Sláva olivy

Číslo 2/2012 · František Mikloško · Čítanosť článku: 3018
 

Benedikt XVI. v Knihe Svetlo sveta¹ v kapitole Znamenia čias na otázku Petra Seewalda „...Karol Wojtyla mal úlohu priviesť Cirkev do tretieho tisícročia. Akú úlohu má Joseph Ratzinger?“ odpovedal: „...Nie každý pontifikát musí mať úplne nové poslanie. Teraz treba ďalej pokračovať v tom, čo sa začalo. Treba pochopiť dramatičnosť našich čias, pevne sa v nej držať Božieho slova ako rozhodujúcej inštancie a zároveň dať kresťanstvu jednoduchosť a hĺbku, bez ktorých nemôže pôsobiť.“

Aká bola životná cesta človeka, ktorý na jej vrchole prináša toto posolstvo? Joseph Ratzinger sa narodil 16. apríla 1927 v bavorskom Marktl am Inn ako najmladšie dieťa rodičom Josephovi a Márii. Jeho súrodencami boli starší brat Georg a sestra Mária. Vyrastal v harmonickom prostredí katolíckej rodiny, mal rád hudbu, aj keď hudobný talent svojho brata Georga nedosahoval.

Na Veľkú noc 1939 nasledoval dvanásťročný Joseph svojho brata Georga do Sväto-michalského chlapčenského seminára v Traunsteine. Pred Vianocami 1945 táto dvojica zamierila spolu do kňazského seminára vo Freisingu, 32 kilometrov severne od Mníchova. A vo Freisingu bol tiež 29. júna 1951, na slávnosť svätých Petra a Pavla, Joseph spolu s bratom Georgom a ďalšími štyridsiatimi seminaristami vysvätený za kňaza kardinálom von Faulhaberom. O tri týždne po vysviacke začal pôsobiť ako kaplán pri kostole Predrahej Krvi Pána na predmestí Mníchova. Tento jeho jediný pobyt vo farnosti trval niečo vyše roka.

V roku 1953 získal na Mníchovskej univerzite doktorát z teológie. Po ňom sa už začal jeho závratný vzostup v nemeckom akademickom svete. V roku 1958 sa stal profesorom fundamentálnej teológie a dogmatiky vo Freisingu a nasledujúci rok sa stal už vedúcim Katedry fundamentálnej teológie v Bonne.

Tri mesiace po svojom zvolení za pápeža, Ján XXIII. oznámil, že zvolá 2. vatikánsky koncil. Kardinál Frings z Kolína nad Rýnom povolal 35-ročného Ratzingera, aby bol na koncile jeho teologickým poradcom. Od roku 1963 pôsobil Ratzinger v rôznych funkciách na univerzitách v Münsteri, Tübingene a nakoniec od roku 1969 v Regensburgu. Tu v Katedrále svätého Petra pôsobil jeho brat Georg ako regenschori. V tomto čase spolu s Hans Urs von Balthasarom, Karolom Lehmanom, Walterom Kasperom a Henri de Lubacom založili revue Communio. Jej zmyslom bolo poskytovať ortodoxné teologické odpovede na dianie v Cirkvi a kultúre.

V roku 1975 viedol Jozeph Ratzinger na žiadosť Pavla VI. vatikánske exercície. V júli 1976 náhle zomrel mníchovsko-freisingský arcibiskup. Hneď sa začalo hovoriť, že jeho nástupcom bude Joseph Ratzinger, ktorý bol v tom čase dekanom fakulty a viceprezidentom univerzity v Regensburgu.

Dňa 28. mája 1977 bol Joseph Ratzinger v Katedrálnom kostole Panny Márie v Mníchove vysvätený za arcibiskupa. Za svoje biskupské heslo si vzal slová: „Spolupracovníci pravdy“ z Tretieho Jánovho listu.

O mesiac neskôr už cestoval do Ríma kde od pápeža Pavla VI. dostal kardinálsky klobúk. V novembri 1981, niekoľko mesiacov po atentáte na Jána Pavla II. ho tento menoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery, za predsedu Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie.

Na čele Kongregácie bol takmer 24 rokov až do svojho zvolenia za pápeža. V rokoch 1986 až 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu Katolíckej cirkvi. V roku 2002 sa stal dekanom kolégia kardinálov. Bol hlavným celebrantom pri svätej omši a pohrebných obradoch pápeža Jána Pavla II. Dňa 19. apríla 2005, vo svojich sedemdesiatich ôsmich rokoch bol po dvadsaťšesťhodinovom konkláve, vo štvrtom volebnom kole, zvolený za pápeža a vybral si meno Benedikt XVI. Inauguračnou svätou omšou v nedeľu 24. apríla na Námestí sv. Petra sa oficiálne začal jeho pontifikát.²

Vernosť Božiemu slovu, jednoduchosť a hĺbka charakterizujú Ratzingerove príhovory a knihy. Stretávame sa s tým aj v jeho vystúpeniach na univerzitách a v jeho knihách Ježiš Nazaretský alebo Eschatológia.

