Korupcia nie je hra

Číslo 2/2012 · Miroslava Duranková · Čítanosť článku: 3049
 

Predstavte si, že máte v rukách silu zmeniť tento svet k lepšiemu. Máte dostatočné množstvo finančných prostriedkov, odborníkov, vedomostí a schopností – a hlavne, veľkú chuť posunúť veci dopredu. Veríte, že situácia sa môže zlepšiť a že práve vy ste ten, kto to môže naozaj dokázať.

Podmienkou vstupu do tejto zaujímavej a napínavej hry je súhlas s pravidlami: Každý hráč vkladá xy eur do banky ´najväčšieho hráča´. Tento vklad mu pomôže nadväzovať vzťahy s ostatnými, získavať výhody oproti tým, ktorí v hre niesú. Výhodami sú hlavne informácie. Hráč permanentne odvádza xy-percentnú čiastku peňazí do rúk ´najväčšieho hráča´. Zaručuje sa pomáhať svojím spoluhráčom pri prekonávaní náročných častí hry – platí tu zásada spolupatričnosti. O vstupe do hry musí hráč mlčať. Ako hráč odškrtnete formulku ´súhlasím s podmienkami´ a začínate hrať hru, ktorá vás privedie k cieľu. Vitajte medzi hráčmi. A malý dodatok – táto hra je nelegálna.

Každý, skôr než začne hrať, by si mal zodpovedať niektoré otázky. Chcem toto riziko podstúpiť aj za cenu porušenia práva? Do akej miery je účasť v hre morálna? Čo ak to všetko vyjde na povrch a ja všetko stratím? Moja viera v dobrý cieľ je však veľká, čo mám teda robiť? Čo ďalšie mi ešte táto hra prinesie?

Odpovede na predchádzajúce otázky by nás mali viesť k nasledujúcemu záveru: Svoj cieľ je potrebné zmeniť. Prvotný cieľ – pomôcť štátu, sa nikdy nedosiahne morálne, ak v ňom bude premávať vlak korupcie, ktorý bude jediný zabezpečovať dopravu k cieľom.

Do akej miery je účasť v hre morálna?

Vychádzajme najprv zo samotného slova korupcia. Slovo korupcia je latinského pôvodu a je odvodené od slova rumpere, ktoré má mnoho významov, pričom najrelevantnejší z nich vzťahujúci sa na danú problematiku je – zlomiť, rozlomiť, pretrhnúť. Latinský výraz corruptus vyjadruje následok tejto zmeny a znamená – znečistený, skazený, mravne zvrátený, podplatený.¹

Čo korupcia láme a pretŕha? Nenastáva, naopak, vďaka korupcii priaznivý posun a vývoj? Neprispieva korupcia k spoločnému dobru? Nie. V skorumpovanej spoločnosti vzdelaní a čestní ľudia nedostanú prácu. Na to, aby ju dostali, potrebujú podplatiť, čo nechcú. Môžu začať sami podnikať, potrebujú však vstupný kapitál, a ten získajú iba úplatou. Rozširuje sa priepasť medzi bohatými a chudobnými, resp. čestní chudobnejú, nečestní bohatnú. Čestní sa budú vždy snažiť zaplatiť svoje záväzky, ostatní ich budú obchádzať. V skorumpovanej spoločnosti sú čestní považovaní za bláznov, sú označovaní za ´prehnaných poctivákov´. Ľudia sa cítia byť oklamanými, strácajú dôveru v podporu štátu (čo potvrdzuje aj posledná kauza Gorila). Uctievajú sa falošní bohovia, a to boh osobného prospechu, mamony, klamstva, pretvárky. V skorumpovanej spoločnosti vládne neistota a strach – strach o svoj vlastný majetok (lebo tak rýchlo ako som k nemu prišiel, tak rýchlo môžem aj oň prísť), strach o vlastnú česť (ak vám na nej ešte záleží), ba dokonca strach o vlastný život (ak niekomu nevyhoviem, či sa stanem nepohodlným).

Korupcia a jej následky teda bojujú proti spoločnému dobru, pretrhávajú morálku, lámu hodnoty spoločnosti. Našu myšlienku vystihuje aj definícia korupcie na stránke Úradu boja proti korupcii, kde sa píše: „Korupcia je spoločenský jav vnímaný ako jedna z najväčších hrozieb pre stabilitu demokratického a právneho štátu, trhovej ekonomiky, sociálneho a ekonomického pokroku.“

Ak súhlasíme s Bruggerovým tvrdením, že ´účel nesvätí prostriedky´, môžeme konštatovať, že korupčné konanie je za akýchkoľvek okolností nemorálne. Aj keď sa snažíme o dosiahnutie dobrého cieľa, vedome súhlasíme so zlými prostriedkami, a tým sa celý náš cieľ stáva zlým.

