Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Štát proti Židom

Číslo 1/2012 · Tomáš Gerboc, SVD · Čítanosť článku: 9023
 

I. VÝVOJ PROTIŽIDOVSKÉHO ZÁKONODARSTVA V SR1

Protižidovské zákony vytvorené v (prvej)2 Slovenskej republike boli determinované a priamo ovplyvňované udalosťami, ktoré sa udiali v Československej3 a neskôr Slovenskej republike v rokoch 1938-1945.

I preto je potrebné v úvode predkladaného profilu uviesť aspoň zopár faktov, ktoré ozrejmia udalosti a súvislosti späté so židovskou otázkou a protižidovskými opatreniami, pod ktoré zahŕňame opatrenia vo forme zákonov, nariadení a vyhlášok. Ich vyhlásenie a uplatňovanie priamo súvisí so životnými osudmi Božích služobníkov Tomáša Munka, novica Spoločnosti Ježišovej, a jeho otca Františka Munka.4

Tridsiate roky dvadsiateho storočia boli poznačené vzostupom totalitných režimov ako v strednej, tak i vo východnej Európe. Nástup politických systémov ako nacizmus a fašizmus v Nemecku5 a Taliansku sa prejavil aj vplyvom (ich prenesením) na menšie štáty, v ktorých politický systém s národnostným princípom (poukazujúc na hospodárske súvislosti) našiel svojich priaznivcov.

Československá republika, ktorá vznikla na sklonku 1. svetovej vojny (28. október 1918), bola jedným z týchto štátov. Úplný príklon k totalitnému systému v susednom Nemecku bol prezentovaný predovšetkým v Sudetonemeckej strane (Sudetendeutsche Partei - SdP), ktorá mala celoštátnu pôsobnosť. Na slovenskej časti územia bola reprezentovaná predovšetkým Karpatonemeckou stranou (Karpatendeutsche Partei - KdP). Okrem KdP však sympatie k nacizmu v slovenskej časti republiky prevládali i u časti politikov Slovenskej ľudovej strany, neskôr premenovanej na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu6 (HSĽS), predovšetkým v časti nazvanej „radikálne krídlo“.

Československá republika bola po tzv. „Mníchovskom diktáte“ (právne Mníchovská dohoda z 29. septembra 1938) nútená odstúpiť v prospech Tretej ríše veľkú časť svojho územia (tzv. „Sudety“). Po odtrhnutí „Sudet“ a neistej politickej situácii v Československu vznikla 6. októbra 1938 tzv. „Žilinskou dohodou“ v slovenskej časti republiky samostatná autonómna vláda, ktorú viedol kňaz Jozef Tiso. Vyhlásená bola autonómia, ktorá bola následne 19. novembra 1938 odobrená Národným zhromaždením Republiky československej, ktoré prijalo zákon o autonómii Slovenskej krajiny.7

Po vyhlásení autonómie a vytvorení autonómnej vlády sa začal pomaly meniť politický systém v Slovenskej krajine. Veľký posun od demokracie sa naplno prejavil, i keď nebol len túžbou tých, ktorí boli pri moci, po vyhlásení samostatnosti v marci 1939.

Dôvody antisemitizmu na Slovensku

V hospodárskom živote na Slovensku zohrávala židovská menšina významnú pozíciu. Židia zastávali funkcie (zväčša tie najvýznamnejšie) predovšetkým v priemysle, obchode a poľnohospodárstve. Ďalším významným priestorom, v ktorom sa pohybovali, bol maloobchod a remeslá. Pokiaľ išlo o služby a slobodné povolania, predstavovali veľkú časť lekárov, právnikov, učiteľov, či dôstojníkov v armáde. Celkovo zastávali vo vysokom počte8 pozície v štátnej službe (podľa štatistík z roku 1930 v profesii advokáta pracovalo z celkového počtu približne 50%, v obchode a službách pracovalo 49,5% a v lekárskej a zdravotnej starostlivosti 34% Židov; vo verejnom sektore bolo zamestnaných viac ako tridsaťtisíc Židov). I podľa tohto malého názorného príkladu je možné vidieť, že slovenská spoločnosť bola sčasti pod vplyvom židovskej minority, čo bolo vnímané dosť negatívne.

Mnohí ľudia mali v pamäti i posledné roky existencie Rakúsko-Uhorskej monarchie, keď boli Židia vnímaní ako vykorisťovatelia chudobného obyvateľstva, a tiež i ako maďarizátori. I preto by sme pri podrobnejšom skúmaní dejín narazili na mnohé nepokoje namierené proti Židom na sklonku monarchie, resp. po jej zániku a vzniku národných štátov, nástupcov Rakúsko-Uhorska.9

Ak hovoríme o prenasledovaní Židov v autonómnej Slovenskej krajine a následne v Slovenskej republike, udalosti je možné rozdeliť na 3 etapy :

1. jeseň 1938 – leto 1940
2. júl 1940 – august 1944
3. september 1944 – apríl 1945

I.1. 1.ETAPA: JESEŇ 1938 – LETO 1940

Prvé nepokoje a opatrenia na Slovensku: október 1938 – marec 1939

Následkom udalostí z konca septembra 1938 (Mníchovský diktát) a začiatkom októbra 1938 (autonómia Slovenska) sa v Bratislave, v centre mesta pred hotelom Carlton, udiala 1. novembra demonštrácia Židov, ktorí požadovali pripojenie Slovenskej krajiny k Maďarskému kráľovstvu. V tomto hoteli boli v danom čase ubytovaní delegáti, dôstojníci a vyslanci Maďarského kráľovstva.10

3. novembra 1938, deň po tom, ako bola podpísaná Viedenská arbitráž a Slovenská krajina bola prinútená vzdať sa časti svojho územia, bola v Bratislave prvá protižidovská demonštrácia. Došlo k nej pravdepodobne z dôvodu židovskej orientácie na Maďarsko a ich prihlasovaniu sa počas sčítania obyvateľstva predovšetkým k maďarskej národnosti. I týmto si táto menšina získavala mnohých nepriateľov, predovšetkým medzi tými, ktorí bojovali a usilovali sa o samostatnosť Slovenska. Zároveň bola ako zámienka použitá i demonštrácia Židov za pripojenie k južnému susedovi z 1. novembra. Organizátorom akcie bola Hlinková garda. Počas samotnej demonštrácie a nepokojov došlo k rozbíjaniu okien na domoch, kde bývali Židia, demolovaniu výkladov obchodov, ktoré patrili Židom a vykrikovaniu protižidovských hesiel.11 Podobná akcia sa udiala i v noci zo 4. na 5. novembra 1938 v Nitre.12

Výsledkom týchto udalostí bolo vládne nariadenie – rozkaz ministerského predsedu13 zo dňa 4. novembra 1938, ktorým bolo nariadené, aby boli najneskôr do nasledujúceho dňa (t.j. 5. novembra) zadržaní Židia v jednotlivých obvodoch miestnej samosprávy bez hmotných prostriedkov, bez domovskej príslušnosti v danej obci, nemajetní, aby boli následne „postrkovaní“14 i s rodinnými príslušníkmi za nové hranice republiky v hromadných transportoch nákladnými autami. Taktiež aby bolo Židom poskytnuté stravné, aby boli zaistení a transportovaní Židia vyvezení za hranice aspoň niekoľko kilometrov (v rámci možnosti a v závislosti od miestnych pomerov). Bolo nariadené, aby boli zaistení všetci Židia, ktorých majetok bol odhadnutý na sumu vyššiu ako 500 tisíc Kč. Ich zaistenie bolo odôvodnené snahou o zmarenie emigrácie s možným vývozom majetku.15 Neskôr bol novým nariadením rozkaz pozmenený – transportovaní mali byť len Židia bez československej štátnej príslušnosti a bezdomovci.16 V rámci tejto akcie bolo z územia Slovenskej krajiny vyvezených viac ako 7 000 Židov.

Vysťahovanie spomenutého obyvateľstva nebolo trvalé – už od 5. novembra sa niektorí šťastnejší „vysťahovalci“ vrátili späť na územie Slovenska. Aj na území Maďarského kráľovstva zasiahli orgány a začali zaisťovať, sústreďovať a navracať vyvezencov na ich domovské územie. Týchto slovenské pohraničné oddiely nechceli prijať, a preto sa popri novej demarkačnej čiare, ktorá bola novou hranicou, vytvorili tábory Židov, ktorých nechcela ani jedna strana. Tábory vznikli pri obciach Veľký Kýr či Miloslavov.17 Návrat do domovov nebol spočiatku možný, až od 8. novembra sa mohli občania ČSR s domovskou príslušnosťou na Slovensku navrátiť. Maďarská vláda využila situáciu a snažila sa k Židom zo Slovenska pripojiť i Židov, ktorí po arbitráži pripadli k Maďarsku. Takto ich chceli vyhnať za hranice. Týmto bol však vstup odopretý. Museli ostať v pohraničí a neskôr boli sústredení v kolóniách a boli zaraďovaní ako prví do transportov na vysťahovanie, predovšetkým do Palestíny.18

Prvé zásahy proti Židom v autonómnom Slovensku vyvolali ohlas ako vo svete tak i v domácej spoločnosti. Vyššie spomenuté udalosti mali vplyv i na tie ďalšie a je možné povedať, že boli len akousi predzvesťou budúcej protižidovskej politiky, ktorá bola ovplyvnená dvoma faktormi: vonkajším (vplyv Nemecka) a vnútorným (formovanie skupiny, tzv. pravicového krídla HSĽS, ktoré malo na židovskú otázku podobný názor ako predstavitelia Nemecka).

