Genocída pod dohľadom OSN

Číslo 4/2005 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 6113
 

Genocída pod dohľadom OSN
Hotel Rwanda (USA/Spojené kráľovstvo/Juhoafrická republika/Taliansko, 2004, 121 min.)
réžia: Terry George
scenár: Keir Pearson, Terry George
kamera: Robert Fraisem
hudba: Rupert Gregson-Williams, Andrea Guerra, Afro Celt Sound System
hrajú: Don Cheadle, Sophie Okonedo, Nick Nolte, Joaquin Phoenix, Desmond Dube

„Títo muži tu nie sú preto, aby nám pomohli, otče,“ hovorí na adresu modrých prilieb OSN hlavná postava filmu Paul Rusesabagina francúzskemu kňazovi, ktorý spolu s misijnými sestrami uprostred občianskej vojny šťastlivo doviedol k transportu pod záštitou OSN väčšiu skupinu afrických detí. Presne o tom a ešte, prečo vlastne obyvatelia Rwandy pomoc potrebovali, hovorí film Hotel Rwanda. Je to film o genocíde vyše pol milióna Tutsiov, o tom, ako k tomuto masovému vraždeniu došlo počas prítomnosti jednotiek OSN, ale tiež, ako sa jeden miestny hotelový manažér, zvyknutý nosiť kvalitný oblek a rozdávať úplatky, stal pre vyše 1300 ľudí hrdinom, ktorý im zachránil život. Film pripomína udalosti z roku 1994, zobrazuje ohromujúce barbarstvo príslušníkov jedného afrického kmeňa voči druhému a okrem samotného príbehu nesie posolstvo humanity s niekoľkými malými a nie úplne šťastnými politickými implikáciami. Politika však, chvalabohu, film nezatieni, azda aj preto, že nevznikal v štúdiách Hollywoodu; ale o tom neskôr.

Rwanda rok 1994. Paul Rusesabagina (Don Cheadle) – asi 40-ročný otec rodiny s dobre plateným miestom manažéra v hoteli Des Milles Collines v hlavnom meste v Kigali, so služobným autom a pekným domčekom so záhradou, so zmyslom pre štýl, humor a väčšie či menšie úplatky na všetky strany, ktoré mu v skorumpovanom prostredí umožňujú robiť pre jeho zamestnávateľa biznis – sa vďaka vonkajším okolnostiam a osobnej statočnosti stáva hrdinom. Rusesabagina je príslušníkom majoritného kmeňa Hutu, jeho manželka a žena v domácnosti, Tatiana (autentická Sophie Okonedo), je naopak Tutsi. Počas troch mesiacov, do ktorých je film voľne zasadený, príslušníci kmeňa Hutu, tvoriaci asi 85 percent 8 miliónovej Rwandy, vyvraždili 500 až 800 tisíc (podľa niektorých odhadov dokonca milión) príslušníkov kmeňa Tutsi, čo tvorilo minimálne polovicu kmeňa. Navyše zhruba 2 milióny ľudí ušli do susedných krajín a ďalšie dva milióny boli presídlené v rámci krajiny. Genocída a občianska vojna sa tak nevyhla ani jednej rwandskej rodine.

Rusesabagina v predvečer občianskej vojny ignoruje rastúce riziko, odmieta rady blízkych, aby opustil krajinu, spolieha sa na prítomnosť jednotiek OSN; tie vedie jeho známy kanadský generál (v dobrom prevedení bezradne sa tváriaceho Nicka Nolteho), ktorý je ako milovník dobrej whisky, častým hosťom hotela v ktorom pracuje Rusesabagina. Paul pracuje od rána do neskorého večera, všetko vyzerá na „business as usual“, vyrušuje ho len vysielanie rádia Hutu Power, podnecujúceho etnickú nenávisť; znervózňujú ho pouličné nepokoje, ktoré sú na dennom poriadku. Západná klientela však v hoteli naďalej zostáva. Paul obchoduje rovnako tak s ozbrojencami Hutu, ako aj Tutsi, a večer čo večer upokojuje svoju ženu, že je všetko v poriadku. Občasný incident vo svojom susedstve odmieta riešiť, vec sa ho netýka, prvotná je pre neho ochrana vlastnej rodiny a v napätej situácii ju preto nechce svojím aktivizovaním vystaviť žiadnemu riziku. Skrátka, ani hrdina, ani zbabelec. Vedomý si svojho postavenia spolieha sa na svoje kontakty a známosti a ako taký pôsobí viac-menej pokojne a spokojne. A to až do chvíle, keď sa nedá inak.

