Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Dedičstvo jozefinizmu

Číslo 2/2012 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 3060
 

(Keď štát určoval ako sa treba modliť)

Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa v Habsburskej monarchii začala budovať moderná štátna byrokracia. Štát začal od polovice 18. storočia cielene a systematicky regulovať oblasti, ktoré dovtedy ponechával mimo svojej kontroly. Zavedením tereziánskej urbárskej reformy vstúpil štát do dovtedy súkromno-právneho vzťahu medzi poddaným a zemepánom. Zákonom stanovil, aké povinnosti musí splniť poddaný roľník za to, že hospodári na pôde svojho zemepána. V rovnakom obbobí sa štát začal zaujímať o zdravotný stav obyvateľstva. Zaviedol povinné očkovania, kurzy pre pôrodné babice, vznikali precízne hygienické predpisy týkajúce sa cintorínov, zdrojov pitnej vody a pod. Reformou školstva známou pod menom Ratio educationis začal štát regulovať školstvo a obsah vzdelávania, o ktoré sa dovtedy starali výlučne cirkvi. Tie zakladali, financovali a viedli všetky školy, od triviálnych až po univerzity, určovali obsah vzdelávania, potrebnú kvalifikáciu pre zastávanie miesta učiteľa a pod. Po počiatočnom odpore, s ktorým sa tento mohutný prienik štátu do každodenného života stretol, si ľudia na jeho narastajúcu prítomnosť postupne zvykli. Najmä keď na vlastnej koži pocítili pozitíva, ktoré im nový stav priniesol.

Na omnoho väčší odpor narazili snahy štátu dostať pod svoju kontroly pôsobenie cirkví a náboženský život v krajine. Za vlády Márie Terézie (1740 - 1780) bolo zrušené právo exilu, ktoré mali kostoly od stredoveku, obmedzilo sa zakladanie nových kláštorov a počet prijatých rehoľníkov. Religiozitu katolíckych veriacich najviac zasiahlo zníženie počtu sviatočných dní. V druhej polovici 18. storočia v západnej Európe silneli na osvieteneckých dvoroch snahy o zníženie počtu sviatočných dní. Aj Mária Terézia sa pod vplyvom novovekých ekonomických teórií snažila zvýšiť produktivitu hospodárstva vo svojej monarchii. Na začiatku sedemdesiatych rokov 18. storočia požiadala pápeža Benedikta XIV., aby znížil počet sviatočných dní vo všetkých častiach Habsburskej monarchie. Ako príklad jej poslúžili niektoré krajiny západnej Európy, ktorým pápež už skôr schválil zníženie počtu cirkevných sviatkov. V roku 1772 na žiadosť Márie Terézie schválila Svätá stolica zredukovanie počtu prikázaných sviatkov z viac ako tridsatich (v závislosti od tej ktorej diecézy), na devätnásť. Cirkevné sviatky boli rozdelené do dvoch kategórií. Do prvej patrilo devätnásť sviatkov a všetky nedele, keď mali veriaci povinnosť zúčastniť sa svätej omše a nesmeli vykonávať žiadne ťažké práce ani obchodovať. Do druhej kategórie zaradil Benedikt XIV. všetky ostatné cirkevné sviatky, pre ktoré bola záväzná účasť na bohoslužbe, ale dovoľovalo sa pracovať. Toto riešenie sa však ukázalo ako nevhodné. Ľudia boli navyknutí, že buď išli do kostola a zdržiavali sa práce alebo pracovali a na omšu, až na zopár starých žien a detí, nešli. Na žiadosť cisárovnej zrušil preto pápež záväznosť účasti na omši pre sviatky druhej kategórie a v prvej kategórii znížil počet sviatkov z devätnásť na šestnásť.1

Bohoslužobné reformy Jozefa II.

Omnoho výraznejšie náboženský život poznamenali náboženské reformy Jozefa II. (1780 - 1790). Jednou z oblastí reforiem bolo rušenie kláštorov, ktoré z pohľadu katolíckych osvietencov neprinášali nijaký prospech. Tým si štát zabezpečil finančné prostriedky a dostatok duchovenstva pre zriadenie nových farností. Kňaz sa dostal bližšie k svojim farníkom, mohol im častejšie vysluhovať sviatosti, duchovne povzbudzovať, katechizovať, ale i účinnejšie kontrolovať. Zatvorením diecéznych a zriadením generálnych seminárov štát vymanil výchovu kňazov spod kontoly biskupov a podriadil ju svojim potrebám a plánom. Kľúčovou oblasťou, ktorej Jozef II. venoval v svojich osvietenských reformných plánoch veľkú pozornosť, boli bohoslužobné reformy.2 Cisár sa často osobne podieľal na tvorbe predpisov, či skôr zákazov, týkajúcich sa praktizovania náboženstva. Chcel vytvoriť religiozitu očistenú od nešvárov a zlozvykov, podriadenú osvietenskému ideálu a záujmom štátu.

