Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sloboda nie je hračka /Rozhovor so spisovateľom, bývalým politickým väzňom Rudolfom Dobiášom

Číslo 2/2012 · redakcia · Čítanosť článku: 2727
 

Po skončení spomienkových stretnutí politických väzňov na „Jáchymovskom pekle“ ste si povzdychli, že vždy keď sa zúčastníte na takejto akcii v Čechách, je vám ľúto, že my, na Slovensku, zaostávame za Čechmi. V čom je ten rozdiel? Vážia si Česi viac svoju históriu?
Česká Konferencia politických väzňov má dvere vlády otvorené, aj keď sú pri moci socialisti. Českí poslanci prijali nedávno zákon o protikomunistickom odboji. Po materiálnej stránke je o českých politických väzňov všestranne lepšie postarané. Po zrušení preukazov na bezplatné cestovanie, ako náhradu dostali prídavok k dôchodku. Dostali preplatené dovolenky, na ktoré, z pochopiteľných dôvodov, nemali ako väzni nárok. Nedávno im vláda odsúhlasila jednorazový príplatok 100 tisíc českých korún. U nás by takéto finančné prilepšenie vyvolalo vlnu nevôle. Kedysi dávno, keď sme s priateľom – muklom, s preukazom oprávňujúcim na bezplatné cestovanie v ruke, nastúpili do autobusu, vodič s netajenou iróniou v hlase povedal: „Vás tak rád vidím, s tými preukazmi v ruke...“ A raz, keď sme dostali zvyšok odškodnenia za nespravodlivé väznenie, jeden obyčajný človek sa predo mnou čudoval, vraj ako je to možné, „že tí politickí väzni tak dlho žijú“. V Čechách som zažil, že predseda vlády Petr Nečas prerušil rokovanie vlády a s ministrom vnútra a zahraničných vecí prišli pozdraviť stretnutie českých a slovenských muklov na Žofíne. Premiér si dokonca našiel čas na účasť na Muklovskej púti na Sv. Hostýn. Európski poslanci pozývajú bývalých politických väzňov do Bruselu alebo Štrasburgu. Bolo by u nás niečo také možné?

Nie je jednou z príčin slabého vplyvu politických väzňov aj tá skutočnosť, že na Slovensku pôsobia dve organizácie politických väzňov?
Konferencia politických väzňov sa rozdelila v polovici roka 1999. Príčinou je éra mečiarovcov a slotovcov. KDH bolo vtedy v nemilosti za nehlasovanie za Ústavu SR a keď chcel František Javorský prečítať pozdravný list Antona Neuwirtha z Vatikánu, vypískali ho. Vtedy Ladislav Pittner aj František Javorský položili členské preukazy na predsednícky stôl. Keď Dr. Porubský poslal Vladimírovi Mečiarovi list, kde napísal, že mu politickí väzni želajú víťazstvo vo voľbách, rozdelenie bolo logickým vyústením situácie.

Kto organizoval politických väzňov po revolúcii?
Eugen Korda. Predchodcom Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) bola už v roku 1968 založená Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv (SONOLP), ktorú založil Dr. Emil Vidra. Organizácia bola partnerom českému K 231 – spolku bývalých politických väzňov, odsúdených na základe zákona 231, čo bol Zákon na ochranu republiky. Predsedom K 231 sa stal Jaroslav Brodský, dlhoročný väzeň, autor knihy Řešení gama. V auguste 1968 emigroval, podobne ako Vidra.

Za čo ste boli odsúdený vy?
Za vlastizradu, paragraf 78. Sudcovia zrejme precenili moje schopnosti a možnosti, potrebné pre ohrozenie štátu. V rovnakej miere precenili aj takzvaných mojich komplicov.

Na koľko rokov ste boli odsúdený?
Na 18 rokov. Odsedel som šesť a pol roka. Pustili ma na amnestiu. Prezident Novotný dvomi amnestiami, v roku 1960 a 1962, rapídne znížil stav politických väzňov. Okrem iných, pravdepodobne zahraničnopolitických dôvodov, to spôsobil aj nižší záujem o uránovú rudu. Súdil nás senát, ktorý súdil aj Husákovcov. Husákovcov v apríli 1954, nás v auguste toho istého roku. Šestnástich nás postavili pred súd. Boli medzi nami robotníci, roľník, jeden učeň a dvaja vysokoškoláci. Rozdelili nás na dve skupiny – jedna bola žalovaná za vlastizradu, druhá za združovanie proti republike. Podľa toho udeľovali tresty: do desať a nad desať rokov. Ja som sa dostal do tej vyššej kategórie.

Videli ste už dokumenty z vášho procesu?
Zatiaľ som ich nevidel. Požiadal som o sprístupnenie niektorých dokumentov, vrátane toho môjho. Chcel by som sa dozvedieť, prečo bol náš vedúci súdený osobitne.