Dohodnutým signálom, presne ako sa o tom klebetilo, vyhlási jeden z vodcov paramilitárnych jednotiek kmeňa Hutu zo spomínaného rádia začiatok vyvražďovania „hmyzu“ príslušníkov kmeňa Tutsi. Okamžite sa rozpútajú pouličné nepokoje, behom pár hodín je krajina posiata mŕtvymi telami. Hlavnými zbraňami pritom nie sú strelné zbrane, ale mačety. Rusesabagina nemešká a okamžite je pri svojej rodine. Jeho manželka ho však prekvapí a v ich dome, ktorý je ako dom príslušníka Hutu v bezpečí, zhromaždí susedov zo širšieho okolia. Rusesabagina si samozrejme uvedomuje, že ľahšie než celú skupinu, zachráni svoju rodinu. Neodmietne však ponúkanú rolu a za všetky peniaze, ktoré má a vie zohnať, vykúpi životy všetkých prítomných, ktorých zároveň dovezie do bezpečia hotela. Tam, prirodzene, začína vládnuť nielen hystéria, ale aj dezorganizácia a chaos. Ubytuje nových „hostí“ a chopí sa zároveň svojej práce, ktorú sa naďalej snaží vykonávať k spokojnosti hostí, tak ako si to vyžaduje renomé hotela. Pokračuje aj v svojich kontaktoch s vodcami armády a paramilitárnych jednotiek, zabezpečuje pre hotel luxusný alkohol, aj základné potreby a zároveň – nedobrovoľne, ale bez pripustenia akejkoľvek voľby – prijíma ďalších a ďalších utečencov. Deti, rozdelené rodiny, starci, všetko bez výnimky. Hotel má ochranu OSN, neskôr, keď sa modré prilby stiahnu, ochranu jednej bojujúcej strany, dosť na to, aby sa dalo prežívať zo dňa na deň. Ale to sa nedá do nekonečna. Rusesabaginove obchodnícke schopnosti idú vo vojne bokom, dopyt aj ponuka vyzerajú inak a slučka okolo hotela sa po organizovanom odsune všetkých zahraničných turistov sťahuje. A to až natoľko, že Rusesabagina čelí opakovane ohrozeniu zo strany bojujúcich rebelov; tých však vždy, vďaka svojím kontaktom – napríklad v podobe telefonátu riaditeľovi do Bruselu (Jean Reno), ktorý svojimi kontaktmi u francúzskeho prezidenta dokáže vybaviť (!) stiahnutie militantných rebelov – resp. svojimi inými, najmä psychologickými, schopnosťami, dokáže situáciu zvládať, udržiavať poriadok (hotel po celý čas funguje ako hotel), organizovať maximum možného pre záchranu (telefonáty príbuzným, známym v zahraničí), a najmä chrániť zverené životy. Rusesabagina tak predstavuje istotu aj nádej. Pre svojich na smrť vystrašených spoluobčanov je niekým ako Oskar Schindler. Aj on je však z mäsa a kostí a má svoje slabé chvíle. Na ceste z hotela nezvláda pohľad na ulicu plnú mŕtvol, udržuje si však chladnú hlavu a šoférovi zakazuje čokoľvek o miere vraždenia v hoteli hovoriť. Rovnako nezvláda ani pohľad na zajaté a znásilňované ženy, a preto si v slabej chvíli od svojej manželky vynúti sľub, že keby bol tábor dobytý za jeho neprítomnosti, tak vyjde na strechu a spolu s deťmi skokom spácha samovraždu. V neskoršej scéne, keď je hotel obsadený milíciami kmeňa Hutu, a on je napriek neprítomnosti stále schopný zverené životy chrániť, a keď bezradne hľadá manželku a deti, ľutuje svoju požiadavku. Ani on, ktorý nádej rozdával, by ju nemal strácať. A to až do konca. Napriek všetkému. A Paulovi sa to darí. Vo svojej misii dokonca prekoná to najdôležitejšie, čo cíti, lásku k vlastnej rodine, a vo chvíli, keď vďaka početným telefonátom môže odísť skupina domorodcov do bezpečia mimo Rwandu, a na zozname je aj jeho rodina, tak sa rozhodne konať v záujme väčšieho dobra; s rodinou neodíde a zostane s ostatnými, ktorí by bez neho boli stratení a čakala by ich istá smrť. Film sa napokon končí úspešným prechodom cez bojovú líniu a záchranou 1300 ľudí. Až na pár zjednodušene a nerealisticky pôsobiacich vojnových scén, kde sa civilisti pohybovali v tesnej blízkosti boja, sa film vyhýba akejkoľvek naivite či neprirodzenému pátosu. Divák má tak možnosť odniesť si z kina predstavu masovej a organizovanej genocídy, zločinného barbarstva, ako aj (ne)obyčajného ľudského hrdinstva.