Ideové zdroje pre svoje plány nachádzal jednak vo vnútri Katolíckej cirkvi, v dielach katolíckych osvietencov (najmä v diele Antonia Lodovica Muratoriho O pravej kresťanskej pobožnosti), ale tiež v jansenizme, galikanizme a febronianizme. Zjavná je i inšpirácia liturgiou protestantských konfesií, ktorých jednoduché, na slovo Božie a kázeň koncentrované bohoslužby, umocnené príťažlivým cirkevným spevom v jazyku ľudu, boli v dobových osvietenských polemikách vyzdvihované ako racionálnejší a lacnejší spôsob praktizovania náboženstva.

Jozefinisti zavrhovali barokovú spiritualitu a väčšinu princípov a hodnôt, z ktorých vychádzala: zameranie pozemského života predovšetkým na vlastnú spásu a posmrtný život a emocionalitu v náboženskom živote. Osobitne kriticky nazerali na rôzne formy „kvantifikácie“ zbožnosti, akým bolo počítanie odslúžených omší, navštívených pútnických miest, vykonaných spovedí a pod.3

Reformný katolicizmus presadzovaný Jozefom II. a nemalou časťou cirkevnej hierarchie hlásal potrebu zvnútornenia viery. Najdôležitejšou súčasťou bohoslužby preto malo byť ponaučenie, veriaci mal z bohoslužieb „odchádzať osvietenejší a lepší, než keď na ne prichádzal“.4 Kontemplatívne a emocionálne aspekty boli v lepšom prípade druhoradé, nepodstatné, v horšom prípade sa ako škodlivé mali odstrániť. Hlavným meradlom pri posudzovaní rôznych inštitucionalizovaných prejavov zbožnosti mal byť rozum a užitočnosť pre veriaceho človeka i spoločnosť. Dôraz sa kládol na návrat k jednoduchosti, ktorá vládla v prvotnej Cirkvi a zbavenie sa toho, čo v Cirkvi vzniklo ako novšia tradícia ako aj odmietanie ostentatívnych prejavoch zbožnosti, extrémov a krajností v každej oblasti religiozity a snaha o dosiahnutie rozumom zdôvodniteľnej umiernenosti.5

Predstavy osvietenského katolicizmu rozširovali v spoločnosti brožúry a knihy osvietenskej publicistiky, využívajúce oslabenie cenzúry a často vznikajúce na objednávku, či s podporou štátu. Na rozdiel od teologických pojednaní nebolo ich cieľom vedeckým spôsobom argumentovať v prospech vlastných názorov, ale zrozumiteľnou a podľa možnosti i pútavou formou presvedčiť o pomýlenosti a chybnosti niektorých foriem náboženského života. V rakúskom prostredí patril k najvýznamnejším predstaviteľom tohto žánrového a tématického prúdu Joseph Richter, Leopold Haschka, Marcus Wittolaf a Joseph Eybel. Vo svojich zväčša pútavo ilustrovaných dielach sa snažili zdôvodňovať a obhajovať prebiehajúce reformy náboženského života. Vychádzali s požehnaním najvyšších miest u dvora. Samotné názvy prezrádzajú nielen o čom, ale i „ako“ písali: Čo je pápež? (1782), Čo je biskup? (1782), Čo je farár? (1782), Obrazová galéria katolíckych zlozvykov (1784), Obrazová galéria kláštorných zlozvykov (1784).

Medzi extrémne prejavy zbožnosti, ktoré bolo treba odstrániť a ktoré boli predmetom tvrdej kritiky a ironizácie patrili nadmerné hostiny a naopak príliš prísne pôsty, falošné predstavy spojené s kultom svätých, poverou zaváňajúce praktiky ako vysväcovanie obydlí, požehnávanie úrody a pod.6 V slovenskom katolíckom prostredí sa najvýznamnejšie do zápasu o presadenie jozefínskych cirkevných reforiem vložil Juraj Fándly. Jeho Dúwerná zmluwa medzi mňichom a ďáblom, v ktorej sa často odvoláva na Richterov spis Čo je farár?, je prvou knihou tlačenou v bernolákovskej slovenčine. Vďaka tomu, že vyšla v roku 1787, teda v polčase existencie Generálneho seminára v Bratislave, bol jej dosah na klerikov a budúcich farárov veľmi silný. Obhajuje v nej politiku Jozefa II. voči Cirkvi, rušenie kláštorov ale i opatrenia Duchovnej komisie zakazujúce ,pobočné pobožnosti’ („vimislené mňiske pobožnosti“). „O volakterí rok, ked sa téjto komisie porádki skutečne budú zachovávat, uviďíme ze slepého a tmavého bívalého bludu osvíceni svet a s téj velikéj moci, vládi a plnomocenstvá našého krála Jozefa Druhého, kterí kasiruje a hodne ruší tí nové, vimislené mňíske pobožnosťi, na kterích rozmnožení aj mňískí frátri (laici), idúce mezi sprostích luďi na kveštu, mnoho dopomáhali, rozdávajíce všelijaké mňíske dari, znaki a címere tích mňískich pobožnosťí.”7