Prvým „programom“ týkajúcim sa riešenia otázky Židov bol návrh Ferdinanda Ďurčanského, pozostávajúci z ôsmich bodov. Tento mal obmedziť pôsobnosť Židov v zamestnaniach a upraviť získavanie a nakladanie s majetkom. Návrh bol akousi úpravou zákona o ríšskom občianstve z roku 1935 v Nemeckej ríši. Návrh riešenia však nebol prijatý.19

Ústrednej česko-slovenskej vláde bol začiatkom decembra 1938 predložený návrh, resp. požiadavka autonómnej vlády, aby sa začala riešiť židovská otázka. Nestretla sa však s podporou. Komisia na riešenie židovskej otázky bola zriadená až v druhej polovici januára 1939, keď bola krajinskou vládou v Bratislave vytvorená päťčlenná komisia – tzv. židovský výbor. Komisia pracovala len do vzniku samostatného Slovenského štátu. Napriek krátkemu času pôsobenia, pripravovala komisia pod vedením Karola Sidora vydanie židovského kódexu. Kódex mal definovať pojem Žid a obsahovať smernice pre hospodárske a spoločenské obmedzenia Židov.20

Pokiaľ šlo o priame zásahy, v období autonómnej vlády došlo na Slovensku k zrušeniu – rozpusteniu politických strán. Po Komunistickej (október 1938) a Sociálnodemokratickej strane (november 1938) bola zrušená i Židovská strana a Zjednotená socialisticko-sionistická strana (november 1938). V nadchádzajúcich voľbách v decembri 1938 tak židovské strany nemohli predložiť svoje kandidátky a Židom bol takto zamedzený vstup do politiky cez vlastnú stranu. Navyše, ani za zvyšné nezrušené strany (zjednotené v HSĽS-SSNJ) nemohol do Snemu Slovenskej krajiny kandidovať žiaden Žid. Takto bola židovská minorita postavená mimo politické dianie.

Pokiaľ ide o samotnú Česko-slovenskú republiku (tzv. druhá republika), nebol oficiálne prijatý žiaden zákon, ktorý by zakazoval Židom hospodársku, ekonomickú či inú činnosť. Viacero návrhov bolo prerokúvaných. V nich sa uvažovalo o hospodárskych, sociálnych i ekonomických obmedzeniach. Niektoré druhy povolania mali byť pre Židov neprístupné a mali byť postupne odstránení z profesionálnych pozícií, k čomu však nakoniec nedošlo. Nielen krajná pravica v HSĽS však predkladala návrhy na riešenie – napomáhali tomu i majetnejší Židia s vidinou ďalšieho možného zisku. Do vzniku samostatnej Slovenskej republiky tak nebolo prijaté žiadne významnejšie obmedzenie, ktoré by narušovalo život Židom, i keď spoločnosť, podporovaná predovšetkým médiami – tlačou –, začala vnímať ráznejšie a ostrejšie vystupovanie a komentovanie židovskej minority.

V židovskej spoločnosti sa objavila i snaha o vysťahovanie sa z ČSR. Mnohé rodiny, predovšetkým lepšie finančne zabezpečené, sa snažili o emigráciu z republiky, pričom sa u nich objavila i snaha vziať so sebou majetok, nielen vo forme financií, ale i v hnuteľnej podobe.21

Opatrenia voči židovskej minorite od vzniku Slovenskej republiky po rokovania v Salzburgu: marec 1939 – júl 1940

Prvé opatrenia a snahy o vysídlenie Židov z územia Slovenska neskončili podľa predstáv politikov, ktorí za nimi stáli. Ani relatívna samostatnosť pri rozhodovaní v rámci autonómie nebola dostatočnou zárukou na možnosť voľného riešenia židovskej otázky.

Nové podmienky a pomery nastali po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 14. marca 1939. Republika vznikla s veľkým zahraničným prispením – hlavným „dobrodincom“ sa stala Nemecká ríša. Okrem deklarovanej podpory republike však Ríša požadovala úzke prepojenie politiky (tak domácej, ako i zahraničnej) a hospodárstva. „Ochranná zmluva“22 podpísaná 23. marca v Berlíne bola silným ohnivkom, ktorým sa Slovensko dostalo do úzkej spolupráce a prepojenia s Nemeckom a jeho politikou, predovšetkým zahraničnou. Jedným z dôležitých aspektov nemeckej a slovenskej „spolupráce“ bolo riešenie židovskej otázky, ktorá sa tak dostávala na scénu na základe apelu zvonku i zvnútra. Pokiaľ uvažujeme o vonkajšom vplyve, nie je nutné ho komentovať. Dôvody boli a sú známe. Pokiaľ šlo o postoj domácich politikov či jednotlivých občanov, ich postoj a dôvody boli čisto hospodárskeho rázu – záujem o zmocnenie sa majetku po Židoch, ktorí by boli zbavení práv a následne vyhnaní zo svojho majetku. Preto väčšina prijatých opatrení mala prevažne hospodársky a sociálny charakter, i keď hospodársky záujem jednoznačne prevyšoval. Židovská menšina na Slovensku v počte približne 87 tisíc obyvateľov (podľa sčítania z roku 1930 to bolo na Slovensku 137 tisíc /4,1% obyvateľstva/ Židov z pohľadu náboženskej príslušnosti, v roku 1940 bol odhadovaný počet na 87 tisíc /3,3%/) však disponovala približne 40% majetku národného hospodárstva.23

Na rokovaniach vlády prevážil názor, aby bol postupne zredukovaný percentuálny pomer vplyvu Židov na hospodárstvo k percentuálnemu pomeru ich počtu v republike. Redukcia vplyvu sa mala diať postupne niekoľkými krokmi. Časť verejnosti, nabudená niektorými aktívnymi politikmi radikálnych názorov, si žiadala okamžité, nekompromisné a radikálne riešenie židovskej otázky (takto to bolo prezentované predovšetkým v tlači24).

Ešte pred vydaním niektorých zákonných noriem však boli Židia diskriminovaní a bolo im ublížené, ako na majetku, tak i na ich mene. Známe je organizovanie „pracovných oddielov“ zo Židov v niektorých mestách. Tieto oddiely slúžili na vykonávane prác prospešných pre mesto, avšak neexistovala na to žiadna právna smernica či pokyn. Ničím výnimočným nebolo ani zabavovanie majetku židovských rodín a židovských náboženských obcí (napr. rituálne nože, rôzny majetok, predmety z predajní). Diskriminačnými boli i opatrenia, s ktorými sa v dennom živote Židia stretávali na verejnosti – rôzne heslá, pokriky či kampaň v dennej tlači. Nemenej aktuálne bolo i vymedzovanie priestoru, v ktorom sa Židia mohli pohybovať. I preto bolo už v prvých mesiacoch po vzniku republiky, predovšetkým u nemeckej menšiny, vidieť, ako jej príslušníci vyháňali z verejných priestranstiev a z kaviarní, barov a reštaurácií Židov. V tomto období však na legalizovanie takéhoto konania nebola vydaná žiadna právna norma, čo okrem podpory vzbudzovalo u časti obyvateľstva i odpor.25

Po vzniku Slovenskej republiky boli prijaté opatrenia (uvádzame ich nižšie v poradí, v akom boli prijaté), ktoré upravovali pôsobnosť a vplyv Židov na vývoj v republike v oblasti hospodárskej, ekonomickej, sociálnej a spoločenskej. Tieto nariadenia boli len kontinuálnou snahou o postupnú elimináciu vplyvu Židov na spoločnosť a postupné prebratie (i keď v samotnej podstate šlo o zákonmi legalizovanú formu privlastňovania si cudzieho majetku za protihodnotu) nadobudnutého majetku.26

Vládne nariadenie o vymedzení pojmu Žida a usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach zo dňa 18. apríla 193927

Prvým konkrétnym krokom, ktorým sa začalo prenasledovanie židovského obyvateľstva v novovzniknutej republike, bolo vydanie vládneho nariadenia č. 63/1939 Sl.z.28 z 18. apríla 1939. Nariadenie bolo podpísané predsedom a ministrami vlády a nadobudlo platnosť v deň zverejnenia v Slovenskom zákonníku, čo sa udialo 20. apríla 1939. Nariadenie sa delilo na tri časti a trinásť paragrafov. Prvá časť bola venovaná vymedzeniu pojmu Žid (§ 1-2), druhá vymedzovala usmernenie počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach (advokácia, verejné notárstvo, redaktorstvo; § 3-12) a tretia obsahovala záverečné ustanovenia (§ 13).