Neplánujete napísať pamäte?
Neviem, či by som vedel písať memoáre. Väčšinu vlastných skúseností vkladám do poviedok. A keď už mám spomínať, tak spomínam na svojich spoluväzňov, ktorí ma, dvadsaťročného chalana, privítali ako syna. Vojtech Jenčík, František Paňák, Josef Heřman Tyl – kňazi, Pavol Cintavý, môj profesor na trenčianskom gymnáziu, Eman Zábrana, otec Jana Zábranu, prekladateľa a básnika, Ladislav Jehlička, literárny kritik a historik, hrabě Jiří Dohalský, Jiří Laube, esperantista, polyglot, Evžen Löbl, Jožko Šoltés – nedokončený vysokoškolák, Jozef Podolák, muzikant z neďalekej Dolnej Súče, Dr. Ján Hanušin a mnoho ďalších mužov, ktorí ma zasväcovali do sveta a dopĺňali moje vzdelanie.

Za čo ste boli vlastne zavretý?
Za môj najväčší zločin asi považovali leták – insitnú karikatúru, na ktorej boli zobrazení Stalin a Gottwald, ako ich v pekle čerti varia v kotloch. Rozniesol som možno dvadsať takýchto letákov. Nebol to prvý leták, ktorý som rozhodil na rôznych miestach. Boli aj iné, vždy išlo o nízky počet, ktorými sme apelovali na žandárov, aby neslúžili režimu, na roľníkov, aby nevstupovali do družstva, ale bol aj leták – modlitba k Panne Márii – aby nás ochránila pred komunizmom. Boli to také insitné, ale úprimné výkriky do vtedajšieho mlčania a strachu.

Koľko ste mali vtedy rokov?
Devätnásť, písal sa rok 1953, bol som v prvom semestri na Filozofickej fakulte. 16. decembra 1953 prišla za mnou na internát jedna pani s odkazom, že kamarát, ktorý bol na vojne v Bratislave v Hurbanových kasárňach, by sa so mnou chcel rozprávať. Išiel som za ním, on mi povedal, že to prasklo, že našli letáky a vedúci našej skupiny je zatknutý. Myslím si, že toto stretnutie už zorganizovala ŠtB, chceli ma vidieť, potom ma zrejme sledovali, či a ako budem reagovať, s kým sa budem kontaktovať a 23. decembra ma prišli domov zatknúť. Ľutoval som našich, pripravil som im smutné Vianoce.

Po roku strávenom vo vyšetrovacej väzbe ste sa stali „muklom“. Čo to znamenalo?
Vydýchol som si. Ísť z pevnej väznice na tábor znamenalo úľavu, optimistickejšie vyhliadky do budúcnosti. MUKL je Muž Určen K Likvidaci, ale to som sa dozvedel až neskôr, keď som prišiel na svoj prvý tábor Svatopluk.

Raz ste v rozhovore povedali, že horší ako väzenie bol návrat z väzenia. Prečo?
Pretože ma čakali dva roky vo vojenskej uniforme. Narukoval som do technickej jednotky, ktorá sa takmer celá skladala z prepustencov na amnestiu. Boli sme teda jedna krvná skupina. Isteže, boli tam aj takí, čo na nás dávali pozor. Murovali sme, betónovali, stavali hradské, premiestňovali koľajnice. V druhom roku sme vymysleli úžasný projekt: Založili sme divadelný súbor, nacvičili sme Čechovove jednoaktovky a nejaké skeče, podporené skupinou konzervatoristov a chodili sme s nimi na súťaže vojenskej tvorivosti. Tak sme sa aspoň na pár dní uliali z vojenskej driny. Ale celkom som vytriezvel z počiatočnej eufórie, že som na slobode, až keď som už ako civil hľadal a nie a nie nájsť nejakú robotu. Zašiel som aj na Baňu Cígeľ, ktorá vtedy zháňala baníkov, ale keď som povedal kto som a odkiaľ prichádzam, neprijali ma. Ešteže som za prísľub zamestnania mohol ísť za závod Slovlik na brigádu do Bane Mládeže v Novákoch.

Prišiel rok 1968, ako ste ho prežili? Neuvažovali ste nad emigráciou?
Na August 1968 som pozeral zďaleka. Inštinkt ma varoval, aby som sa veľmi neangažoval. Okrem toho som vtedy pracoval ako robotník v Slovliku, robil som na zmeny, maturoval som na chemickej priemyslovke v Bratislave, so ženou sme sa starali o dve malé deti. Keď v auguste ruský veliteľ nariadil odovzdanie písacích strojov, vtedy som mal strach, že ma niekto udá a môj stroj, ktorý som si len pred pár mesiacmi kúpil, mi zhabú. A emigrácia? Nemal som pas, ani nikoho, na koho by som sa v tejto veci mohol doma či v cudzine obrátiť. Mal som v Prahe priateľa Viléma Hejla, neskoršieho autora knihy Zpráva o organizovaném násilí. Ten ma volal do Prahy, ale keď prišli spojenecké vojská, odišiel do Nemecka.