Kľúčovú úlohu v reformných plánoch Jozefa II. mala plniť farnosť a osoba kňaza – farára. Na otázku „čo očakáva štát od kňazov“ dal odpoveď Jozef II. v dekréte vydanom na Štedrý deň roku 1785. „Očakáva od nich, že budú vo svojej diecéze všeobecne známi pre ich princípy a osvietený rozum, ich pastiersku múdrosť a dôstojné, mravné správanie, pre ich pôsobenie pri výkone povinností, horlivosť pri šírení primeranej osvety, ochotné prijímanie verejného, cirkevného i politického úradu, dodržiavanie krajinských zákonov, odstraňovanie škodlivých zlozvykov a presadzovanie čistej a rozumnej bohoslužby.“ 8

Jozefove nariadenia týkajúce sa liturgie, bohoslužieb, zariadenia a výzdoby chrámov mali viesť k tomu, aby v kostoloch prestalo „nadmerné plytvanie a zdobenie“. Bohoslužba mala byť jednoduchá, mala sa obmedzovať na podstatu a mala byť jednotná pre celý štát, aby sa tak dalo ľahšie kontrolovať dodržiavanie bohoslužobných predpisov. Na lokálne zvyky a tradície vo farnosti či diecéze, na rozdielne duchovné potreby ľudí rôznych sociálnych vrstiev či kultúrnych prostredí a ich rozličné náboženské predstavy sa nebral žiaden ohľad.

Jeden z najbližších poradcov Jozefa II., kancelár Johann Michael Bönike zhrnul úlohu náboženstva, a nepriamo tým pomenoval i ciele bohoslužobných reforiem nasledovne: „Náboženstvo musí štátu slúžiť ako opora, musí občanom vysvetľovať ich povinnosti, vštepovať im lásku k ich zamestnaniu, k usporiadanej domácnosti, k snaživosti, presnosti a vernosti v ich povolaní, musí byť učením usilujúcim sa o blaho pre spoločnosť a pre každého jej člena ...“9

Bezprecedentné zásahy do oblasti cirkevného života sa rodili v prostredí tzv. Duchovnej komisie dvorskej kancelárie, ktorej referentom a zástupcom za Uhorsko bol Franz Stephan Rautenstrauch. V roku 1790 adresovali uhorskí biskupi tejto komisii sťažnosť, na ktorú jej prezident, barón Franz Karl Kressel, odpovedal v tom zmysle, že právomoci a autorita biskupov sa vzťahujú len na vnútorný svet človeka – na jeho dušu. Usporiadanie vonkajších úkonov spadá ale do právomoci štátu. Poriadok bohoslužieb síce je vecou Cirkvi, panovník má však právo, ba povinnosť, odstraňovať nešváry a zlozvyky a obnoviť bohoslužby v ich pôvodnej čistote a jednoduchosti. Bohoslužba mala poskytovať príležitosť plniť povinnosti voči Bohu a mala posilňovať účinok náboženskej výchovy, sprítomňovať a upevňovať hodnoty a postoje, ktoré hlása.10 Úloha biskupov v reformných plánoch štátu bola tak obmedzená a uskutočňovanie zmien sa zavádzalo bez konzultácie s nimi a bez ich súhlasu. Jozef II. síce plánoval vytvoriť najvyššiu radu tvorenú biskupmi, ktorá by pod dohľadom štátu vypracovala návrhy reforiem, na podnet svojho okolia však návrh nezrealizoval.11

Štát prikazuje koľko a ako sa modliť

Zákazy, predpisy a nariadenia neostávali vo všeobecnej rovine, ale išli do úplných detailov. Regulovali presný počet omší a pobožností i s určením, akým spôsobom sa môžu sláviť. V každej sakristii malo byť vo forme tabuľky zverejnené, ktoré omše, bohoslužby a pobožnosti sú povolené a ktoré zakázané. Na zoznam zakázaných sa dostala i jedna z najväčších katolíckych slávností – Vzkriesenie na Bielu sobotu a nemenej obľúbená ďakovná pobožnosť v posledný deň roka. Tieto reformy začal panovník najskôr, od roku 1782, realizovať vo Viedenskej arcidiecéze. Následne ich zavádzal i v ostatných rakúskych, českých a moravských biskupstvách. V Uhorsku spolu s ostatnými časťami monarchie bol nový bohoslužobný poriadok vyhlásený v roku 1787.12