Režisér George však ide ešte o kúsok ďalej, a ako som už povedal vyššie, bez toho, žeby to mimoriadne filmu ublížilo, kladie aj iné politické otázky. V zásade ide o vinu a zodpovednosť Západu, a to ako za vznik genocídy, tak za jej zastavenie.

V jednej scéne sa prítomný západný novinár pýta, aký je vlastne rozdiel medzi Tutsi a Hutu, a dostáva odpoveď, že hlavný rozdiel je v tom, že európskejšie pôsobiaci a menšinoví Tutsuovia sa tešili podpore belgických kolonizátorov, vďaka čomu spravovali krajinu, čo po získaní nezávislosti viedlo k násilnostiam. Skrátka, že dôvodom je rasizmus, ktorý bol do Afriky importovaný zo Západu, a Rwanda dnes za to platí vysokú cenu. Nie je to však tak. Tutsiovia, ktorí sú v menšine tak vo Rwande, ako aj v susednom Burundi, si svoje postavenie vládnucej triedy vydobyli sami. Belgičania, ktorí do Rwandy prišli dlho potom, toto rozdelenie na vládnucich a ovládaných iba zakonzervovali a realisticky rešpektovali. Úsilie autorov filmu viniť „kolonizátorský Západ“ za každú cenu sa teda nezakladá na historickej skutočnosti. Práve naopak. Bol to totiž práve koniec kolonizácie a odchod Belgičanov, ktorý viedol k nástupu masového vyvražďovania, ako tak povediac „politiky vykonávanej inými prostriedkami“. Preto nie existencia kolónie, ale získanie faktickej nezávislosti zaviedlo Rwandu do zacykleného kruhu násilia.

