Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Zlatý vek slovenskej hudby

Číslo 1/2012 · Vladimír Bokes · Čítanosť článku: 4469
 

Bratislava: Univerzita Komenského, 2011

Vydanie takmer encyklopedického diela, ktoré sa venuje problematike súčasnej hudby, dokonca len jej krátkej etape spojenej s nástupom niekdajšej mladej generácie skladateľov na Slovensku v ohraničenom období šestdesiatych rokov, to je udalosť nie každodenná. Ak dnes médiá spomínajú hudbu, zväčša ide iba o takzvané populárne žánre. Vážna hudba je už roky na okraji záujmu spoločnosti. Dnes sa už samotný pojem „súčasná slovenská hudba” niekedy používa v celkom odlišnom význame – pre označenie komerčných diskotékových žánrov. Márne predstavitelia hudobného života upozorňujú, že v okolitých štátoch Európy sa náročné hudobné umenie teší oveľa väčšej pozornosti štátu a občanov, že neprirodzená situácia u nás ohrozuje kultúrnosť národa, o čom sa máme príležitosť každodenne presvedčovať. Peoplemetre ukazujú, čo je v popredí záujmu. Nie je to vážna hudba a vonkoncom nie hudba súčasná. Ak kultúrne vzdelaná časť spoločnosti pripustí, že súčasná hudba ju predsa len trochu zaujíma, je to málokedy hudba slovenská. Tento žáner umenia má teda postavenie menšiny v menšine, a dôsledkom je teda aj jeho slabé financovanie. A to bez ohľadu na to, či myslíme štátnu podporu alebo takmer neexistujúci sponzoring. Istá, hoci nie veľká nervozita vzniká, keď nespokojní umelci poukazujú na podstatne vyšší stupeň podpory súčasnej hudby v zahraničí a za biedny stav na Slovensku vinia nielen dedičstvo ťažkej minulosti, ale aj stále viac vytŕčajúcu nekompetentnosť zodpovedných.

Ak v tejto situácii vyjde neobvykle rozmerná vyše 650-stranová kniha, zainteresovaný človek sa s prekvapením a s vrodenou nedôverou spýta, čo sa to deje. Dielo s názvom Slovenská hudobná avantgarda, ktoré je výsledkom dlhoročnej práce prof. dr. Ľubomíra Chalupku, vyšlo koncom uplynulého roku na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Kniha je dokumentom umeleckých začiatkov výraznej skladateľskej skupiny v šestdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, dodnes známej ako „Zeljenkova generácia”. Toto obdobie zvykneme označovať ako zlatý vek slovenskej hudby, ktoré v politickom a kultúrnom živote východnej Európy začalo ozvenou chruščovovského „odmäku” a u nás skončilo dôsledkami brežnevovskej okupácie.

Vstupná kapitola Východiská po metodologickom úvode vykresľuje stav slovenskej hudby v politických a spoločenských podmienkach, ktoré zavládli v polovici pätdesiatych rokov, teda v období najhrubšieho porušovania ľudských práv po 2. svetovej vojne. Len pár rokov predtým slovenská hudobná tvorba zaznamenáva po februári 1948 prinajmenšom tri vážne udalosti, ktoré poznačili jej ďaľší vývoj. Zásahy komunistickej moci do Suchoňovej Krútňavy, rovnako aj ostrá kritika inovačných snáh vtedajších mladých skladateľov Ota Ferenczyho a Jána Zimmera sa stali súčasťou odstrašujúcej kampane presadzujúcej u nás sovietsky model umenia s názvom „socialistický realizmus”. Až spomenuté odsúdenie Stalinovho „kultu osobnosti” v roku 1956 sa stalo podnetom pre nové iniciatívy, ktoré sa prejavili takmer súčasne v spisovateľskej, výtvarnej a hudobnej obci. Nie náhodou práve začiatkom roku 1957 uverejňuje časopis Slovenská hudba článok Ladislava Burlasa „Myšlienky o vývine národnej hudby”, upozorňujúci na skutočnosť, že tvorba na Slovensku stratila kontakt s aktuálnym dianím vo svete. Zároveň s tým, najmä po potlačení revolúcie v Maďarsku, pokračujú ideologické zásahy – v roku 1958 odsudzuje zjazd slovenských skladateľov opäť predstaviteľov mladej generácie Ilju Zeljenku a Petra Kolmana za „podliehanie západným vplyvom”. Tentokrát po tvrdom verdikte straníckych predstaviteľov nasledovali „iba” administratívne odklady premiér nových diel, napríklad Zeljenkova kantáta Osvienčim bola predvedená po piatich rokoch od vzniku. Mladí skladatelia pokračovali vo svojich inovačných aktivitách, ktoré napokon viedli k vytvoreniu súboru Hudba dneška. Pod vedením Ladislava Kupkoviča tento súbor v rokoch 1964-1968 usporiadal množstvo koncertov, v programe ktorých odzneli aj diela významných západoeurópskych skladateľov. Súbor prenikol aj do zahraničia, jeho činnosť však skončila po auguste 1968.