Z pestrej palety pobožností boli ponechané len litánie k všetkým svätým, spoločné modlitby za panovníka a zemepána. Jozef II. zakázal pobožností pri jasličkách a pri Božom hrobe, spoločné modlitby ruženca a krížovej cesty, novény. Zakázané boli dokonca i vešpery, a to ako v chrámoch, tak i v súkromných priestoroch. Zákaz večerných spoločných modlitieb sa zdôvodňoval potrebou ochrany pracovnej výkonnosti, ktorú účasť na večerných bohoslužbách mohla negatívne ovplyvniť. Nemenej významnou motiváciou bola tiež snaha zamedziť prípadným porušeniam morálky, ktoré sa najmä medzi mládežou, vracajúcou sa neskoro večer z bohoslužieb, mohli vyskytnúť.

Bokom neostali ani rozličné požehnania, ktoré sprevádzali život veriaceho, bez ohľadu na to či sa narodil v šľachtickej kúrii, meštianskom dome či chalupe sedliaka pri každej významnej udalosti. Požehnania upevňovali jeho dôveru vo vlastné schopnosti, v úspech toho čo robí a dodávali mu odvahu v ťažkých situáciách. Požehnania mali byť zredukované iba na tie, ktoré boli obsiahnuté v Rímskom misáli. Všetky lokálne zvyklosti, historicky podmienené osobitosti, mali byť odstránené. Boli tiež zrušené cirkevné bratstvá, ktoré boli v 17. a 18. storočí veľmi rozšírené a ktoré sa aktívne podieľali na procesiách, významných cirkevných slávnostiach a rozličných pobožnostiach, čím sa výrazne zredukovalo množstvo a variabilita prejavov ľudovej zbožnosti.

Počet procesií bol zredukovaný na päť. Išlo o tie, ktoré boli uvedené i v Rímskom misáli. Bol vydaný zákaz nosenia cechových zástav, sôch, obrazov, krížov a podobne, takže zachované procesie stratili niekdajší lesk a pompéznosť. V roku 1784 bol vydaný zákaz obchodovania z devocionáliami. Peniaze míňané za sošky svätých, škapuliare, votívne obrázky, ružence boli podľa panovníka zbytočným plytvaním a mali sa použiť rozumnejšie.

Podobný názor mal i na výdavky spojené s oslavami patróna chrámu. Najskôr bol vydaný zákaz pre kňazov navštevovať iné farností pri príležitosti hodov (odpustov), čo bolo zdôvodňované prehnanými a pohoršenie vzbudzujúcimi hostinami, ktorými tieto návštevy obvykle končili. Dvorský dekrét z 12. októbra 1786 potom dokonca nariadil v celom cisárstve jednotné slávenie tzv. cisárskych hodov (Kirchweihe) stanovené pre celú ríšu na tretiu októbrovú nedeľu. Taký radikálny zásah do zaužívaných a obľúbených náboženských festivít, ktoré boli spojené s rodinnými návštevami a hodovaním, narazil na veľkú nevôľu a výrazne sa podpísal pod stratu obľuby osvieteného panovníka.

Snaha presadiť racionálne ponímanie kresťanskej viery presakovala i z ostatných cisárskych nariadení. Niektoré narazili na miernejší odpor, iné, najmä tie, ktoré vychádzali zo starobylých tradícií ľudovej zbožnosti, sa stretli s veľkým odporom. Obmedzenia týkajúce sa hostín pri krstinách a pohreboch, zákaz požehnávania chleba a ostatných plodín, zákaz posväcovania príbytkov, zákaz zvonenia proti búrkam, zákaz výzdoby sôch, zákaz ich verejného vystavovania a prejavovania úcty, najmä v podobe dotýkania sa a bozkávania relikviárov prijali katolíci, bez ohľadu na oblasť, z ktorej pochádzali z veľkou nevôľou. Nemožno opomenúť ani dobre známe nariadenia o pochovávaní mŕtvych bez truhiel, len zabalením do plachiet (plytvanie drevom), ktoré vyvolalo všeobecné pobúrenie.

Jozef II. tiež inicioval a osobne dohliadal i na vypracovanie nového Štólového poriadku, ktorý určoval výšku odmeny pre kňaza za jednotlivé náboženské úkony. Začal platiť 24. augusta 1781 a zostal kľúčovým predpisom pre výšku náboženských poplatkov až do rozpadu monarchie.