Podľa prvej časti a predovšetkým podľa § 1. bol za Žida (základom pri tejto definícii boli čisto náboženské kritéria!) pokladaný každý, bez ohľadu na pohlavie a štátnu príslušnosť, kto nebol pred 18. októbrom 1918 kresťanom a naopak, bol izraelitského vierovyznania (ak po 18. okt. 1918 prestúpil na kresťanskú vieru, i tak bol pokladaný za Žida); kto pochádzal aspoň z jedného židovského rodiča a v čase vydania nariadenia bol bez konfesie. Za Židov sa pokladali i potomkovia rodičov a manžel, či manželka Žida (po dobu trvania manželstva). Taktiež i druh takéhoto partnera (ak žijú v mimomanželskom spoločenstve ako i ich spoloční potomkovia).

V druhej časti (§ 3) bol upravený počet Židov pracujúcich ako advokátov podľa percentuálneho počtu obyvateľstva – na 4% v jednotlivých advokátskych komorách. § 4 bol smernicou na vyškrtnutie Žida zo zoznamu advokátov. V § 5 bolo umožnené Ministrovi pravosúdia29, aby ponechal pracovať v advokácii Židov, ktorých služby boli potrebné a nenahraditeľné nad počet (limit 4%, ponechaní však nesmeli prekročiť limit 10% z počtu členov komory). § 7 dovoľoval advokátovi Židovi zastupovať len stránky židovské, nesmel zastupovať v súdnom spore iných klientov, okrem výnimky, keď by v danom okrese nebol advokát nežid. § 9 zakazoval bez výnimky pre Židov vykonávanie funkcie verejného notára. § 10 umožňoval Židom vykonávať povolanie redaktora, ale len pre časopis určený židovským komunitám s príslušným označením. § 12 pamätal na tresty pre nežidov, ktorí by po vyhlásení tohto nariadenia napomáhali Židom nedovolene zotrvať alebo vykonávať povolanie (väzenie do troch mesiacov a peňažný trest).

Prijatím tohto vládneho nariadenia sa začalo cielené a vedomé prenasledovanie židovského obyvateľstva v Slovenskej republike. Všetky nasledujúce zákony, nariadenia a vyhlášky pokračovali v snahe o eliminovanie „odvekého nepriateľa30“, za akých boli Židia považovaní a nálepkovaní politikmi a propagandistickou rétorikou.

Vládne nariadenie o vylúčení Židov z verejných služieb zo dňa 24. apríla 1939

Na základe nariadenia č. 74/1939 Sl.z. viac nesmel byť Žid (§ 1) štátnym zamestnancom (v žiadnom podniku, ústave alebo inštitúcii, ktorej zriaďovateľom bol štát). Opäť sa počítalo s výnimkou, ktorá však bola rezervovaná ministrovi hospodárstva, resp. príslušnému ministrovi, v ktorého rezorte mal pracovať. Pracovný pomer mal byť pre zamestnancov, ktorých sa to týkalo, ukončený najneskôr k 1. 1. 1940 (§ 2).

Vládne nariadenie o dôverníkoch a dočasných správcoch v priemyselných, obchodných a remeselných podnikoch a v iných majetkových podstatách zo dňa 20. júna 1939

Nariadenie č. 137/1939 Sl.z. malo zabezpečiť kontrolu nad majetkom, ktorý bol v rukách Židov a v podstate ním začal v SR proces arizácie. Na základe tohto nariadenia boli do podnikov dosadení dôverníci, z ktorých sa často neskôr stali arizátori. Spočiatku šlo o väčšie podniky, postupne sa pod „kontrolu“ dostali všetky podniky, ktorých majiteľom boli Židia, ako to predstavovalo nariadenie č. 327/1939 Sl.z.

Vládne nariadenie o súpise poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve Židov zo dňa 21. júna 1939

Na základe nariadenia č. 147/1939 Sl.z. bol vykonaný súpis všetkých židovských poľnohospodárskych nehnuteľností, pričom Židia stratili postupne právo aktívne so svojím majetkom nakladať – získavať nový. Na toto nariadenie nadväzoval zákon 46/1940 Sl.z. o slovenskej pozemkovej reforme. Týmto zákonom boli doplnené smernice nakladania s nehnuteľným majetkom Židov. Židia mali definitívne zakázané pôdu kupovať, darovať a dávať do árendy. Poľnohospodársky majetok Židov nebol skonfiškovaný, postupne mal byť vykúpený Štátnym pozemkovým úradom. S pôdou štát nakladal prostredníctvom Úradu na vykonanie pozemkovej reformy.

Vládne nariadenie o úprave vojenskej povinnosti Židov zo dňa 21. júna 1939

Na základe nariadenia č. 150/1939 Sl.z. boli všetci Židia v armáde prevelení do oddielov, z ktorých sa vytvorili osobitné pracovné útvary slúžiace bez zbrane. Ich náplňou bola manuálna zabezpečovacia (podporná) práca. Doplnením bolo neskoršie nariadenie č. 230/1939 Sl.z. zo dňa 19. septembra 1939 taktiež o úprave vojenskej povinnosti Židov, ktorým boli všetci Židia v armáde sa zdržiavajúci (slúžiaci i v zálohe) zbavení všetkých svojich hodností.

Vládne nariadenie o vylúčení Židov z práv na verejné lekárne a o usmernení počtu židovských zamestnancov v lekárňach zo dňa 26. júna 1939

Týmto nariadením č. 145/1939 Sl.z. bolo stanovené, že Židia nesmú byť majiteľmi alebo koncesionármi (koncesia – úradné povolenie k prevádzkovaniu živnosti) verejnej lekárne.31

Obežník Ministerstva školstva a národnej osvety č. 11/31-1939 zo dňa 16. júla 1939

Ministerstvo školstva a národnej osvety vydalo 16. júla 1939 obežník, v ktorom žiadalo všetky riaditeľstvá stredných škôl a učiteľských ústavov, aby od tohto dátumu prijímali za žiakov do škôl a ústavov židovské deti len v počte 4% z celkového počtu žiakov z prvej triedy (prijatých v daný rok do prvej triedy).

Ústavný zákon o Ústave Slovenskej republiky zo dňa 21. júla 1939

21. júla 1939 prijal Slovenský snem Ústavný zákon o ústave Slovenskej republiky pod č. 185/1939 Sl.z. I keď sa v ňom priamo nehovorí o židovskej minorite v novej republike, viacero častí, ktoré sa vyjadrujú k činnosti úradov a k ľudským i občianskym právam obsahujú dodatky, v ktorých sa poukazuje na možnú zmenu a úpravu novým nariadením alebo zákonom. Hlava 11, § 88, sa vyjadruje k možnosti plniť si náboženské povinnosti a uvádza, že sa „zabezpečuje právo voľne si plniť náboženské povinnosti, nakoľko to neodporuje ustanoveniam zákona, verejnému poriadku a kresťanským mravom“. Vo vzťahu k židovskej menšine boli práve zákony, nariadenia a uznesenia pozmeňované plne v neprospech Židov.

Vládne nariadenie o usmernení počtu Židov pri výkone lekárskej praxe zo dňa 25. júla 1939

Nariadenie č. 184/1939 Sl.z. prinieslo prísne zníženie stavu lekárov židovského náboženstva na limit 4% z celkového počtu zamestnaných. Išlo o postih ďalšej významnej vrstvy spomedzi Židov.

Branný zákon Slovenskej republiky zo dňa 18. januára 1940

Šlo o zákon č. 20/1940 Sl.z., ktorým sa definitívne vyriešila otázka brannej povinnosti na Slovensku. Z pohľadu Židov bol najdôležitejším § 38, ktorý určoval ich zaradenie do kategórie Žid – robotník.32 Služba po nástupe trvala pre „robotníkov“, rovnako ako pre vojakov pri zbrani, 24 mesiacov. Takto došlo k vyradeniu Židov (i Cigánov) z armádnych zložiek (nie de iure, ale de facto, nakoľko vykonávali službu nie pri zbrani, ale pri práci) a zaradeniu do služby v pracovnej skupine.

Branný zákon č. 20/1940 Sl.z. bol doplnený nariadeniami s mocou zákona č. 129/1940 o pracovnej povinnosti a č. 130/1940 Sl.z., obe zo dňa 29. mája 1940 o dočasnej úprave pracovnej povinnosti Židov a Cigánov. V nich boli Židia a Cigáni prepustení z brannej služby a bolo im nariadené, aby počas roka vykonávali práce na obranu štátu v dobe dvoch mesiacov. Šlo o mužov vo veku 20 - 50 rokov. Od toho výkonu sa dalo vykúpiť zaplatením stanoveného poplatku. 26. marca 1943 Snem prijal nový Branný zákon SR č. 30/1943 Sl.z., ktorým sa však pre obyvateľov hlásiacich sa, resp. zaradených k židovskému vierovyznaniu nič nemenilo.