Druhá otázka autorov filmu sa týka zodpovednosti Západu za udalosti, ktoré prebiehajú a možno ich ovplyvňovať dnes. Inými slovami, ak hrozí masové vraždenie, ide o to, či zasiahnuť alebo nezasiahnuť vojenskou silou zvonku a násilie potlačiť. Vonkoncom nejde o ľahkú otázku. Na jednej strane je totiž zrejmé, že pozerať sa nezaujato na večerné správy, ako sa postupne vyvražďuje po státisícoch celé etnikum, je proti všetkému ľudskému v nás. Skúsenosť z Rwandy to celkom jasne potvrdzuje. Prítomnosť OSN mala byť v čase hroziaceho konfliktu bez diskusie zvýšená, tak ako o to žiadalo vedenie modrých prilieb v teréne, a to počtom aj právomocami. Nie je predsa možné, aby pár stoviek vojakov, ktorí mali navyše zakázané strieľať, ak priamo sami nečelili nepriateľskej paľbe, zastavilo hroziacu genocídu. Za to všetko, prirodzene, existuje priama politická zodpovednosť. OSN v tom čase viedol vo veci osobne zainteresovaný Kofi Anan, ktorý osobitne vedeniu jednotiek OSN v Rwande pripomínal zákaz streľby; a v USA prezident Bill Clinton, demokrat, ktorý tradične o ľudských právach radšej rečnil, než ich bránil. Lenže, tak ako je jasné, že na masové vraždenie sa nemožno nečinne prizerať, rovnako existujú závažné argumenty, ktoré nabádajú k opatrnosti pred intervenciami z iných dôvodov. Najmä, keď sa na celú vec pozeráme ex post. Pretože, jedna vec je Rwanda 1994 a celkom iná, povedzme, Somálsko 1992. Američania v Somálsku dva roky pred Rwandou a vedením OSN zasiahli. Napokon, nakrútili o tom úspešný film Ridleyho Scotta Čierny jastrab zostrelený (USA 2001). Vojna je však vojna a ako taká má vlastné pravidlá. Nedá sa pri nej hrať na chirurga v bielych rukavičkách. Kto sa zapojí, tak sa v nej aj zašpiní. Od krvi. Keď sa to stalo Američanom, bola to verejná mienka, ale aj hlas hlavných médii, ktoré unisono hlásali, že americkí vojaci nemajú v Somálsku čo hľadať. Ak ale platí, že Západ nie je pripravený za vojenské intervencie znášať nevyhnutné ľudské obete, a to aj na svojej strane, tak by sa nemal ani pokúšať o polovičaté riešenia, ktoré vedia veci len zhoršiť. Napokon, rovnakú lekciu sme videli aj v neďalekej Juhoslávii. Naša zem je síce krásnym, ale zďaleka nie ideálne fungujúcim miestom pre život. Vojny patria k dejinám rovnako ako hriech k človeku. Nad tým netreba rezignovať, ale nemožno to ani ignorovať. Najrôznejšie utopické ideológie, ktoré tak robia, sú len skratkou k novým problémom. Stačí sa pozrieť na súčasný Irak, najnebezpečnejšie miesto na planéte. Aby som to uzavrel, Západ je, prirodzene, do istej miery zodpovedný za to, čo sa deje za jeho hranicami. Jedno z legitímnych použití vojenských prostriedkov je nepochybne zabrániť väčšiemu zlu, masovému vraždeniu, či, ak chcete, genocíde. Od použitia zbraní však nemožno očakávať trvalý a okamžitý mier. Ako napísal sv. Augustín, ktokoľvek by o vojne a jej strašných zlách „uvažoval bez bolesti srdca, je tým hodnejší poľutovania.“

Čo teda zostáva? Nič nové, iba jedna stará štátnická cnosť, ktorej sa hovorí rozvaha, inými slovami múdrosť, opatrnosť a prezieravosť v jednom.

Hoci film Hotel Rwanda o tom práve nehovorí, no určite stojí za to vidieť ho. Keďže sa vhodným spôsobom vysporiadal aj so zobrazením brutality a politické posolstvo nezakrýva jeho obsah a hodnotu, určite sa hodí aj ako vyučovacia pomôcka na hodiny dejepisu do stredných škôl. Otázka našej zodpovednosti za pomoc ľuďom, ktorí žijú v ďaleko menej šťastných a pokojných končinách sveta, totiž naliehavo stojí aj pred naším Slovenskom. Stále totiž platí, že na zemi je veľa miest, kde ľudia zomierajú a trpia len kvôli tomu, k akému etniku patria a v akého Boha veria.

Jaroslav Daniška