Tak radikálne zásahy do spirituality Katolíckej cirkvi nemohli ostať bez následkov. Viedla však snaha jozefinistov naozaj k racionalizácii viery, k odstráneniu „škodlivých a zbytočných“ prejavov úcty k Bohu? Ako vnímali bohoslužobné reformy katolícki poddaní jeho veličenstva? Čo spôsobil v hlavách (nielen) jednoduchých veriacich zákaz krížových ciest, mariánskych májových pobožností a ďalších dovtedy nepostrádateľných súčastí ich konfesionálnej identity?

Požiadavka „praktického kresťanstva“, pod ktorou zakrýval Jozef II. svoje reformné kroky, správnejšie však je hovoriť o siahodlhom zozname zákazov, boli značnou časťou katolíkov vnímané ako zavádzanie protestantizmu. Pocit znevýhodnenia katolíkov oproti protestantom vychádzal z toho, že ich bohoslužoby (podobne ako v Pravoslávnej cirkvi) neboli zo strany štátu takmer nijako regulované. Zmeny smerujúce k zjednoteniu cirkevnej agendy u evanjelikov a.v. skončili v dôsledky silnej opozície neúspechom.

Spornými otázkami a rozdielmi medzi konfesiami boli najmä otázka eucharistie, mariológie, príhovoru svätých, kult duší v očistci a skutky zbožnosti. Za účelom ich katechizácie a „oživenia“ najdôležitejších otázok viery slúžili procesie a púte, pobožnosti rôzneho druhu a lokálne sviatky.13

I ďalšie reformy Jozefa II. viedli k zneisteniu v Katolíckej cirkvi. Medzi ne patrilo i zrušenie kláštorov. Zo sekularizovaného majetku kláštorov bol vytvorený religiózny fond, z ktorého sa financoval projekt regulácie farností. Zriaďovanie nových farností ostalo až do uzavretia konkordátu so Svätou stolicou v roku 1855 výlučne v právomoci uhorského kráľa.

Novovytvorená sieť farností bola navrhnutá tak, aby veriaci z fílií nemali do farského kostola viac než hodinu cesty peši, aby boli dostupné po celý rok, i počas jarných záplav a záľahy snehu v zimných mesiacoch. Mnohí rehoľníci zo zrušných kláštorov sa stali správcami nových farností a miestnych kaplánok. No i napriek zrejmým pozitívam ostával v mnohých ľuďoch zvláštny pocit, keď prechádzali okolo kláštorných budov zmenených na kasárne, školy, väznice, alebo chátrajúcich bez úžitku.

Po Jozefovej smrti

Postupne si však predstavitelia štátu a stále viac jozefinistov uvedomovali dôsledky zásahov (zneistenie, náboženská indiferentnosť, úpadok autority duchovenstva a skomplikovanie pastorácie), ktoré vyvolali. V niektorých regiónoch neochota podvoliť sa predstavám štátu o užitočných a zbytočných formách zbožnosti prerástla z tichého obchádzania zákazov k ich otvorenej ignorácii. Tempo, akým štát opäť povoľoval zakázané prejavy zbožnosti, bolo omnoho nižšie, ako chvat, v akom ich zakazoval Jozef II. na sklonku svojej vlády pod tlakom rastúcej nespokojnosti, zmiernil postoj k dovtedy potláčaným prejavom barokovej zbožnosti. Zlom znamenalo vypuknutie Francúzskej revolúcie a obava z rozšírenia náboženského indiferentizmu a bezverectva. Počas napoleonských vojen potom štátu chýbali kapacity na to, aby mohol účinne „dohliadať a trestať“.

Náboženské reformy, na rozdiel od väčšiny reformných opatrení politických a hospodárskych, pretrvali smrť panovníka. Nielen dvojročná vláda Leopolda II., ale i dlhé panovanie Františka II. (1792 - 1835) a Ferdinanda V. (1835 - 1848) využívali jeho dedičstvo absolutistických, centralistických a byrokratizačných opatrení, ktoré pre potreby modernizácie štátu boli vnímané ako pozitívne.14