Zákon o pozemkovej reforme zo dňa 22. februára 1940

Zákon č. 46/1940 Sl.z. bol pokračovaním vládneho nariadenia č. 147/1939 Sl.z.33 Vydanie tohto zákona bolo uspokojením „dávnej túžby“ po parcelácii židovských pozemkov a i preto bolo na verejnosti prijaté veľmi pozitívne.34

Zákon o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch zo dňa 25. apríla 1940

Zákon č. 113/1940 Sl.z., známy aj ako „prvý arizačný zákon“, napomáhal vyraďovať Židov z hospodárskeho a verejného života. Na základe tohto zákona nebolo možné nežidom zamestnávať Židov, resp. Židom zamestnať sa v pracovnom, služobnom alebo učebnom pomere u nežidov. Pre jednotlivca bolo možné získať výnimku, tá však bola rezervovaná pre Ústredný hospodársky úrad, ktorý nutnosť udelenia výnimky posudzoval.35

Dôležitou časťou bola definícia „židovského podniku“ (§ 9) a úprava prevodu (nútený predaj; § 4) majetku zo Židov (neárijcov) na nežidov (árijcov), teda samotná arizácia. Zákon pamätal i na prípad, keď nemalo dôjsť k arizácii, takýto majetok mal byť zlikvidovaný. Na tento zákon nadväzoval zákon č. 210/1940 Sl.z. z 3. septembra 1940, tzv. Zmocňovací ústavný zákon, ktorým bola vláda SR splnomocnená, aby vykonala všetky opatrenia vo veci arizácie židovského majetku – vyradenia Židov z hospodárskeho a sociálneho života v SR. Súčasťou zákona bola podmienka, aby židovský majetok prešiel do vlastníctva kresťanov. Zákonom z apríla 1940 oficiálne začala arizácia židovského majetku v SR.

Vládne nariadenie o používaní štátneho znaku, štátnej pečate, štátnej vlajky a štátnej zástavy zo dňa 30. apríla 1940

Nariadením č. 118/1940 Sl.z. Židia stratili právo na používanie všetkých symbolov a znakov Slovenskej republiky, ako i iných štátnych úradných označení mimo úkonov spojených s vykonávaním ich služby ako zamestnancov štátu.

Vládne nariadenie o zriadení Hudobnej komory zo dňa 17. mája 1939

Nariadenie č. 116/1939 Sl.z. vylúčilo Židov z Hudobnej komory a zakazovalo im organizovanie v oficiálnych štátnych združeniach. Neskôr prijatý tzv. „Židovský kódex“ odoprel Židom i verejnú skladateľskú činnosť.

Vládne nariadenie s mocou zákona o zákaze rituálnych porážok a o povinnosti omračovať niektoré zvieratá pred zabitím zo dňa 19. júna 1940 Nariadenie č. 153/1940 Sl.z. obmedzilo Židov (postavilo ich mimo zákon) vo výkone náboženských zvykov a tradície pri vykonávaní kultu a príprave čistých jedál, ktoré prikazovala ich viera a náboženský kult.

I.2. 2. ETAPA: JÚL 1940 – AUGUST 1944

Salzburské rokovania (27. - 28. júla 1940) boli výsledkom nespokojnosti Adolfa Hitlera a jeho zahraničnej politiky voči Slovensku. Nespokojnosť so snahou o nezávislú politiku Slovenska a stagnácia riešenia židovskej otázky boli dôvodom jeho zásahu do vnútorných záležitostí. Na základe tohto angažovania sa Nemecka došlo na Slovensku k politickým zmenám (výmena ministrov vo vláde) a následne i k zmene zákonodarstva, ktoré obmedzilo predovšetkým židovskú menšinu. Po rokovaniach v Salzburgu sa do vlády a na rozhodujúce posty dostali sympatizanti nemeckého národného socializmu – radikáli z HSĽS. V tomto období sa aktivizoval predovšetkým predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach. Mach v zmysle kompetencií, ktoré s úradom získal, začal s vydávaním nariadení, smerníc a vyhlášok, ktoré začali v stále väčšej miere obmedzovať Židov.36

Súčasťou sprísnenia pomerov a „kontroly“ zo strany Nemeckej ríše bol i príchod nemeckých poradcov – „beráterov“.37 V prípade židovskej otázky šlo o príchod poradcu Dietra Wislicenyho38. Ten od svojho príchodu, spoločne so zborom poradcov a v súčinnosti s radikálmi, ktorí boli miestami nadchnutí každou nemeckou myšlienkou, začal presadzovať a určovať smer protižidovskej politiky. Výsledkom tohto obdobia boli zákony, ktoré ešte vo väčšej miere obmedzili postavenie židovského obyvateľstva v hospodárstve a školstve. Priniesli zamedzenie osobného vlastníctva, slobody (zriadením sústreďovacích táborov) a postupne viedli k vývozu väčšej časti Židov do nemeckých koncentračných táborov.

Nariadenie vlády s mocou zákona o súpise židovského majetku zo dňa 30. augusta 1940

Nariadenie č. 203/1940 Sl.z. ukladalo Židom ako povinnosť vykázať majetok (nahlásiť, uviesť stav) v osobnom vlastníctve ako v SR, tak i v zahraničí. V tomto období vstúpil do procesu obmedzovania Židov i Ústredný hospodársky úrad, ktorý získal kompetencie k vydávaniu nariadení a vyhlášok.39

Nariadenie vlády o úprave niektorých právnych pomerov Židov vo veciach školstva a vzdelávania zo dňa 30. augusta 1940

Nariadenie č. 208/1940 Sl.z. rozhodlo o tom, že všetci Židia v republike boli vylúčení zo systému vzdelávania na školách a ústavoch. Výnimku tvorili školy ľudové.

Vládne nariadenie o povinnosti odovzdať cestovné pasy zo dňa 14. septembra 1940

Nariadenie vlády s mocou zákona č. 215/1940 Sl.z. prinútilo Židov zdržiavajúcich sa na území Slovenskej republiky s trvalým pobytom, aby odovzdali svoje pasy na príslušných úradoch. Takto bol zamedzený slobodný pohyb Židov a zavedená kontrola pred vysťahovaním.

Vládne nariadenie o vylúčení Židov z oprávnení viesť slovenské motorové vozidlá a o povinnosti Židov - držiteľov slovenských motorových vozidiel mať vodiča motorového vozidla nežida zo dňa 14. septembra 1940

Nariadenie č. 216/1940 Sl.z. s mocou zákona zakazovalo Židom viesť motorové vozidlá. Ako hovorí samotné znenie nariadenia, nebolo zakázané motorové vozidlo vlastniť, avšak ak ho chcel Žid používať, musel mať vodiča nežida.

Vládne nariadenie o Ústredni Židov40 zo dňa 26. septembra 1940

V rokoch 1938-1940 bola zastupujúcou inštitúciou Židov Židovská ústredná úradovňa. Vládne nariadenie č. 234/1940 Sl.z. vytvorilo nový orgán, verejno-právnu inštitúciu pre Židov, ktorý ich mal organizovať a zastupovať všetky ich požiadavky a potreby. Členstvo v Ústredni bolo povinné pre každého Žida žijúceho v SR. Vznikom Ústredne súčasne zanikli všetky spolky a organizácie (ich majetok pripadol Ústredni), ktoré zastrešovali akúkoľvek činnosť Židov na území SR. Povolená bola jedine organizácia náboženských obcí.

Napriek tomu, že Ústredie Židov malo zastupovať svojich „klientov“, jeho činnosť, poslanie a úlohy boli kontrolované, resp. určované zakladateľom, ktorým sa stal Ústredný hospodársky úrad. Najvýznamnejším z poslaní ÚŽ bolo v r. 1941 uvoľňovanie židovských bytov pre nežidov – árijcov a v r. 1942 vykonávanie, resp. zabezpečovanie deportácií.

Vládne nariadenie o úprave niektorých právnych pomerov Židov vo veciach školstva a vzdelania

Nariadením č. 255/1940 Sl.z. z 11. októbra 1940 bolo pozmenené nariadenie č. 208/1940 Sl.z. Židia boli vylúčení z účasti na všeobecnom, štátom deklarovanom, vzdelaní týkajúcom sa všetkých stupňov okrem ľudových škôl. Nemohli si zriadiť žiadny typ školy okrem ľudových škôl, pričom v štátnych ľudových školách prebehla segregácia žiakov v oddelených triedach. Navyše sa Židom neuznávali doklady o vzdelaní, a teda ani vzdelanie dosiahnuté v zahraničí. Touto novelou však boli Židia, ktorí prestúpili pred účinnosťou nariadenia do štátom uznanej kresťanskej cirkvi, vyňatí spod účinnosti.

Vládne nariadenie o zamestnávaní Židov zo dňa 11. októbra 1940

Nariadenie č. 256/1940 Sl.z. pozmeňovalo nariadenie č. 113/1940 Sl.z. Na základe tohto nariadenia s mocou zákona bolo zakázané zamestnať Žida v služobnom, pracovnom alebo učebnom pomere bez vydania povolenia od ÚHÚ (zrušená bola kvóta 4%, podľa ktorej mohol byť percentuálny počet zamestnancov tvorený Židmi). Ak mal niekto v podniku zamestnaných Židov, musel požiadať o pracovné povolenie ÚHÚ (najneskôr do 15. 11. 1940). Podľa tohto nariadenia bolo možné pracovné povolenie bez udania dôvodu ÚHÚ odňať (s výpovednou lehotou). Doplnením tohto nariadenia bolo nariadenie č. 305/1940 Sl.z. z 30. novembra 1940.

