužbách zúčastňuje viac moslimov ako kresťanov.“

Islamskí prisťahovalci sú najväčšími dodávateľmi nových „Európanov“. Steyn uvažuje, aké percento moslimov v Európe je náchylné siahnuť k džihádu. Päť, desať, dvadsať percent? Čo to znamená pre Európu, jej identitu a politickú stabilitu? Nedávne masové revolty mladých moslimov v parížskych štvrtiach sú varovným mementom. Množiace sa intifády moslimskej mládeže v európskych mestách proti synagógam, kóšer mäsiarstvam a židovským školám sú časté. Kedy siahnu na kresťanské kostoly, školy a kláštory uprostred postkresťanskej Európy? Koniec koncov v unudenej sekularizovanej Európe už násilie vari ani nie je potrebné. V októbri 732 franský vojvodca Karol Martel zastavil arabskú armádu pri Poitiers. Zrejme zbytočne. Dnes je bez boja v Európe 13 - 14 miliónov moslimov, poväčšine poberajúcich sociálne podporné programy európskych vlád. V Ruskej federácii sa odhaduje počet moslimov na 15 až 18 miliónov. Temer polovica brancov ruskej armády je z moslimských rodín. V samotnom Francúzsku je dnes dvetisíc mešít. Naproti olympijskému štadiónu v Londýne v East Ende sa dokončuje nová mešita pre 70 tisíc veriacich. Vyplašené anglikánske duchovenstvo sa ospravedlňuje „moslimským bratom“ za vojnu v Iraku. Anglický románopisec Martin Amis sa posmieva Bushovi za jeho vojnu proti teroristom a nazýva ho primitívom, lebo vyznáva kresťanskú vieru. Busha stavia na úroveň Usámu bin Ládina.

Sekularizmus je v Európe prevládajúcou módou, smutne konštatuje Steyn.

Čudesné hry európskych intelektuálov

Mark Steyn nešetrí iróniou i zlosťou voči postoju európskych intelektuálov k súčasnej vlne islamizácie Európy. „Bezhranične tolerantná Európa“ hromadí chybu za chybou a sústavne ustupuje nátlaku minorít.

V Bruseli sa belgickým policajtom neodporúča počas moslimského ramadánu na verejnosti popíjať kávu. Vo švédskom Malmö sa posádky sanitiek neodvážia bez policajnej ochrany vojsť do štvrtí s prisťahovalcami.

Steyn uvádza osobnosti, ktoré v Európe otvorene hovorili o islamizácii a skončili zavraždením alebo pod ozbrojenou ochranou či emigrovali (Theo van Gogh, Bat Ye´or a Oriana Fallaciová). Steyn kritizuje viacerých politikov a novinárov, čo v mene multikulturalizmu a tolerancie nadbiehajú agresívnym trendom. Terčom jeho irónie je napr. oxfordský profesor Timothy Garton Ash (inak obľúbenec aj našich ľavo-liberálnych kruhov). Steyn cituje zo state, kde Ash dokazuje, že pre európskych moslimov by bolo „smiešne a samovražedné“, keby sa definovali proti islamu. Pre Európu roku 2025 by bol podľa Asha najlepším riešením akýsi oblúk euro-moslimského partnerstva. Podľa Steyna je Garton Ash ochotný sa neodvratne vrhnúť do náručia Eurábie. Označuje to ako „eutópia“. Namiesto Európske únie čaká nás Eurábska únia?

Podľa Steyna na pasívnu európsku civilizáciu, pomaly ale iste prichádza Vek temna. Spomína pápeža Benedikta XVI., ktorý pripomenul heslo benediktínov „Succisa virescit“ – „Orezaný znova zakvitne“. Myslí tým azda európsku kresťanskú civilizáciu, ktorá stráca svoju základňu v európskych národoch a bude hľadať rozkvet v Afrike či v Ázii? „V priebehu dvadsiateho prvého storočia klesne počet obyvateľov Nemecka o 50 percent na nejakých 38 miliónov a menej. Nezabijú ich epidémie alebo vojna, ale eutópia, s ktorou sa nemeckí ľudia zasnúbili.“ Píše trpko Mark Steyn.

