Levy a naši kresťania

Číslo 1/2012 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 7612
 

Vladimír Palko: Levy prichádzajú. Prečo Európa a Amerika smerujú k novej tyranii.
Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2012

Vladimír Palko napísal výnimočnú knihu. Jeho dielo je dôležitým historickým svedectvom, analýzou doby a pomenovaním problémov, ktoré si západný svet len pomaly začína uvedomovať. Význam tejto knihy preto presahuje hranice Slovenska. Keď som Levy dočítal, cítil som vo vnútri zvláštny pokoj. Sila tejto knihy totiž spočíva v tom, čím bol Palko charakteristický v politike a čím je charakteristický aj v esejistike: pomenúvava veci pravými menami. Autor dokáže presvedčivo zachytiť trend, historicky ho ukotviť a ilustrovať príkladom či výstižným detailom. Celý tento proces má Palko pod kontrolou, rozhľad a sčítanosť kombinuje s osobnými zážitkami a postrehmi a spolu to vytvára zaujímavý mix. Levy sú tak trochu pamäťami, tak trochu interpretáciou našich moderných dejín, trochu dejinami kresťanskej demokracie či vykorenenia európskej integrácie z toho, na čom bola pôvodne založená. Čerešničkou každej jednej kapitoly je krátke motto, niekedy dve mottá, ktoré jednotlivé kapitoly a podkapitoly uvádzajú. Spolu ich je v knihe takmer stovka a Palko sa pri výbere podobá na chirurga s humorom. Mottá sú totiž presné a občas aj zábavné. Stačí uviesť hneď úvodné motto, kde sa odohrá dialóg medzi synovcom Vladimíra Clementisa, ktorý z novembrovej tribúny napadol kresťanského disidenta, a neznámou dievčinou, ktorá na neho reagovala. Výpovedná hodnota tohto dejinami zabudnutého dialógu je taká silná, že vďaka Palkovej pamäti môže tak povediac zľudovieť.

Levy možno čítať viacerými spôsobmi. Napríklad ako Palkovu interpretáciu našich moderných dejín, počnúc komunistickými 80-tymi rokmi a končiac rokom vydania. Podľa Palka sa kresťania v priebehu pár mesiacov medzi zimou a letom roku 1990 stali „porazenými víťazmi“. Slovenskí kresťania síce dokázali zorganizovať masový odpor proti komunizmu, byť hlavnou protikomunistickou silou, vydávať samizdat v rádovo násobnejších objemoch, ako ktokoľvek iný či zorganizovať Sviečkovú demonštráciu, najväčší protest proti komunizmu po roku 1968, vytvoriť takpovediac armádu, vedenú kresťanmi z Podzemnej cirkvi, a teda poraziť komunizmus, nedokázali však z tohto triumfu politicky ťažiť. Veľmi rýchlo sa totiž stali neželanou a pohŕdanou menšinou, už niekoľko týždňov po páde červenej totality sa stali hrozbou návratu totality „čiernej“. Ten, kto nimi strašil bol ich budúci koaličný partner, Verejnosť proti násiliu. Palkova kniha je prvým pokusom, prvým dielom, kde sa tento jav analyzuje. A autor to robí odvážne. Poukazuje totiž nielen na vstup bývalých komunistov do VPN a popularitu KDH po návšteve Jána Pavla II., ale tiež na vplyv Václava Havla, jeho napäté vzťahy s Jánom Čarnogurským a strategické spojenectvo s Mariánom Čalfom. Tomuto „paradoxu“ (Palkov termín) sa tak dostáva logické aj historické vysvetlenie. A zvyšok knihy je po takomto úvode vlastne cestou po prúde rieky, pričom kaňon, ktorým rieka tečie sa rozširuje a zväčšuje.

Historicky rozsiahlejší je spracovaná evolúcia západných kresťanských a konzervatívnych strán. Tu začína Palkov historický exkurz najneskôr v šesťdesiatych rokoch, s pripomenutím všetkého dôležitého, čo sa stalo ešte v 19. storočí. Autor sa však neutápa v klišé príkladoch ani zaužívaných vzorcoch, neopakuje Buchanana ani iných autorov, ktorí o kultúrnych vojnách písali. Naopak, nachádza si originálny prístup a postupuje ako milovník historických románov. Palko totiž premenu doby dokáže uchopiť na príbehoch konkrétnych ľudí: sága rodiny Kennedyových, príbeh najmocnejšieho Belgičana v Európe Hermana Van Rompuya či príbeh konzervatívcami zbožňovanej barónky Thatcherovej. Čitateľa prekvapí, ako sa trendy na Západe a na Slovensku (v postkomunistickej Európe) organicky dopĺňajú. Inými slovami, príbeh Jána Čarnogurského či Františka Mikloška sa prepletie s príbehom Rocca Buttiglioneho, príbeh Jána Figeľa a slovenského KDH so západnými kresťanskými stranami a vy si uvedomujete, že hoci čítate o desiatkach iných ľudí iných národností, opakuje sa v podstate ten istý príbeh. S istými odlišnosťami, pravdaže, ale akoby s železnou zákonitosťou dejín. Čitatelia Impulzu síce mnohé z toho spoznajú z esejí, ktoré autor uverejňoval na stránkach tohto časopisu, nemusia sa však obávať, že by čítali už raz prečítané. Palko svoje texty prepracoval, navzájom prepojil a prehĺbil. A teda, hoci začíname na bratislavskej novembrovej tribúne, kde práve začal útok na Jána Čarnogurského, už o dvadsať strán sa dostaneme na pôdu Európskeho parlamentu, kde sa práve rozhodlo, že eurokomisárom by už nemohol byť ani Robert Schumann. Plynutie času, striedanie miest i udalostí vytvára kompaktný a ucelený celok, historickú bilanciu toho, ako sa Európa zmenila za dve či tri dekády.