Po nástupe na trón ponechal Leopold II. (1790 - 1792) v platnosti všetky nariadenie týkajúce sa bohoslužieb a verejných pobožností.15 Už po necelom roku vlády (17. marca 1791) reagoval na pretrvávajúce žiadosti biskupov o zmiernenie prísnych liturgických a bohoslužobných zákazov, vydal tento mladší brat reformátora dvorský dekrét týkajúci sa rakúskych, českých provincií a Haliče. Vydanie dekrétu panovník zdôvodňoval „úpadkom nábožnosti a mravov, na ktoré sa páni biskupi tak často sťažovali ...“ V ňom obhajoval správnosť zredukovania a zjednotenia bohoslužieb. Hlavný dôvod tohto stavu vidí v chýbajúcom alebo v nedostatočnom vyučovaní náboženstva a mravnosti, preto vyzýva biskupov, aby dbali na správnu výučbu náboženstva a dobrú pastoráciu svojich kňazov. Ohľadne bohoslužieb dekrét nariaďoval: „Bohoslužobný poriadok a zavedené usporiadanie pobožností sa ponecháva tak, ako sa v súčasnosti dodržiava v každej diecéze, kým doba a okolnosti umožnia, nastoliť želanú rovnorodosť a prostredníctvom toho i kresťanskú jednotu. Platí to predovšetkým o predpisoch týkajúcich sa procesií. Biskupom sa predsa len dovoľuje, v osobitných a naliehavých prípadoch a na všeobecnú žiadosť, udeľovať, na žiadosť obcí, predbežné povolenia procesií, v prípade, že nie sú od farského kostola príliš vzdialené.“ Dekrét vrátil biskupom právomoc povoľovať vydávanie nových modlitieb a piesní na rozličné obdobia a sviatky cirkevného roku, pre osobitné spoločné modlitby, procesie a pobožnosti. V nedele a v cirkevné sviatky bolo povolené obnoviť tradíciu katechetických kázni, spoločných modlitieb litánií – kde to umožňoval majetok Cirkvi i za doprovodu hudby. Biskupi mali právo „zaviesť sobotňajšie večerné pobožnosti i vo vidieckych farnostiach, no bez požehnávania a len s primeranými modlitbami a spevom, a tiež sa im dovoľuje v posledný deň roka vysluhovať ďakovné pobožnosti a držať kázanie.“16

Aj na ďalších ustanoveniach je zreteľná nejednoznačnosť a nedôslednosť v otázke, kto (štát alebo Cirkev prostredníctvom biskupov) má právo rozhodovať o tom, ktoré bohoslužby, modlitby a pobožnosti sú dovolené a ktoré nie. „Výber obrazov a relikvií určených k verejnému uctievaniu ako i celkový poriadok bohoslužby prislúcha jedine biskupom, pričom sa však nesmú odchýliť od línie, ktorú tvoria súčasné predpisy a nariadenia. Na ich dodržiavanie by mali dohliadať i počas vizitácií vo svojich farnostiach. Môžu síce podľa miestnych okolností i bez predbežného súhlasu povoliť niektoré súkromné pobožnosti, tie však nesmú porušovať predpísaný poriadok pobožností.“17

Naďalej ostal v platnosti zákaz všetkých cirkevných bratstiev, s výnimkou Bratstva lásky k blížnemu, ktoré malo byť zriadené pri každej farnosti. V platnosti ostali i nariadenia zakazujúce zverejňovať pápežské buly a nariadenia bez predošlého súhlasu panovníka.

Rakúsky cirkevný historik Hans Hollerweger kladie zodpovednosť za rýchle a netolerantné zavádzanie bohoslužobných reforiem na plecia Jozefa II.18 Následky, ktoré v Katolíckej cirkvi jozefinizmus, ako špecificky rakúska forma osvietenstva, spôsobil, zhrnul do troch oblastí: kríza viery, oslabenie zbožnosti a úpadok mravov.

Jedným z dôsledkov jozefínskych náboženských reforiem, ktorý sa prejavil už o pár rokov, bol znížený záujem o kňazské povolanie. Sťažnosti biskupov na nedostatok klerikov prichádzali najmä z rakúskych a českých diecéz. Je pritom paradoxom, že pokles záujmu o štúdium teológie nastal v čase, keď štát, vďaka prostriedkom z náboženského fondu výrazne zlepšili príjmy kňazov. Túto situáciu sa štát snažil vyriešiť trojakým spôsobom. Opatreniami, ktoré by znížili potrebu duchovenstva, zlepšením ich materiálneho zabezpečenia a uľahčením nákladov na štúdium a napokon príchodom kňazov z cudziny, najmä z katolíckych nemeckých štátov, zo Švajčiarska a Talianska. V prvom rade sa mal lepšie využiť existujúci počet kňazov, a to znížením počtu bohoslužieb, najmä vo veľkých mestách, redukovaním počtu kňazov vypomáhajúcich ako kapláni a pomocní kňazi v pútnických miestach a pod.19

V Uhorsku bol postup voči Cirkvi ústretovejší. Už v roku 1802 boli obnovené niektoré kláštory. V generácii, ktorá nasledovala po jozefínskych zásahoch do výchovy diecézneho a rádového kléru, začal byť pociťovaný nedostatok kňazov. Prísne obmedzenia regulujúce počtu rehoľných kňazov, ktoré platili až do konca 18. storočia, boli v roku 1802 zmiernené. Počet rehoľníkov v nezrušených kláštoroch výrazne klesol pod úradne povolený počet. Bolo preto zakázané rušiť alebo spájať existujúce kláštory bez osobitného súhlasu panovníka.20

Vo vzťahu cisára Františka II. ku Katolíckej cirkvi je badať pokračovanie v jozefínskom byrokratickom ponímaní a v predstave farára ako štátneho úradníka. Náboženstvo bolo inštrumentalizované v zápase s francúzskou propagandou. Keď boli v 1806 v Čechách k verejnej úcte vystavené relikvie sv. Jána Nepomuckého stretli sa s obrovským záujmom veriacich.21 Obnovené náboženské inštitúcie a legalizované prejavy a formy ľudovej zbožnosti boli však naďalej pod prísnou kontrolou zo strany štátu.