Otriasajúca je druhá časť knihy, kapitola o súčasnej filozofii samovražedných atentátničiek/atentátnikov (vrátane detí) v Palestíne, Iraku Afganistane, čečenskom Beslane. Cituje známeho „umierneného“ mullaha Yusuf al-Qaradawiho, priateľa primátora Londýna, ktorý na slávnosti zvanej „Naše deti – naša budúcnosť“ v roku 2004 vyhlásil: „Izraelci môžu vlastniť atómové bomby, ale my máme detské bomby a tieto ľudské bomby budú pokračovať až do konečného oslobodenia.“

Steyn zdôrazňuje, že súmrak európskej civilizácie je spôsobený nielen kombináciou demografickej prevahy a terorizmu zo strany islamského sveta. Veľkú vinu má „asistovaná samovražda“ väčšiny samotných Európanov, bezbrehá tolerancia, multikulturalizmus a osobitne servilné postoje európskej elity, zrada vlastnej identity. „Podstatou multikulturalizmu je lož, že všetky kultúry sú rovnako hodnotné.“ Kultúry môžu a musia žiť vedľa seba, no v každej krajine je iná ich váha a proporcionalita. Európa je podľa Steyna paralyzovaná strachom z prisťahovaleckej populácie. Uvádza hanebné prípady, keď britskí najvyšší úradníci podľahli tlaku a zvesili vlajku Spojeného kráľovstva, lebo je v nej kríž sv. Juraja, ktorý používali kedysi križiaci (prípad z letiska Heathtrow). V tomto zmysle je Steynova kniha aj obranou Spojených štátov, ktoré podľa autora v zápase ostávajú osamotené. Podľa mojej mienky, autor to s euroskepticizmom preháňa a podceňuje konzervatívne sily, ktoré by ešte v Európe, aj v samotnej EÚ, mohli ráznejšie konať.

Aké sú riešenia?

Steyn uvádza tri možné riešenia dnešných konfliktov: 1. podriadiť sa islamu, 2. zničiť islam, 3. reformovať islam.

Jediná možnosť je tá tretia. Ťažkosť je v tom, že reformovať islam môžu len moslimovia. Ostatní v tom môžu napomôcť. A byť trpezliví. Steyn vymenúva aj desatoro nápadov na žiaducu reformu. Je to námet na samostatnú úvahu. Spomeniem len niektoré idey: Podpora ženských práv (najzraniteľnejšia stránka islamu); Zabrániť exportu extrémizmu (Wahábizmus, vplyvy Iránu); Marginalizovať islamské štáty, ktoré prenasledujú nemoslimov; Rázne zamedziť financovanie mešít, moslimských učilíšť v USA Saudskou Arábiou; Ukončiť americkú podporu ropným diktatúram (Saudská Arábia, Jemen).

Pravdaže, jednoduchých riešení niet. Pri dobrej vôli sa názory môžu priblížiť. Mahmud M. Ajúb hovorí, že Ježiš z Koránu je zjavením božskej krásy, vyvýšený Boží priateľ. Kresťanom zostáva jedine trpezlivý dialóg, ako ho odporúča koncilová Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám „Nostra aetate“. Preniesť Ježiša-posla z dolnej priečky s batohom lásky na vrchol rebríka, aby sa stal aj pre veriaceho moslima súčasťou nebies – to je temer nadľudská úloha. Uľahčiť ju môže len absolútna dôvera vo všemohúceho a láskavého Boha na oboch stranách.


Islam – odporúčaná základná literatúra

Základy náboženstva

Ibn Ishák. Život Muhammada Posla Božieho. Bratislava: Tatran, 1967 Preklad do slovenčiny Ján Paulíny. 295 s.

Ivan Hrbek-Karel Petráček. Muhammad. Praha: Orbis 1967. 228 s.

Korán. Praha: Odeon, 1972. Preklad do češtiny Ivan Hrbek. 804 s.

Frederick M. Denny: Islám a muslimská obec. Praha: Prostor, 1998. Preklad do češtiny Kateřina Hronová. 200 s.

Korán. Žilina: Knižné centrum, 2001. Preklad do slovenčiny Helena Hoghová, Lívia Muntágová. 400 s.

Michael Reeber. Velká světová náboženství. Praha: Levné knihy Kma, 2006. Preklad do češtiny Tomáš Kybal. 72 s.

Vzťahy súčasného islamu a ostatného sveta

Samuel P. Huntington. The Clash of Civilisations and the Remaking of World Order. New York: Simon & Schuster, 1996 368 s.

Bassam Tibi. Krieg der Zivilisationen. Politik und Religion zwischen Vernunft und Fundamentalismus. München: Wilhelm Heyne, 1998. 408 s.

Štefan Senčík. Kresťanstvo medzi svetovými náboženstvami. Trnava: Dobrá kniha, 1999. 110 s.

Anton Hykisch. Nebojme sa sveta. Sprievodca globálnym myslením. Bratislava: Lizard, 2001. 373 s.

Walter Laqueur. Poslední dny Evropy. Humanistická Evropa nebo islamistická Eurábie. Praha: Lidové noviny, 2006. Preklad do češtiny Petruška Šustrová. 184 s.

Mark Steyn. America Alone. The End of the World as We Know It. Washington D.C.: Regnery Publishing Inc., 2006. 224 s.

(Preklady ukážok zo Steyna: Anton Hykisch)

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.