Nariadenie vlády o židovských podnikoch zo dňa 30. novembra 1940

Nariadenie vlády č. 303/1940 Sl.z., známe ako „druhý arizačný zákon“, priamo nadväzovalo na zákon č. 210/1940 Sl.z., pričom udelilo silnú pozíciu ÚHÚ, ktorý mal ako jediný možnosť určiť povahu majetku a nakladania s ním. Na základe tohto nariadenia (§ 2) bolo jasne definované, ktoré podniky sú židovské (definoval podmienky, za ktorých je možné o majetku hovoriť, že je židovského pôvodu). Ďalšou novou podmienkou bola povinnosť označiť podniky (prevádzky) nápisom „Židovský podnik.“ Podniky pod nútenou správou mali byť taktiež navonok označené ako „Podnik pod dočasnou správou“. Židom bolo prijatím nariadenia zakázané preberať alebo znovuzriaďovať priemyselné, obchodné a ďalšie podniky. Nariadenie sa vzťahovalo i na rodinných príslušníkov. Výnimku od nariadenia mohol poskytnúť len ÚHÚ.

Dôležitým bol § 5, v ktorom bolo priamo uvedené, že na základe snahy o elimináciu – vylúčenia Židov (konkrétnych vlastníkov alebo židovských združení) z hospodárskeho a sociálneho života je možné nariadiť likvidáciu podniku, prevod podniku na nežida alebo nežidovské združenie. Podobne sa malo jednať aj s podielom Žida alebo židovského združenia, ako účastinára, v podniku. Pod prevedením bola myslená kúpa, resp. odpredaj za likvidačnú hodnotu majetku. Prevod (likvidácia) majetku mal byť minimálne 51%-ný.

Významnú úlohu v procese zastával ÚHÚ, ktorý ako jediný určoval výkupnú, resp. predajnú cenu (§ 6-8; § 21) a konal dozor a kontrolu nad majetkom, aby náhodou nedošlo k jeho znehodnoteniu, či úmyselnému znižovaniu. § 9-10 určovali pomer a právne kroky, podľa ktorých sa malo pri likvidácii postupovať, § 11 určoval povinnosti prenajímateľa majetku v procese likvidácie, resp. nadobudnutia majetku po židovskom majiteľovi. § 13 počítal i s možnosťou, že by sa stal prenajímateľom alebo vlastníkom majetku (podniku, firmy) majiteľ, ktorý by nemal živnostenské oprávnenie na takúto činnosť. Nové oprávnenie mu malo byť udelené hneď po zaplatení inkorporačného poplatku, bez šetrenia a overovania schopnosti viesť daný podnik (majiteľom sa tak mohol stať ktokoľvek bez toho, že by sa zisťovala jeho spôsobilosť a schopnosť viesť ďalej podnik).

§ 16 ods. 4 vymedzil podniky, ktoré spadali pod toto nariadenie – a to všetky podniky, ktoré do 6. 10. 1938 boli v rukách (majetkom) Židov alebo židovských združení, resp. i od 6. 10. 1938 sa stali prevodom vlastníctvom nežida (nežidovského združenia). Nariadenie č. 303/1940 Sl.z. nahradzovalo v plnej miere platnosť zákona č. 113/1940 Sl.z. (s výnimkou uvedenou v § 24).

Vládne nariadenie o dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom zo dňa 11. októbra 1940

Nariadenie č. 257/1940 Sl.z. dávalo ÚHÚ do kompetencie nakladať so židovským majetkom – uvaliť dočasnú správu na domový majetok (z dôvodov hospodárskych alebo sociálnych) a menovanie dočasných správcov týchto domov (bytov; správcom sa mohol stať len „mravne zachovaný štátny občan“). Súčasťou nariadenia bol i dodatok, podľa ktorého uvaliť dočasného správcu je možné nielen na obytné domy a byty, ale v podstate na akýkoľvek majetok, ktorý patrí Židom alebo ich združeniu.41 S povolením mohli správcovia využívať niektoré časti bytových priestorov. Majiteľ domu (bytu) mal nárok na ročné vyúčtovanie nakladania s jeho majetkom. Skutočnosťou bolo, že pracovníci na ÚHÚ práve v narábaní so židovským majetkom podľahli korupcii. I preto bolo vládne nariadenie doplnené ďalším, podľa ktorého sa všetok židovský domový majetok stal od 1. 11. 1940 vlastníctvom SR.

Vládne nariadenie, ktorým sa mení a doplňuje nariadenie o zamestnaní Židov zo dňa 30. novembra 1940

Nariadenie č. 305/1940 Sl.z. bolo doplnením a pozmenením nariadenia č. 256/1940 Sl.z. Jeho zavedením došlo k tvrdšiemu postihu zamestnaných Židov (príp. žiadateľov o zamestnanie), i zamestnávateľa Žida. Pri trvalom zamestnaní povolenia pre prijatie do zamestnania vybavoval zamestnávateľ, pri práci nádenníka si žiadosť podával žiadateľ o povolanie sám. Zvýšila sa tak administratíva a znepríjemňovalo zamestnávanie Židov.

Nariadenie vlády o pracovnej povinnosti Židov zo dňa 4. júla 1941

Nariadenie č. 153/1941 Sl.z. opäť pozmenilo postavenie Židov v zamestnaní. Do vydania tohto nariadenia sa mohli Židia uchádzať o zamestnanie v podstate v ktoromkoľvek odvetví. Bolo len na ÚHÚ, či im bude povolenie vydané. Od tohto vydania však Ústredný úrad práce priamo určoval, ktoré zamestnania sú prípustné pre Židov a môžu, resp. musia ich vykonávať a ktoré vykonávať nesmú. Nariadenie sa týkalo židovských občanov vo veku od 18 do 60 rokov (nariadenie č. 198/1941 Sl.z. zmenilo spodnú hranicu z 18 na 16 rokov). Jeho porušenie bolo trestané peňažnou pokutou do výšky 10 tisíc Ks alebo odňatím slobody do výšky 30 dní.

Nariadenie vlády o právnom postavení Židov zo dňa 9. septembra 1941

Nariadenie vlády č. 198/1941 Sl.z., tzv. „Židovský kódex“ bol dokumentom, ktorý definitívne a najviac zasiahol spoločnosť (vo vzťahu občan nežid – občan Žid) a narušil jej vzťahy. Postavenie Židov v ňom bolo definované na základe etnickom a náboženskom, pričom sa pristúpilo k tvrdej a „definitívnej“ snahe o vyriešenie tzv. židovskej otázky v SR. Doboví politici sa sami o ňom vyjadrovali ako o zákonníku, ktorý je tvrdší ako samotné norimberské rasové zákony.

Židia museli na základe tohto nariadenia povinne hlásiť zmeny základných údajov, hlásiť sa na notárskych úradoch a na verejnosti nosiť označenie príslušnosti k etniku – šesťcípu Dávidovu hviezdu (opatrenie Ministerstva vnútra)42.

Definovaná bola židovská fyzická a právnická osoba ako i židovský miešanec, zakázané bolo uzavrieť manželstvo nežida so Židovkou a manželstvo medzi Židom a nežidovkou. Trestným sa stal i mimomanželský pohlavný styk medzi Židom a nežidovkou. Židia stratili volebné právo a právo byť volení. Po vydaní zákona nesmeli ostať zamestnaní v štátnych službách, zastávať funkcie v korporáciách a ustanovizniach, či pracovať vo významnejších povolaniach. Nemohli byť členmi HSĽS, HG43, HM44 ani iných registrovaných strán. Židia vo veku 16-60 rokov boli povinní vykonávať prácu podľa branného zákona alebo nariadenia Ministerstva hospodárstva.

Nariadením sa odobrilo v prípade podozrenia zo spáchania nejakého trestného činu a priestupku vykonať kedykoľvek osobnú prehliadku u Žida (i v domácnosti) bez príkazu súdu. Pri zasielaní akejkoľvek zásielky Židom bolo potrebné označiť obálku (židovskou hviezdou).

Židia sa viac nesmeli organizovať v spolkoch, organizáciách alebo korporáciách ani ich vytvárať, taktiež nesmeli usporadúvať verejné zhromaždenia alebo sprievody. Jedinou organizáciou sa stala Ústredňa Židov. Židom nebolo dovolené vydávať tlačou dielo, ktorého autorom bol Žid, ako i stať sa redaktorom, či prispievateľom do časopisu.

Pre Židov sa zmenili i podmienky, za ktorých mohli vykonávať svoj náboženský kult. Kultové úkony bolo možné vykonávať len na miestach (v budovách, o ktorých nebolo na prvý pohľad jasné, že slúžia na náboženské úkony. Do 1. júla 1942 preto museli náboženské obce upraviť budovy slúžiace kultu tak, aby nebolo jasné, o akú budovu ide. Pokiaľ by sa tak nestalo, budova by prešla do vlastníctva štátu. Bolo zakázané vykonávať rituálne porážky ako i predávať rituálne čisté mäso.

Potvrdené bolo ich vylúčenie zo škôl (s výnimkou ľudových), naďalej im neboli uznávané tituly z cudziny. Vzdelávanie židovských detí bolo možné len v osobitných školách alebo triedach vybraných Ministerstvom školstva.