Postupne sa iniciatívou jednotlivých biskupov obnovovali zakázané formy zbožnosti i v Uhorsku. Ondrej Szabó, prvý košický biskup (1804 - 1819) a predtým rektor jozefínskeho generálneho seminára v Bratislave, sa snažil obnoviť mariánsku úctu. V obežníku z roku 1819 nariadil, aby sa každú sobotu a v predvečer sviatku v kostoloch modlili litánie a modlitba svätého ruženca. Pobožnosti sa mali konať pred západom slnka pod vedením kňaza a mal ich na ne zvolávať zvon.

Trvalo viac ako dve generácie, kým sa právomoc rozhodovať o tom, ktorá z pobožností je dovolená a ktorá nie, dostala do rúk biskupov. Napríklad pobožnosť krížovej cesty bola celoštátne opäť povolená roku 1837. Ešte i v roku 1847 rozhodoval štát o tom, či na jednom mieste môžu byť slávené dve alebo tri omše. Jozefínsky bohoslužobný poriadok zotrvával, s istými korekciami a zmenami, v platnosti takmer 70 rokov. Až František Jozef v roku 1850 nariadil, že právo rozhodovať o záležitostiach týkajúcich sa liturgie a všetkých ostatných bohoslužieb, prináleží na území diecézy jej biskupovi.22

Záver

Osvietenský štát chcel prostredníctvom vytvorenia legislatívy, nariadení a príkazov odstrániť všetky praktiky odporujúce jeho predstave „pravej zbožnosti“. Nie v každej časti monarchie mal k dispozícii rovnako silné prostriedky na vynútenie si ich dodržiavania. Miera ich presadzovanie v praxi bola rôzna, v mestách, ktoré boli pod drobnohľadom štátnych úradníkov väčšia, na vidieku, najmä v periférnych oblastiach menšia. Vysoké tempo zavádzania náboženských reforiem spôsobovalo, že obyvateľstvo mnohé z nich síce prostredníctvom vrchnostenskej správy či priamo prostredníctvom farárov zaznamenalo, no nestihlo a často ani sa nechcelo s nimi stotožniť. Podcenenie sily zaužívaných a obľúbených foriem úcty, najmä v rustikálnom prostredí, kde chýbali šíritelia štátom presadzovanej „pravej zbožnosti“, preto neviedlo k úplnému odstráneniu prejavov barokovej zbožnosti, no v širokých vrstvách spoločnosti to malo za následok oslabenie ich konfesionálnej identity. Ľudia si kládli otázku, v čo sme to vlastne verili, keď videli, čo všetko im štát z roka na rok ako zbytočné či škodlivé odopieral. Keďže sa zmeny týkali len Katolíckej cirkvi, cítili sa príslušníci štátnej Cirkvi oproti protestantom a židom znevýhodňovaní, keďže ich bohoslužieb sa štát nedotkol.

Okrem omše, kresťanskej náuky, litánií, piatich procesií ktoré predpisoval Rímsky misál a zopár ďalších výnimiek boli všetky ostatné prejavy barokovej a i zo starších tradícií vychádzajúcej zbožnosti zakázané. Krížové cesty, Boží hrob, Betlehem, vešpery, púte a hodové slávnosti, procesie za dážď, dobrú úrodu, v mnohých diecézach i verejné modlitby ruženca – to všetko sa snažil jozefinizmus z náboženského života katolíkov odstrániť. Snaha o jednoduchosť a zrozumiteľnosť bohoslužieb viedla v svojich dôsledkoch k ich ochudobneniu a strate príťažlivosti. Namiesto zintenzívnenia účastí ľudí na bohoslužbách viedli násilné a necitlivé bohoslužobné reformy k náboženskej vlažnosti a nárastu formalizmu a to najmä v mestách, konkrétne v tých vrstvách, ktoré mali byť nositeľom a oporou jozefinizmu, teda u štátnych a verejných úradníkov. Omnoho negatívnejší dopad by mali reformy, keby ich realizáciu nebrzdila neochota lokálnych autorít dôsledne dbať na ich dodržiavanie.