Ostali vaše literárne pokusy z gymnaziálneho obdobia dvadsať rokov prvotinami? Písali ste aj „do šuflíka“ ?
Do šuflíka som veľmi nepísal. A keď, tak len básne. Len málo z nich sa dostalo do mojej prvej básnickej zbierky Slávnosti jari (1977).

Prečo ste sa rozhodli písať pre deti?
Všetko to spôsobili noviny Práca. V nich som našiel správu, že Slovenský rozhlas vypísal súťaž na hry pre dospelých a pre mládež a na rozhlasové rozprávky pre deti. Tak som si zistil, ako vlastne vyzerá scenár rozhlasovej hry a napísal som rozhlasovú rozprávku Štyria bratia. Tá získala cenu a tým som naštartoval svoju rozhlasovú kariéru. Podobne to bolo aj s prózou. Literárny fond vypísal súťaž na romány, poviedkové a básnické zbierky pre dospelých aj pre deti. Tam som poslal zbierku poviedok pre deti Veľké biele vtáky. Takisto ju ocenili, a čo bolo najdôležitejšie v cene bol aj prísľub knižného vydania. Ale rozhodujúcim faktorom pre moje literárne účinkovanie bol môj kádrový posudok, ktorý si od môjho zamestnávateľa – závodu Slovlik – vyžiadal Literárny fond. Stalo sa to asi v roku 1974, čiže v období normalizácie, keď mnohí vynikajúci spisovatelia boli umlčaní. Ľudovít Paštéka, ktorý v tom čase zhodou okolností zastupoval riaditeľa, poslanca SNR, vydal o mne svedectvo, ktoré zo mňa urobilo takmer najlepšieho pracovníka závodu a v ktorom nebola ani zmienka o mojej minulosti. Tak som sa mohol stať autorom pre deti. Bola to celkom pekná a užitočná práca, ale netušil som, že moje vystúpenie z anonymity osloví mojich nežičlivcov, ktorí sa hneď po odvysielaní rozprávky Štyria bratia v Slovenskom rozhlase obrátili na príslušné inštitúcie, že pustili dielo nepriateľa štátu do éteru a následne na vydavateľstvo Mladé letá, že mu vydalo knižku pre deti. Vďaka ľuďom, ktorí sa ma zastali, táto iniciatíva mi veľmi neublížila, iba som zistil, že chodím po tenkom ľade. Neskôr štafetu neprajníkov prevzali učiteľky na základnej škole, do ktorej chodili moje deti. Moji synovia to zažili na vlastnej koži.

Čakali ste že komunizmus padne? Ako ste prežívali rok 1989?
Po nástupe Gorbačova to bola otázka mesiacov, či pár rokov. Osemdesiaty deviaty som prežíval ako vo sne, ďakujem Bohu, že som sa ho dožil.

Čo si myslíte o zúčtovaní s komunizmom? Nie je to paradox, že minister spravodlivosti prednovembrovej komunistickej vlády Milan Čič zastupuje prezidenta na pietnej spomienke venovanej obetiam komunizmu vo väznici, ktorej za komunizmu „šéfoval“?
U nás sa to podobnými paradoxmi hýri. Asi by sa dalo na prstoch jednej ruky spočítať komunistov, čo prešli sebareflexiou a objavili pravdu o sebe aj o systéme, ktorý podporovali. Ostatní hovoria, že do politiky vstúpili nie kvôli vlastnej kariére, ale kvôli deťom, alebo dokonca s poslaním urobiť socializmus lepším.

V jednej zo svojich básní píšete: „Ave milostiplná sloboda, ty Bohom požehnaný dar“. Nemáte pocit ako keby si spoločnosť nevedela dať rady s týmto darom?
Nieže nemám taký pocit, ale viem, že so slobodou nezaobchádzajú ako so svätým darom, ale ako s hračkou, s ktorou sa môžu zabávať kdekoľvek a akokoľvek. Nielen soľ je nad zlato, ale aj sloboda je nad zlato, nad všetky cennosti hmotné i duchovné. Trend je však taký, že človek z nej robí karikatúru slobody, slobodu bez zodpovednosti, bez mravného obsahu. Sloboda je pilierom demokracie, ale ak ten pilier postavia diletanti a babráci, nevydrží dlho odolávať náporom víchrov a tornád, ktoré Európu i ostatný svet čakajú.

Rozhovor viedla Gabika Smolíková.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.