Odpoveďou na uvedenú otázku: ´Do akej miery je účasť v korupčnej hre morálna?´, teda odpovedáme, že korupcia je v každom ohľade nemorálna. Aj keby sme sa snažili nájsť prijateľnú hranicu korupcie, aká by bola? Môžeme si vytvoriť škálu, na ktorej je 1 - 10 percentný úplatok zo získanej sumy nekorupčný, pričom 11 - 30 percentný úplatok považujeme za slabú korupciu, 31 - 50 percentný za silnú a netolerovateľnú korupciu? Porovnajme to s tvrdením, že porušiť manželskú vernosť raz, nie je porušením manželského sľubu. Išlo len o malé zakopnutie. Na druhej strane podvádzať manžela či manželku dlhšiu dobu už je porušením manželského sľubu, lebo nevera prekročila určitú hranicu, takpovediac dorástla.

V prípadoch korupcie by sme nemali robiť kompromisy, aj keď korupčné sankcie by sa mali hodnotiť jednotlivo.

Čo ostatné mi ešte táto hra prinesie?

Človek, ktorý súhlasí s pravidlami korupčnej hry, sa stáva neslobodným a dokonca stráca svoju dôstojnosť. Stráca slobodu, pretože o veciach nerozhoduje sám. Všetky jeho rozhodnutia ovplyvňujú aj potreby a ciele iných hráčov. Stratou slobody stráca úctu k sebe samému a k svojej práci. Nie je schopný vážiť si svoje povolanie. Pravidlá, ktoré okolo neho fungujú, ho nútia robiť to, čo dobrovoľne nechcel, resp. chcel iba raz, ale musí to vykonávať stále.

Moja viera v dobrý cieľ je veľká, čo mám robiť?

Ak človek na dosiahnutie svojho cieľa (ktorý je dobrý) korumpuje, ale len preto, lebo inými prostriedkami by to tak efektívne nedosiahol, môžme tvrdiť, že korupcia je len vedľajší efekt jeho konania, na ktorý nemá dosah. Korupcia a jej nástroje však nie sú vedľajším efektom konania, sú jeho priamymi prostriedkami. Ak zoberiem úplatok (alebo dám), je to stále moje rozhodnutie (či už dobrovoľné alebo nedobrovoľné, stále sa nakoniec rozhodujem ja). Ak by sme náhodou súhlasili s tvrdením, že korupcia je len vedľajším efektom nášho konania, tento efekt je vždy predpokladaný, Korupčné prostredie nezmeníme tým, že budeme využívať korupciu na zlepšenie situácie, pretože neexistuje iná voľba. Ak by sme s korupciou súhlasili a obhajovali ju vnútorne tým, že budeme brať menšie úplatky, na nemorálnosti nášho správania sa nič nemení. Len čo zoberieme menší úplatok, korupční hráči zistia, že sme lacnejší, ľahšie podplatiteľní. Tlak sa zvýši a proces sa zrýchli. K žiadnemu zníženiu či zlepšeniu nedochádza, naopak – korupčná hra je oveľa väčšia.

Ďalšou námietkou v prospech ospravedlnenia korupcie je využitie peňazí získaných korupciou pre dobročinné účely, nie pre svoje osobné blaho. Na vyvrátenie tohto mylného názoru použijem nasledujúci príklad. Jednému svojmu susedovi ste ukradli auto, zmenili jeho poznávaciu značku a vzápätí ho nezištne a bez váhania venovali svojmu ďalšiemu susedovi s vnútorným uspokojením – predsa som pomohol. Ide len o vnútorné ospravedlnenie pred sebou samým, aby som sa necítil zle a uspokojoval svoje svedomie.

Čo teda môžem robiť?

Súhlasom s pravidlami korupčnej hry podporujeme systém, ktorý je nemorálny, voči ktorému máme sami výhrady, ktorý nás robí neslobodnými. Potrebujeme zmeniť systém korupcie, či skôr odstrániť ho. Ak sa však všetci budeme spoliehať, že niekto to urobí za nás, systém sa nezmení. A zároveň, ak sa budeme neustále prikláňať k jednoduchšej verzii námietkami: ´systém tak funguje´, zhorší sa. Aj keď budeme navonok pôsobiť morálne a eticky, v zákulisí budeme hrať nemorálne hry.

„Človek môže zmeniť svet, ale nemôže to robiť sám. (Ladislav Hanus)“. Sami nemôžeme korumpovať, rovnako sami sa tejto veľkej hre nemôžeme postaviť na odpor. Nestačí protestovať proti bezcharakternosti druhých. Všetci konáme každodenné priestupky, bez toho aby sme si ich niekedy vôbec uvedomili – jazdu ´na čierno´, stiahnutie nelegálneho filmu, ´nezaplatenie dane´. Neobviňujme iba politických hráčov. Aj pre nás platí: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“²