V židovských domácnostiach bolo zakázané zamestnávať nežidov.

Židia (i židovské združenia) nesmeli voľne disponovať so svojím majetkom. Mohli tak konať len do sumy nižšej ako 500 Ks. Nad túto sumu bolo potrebné povolenie ÚHÚ. Za každý úkon pri sume nad 500 Ks sa ÚHÚ vyplácal poplatok vo výške 20% zo sumy, ktorou Žid (židovské združenie) chcelo disponovať. Financiami takto nesmeli Židia voľne (nekontrolovane) disponovať ani ich doma zhromažďovať. Museli ich odovzdávať do banky na účet a týždenne mohli disponovať len sumou 500 Ks na rodinu. Všetky cennosti Židov mali byť uložené v depozite banky (zlato, zliatiny, drahokamy, akcie, kuksy45, cenné papiere). Židom sa zakazovalo vlastnenie obrazov alebo búst národných dejateľov, ako i fotoaparátov, ďalekohľadov, hudobných platní s národnými piesňami a štátnych znakov.

Všetci Židia a ich združenia, ako i manžel/ka nežidia mali preukázať a zdokladovať svoj majetok v republike i v zahraničí, rovnako to platilo i pre Židov – cudzích štátnych príslušníkov. Tí mali zdokladovať len svoj majetok na Slovensku. Povinnosťou bolo informovať o akýchkoľvek majetkových zmenách.

Na všetky nehnuteľnosti, ktoré boli v exekúcii zakúpené Židmi sa mohli opätovne prihlásiť pôvodní majitelia s nárokom na prednostné odkúpenie.

Židovské podniky mali byť viditeľne na nápadných miestach označené ako „Židovský podnik“. Židom bolo ešte stále umožnené vlastníctvo (podielové) podnikov, avšak ÚHÚ mohol na základe „potreby“ vylúčenia Židov zo sociálneho a hospodárskeho života nariadiť likvidáciu, prevod (v podstate ako likvidácia), či prevod časti a pridelenie, resp. arizovanie nejakému arizátorovi, ktorého určil ÚHÚ. Zákon pamätal na vyplatenie poplatku – likvidačnej sumy za podnik pred likvidáciou samotnou.

Zvláštnosť nariadenia č. 19/1941 Sl.z. tvorila desiata časť nariadenia – „Oslobodenie a výnimky“ - § 255 a 256. V nich sa umožňovalo prezidentovi republiky vydávanie výnimiek pre Židov. Tieto mali držiteľa výnimky vyňať spod ustanovení právnych noriem a zabezpečiť mu v podstate život bez komplikácií (ako pred rokom 1939 – pozn. a.).

Vyhláška Ministerstva vnútra č. 492/1941 zo septembra 1941 nariadila nosenie šesťcípej hviezdy Židom vo veku od 6 rokov. Takto boli i navonok priradení na základe rasových kritérií k etniku Židov.

Všetky tieto vyššie spomenuté opatrenia viedli k stavu, ktorý spôsobil, že Židia sa ako societa, etnikum stali pre ekonomiku, hospodárstvo, pre spoločnosť nepotrební. Ich prítomnosť v republike bola zbytočná. Už nič nevlastnili (samozrejme až na časť, ktorá bola vyňatá spod zákonov a nariadení výnimkami), ničím štátu neprispievali, nepomáhali. A to bol stav, ktorý bol potrebný, aby mohlo dôjsť k záverečnej fáze riešenia problému židovského obyvateľstva v Slovenskej republike – k ich vysťahovaniu.

Samotné vysťahovanie bolo akciou pripravenou Vojtechom Tukom, predsedom vlády a ministrom zahraničia v jednej osobe. Samozrejme bolo koordinované a podporované nacistickým Nemeckom. Až po príprave bolo predstavené vláde, Štátnej rade a Snemu. Samotné organizovanie deportácií malo na starosti 14. oddelenie Ministerstva vnútra.

Ústavný zákon o vysťahovaní Židov zo dňa 15. mája 1942

Zákon č. 68/1942 Sl.z. schválil Snem na svojom zasadnutí 15. mája 1942. Ním sa spätne legalizovali transporty židovského obyvateľstva z územia SR, ktoré prebiehali od 25. marca 1942 (prvý vlak odišiel z Popradu 25. marca večer, územie republiky opustil nadránom 26. marca; posledný transport opustil územie republiky 20. októbra 1942). Hneď v úvode (§ 1) stálo: „Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.“ Do už prebiehajúcich transportov nemali byť zaradené všetky osoby židovského vierovyznania, ani všetci tí, ktorí boli podľa definície nariadenia č. 63/1939 Sl.z. z apríla 1939 označení (pokladaní za) ako Židia. Zákon neplatil pre tých, ktorí sa najneskôr 14. marca 1939 stali príslušníkmi niektorého kresťanského vierovyznania a na tých, ktorí žili v platnom manželstve s nežidom (manželstvo však malo byť uzavreté najneskôr do 14. septembra 1941). Do transportov nemali byť zaradené ani osoby, ktorým udelil prezident „oslobodenie“ (výnimku tá sa vzťahovala aj na rodinu, manžela/manželku, maloleté deti a rodičov) podľa § 255 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. a osoby, ktoré boli alebo budú uznané ministerstvami za potrebné a bude nutné ich ponechať vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote (§ 2). § 3 ozrejmil vzťah SR k vysťahovaným osobám – osoba vysťahovaná stratila občianstvo SR a jej majetok prepadol v prospech štátu (osobám ponechaným ostal majetok vo vlastníctve, resp. držbe). Zo Slovenska bolo takto vysídlených vyše 57 tisíc jeho obyvateľov. Z nich sa väčšina po vojne nevrátila, poväčšine zahynuli v nemeckých koncentračných táboroch.

Vládne nariadenie, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia ústavného zákona o vysťahovaní Židov zo dňa 24. júna 1942

Vládnym nariadením č. 118/1942 sa upravil zákon č. 68/1942 Sl.z., podľa ktorého nemusia byť z územia Slovenska deportovaní rodičia Židov, ktorým bola udelená výnimka. Nariadenie rozšírilo okruh ľudí, na ktorých sa výnimka vzťahovala. Doplnením tohto nariadenia bolo nariadenie č. 58/1943 Sl.z. zo dňa 14. mája 1943, ktorým sa rozšírila pôsobnosť udelených výnimiek.

Vysťahovanie – transporty židovského obyvateľstva pokračovali, ako sme spomenuli vyššie, do 20. októbra 1942. V tento deň odišiel zo Slovenska posledný transport. Dôvodov na zastavenie transportov bolo viacero. Boli to predovšetkým negatívne postoje viacerých významných osobností, predovšetkým zo strany cirkevných predstaviteľov (slovenský episkopát). Taktiež i časť obyvateľstva nesúhlasila s transportom Židov. Dôležitým bol i postoj rímskeho biskupa, pápeža Pia XII., ktorý cez vyslanca na Slovensku, Msgr. Burzia i cez vyslanca vo Vatikáne, Karola Sidora, žiadal zastavenie transportov. Dôležitým faktorom boli i svedectvá uprchlíkov z „pracovných táborov“ v Poľsku. Súčasťou negatívnych postojov bol i kritický pohľad časti poslancov Snemu a členov Štátnej rady, ktorí taktiež požadovali zastavenie transportov a prešetrenie zaobchádzania s pracovnými silami v Nemcami okupovanom Poľsku.

Transporty boli koncom jesene zastavené a neboli už slovenskou stranou nikdy obnovené. Do augusta, resp. septembra 1944 neboli z územia republiky Židia vyvážaní. Snaha o obnovenie transportov pokračovala (ako zo strany Nemecka, tak i zo strany radikálov na Slovensku), avšak ich obnovenie nenašlo dostatočnú podporu.

Internačné zariadenia pre Židov

Príprava na vytvorenie židovských pracovných táborov (ŽPT) a židovských pracovných stredísk (ŽPS) začala už v roku 1940, avšak samotné objekty na sústreďovanie Židov vznikali až od jesene 1941.

Vyhláška Ministerstva vnútra o vytvorení pracovných táborov zo dňa 2. apríla 194146

Vyhláška č. 137/1941 Úr.n. legalizovala snahu o vytvorenie pracovných stredísk, ktorých spravovanie malo v kompetencii Ústredňa Židov. Určené boli predovšetkým pre práceneschopných Židov a Židov, ktorí boli vylúčení z hospodárstva. Prvé pracovné stredisko vzniklo na konci apríla v Strážskom na východe Slovenska. Do konca roka vzniklo ešte približne 80 takýchto riadnych a 65 dočasných stredísk. Väčšina z nich však bola v roku 1941 zlikvidovaná.47 Ďalšie strediská vznikali v rokoch 1942-44. Tieto však už nemali prechodný charakter. Medzi najvýznamnejšie patrili strediská v Žiline, Kostolnej pri Trenčíne, Ilave, Nitre, Degeši48, Devínskej Novej Vsi, Zohore, Svätom Jure a Kraľovanoch.49 Všetky tieto strediská zanikli po začiatku povstania v roku 194450. Jeden z dôvodov ich vzniku bolo prepustenie Židov, zaradených do vojenských pracovných útvarov, do civilu v lete 1943. Nebolo možné zaradiť ich do už existujúcich táborov, a preto boli pre nich zriadené nové tábory.

