Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

S pocitom vďaky za celé Slovensko

Číslo 2/2012 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2132
 

Stojíme pri rakve Vladimíra Jukla, aby sme mu vzdali posledný pozemský hold. Začnem tým: Aké sú väčšinovo naše osobné príbehy, ktoré nás dnes priviedli až sem?

Prichádzali sme ako študenti do Bratislavy v šesťdesiatych, ale skôr v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Pochádzali sme väčšinou z nábožensky založených rodín, vedeli sme, že komunisti prenasledujú Cirkev i veriacich ľudí. Do akého sveta sme to, v začínajúcej sa normalizácii na Slovensku, vošli?

Komunizmus už nebol tak brutálny ako v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Už tu neboli tisíce nevinne väznených ľudí. Ale vo svojom cieli – byť jediným pánom všetkých ľudí – sa nezmenil.

Cirkev, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky mali vymrieť prirodzenou cestou. Keď niekto vyvinul väčšiu náboženskú aktivitu a bol prichytený, bol poslaný aj do väzenia.

Štát nedovolil žiadnu náboženskú literatúru. Vyučovanie náboženstva sa obmedzovalo na minimálnu mieru. Stretanie veriacich okrem kostola bolo zakázané.

Rovnako to bolo v spoločenskom živote. Neexistovali žiadne, čo len trochu kritické knihy a časopisy. Humanitné vedy boli pod priamou kontrolou komunistickej strany. Cestovanie sa vo väčšine obmedzovalo na dovolenky v Rumunsku a Bulharsku. Človek sa mohol angažovať v práci najmä v technickej oblasti, ale vedúce posty aj tu obsadzovali len kádre strany.

Oficiálny život v Čechách a na Slovensku ustrnul v duchovnej nehybnosti. Príslušníci ŠtB obťažovali ľudí a ťahali ich do spolupráce. A nikto nemohol vedieť, ako dlho to bude takto trvať. V takejto atmosfére sme boli odkázaní kráčať každý nejakou svojou cestou.

A tu sa nás odrazu opýtal nejaký kamarát alebo spolužiak: „Nechcel by si navštevovať malé spoločenstvo ľudí? Čítame Písmo sväté, modlíme sa, diskutujeme, chodíme na výlety!“ Možno si aj po desaťročiach pamätáme, kde a kto to bol?!

Toto náboženské hnutie malých spoločenstiev, za ktorým stáli Vladimír Jukl a Silvester Krčméry ovplyvnení myšlienkami chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča, začalo v Bratislave pôsobiť medzi vysokoškolskou mládežou, potom medzi rodinami a nakoniec na stredných a základných školách. Cieľom týchto stretnutí bolo osobne dozrievať vo viere i v spoločenskom rozhľade. V tých začiatkoch to bolo niekoľko ľudí. Postupne sa tento pohyb rozrastal a začal prenikať do celého Slovenska.

Ale nielen to. To narastajúce dielo si vyžadovalo literatúru a časopisy. Boli to holandskí protestanti, ktorých som u Vlada stretal a ktorí sem v špeciálne upravených autách prevážali náboženské knihy. Boli to poľskí priatelia, ktorí v batohoch nosili knihy na hrebene hôr, odkiaľ ich zase naši mladí ľudia odnášali. A boli to tiež tajní tlačiari na Slovensku, kde sa tlačili samizdaty a knihy. Bol to vlastne zázrak. Na Slovensku nevyšla oficiálne žiadna náboženská kniha, ale nebolo fary a nebolo takmer kresťanskej rodiny, kde by sa takáto kniha nenašla. A potom púte mladých ľudí, ktoré z podnetu Vlada Jukla začali v septembri 1984 v Šaštíne a stali sa nakoniec osobitným zjavom v komunistických krajinách.

Ak na začiatku to bolo niekoľko ľudí, na konci osemdesiatych rokov mala Bratislava vybudovaný kontakt so 400 obcami a mestami na Slovensku a po Velehrade 1985, Sviečkovej manifestácii 1988, keď na záver Mariánskeho roku 15. augusta 1988 prišlo do Nitry asi 80 tisíc ľudí, príslušníci ŠtB začali odkazovať: „Už dosť, lebo zasiahneme!“ Pohybovali sme sa v prostredí duchovných elít Slovenska i Čiech a mali sme nakoniec prístup k takmer každej zaujímavej knihe.

Čím by sme boli v živote bez tohto prostredia? Čím by sme boli bez Jukla, Krčméryho, Korca a ďalších? Prežívali sme tu svet, ktorý nás vnútorne napĺňal a v ktorom sme sa dotýkali slobody. Svet, ktorý sa postupne stával kvasom celej spoločnosti na Slovensku a ktorý dnes tvorí už súčasť slovenských dejín. Boli sme jednou veľkou rodinou a ešte dnes, keď sa náhodou stretneme – priatelia z dávnych čias – , máme pocit, že sme v rozhovore prestali včera.

Cirkev na Slovensku vydala v časoch komunizmu hrdinské svedectvo vernosti Bohu a Svätému Otcovi. Boli to biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, veriaci rodičia a v neposlednej rade to bola generácia Kolakovičovcov, v ktorej Jukl a Krčméry boli rozhodujúcimi hýbateľmi.

Nakoniec úder režimu voči odchovancom pátra Kolakoviča hovorí za mnoho – spolu boli odsúdení na viac ako 500 rokov väzenia.

Jukl a Krčméry stáli celý život v prvej línii zápasu s ateistickým režimom. Vo svojom živote vybudovali obrovské náboženské i kultúrne dielo. Ich videnie a predvídanie sveta bolo vždy inšpirujúce.

Stojíme v tichosti pri rakve Vladmíra Jukla s pocitom vďaky za seba i celé Slovensko.

Veríme, že Všemohúci už zotrel každú slzu z Vladimírovej tváre a on už hľadí a prihovára sa za nás, za Slovensko i za celý tento svet.

Odznelo na pohrebnej sv. omši 8. mája 2012 v Dóme sv. Martina v Bratislave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.