Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tokijské kvety

Číslo 1/2012 · Jan Rousek · Čítanosť článku: 1920
 

Ludvík Armbruster v rozhovoru s Alešem Palánem
Karmelitánské vydavatelství Kostelní Vydří 2011

Prof. PhDr. Ludvík Armbruster (1928), český katolícky kňaz, jezuita, vedec a pedagóg v rozhovore s novinárom a publicistom Alešom Palánom podáva svoje spomienky, úvahy a zamyslenia.

Veru, má načo spomínať – jeho život sa „rozprestiera“ od prvej Československej republiky cez nemeckú okupáciu, krátke obdobie povojnovej neistoty nasledované komunistickým februárovým prevratom a prenasledovaním Cirkvi, vyhostenie z Československa, štúdium v Ríme, Tokiu a Frankfurte nad Mohanom, dlhoročné misijné a pedagogické pôsobenie v Japonsku až po návrat do Československa po roku 1989.

V úvodných kapitolách sa čitateľ oboznámi s rodinnými koreňmi autora – starý otec z matkinej strany, majster v Ringhofferovej továrni a veľký vlastenec podľahol ošiaľu prevratu v roku 1918 a celú rodinu (okrem autorovej matky) prihlásil do vtedy vzniknutej Československej cirkvi, ktorá sa odštiepila od Katolíckej cirkvi. Rodičia autora boli katolíci, ale kvôli predchádzajúcemu rozvodu otca neboli cirkevne zosobášení.

Detstvo prežil malý Ludvík v Prahe. Rodina s tromi synmi, Ludvík bol z nich najmladší, bola chudobná, otec bol dlho nezamestnaný a pre istú laxnosť prarodičov sa rodina ocitla bez československého štátneho občianstva (zostalo im pôvodné rakúske), a teda bez nároku na sociálne dávky. Táto okolnosť však neskôr (1950) pomohla jezuitskému novicovi Ludvíkovi Armbrusterovi nielen z komunistického väzenia, ale aj k jeho odchodu do zahraničia.

Z vo viere pomerne vlažného chlapca sa stal vo svojich pätnástich rokoch, aj zásluhou spovedníka v pražskom kostole sv. Ignáca, zbožný mladík, ktorý začal uvažovať o duchovnom povolaní, vstupe k jezuitom a kňazstve. Po maturite na gymnáziu na jar 1947 a noviciáte na Velehrade vstúpil autor v lete 1949 do jezuitského filozofického ústavu v Dečíne. V apríli nasledujúceho roku prepadli komunistické bezpečnostné zbory mužské kláštory a študentov – jezuitov z dečínskeho filozofického inštitútu internovali. Vtedy sa osvedčil Ludvíkovi Armbrusterovi rakúsky pas – komunistický režim ho vypovedal ako nežiaduceho cudzinca do Rakúska. V úvodných, ale aj v ďalších kapitolách autor spomína aj pokračujúci úpadok religiozity v Čechách a uvažuje o jeho počiatkoch a príčinách.

Počas noviciátu na Velehrade, aj potom na filozofii v Dečíne, autor stretol celý rad vynikajúcich osobností – svojich učiteľov aj rádových spolubratov. Mnohí z nich boli väznení a prenasledovaní. Náboženskej slobody sa väčšina z nich nedočkala. V knihe sú na viacerých miestach spomínaní s láskou a obdivom.

Úspešné štúdiá filozofie na Gregoriáne v Ríme už boli sprevádzané úvahami autora o jeho ďalšom pôsobení – po počiatočnom váhaní sa prihlásil k misijnej práci a skôr náhodne sa rozhodol pre Japonsko, kde sa v krátko po vojne tamojšia jezuitská provincia výrazne rozvíjala.

Autor prišiel na miesto svojho budúceho misijného a pedagogického pôsobenia v roku 1952. Po dvojročnom štúdiu japončiny bol tútorom japonských študentov filozofie na Tokijskej katolíckej univerzite Sophia a súčasne tam po ďalších dvoch rokoch obhájil doktorát z filozofie. Predstavení (neskorší generál jezuitského rádu Pedro Arrupe) ho potom vyslali na štúdiá teológie vo Frankfurte nad Mohanom. Tam úspešne zavŕšil štúdiá licenciátom a v roku 1959 bol vysvätený na kňaza. Potom nasledovalo ešte obdobie tzv. tretej probácie (štúdium a pastoračná prax), ktorou sa uzavreli štúdiá L. Armbrustera. Tu treba spomenúť dokonale prepracovaný systém vzdelávania v jezuitskom ráde od novicov až po odborníkov v určenej profesii.