Druhou formou objektov na sústredenie a kontrolu židovského obyvateľstva boli židovské pracovné tábory, ktorých vznik bol oficiálne odobrený vydaním Vyhlášky Ministerstva vnútra o zriadení židovských pracovných táborov zo dňa 1. apríla 1942. Prvé tábory vznikli v Seredi, Novákoch a Vyhniach. Tieto slúžili na zamestnanie a sústredenie Židov, ktorí boli ponechaní na Slovensku a neboli priamo zapojení do hospodárstva. V táboroch pracovali zadelení v dielňach a zdrojom ich obživy bol zisk táborových dielní. Zriaďovateľom bolo a kontrolu konalo Ministerstvo vnútra, v zastúpení vládneho komisára pre ŽPT. Strážnu službu objektov vykonávala HG. Každý pracovný tábor sa na niečo špecializoval, a tak vypĺňal priestor objednávok, ktoré naň boli kladené. Tábor v Seredi sa špecializoval na stolárske práce, v Novákoch na šitie konfekcie a vo Vyhniach na stavebné práce v okolí a neskôr na výrobu chemicko-technických článkov. Tieto odvetvia neboli jediné, ktorým sa v týchto táboroch venovali, tvorili však základ. Okolo hlavného podniku sa vytvárali ďalšie, ktoré dopĺňali výrobný proces. Súčasťou táborov boli i poľnohospodárske podniky, ktoré zabezpečovali zásobovanie tábora, i keď len z časti dokázali pokryť potreby. Tábor v Novákoch bol najväčší, bolo v ňom okolo 1.700 obyvateľov, v Seredi bolo okolo 1.300 obyvateľov a vo Vyhniach okolo 400.

Okrem riadnych pracovných táborov boli zriaďované (predovšetkým v období uskutočňovania transportov) tzv. prechodné sústreďovacie tábory. Takéto objekty vznikli v Žiline, Bratislave - Patrónke a Poprade. V roku 1944 sa uvažovalo o vytvorení ďalších táborov, predovšetkým na východnom Slovensku. Tieto plány však neboli realizované.

Tábory fungovali navonok samostatne. Ich súčasťou boli jasle, škôlky (tzv. detské opatrovne), školy a zdravotné strediská. Pracujúci boli poistení, dostávali vreckové, zriadili sa knižnice a usporadúvali sa rôzne kultúrne a športové podujatia. Takéto „vymoženosti“ v zlej a nebezpečnej situácii v iných pracovných, či židovských táboroch neboli. Patronát nad tábormi viedla Ústredňa Židov, ktorá pomáhala i tábory zariaďovať a premiestňovať do nich hnuteľný majetok pre zaradených Židov.

I.3. 3. ETAPA: SEPTEMBER 1944 – APRÍL 194551

Ďalší vývoj protižidovského zákonodarstva a zaobchádzania so Židmi v SR bol poznamenaný udalosťami z konca augusta 1944.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania52 29. augusta 1944 došlo v SR k zmenám, nie však pozitívnym. Príchod nemeckých okupačných jednotiek znamenal i vykonávanie svojvôle na okupovanom území. Následné (do)riešenie židovskej otázky malo jasný scenár – pre Nemcov neboli potrebné žiadne zákony. Dôležitým sa stalo sústredenie, vývoz a likvidácia Židov.53 Vtedajšia vláda a jej predstavitelia nedokázali zabrániť tomuto vplyvu a nezákonnostiam, ktoré sa v republike začali diať. Nedokázali zabezpečiť dodržiavanie zákonov. Po obnovení transportov sa objavili protesty, ktoré predstaviteľom štátu prichádzali zo zahraničia. Šlo predovšetkým o postoj Vatikánu a Švajčiarska. Obe strany požadovali zastavenie transportov. Nik a nič však v danom čase nedokázalo zastaviť rozbehnutú mašinériu konečného riešenia židovskej otázky v podaní nacistov. Slovenská strana síce došla so žiadosťou, aby zaistení Židia neboli vyvezení zo Slovenska, resp. aby zmiešané rodiny a rodiny skôr pokrstených neboli transportovaní. Tieto požiadavky však neboli rešpektované. Naopak, nemeckí vojaci zatýkali Židov i s výnimkami, sústreďovali ich a snažili sa o ich transport do najbližších koncentračných táborov. Okrem nemeckých jednotiek boli do zaisťovania Židov zapojení i jednotky slovenské.54 Šlo predovšetkým o prehnane aktívne POHG, niektorých gardistov a žandárov.

„Novinkou“, ktorú Nemci zaviedli bolo zrušenie všetkých dovtedajších pracovných táborov. Jediný tábor, ktorý naďalej prijímal Židov bol tábor v Seredi. Zmenila sa však jeho funkcia – z tábora pracovného sa stal tábor centralizačný, v ktorom sa sústreďovali Židia čakajúc na transport do tábora koncentračného. Prvý transport zo Serede odišiel po vypuknutí SNP 30. septembra.

Do ukončenia bojov na území Slovenskej republiky bolo vyvezených ďalších približne 13.500 Židov, z ktorých väčšina v táboroch alebo pri presunoch zahynula. V republike ostalo ďalších približne 10 tisíc Židov, ktorí sa zachránili útekom, ukrývaním sa alebo tým, že ich ukryli vo svojich domoch a na hospodárstvach slovenské rodiny.

II. PROTIŽIDOVSKÉ ZÁKONODARSTVO V SR A POSTIH BOŽÍCH SLUŽOBNÍKOV TOMÁŠA MUNKA A FRANTIŠKA MUNKA

II.1. 1. ETAPA: JESEŇ 1938 – LETO 1940

Obdobie autonómie

Obdobie prechodu celistvej Československej republiky k autonómii Slovenskej krajiny bolo časom, keď žila rodina Františka Munka (František ako zamestnanec firmy Solo, Gizela ako domáca pani, Tomáš a Juraj ako študent a žiak) na strednom Slovensku v Ružomberku. Napriek tomu, že na verejnosti a v spoločnosti dochádzalo v postoji k Židom k zmenám, tieto sa rodiny v tomto období nedotkli.

Obdobie od vzniku Slovenskej republiky po rokovania v Salzburgu

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky postupne začala, tak v kruhoch politických (predovšetkým pronacisticky orientovaných), ako i na verejnosti, čoraz viac rezonovať otázka riešenia problému Židov v republike. Prvým výrazným protižidovským opatrením bolo vymedzeniu pojmu Žid v spoločnosti a postupné vytesňovanie Židov na okraj spoločnosti. Ani v prvých mesiacoch republiky však nemali udalosti – vydávanie zákonov, nariadení a vyhlášok –vplyv na chod domácnosti rodiny Munkovcov. V tomto období v rodine vyvrcholila konverzia, ktorá smerovala k žiadosti o pripočítanie ku Kristovej Cirkvi – žiadosť o krst všetkých členov rodiny55 a o uzavretie sviatostného manželstva medzi Františkom a Gizelou. Pokrstení boli 24. novembra 1939 v kostole v Ružomberku miestnym farárom Jánom Ferenčíkom.56 Po krste pokračovali i v snahe o uzavretie sviatostného manželstva, k čomu došlo 13. apríla 1940, opäť Jánom Ferenčíkom v Ružomberku.57

II.2. 2. ETAPA: JÚL 1940 – AUGUST 1944

Zmeny a zásahy do života rodiny Františka Munka prichádzali až od leta 1940, po rokovaniach v Salzburgu. Na základe nariadenia č. 208/1940 Sl.z. bol Tomáš Munk vylúčený zo štúdia ma Štátnom reálnom gymnáziu v Ružomberku.58 Nesmel sa ďalej zúčastňovať na vyučovaní. Napriek tomu, že nariadenie č. 255/1940 Sl.z. prinieslo úpravu nariadenia (v čom konkrétne je spomenuté vyššie), Tomáš sa na gymnázium v Ružomberku už nevrátil. I maturitu – skúšku dospelosti – skladal ako externista.59

Prijatím vládneho nariadenia č. 256/1940 Sl.z. bol nútený zamestnávateľ Františka Munka, Spolok pre chemickú a hutnú výrobu, požiadať o pridelenie ÚHÚ o vydanie pracovného povolenia pre Munka. Stalo sa tak 15. novembra 1940. Žiadosť bola odôvodnená praxou, skúsenosťami z chodu (výroba a odbyt) závodu a znalosťou cudzích jazykov.60 Človek so znalosťami Františka Munka, zastavajúceho post riaditeľa celulózky v Ružomberku, pobočky firmy SOLO, ktorý pracoval v tomto odbore od ukončenia škôl a bol pri uzatváraní všetkých dôležitých zmlúv, bol pre ružomberskú fabriku dôležitý.