Ratzinger svojou jednoduchou rečou odkrýva pohľad na Božie tajomstvá, na tajomstvá dejín spásy v spoločenstve s Cirkvou a takto nás necháva zrieť v osobnom vzťahu s Bohom.

Pápež svojím pokojom a pravdivosťou vystupuje dnes, v tomto rozkolísanom svete, ako posledný pevný bod na zemi. Jeho videnie sveta je výzvou pre celú Cirkev, svet i toto naše Slovensko. Najprirodzenejšie nás asi oslovujú jeho krátke príhovory na generálnych audienciách, ktoré si vyberá tematicky.

Kniha Veľké postavy středoveké církve je ďalší zväzok príhovorov Benedikta XVI. na generálnych audienciách.³ Kniha je členená do štyroch častí: 1. Cirkevní otcovia a spisovatelia prvého tisícročia (20 postáv), 2. Mnísi, teológovia, vzdelanosť a kultúra vrcholného stredoveku (12 postáv a 3 úvahy), 3. Františkáni a dominikáni (11 postáv a jedna úvaha), 4. Sväté ženy stredoveku (15 postáv).

Čítame tu o veľkých postavách Cirkvi ako Benedikt z Nursie, František z Assisi, Tomáš Akvinský, Brigita Švédska, ale tiež o menej známych, ale rovnako výnimočných postavách ako Rabanus Maurus, Rupert z Dentzu, či Juliana z Cornillonu.

Pápež v krátkosti vysvetľuje kontext, začlenenie a význam týchto veľkých postáv dejín Cirkvi. Všetky texty pôsobia ako duchovné čítanie, ktoré do človeka prúdi takmer samo. V roku 1595 vydal benediktín Arnold Vion v Benátkach knihu Lignum Vitae (Strom života), v ktorej opisuje životopisy svätých. Pri svätom Malachiášovi z írskeho Armagh uvádza jeho proroctvo o pápežoch. V proroctve je uvedených 111 pápežov, počnúc Celestínom II., ktorý zomrel v roku 1144.

Každý z pápežov je charakterizovaný krátkym heslom. V knihe benediktína Viona sú uvedené mená do roku 1595, keď kniha vyšla. Ako posledného uvádza Klementa VIII. (1592-1605), ktorý má heslo Crux Romulea (Romulov kríž) a odvtedy nasledujú už iba heslá. V prvých storočiach po vyjdení knihy Lignum Vitae nikto nespochybňoval, že proroctvo pochádza od tohto svätca.

K heslám v knihe sa postupne pridávali mená pápežov. V súčasnosti sa dostávame na koniec proroctva. Heslá a mená pápežov v 20. storočí sú nasledujúce: 102. Lumen In Caelo (Svetlo z neba) Lev XIII., ktorý bol pápežom v rokoch 1878-1903; 103. Ignis Ardens (Horiaci oheň) Pius X., roky 1903-1914; 104. Religio Depopulata. (Zdeptané náboženstvo) Benedikt XV., 1914-1922; 105. Fides Intrepida (Neochvejná viera) Pius XI., 1922-1939; 106. Pastor Angelicus (Anjelský pastier) Pius XII., 1939-1958; 107. Pastor et Nauta (Pastier a Kormidelník) Ján XXIII.,1958-1963; 108. Flos Florum (Kvet kvetov) Pavol VI. 1963-1978; 109. De Medietate Lunea (Od stredu mesiaca) Ján Pavol I., 1978; 110. De Labore Solis (Z práce slnka) Ján Pavol II., 1978-2005; 111. De Gloria Olivea (Sláva olivy).

Po stojedenástom hesle sa proroctvo končí nasledovne: „V poslednom prenasledovaní svätej rímskej Cirkvi sedí Peter Rímsky, ktorý pasie ovce v mnohých súženiach, po ktorých bude zničené mesto siedmich pahorkov a strašný sudca bude súdiť svoj ľud. Koniec.“

V západnej kultúre, odvodenej zo zvykov starovekého Grécka, symbolizuje olivová ratolesť mier alebo dobrú vôľu. Svätý Augustín z Hippo (353-430) opisuje symbol olivovej ratolesti ako „stály pokoj, lebo olivovník je po celý rok zelený a olivový olej sa po zmiešaní s inou tekutinou nemení.“ Pre Bédu Ctihodného (673-735), mnícha z Jarrowu, biblického učenca a prvého anglického historika, symbolizuje olivová ratolesť „milosť Ducha Svätého, ktorý je hojný na slová života a jeho plnosť spočíva v Kristovi.“

Zostáva nám teda ešte pozorovať a načúvať, či symbol olivovej ratolesti môže pripomínať terajšieho pápeža Benedikta XVI.⁴