Palko nie je pesimista ani fatalista. V jeho analýze nenájdete ani žiadnu žlč, dokonca ani sklamanie. Iste, autor a po dlhé roky vplyvný aktér si politiku predstavuje inak, a inak ju aj sám robil a s týmto programom politicky prehral, ale všetko, čo sa deje, chápe na pozadí dejín, ako prirodzenú vec. Cituje pápežov výrok o povolaní kresťanov v tomto svete a nahlas uvažuje ako by mala vyzerať obnova kresťanskej politiky. Deje sa tak na viacerých miestach, ale najcennejšou je z tohto pohľadu záverečná kapitola, kde sumarizuje desať pravidiel, ako by mala vyzerať obnova kresťanskej politiky. Palko v podstate opisuje ako sám politiku robil a ako o nej vždy uvažoval, ale napriek tomu je jeho „desatoro“ niečím viac. Nielen kvôli zdôrazneniu praktických potrieb, napríklad potrebe byť odborníkom, čo slovenskí kresťania často podceňujú a pred profesionalizmom preferujú rodinkárstvo, ale najmä kvôli načrtnutiu niektorých dôležitých otázok. Pre Palka je to predovšetkým problém ekonomického liberalizmu a otázky kapitalizmu. Spomína na starú doktrínu distributivizmu či podnetnú školu rakúskej ekonómie, ale ešte viac volá po oživení pôvodného ekonomického myslenia. Kniha tak vlastne končí zadaním nových úloh. A samozrejme nádejou, zdôraznením pokory, vedomia vlastnej hriešnosti, a najmä úlohy v tomto svete.

Otázka teda znie: kedy príde nové vzopätie kresťanskej politiky? Zdá sa, že to nebude ďaleko, jedna vec tomu však musí predchádzať. Keď sa pozrieme na dejiny modernej doby od Francúzskej revolúcie, nedá sa nevidieť, že kresťania zažívali v politickom angažovaní vzostupy a pády. Vidieť dokonca niekoľko historických vĺn. Tou poslednou bol mohutný nástup kresťanskej demokracie po druhej svetovej vojne. Príchod kresťanov po páde komunizmu prišiel už v čase útlmu tejto vlny. Tak či tak, pri pohľade na uplynulých dvesto rokov sa zdá, že návratu kresťanov musí predchádzať jakobínske obdobie pohŕdania, útlaku a prenasledovania. Kresťania, ktorí zohrali v európskej politike dejinné role, neprišli k svojim funkciám v dobrých časoch. Mandát získali v časoch zlých, v časoch, keď je Vox Populi a Vox Dei k sebe akosi bližšie. Ak teda existuje poučenie z dejín, je to takéto: triumf predchádza pád a niet kresťanského triumfu, ktorý by nebol postavený na ramenách a bedrách martýrov. Palkovu knihu preto treba čítať predovšetkým ako prípravu na krízu, ako novodobé Slovo o této době. A pritom samozrejme treba mať na pamäti, že na konci tunela je svetlo.

Na záver ešte jedna poznámka. Túto recenziu som začal s poznámkou, že Vladimír Palko napísal výnimočnú knihu. Jej výnimočnosť nie je iba v obsahu, nie je iba v tom, že takúto historickú bilanciu kresťanských demokratov ešte nikto nenapísal, ale aj v niečom špecificky slovenskom. Ide o problém vysporiadavania sa slovenských intelektuálov s európskym či západným dianím. Naši intelektuáli napríklad väčšinovo odmietli Francúzsku revolúciu, toto odmietnutie však nezostalo zachytené v žiadnej knihe, ani žiadnej eseji. Neskôr mali naši intelektuáli, aj tí katolícki, problém s nacizmom a fašizmom. Opäť však o tom nedokázali písať, minimálne nie včas. Niečo podobné sa odohralo aj s komunizmom, a napokon aj s liberalizmom. Palkova kniha sa z tejto slovenskej tradície vymyká. Je to rozsiahla a zásadná kniha o problémoch našej doby, ktorú jej autor napísal včas. Nie sú to poznámky k západnému dianiu zo západných výstrižkov a citátov. Je to autentické dielo, ktoré hovorí o našej politike rovnako suverénne ako o tej západnej.

Lev v názve nie je iba historickou alúziou na levy, ktoré vypúšťali v rímskom Koloseu na kresťanov. Lev je rovnako symbolom sily a rozvahy, autority a vodcovstva, čím v stredoveku zdobil mnohé kráľovské erby. Palkova kniha je o jedných aj druhých.

Levy prichádzajú. Môžu. Čitatelia Palkovej knihy budú pripravení.