Ťažiskom knihy je rozsiahla kapitola Formovanie individualít, v ktorej sú predstavené profily pätnástich skladateľov prinášajúcich v šestdesiatych rokoch do slovenskej hudby významné inovačné podnety. Autor si všíma prostredie, v ktorom umelci vyrastali, rovnako aj ich študijné roky, ktoré väčšina z nich prežila v kompozičnej triede Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde vtedy učili predstavitelia generácie nazvanej L. Burlasom „slovenská hudobná moderna” – Alexander Moyzes, Ján Cikker a neskôr Dezider Kardoš a analyzuje aj občas konfliktné vzťahy pedagóga a žiaka. Napokon charakterizuje tvorbu vtedajších mladých skladateľov. Mená Ilja Zeljenka (1932-2007), Peter Kolman (1937), Ladislav Kupkovič (1936), Roman Berger (1930) a Miro Bázlik (1931) sú v intektuálnej societe dobre známe, ich tvorba už menej. Príčiny tohoto stavu sú najmä v tom, že táto hudba v rokoch normalizácie bola stiahnutá z repertoáru. Niektorí skladatelia po roku 1968 emigrovali a tí, čo zostali doma, často v rezignácii opúšťali svoje avantgardné predstavy zo šestdesiatych rokov. Po roku 1989 sa bolo možno opäť s touto tvorbou stretnúť najmä na prvých festivaloch Melos-Étos, a dnes generácia, ktorá tvorila okruh záujemcov o ich dielo, je na odchode. Pozornosť si zasluhujú aj ďaľší skladatelia uvedení v knihe, medzi nimi aj tí, ktorí prispeli už v šestdesiatych rokoch k obnoveniu duchovne zameranej hudby u nás (Tadeáš Salva, Ivan Hrušovský).

Posledná kapitola Súvislosti uvádza čitateľa do najzaujímavejších úvah celej knihy, pretože tu máme príležitosť spoznať Chalupkov pohľad na prínos celej skladateľskej generácie. Všíma si ich podobnosti aj rozdiely v prístupe ku kompozícii, všíma si práve ten faktor ich tvorby, na ktorý upozorňoval pred rokmi Ladislav Burlas. Úsilie o nadviazanie kontaktu s aktuálnym dianím vo svete (akulturácia) je azda najvýznamnejším odkazom tohto obdobia v slovenskej hudbe. Obdobie po roku 1970 však takejto hudobnej „ceste do Európy” ukázalo červenú a celý proces sa musel opakovať o dvadsať rokov neskôr...

Cennou súčasťou knihy sú Dokumenty. Sú v to vybrané rozhovory so skladateľmi vtedajšej mladej generácie a ďaľšie významné texty, z rokov 1956-71, publikované väčšinou v časopise Slovenská hudba. K tomu patrí aj priložené CD s dnes už historickými ukážkami z ich diel. Nie je veľa kníh, s ktorými by bolo možné Chalupkovu Slovenskú hudobnú avantgardu porovnať. Kniha Ladislava Burlasa s názvom Slovenská hudobná moderna vyšla ešte v roku 1983 (Obzor Bratislava), a hoci hodnotenie tvorby staršej generácie (Moyzes, Suchoň, Cikker) prináša v mnohom objektívnejší pohľad ako kedykoľvek predtým, vtedajšia doba ju poznačila. Zaujímavé porovnanie ponúkajú aj dobre známe Dejiny hudby (Ikar 2006). Autorka Naďa Hrčková bola priamym účastníkom diania v slovenskej hudbe šestdesiatych rokov a jeden z dielov tohoto rozsiahleho diela sa venuje širšiemu prehľadu tragického vývoja východoeurópskej hudby v 20. storočí. Chalupkova práca v tomto kontexte je užšie zameraná na krátke ale významné obdobie slovenskej hudby a prináša príležitosť sa s ním dobre oboznámiť.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.