To, čo na konci 18. storočia reformátori Cirkvi pranierovali, zosmiešňovali a zakazovali, malo pre religiozitu ľudí tej doby zásadný význam. V období baroka sa práve prostredníctvom procesií, púti, rozmanitých pobožností, požehnávaní a iných bohoslužobných úkonov, stojacich pôvodne na okraji liturgického slávenia, podarilo opätovne spojiť Cirkev a veriaci ľud. Keďže latinčina, ani pevne fixované časti liturgie toto spojenie neumožňovali, dialo sa tak na miestach, ktoré neboli pevne zviazané liturgickými predpismi a ľudia si ich mohli zaodieť do takých foriem, ktoré im bola blízke. Snaha o „očistenie“ uctievania Boha viedla podľa dobových svedectiev k tomu, že chýbajúcu emocionalitu začali ľudia hľadať inde. To viedlo na začiatku 19. storočia k rozmachu sektártsva a rôznych mystických náboženských spoločenstiev, ktoré bolo možné pozorovať v rôznych častiach Habsburskej monarchie.

Autor pracuje na Historickom ústave SAV a prednáša na Katolíckej univerzite v Ružomberku.


1 LACKO, Michal. The Reduction of the Number of feast Days for the Catolics of the Byzantine Rite in Hungary in the XVIII. Century. In: Slovak Studies, IV., Historica 2. Roma, Cleveland 1964, s. 197-198.
2 HOLLERWEGER, Hans. Die Reform des Gottesdienstes zur Zeit des Josephinismus in Österreich. Regensburg, 1976, s. 305.
3 WINTER, Eduard. Josefinismus a jeho dějiny. Příspěvky k duchovním dějinám Čech a Moravy 1740 – 1848. Praha, 1945, s. 182-185.
4 HOLLERWEGER, Hans. Die Gottesdienstlichen Reformen Joseph II. und ihre Auswirkungen auf die Frömmigkeit des Volkes. In: Zeitschrift für Kirchengeschichte. 94 Band, 1983, s. 62.
5 MIKULEC, Jiří. Katolická zbožnost mezi barokem a osvícenstvím. In: (Eds.) Grečenková, Martina – Mikulec Jiří. Církev a zrod moderní racionality. Víra – pověra – vzdelanost – věda v ranném novověku. Praha, 2008, s. 155-157; TENŽE. Podoby zbožnosti v osvícenské době. In: Od barokní piety k interiorizaci víry? Problémy katolíckeho osvícenství. Historie – Otázky – Problémy. Roč. 1, 2009, č. 2, s. 191.
6 RICHTER, Joseph. Bildergalerie katholischer Misbräuche. Frankfurt – Leipzig, s. 25-31, 110-129, 201-219.
7 http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1269/Fandly_Duverna-zmluva/3#ixzz1xDtL4DBe
8 GUSTERMANN, Anton Wilhelm. Oesterreichisches Kirchenrecht in den teutschen, ungarischen, und galizischen Erbstaaten. Erster Band. Wien, 1812, s. 84, 87.
9 HOLLERWEGER, Reform des Gottesdienstes, s. 297.
10 HOLLERWEGER, Die Gottesdienstlichen Reformen Josephs II., s. 54
11 HOLLERWEGER, Die Reform des Gottesdienstes, s. 91.
12 HOLLERWEGER. Reform des Gottesdienstes, s. 152-168.
13 BRÜCKNER, Wolfgang: Die Neuorganisierung von Frömmigkeit des Kirchenvolkes. In: Jahrbuch für Volkskunde. Neue Folge 21, 1998, s. 23.
14 NEŠPOR, Náboženství na prahu nové doby, s. 221.
15 SCHWERDLING, Johann. Praktische Anwendung aller unter der Regierung weiland Sr. k. k. apost. Majestät Leopolds II. für die gesammten Erblande in geistlichen Sachen, Publico Ecclesiastisis ergangenen Verordnungen. Cilli, 1793, s. 199 a nasl.
16 PETZER, Joseph. Systematische und chronologische Sammlung aller jenner Gesetze, und allerhöchsten Verordnungen, die von ältesten Zeiten her, bis auf 1795 für die voröst. Länder erlassen worden sind, und ißt noch bestehen. VIII Band, II. Abtheilung. Politisch-geistliche Geseße, Freyburg im Breisgau, 1796, s. 469-479.
17 Tamtiež, s. 472.
18 HOLLERWEGER, Die Gottesdienstlichen Reformen Joseph II., s. 53.
19 GUSTERMANN, Oesterreichisches Kirchenrecht, s. 151-159.
20 GUSTERMANN, Oesterreichisches Kirchenrecht, s. 260-261.
21 NEŠPOR, R. Zdeněk. Náboženství na prahu nové doby. Česká lidová zbožnost 18. a 19. století. Ústí nad Labem, 2006, s. 345.
22 HOLLERWEGER, Die Reform des Gottesdienstes, s. 389-394.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.