Svedectvo „ruskej duše“

Číslo 1/2012 · Anton Baláž · Čítanosť článku: 2950
 

ˇUznávaný literárny vedec, dobrý básnik, dlhoročný prekladateľ z viacerých európskych literatúr a vysokoškolský pedagóg Ján Zambor urobil svojou prekladovou antológiou ruskej lyriky dobrú a užitočnú službu slovenskej literatúre. Najmä do vedomia mladších literárnych i čitateľských generácií vracia mnohé literárne skvosty ruskej poézie – počnúc od Puškina a Lermontova, cez Bloka, Jesenina, Achmatovovú, Cvetajevovú a Pasternaka až po Voznesenského, Okudžavu a Vysockého. Ich tvorba svojimi všeľudskými témami, formálnym a umeleckým majstrovstvom podnetne ovplyvnila aj tvorbu mnohých slovenských básnikov. Po roku 1989 ide na Slovensku o prvý, vyše 400-stranový výber z ruskej poézie, a tak treba oceniť aj Vydavateľstvo Michala Vaška, ktoré nielenže venovalo príprave antológie náležitú pozornosť a vzniklo tak graficky nápadité a polygraficky kvalitné knižné dielo, ale zároveň prejavilo aj značnú mieru vydavateľskej odvahy nadviazať na bohatú tradíciu vydávania ruskej literatúry na Slovensku. Je to tradícia, ktorá sa čiastočne pokrivila a deformovala v období komunizmu, ale nespochybnili sa jej základné hodnoty. Práve vydanie Zamborovej antológie to potvrdzuje.

Autor vo svojom výbere vychádza zo svojho bohatého fondu prekladov ruskej lyriky (jeho prvé preklady Jesenina a Bloka vznikli už v roku 1968) a jeho ťažiskom je popri Puškinovi a Lermontovovi ruská poézia 20. storočia, zastúpená symbolistami a básnikmi spojenými so symbolizmom, predovšetkým V. Briusovom a A. Blokom, akméistami A. Achmatovou, O. Mandeštaľmom a N. Gumiľovom, futuristami V. Chlebnikovom a začínajúcim B. Pasternakom a básnikmi, ktorí hľadali a našli svoj individuálnu básnickú poetiku ako S. Jesenin či M. Cvetajevová. S básnikmi, ktorí prichádzali do ruskej lyriky od konca päťdesiatych rokov 20. storočia sme sa stretali na Slovensku aj v ich samostatných knižných výberoch, Zambor do antológie zaradil svoje preklady A. Voznesenského, G. Ajgiho, B. Okudžavu a V. Vysockého. Nájdeme v nej aj básnikov, ktorí menej prenikli do nášho čitateľského vedomia: Tutčeva, Feta, Baľmonta, Annenského, Chodaseviča, Záblockého, A. Tarkovského i nových reprezentantov ruskej lyriky I. Ždanova a J. Švarcovej. Každého básnika Zambor predstavuje jeho životopisnou skratkou (prekvapilo ma, koľkí z nich pochádzajú zo šľachtických rodín), zaradením do dobového literárneho kontextu a základnou charakteristikou jeho tvorby. Už pred rokom 1989 predstavil poéziu dvoch najväčších ruských poetiek Anny Achmatovovej a Maríny Cvetajevovej, ale až teraz mohol konštatovať, že „medzi predstavenými básnikmi, ktorých život prekročil prah Októbrovej revolúcie roku 1917, niet vlastne autora, ktorý by nebol aspoň v istých obdobiach postihnutý komunistickým totalitným režimom“. Popravili N. Gumiľova, prvého manžela A. Achmatovovej a Mandeľštam zomrel v pracovnom tábore. Predčasne zomreli Blok, Chlebnikov aj Jesenin. Marína Cvetajevová, vyhnaná do emigrácie, sa cez vojnu vrátila do Ruska, kde ukončila život samovraždou. Drasticky publikačné obmedzovaná bola A. Achmatovová, rovnako aj Boris Pasternak, ktorého štvavá kampaň po vydaní Doktora Živaga v zahraničí donútila vzdať za Nobelovej ceny za literatúru. Trvalým svedectvom o neľudskosti stalinského režimu jej v antológii uverejnený básnický cyklus Anny Achmatovovej Rekviem. Patrí k najsilnejším čitateľským zážitkom z celého básnického výberu publikovaného v tejto knihe. Umocnený je ešte fotografiou Leva Gumiľova, syna A. Achmatovovej a N. Gumiľova, s ktorým sa Ján Zambor stretol v Puškine (Carskom Sele) na oslavách 100. výročia narodenia jeho matky v roku 1989.

Ak pre Jána Zambora táto kniha „vznikla z vnútornej potreby vyrovnať sa s pozoruhodnou poéziou viac ako tridsiatich ruských básnikov“, pre jej čitateľa sa stáva aj svedectvom „ruskej duše“, v mnohom stále blízkej aj nášmu chápaniu sveta a literatúry.