Od roku 1961 žil a pôsobil P. Armbruster až do roku 1989 v Japonsku ako rektor seminára aj ako profesor filozofie na tokijskej katolíckej univerzite Sophia. Jeho dojmy, skúsenosti, vysvetlenia a úvahy o Japonsku, tvoria podstatnú a pútavú časť knihy. Čitateľ sa dozvie o moderných dejinách Japonska od čias vyhlásenia náboženskej slobody (koniec 19. storočia), príčinách japonskej expanzie a agresie aj z hľadiska Japoncov, ich vnímanie prvého použitia atómovej bomby v ich zemi aj ako zásteny, za ktorú ukrývajú všetky tie zverstvá, ktorých sa ich vojská dopustili. Autor spoznal, ako Japonci vnímajú svoju vojnovú porážku a jej následky, úctu k tradíciám vrátane cisára a jeho rodiny a ich tradičné náboženstvá. Popisuje všedný život japonskej rodiny, výchovu detí v rodine a v škole a kultúrne rozdiely medzi Európanmi a Japoncami. Ako misionár v jazykovej príprave aj neskôr ako vysokoškolský pedagóg, dobre poznal systém japonského školstva so všetkými jeho kladmi a zápormi.

O katolíckej misijnej práci a jej výsledkoch sa autor vyjadruje kriticky – výchova japonských katolíckych kňazov často znamenala, že ich spoločnosť vnímala ako cudzincov v ich vlastnej zemi, pričom žiaduce by bolo ich prispôsobenie domácej kultúre. Napriek tomu však misijné dielo malo počas pôsobenia autora v Japonsku dobré výsledky v takých oblastiach, ako školstvo – tu sa profesor Armbruster môže oprávnene pýšiť výsledkami Sophia University v Tokiu, kde po dlhé roky pôsobil nielen ako profesor, ale popri tom aj ako navrhovateľ a staviteľ novej modernej centrálnej univerzitnej knižnice; tu zakúsil krivdu, keď po rokoch úsilia a starostí mu neumožnili knižnicu viesť.

Po zamatovej revolúcii iniciovala Česká jezuitská provincia návrat profesora Armbrustera ako pomocníka provinciála do Čiech. Názov kapitoly Ani odpor, ani touha vyjadruje rádovú poslušnosť autora. Ani po toľkých rokoch na Ďalekom východe nezabudol svoju rodnú reč: popri povinnostiach pri správe provincie kázal, viedol exercície, prednášal. Na jar 2002 začal prednášať na Katolíckej teologickej fakulte Karlovej univerzity a významným spôsobom pomohol prekonať kardinálovi Vlkovi ako veľkému kancelárovi fakulty jej krízu – nielen svojou odbornosťou profesora filozofie a teológie, ale napokon aj prevzatím funkcie dekana fakulty. Podarilo sa mu vrátiť tejto fakulte všetky akreditácie, získať kvalifikovaných docentov a profesorov a celkove fakultu modernizovať a získať naspäť jej vedeckú úroveň vrátane výchovy vlastných docentov a profesorov. Aj po ukončení funkcie dekana na fakulte ďalej pôsobí ako profesor .

Z dvadsiatich kapitol tejto knihy sa zdá ako najpozoruhodnejšia ôsma kapitola s názvom Bůh mezer. Autor tu rozvíja úvahy o Božom vedení a smerovaní a kritizuje časté objasňovanie neznámych príčin, javov a udalostí Božími zásahmi – Boh nie je hodinár, ktorý musí občas posúvať ručičky hodín. On nemusí neprestajne vstupovať do behu vecí. Boh medzier má tu fatálnu nevýhodu, že čím väčšie pokroky robí veda a postupne vypĺňa medzery v našich vedomostiach o svete, tým menej je Boh hodinár potrebný. V tejto kapitole (ale nielen v nej) autor diskutuje aj o povahe a členení hriechov, o vývoji morálky a jej niektorých aspektov (manželstvo, antikoncepcia, ...), objasňuje neschodnosť rýchlych zmien v Cirkvi jej prirovnaním k veľkej lodi, ktorej kurz sa pri pootočení kormidlom zotrvačnosťou najskôr nemení a k jeho skutočnej zmene dochádza pomaly. Dotýka sa vzťahu jezuitského rádu k Svätému Otcovi, ktorým je poslušnosť, vernosť, lojalita, ale aj úprimnosť pri posudzovaní niektorých problémov, nie iba poslušné pritakávanie.

Na koniec ponúkame vlastný pohľad Ludvíka Armbrustera na Božie vedenie v jeho živote:

Když se podívám na svůj život, zdá se mi naprosto nepravděpodobné, že by se kluk z Nuslí-Údolí, z rodiny a prostředí, v jakém jsem vyrůstal, stal jezuitou a prožil svůj život v Japonsku. A ono se to stalo. Máme říct, že to bylo vedení Boží, že to všechno Pán Bůh takhle narafičil? Intelligent design? Já si myslím, že Pán Bůh to dělá mnohem elegantněji... Líbí se mi sv. Augustin, který o zázracích říká, že Pán Bůh nikdy nedělá nic proti přírode. Když sa na řád věcí člověk podívá pořádne, zjistí, že všechno běží přirozeně. A Pán Bůh, který neuvažuje jako my lidé, má velmi elegantně od počátku do konce všechno pevně v rukou.

Autor je spolupracovník Revue Impulz

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.