12. mája 1941 sa ÚHÚ vyjadril kladne k vystaveniu povolenia. Vyjadril sa však aj k jeho kompetenciám. František Munk nemohol ďalej zastávať miesto riaditeľa (stal sa poradcom vo veciach administratívnych), rozhodovať v mene podniku a viesť celé hospodárstvo samostatne (organizácia nákupu, predaja, výroby). Obmedzený bol aj platovo – do výšky ročného platu v sume 48 tisíc61 vtedajších slovenských korún.62 Obmedzenie prišlo aj v podobe platnosti povolenia – do konca roka 1941.63

Sprísnenie opatrení voči Židom sa prejavilo opäť výraznejšie po vydaní nariadenia o právnom postavení Židov – tzv. „Židovskom kódexe“.64 Nariadenie určovalo vedenie evidencie Židov, ktorú vykonávali obvodné, notárske alebo obecné úrady. Zavedená bola trojitá klasifikácia (A,B,C).65 František Munk a jeho syn Tomáš boli zaradení do zoznamu B – muži vo veku od 16-60 rokov. Gizela a Juraj boli zaradení do zoznamu A – všetci Židia, ktorí nepatrili do zoznamu B alebo C (muži nad 60 rokov a ženy nad 16 rokov v pracovnom procese).66

Okrem týchto zoznamov boli postupne vypracovávané aj zoznamy práceschopných mužov Židov vo veku od 16-45 rokov. Z rodiny Munkovcov bol do zoznamov zaradený Tomáš. Prezentáciu vykonala komisia Okresného úradu koncom februára 1942 a uznala Tomáša Munka za práceschopného. Následne bol zaradený do kategórie A-3.67 Tieto zoznamy slúžili aj ako podklad pre vykonávanie transportov, ktoré začali na Slovensku už o necelý mesiac. Do týchto transportov nebol zaradený ani jeden člen rodiny. Svoju úlohu v tomto isto zohrávala hospodárska dôležitosť Františka Munka ako i prestúpenie rodiny na katolícku vieru.

V decembri 1941 skončilo Františkovi Munkovi pracovné povolenie. Preto jeho zamestnávateľ požiadal o udelenie ďalšieho. František ho dostal i napriek tomu, že sa proti jeho udeleniu vyjadrila Slovenská odborová jednota súkromných úradníkov. Dôvod na neudelenie výnimky predstavovala možnosť nahradenie Munka iným, árijským zamestnancom.68 Ministerstvo vnútra sa vyjadrilo k žiadosti 22. júna 1942, keď povolilo Munkovmu zamestnávateľovi ponechať si Munka do 30. júna 1942, na poste poradcu s mesačným platom 1.500 Ks. Munk však dostal z ministerstva smernice, podľa ktorých nemohol zamestnanie meniť, mal obmedziť styk s nežidovskými zamestnancami a aj so svojimi nadriadenými mal mať kontakty jedine v prípadoch potrebných pre výkon svojej funkcie.69

Ako silnel tlak Nemecka na riešenie židovskej otázky na Slovensku samotnom, preniesol sa aj do ružomberskej fabriky. Ešte v januári 1942 v nej bolo 7 židovských zamestnancov, tí však dostali v marci výpovede. Po vypršaní pracovného povolenia posledným júnovým dňom v roku 1942, tak František Munk po piatich rokoch opustil fabriku Spolku pre chemickú a hutnú výrobu v Ružomberku.70

Niekoľko týždňov bol Fr. Munk nezamestnaný. Následne sa zamestnal v Sedliackej banke, úč. spol. v Bratislave. V tomto zamestnaní zotrval až do sústredenia v seredskom tábore. Sedliacka banka v tom čase prevzala postupne pod svoju kontrolu viacero menších bánk a niekoľko podnikov, ktoré spravovala. Jedným z nich bol aj podnik Slovenské drevo, ktorý prijal do svojich služieb Františka Munka ako človeka, ktorý mal skúsenosti v drevárskom priemysle a mal pozdvihnúť upadajúci podnik. Už 16. septembra preto požiadal podnik Slovenské drevo Ministerstvo hospodárstva o udelenie výnimky a o ponechanie Fr. Munka v hospodárskom živote. Mal vykonávať kalkulácie na objekty, ktoré rôzni podnikatelia podniku ponúkali. Ministerstvo rozhodlo o ponechaní relatívne rýchlo. Už 3. novembra dostal podnik i František Munk rozhodnutie, v ktorom sa umožňuje ponechanie v hospodárskom živote.71

V druhej polovici roku 1942 František Munk žiadal prostredníctvom zamestnávateľa nielen o hospodársku výnimku, ale usiloval sa o získanie i výnimky prezidentskej. Osobne sa za neho prihováral ružomberský kňaz Ferenčík a vtedajší provinciál Spoločnosti Ježišovej P. Jozef Jurovský.72

Kancelária prezidenta Tisa požiadala Okresný úrad v Ružomberku o preskúmanie rodiny a jej stavu. Ako odpoveď prišla kancelárii prezidenta správa o mravnej i politickej spoľahlivosti a odporúčanie na udelenie výnimky. Na základe tohto bola Františkovi Munkovi udelená 9. novembra 1942 prezidentská výnimka73, ktorá mala chrániť jeho i celú jeho rodinu, predovšetkým od možnej deportácie z územia republiky. Udelením výnimky síce nebola rodina chránená stopercentne74, ale vyriešili sa tým predovšetkým záležitosti spojené so zamestnaním otca rodiny. František Munk mohol byť bez problémov prijatý do zamestnania na pozícii pracovného poradcu a mohol dostať i adekvátny plat. Hneď po vybavení týchto dôležitých formalít mohol František Munk naplno rozbehnúť svoje pôsobenie v novom zamestnaní.75 Od tohto obdobia František Munk pravidelne a veľa cestoval, nakoľko ho zamestnávateľ poveroval stále novými úlohami. Na základe nich je možné určiť, že nadriadení mali dôveru v jeho schopnosti a verili i v jeho pracovné a odborné znalosti.76

Tomáš Muk od jesene 1940, keď prestal navštevovať gymnázium, pokračoval s pomocou svojho spolužiaka a neskôr i spolubrata Pavla Horského v samoštúdiu. Po udelení prezidentskej výnimky sa síce mohol vrátiť do školy, to však neurobil. Vďaka neustálemu samoštúdiu tak mohol v roku 1943 pristúpiť k zloženiu maturitných skúšok (skúšky zrelosti). Tomáš bol po skúškach uznaný za zrelého s prospechom zo skúšok dobrý.77

Po ukončení stredoškolského štúdia na gymnáziu v Ružomberku sa Tomáš Munk rozhodol pre zasvätený život v reholi Spoločnosti Ježišovej. Nebolo to rozhodnutie neočakávané, nakoľko rodina Munkovcov mala blízko k jezuitom. Pravidelne navštevovali bohoslužby v jezuitskom kostole a viacerí pátri sa stali ich rodinnými priateľmi. Tomáš bol na skúškach, prijímacom pohovore, 31. mája 1943 a 11. júna mu bolo oznámené, že je prijatý do Spoločnosti.78 Oficiálny vstup sa konal na vigíliu sviatku sv. Ignáca z Loyoly, teda 30. júla 1943.79

2. mája 1944 prijal Tomáš Munk v jezuitskom kláštore v Ružomberku sviatosť birmovania. Ako birmovné meno si zvolil meno Andrej, podľa sv. Andreja Bobolu.80

František Munk bol zamestnancom Sedliackej banky, i keď vykonával práce pre podnik Slovenské drevo, ktorá bola koncernovým podnikom banky. V decembri 1943 však riaditeľstvo banky rozhodlo, že Munk sa stane priamo zamestnancom banky. Koncom mesiaca bolo jeho prijatie potvrdené a od 1. januára nasledujúceho roku nastúpil do funkcie námestníka riaditeľa priemyselného odboru s poverením pre vykonávanie revíznych prác v podnikoch, ktoré banka spravovala. Po nástupe do novej pozície tak František Munk trávil veľa času mimo Ružomberka, azda najviac Nitre, kde mala banka v správe viacero podnikov.81

II.3. 3. ETAPA: SEPTEMBER 1944 – APRÍL 1945

Ružomberok bol do posledných augustových dní v roku 1944 celkom pokojným mestom. Avšak už od 26. augusta to neplatilo. Mesto začali postupne obsadzovať partizáni (oslobodili politických väzňov a prebrali i správu nad mestom – v čom im napomohla tamojšia vojenská posádka, ktorá sa pridala na ich stranu).82 Od 27. augusta bol Ružomberok definitívne pod kontrolou povstalcov a partizánov. Niektoré židovské rodiny sa pridali do lokálnych bojov, zapojili sa do povstania vyhláseného 29. septembra. Munkovci nie.

Po obsadení Ružomberka v meste zavládol pokoj, ktorý trval do 6. septembra. V tento deň začali nemecké vojenské jednotky útok, boje začali nadránom a ukončené boli predpoludním. Od tohto dňa prebiehali neustále boje medzi nemeckými jednotkami, ktoré už ale ostali v meste a povstalcami, ktorí sa pohybovali v okolí. Mesto bolo niekoľkokrát ostreľované a bombardované. Pokiaľ ide o osudy Tomáša Munka a Františka Munka, udalosti odohrávajúce sa v Ružomberku sa ich dotkli len nepriamo.

V tomto čase nebol František Munk v Ružomberku. Bol pracovne v Nitre a nakoľko sa v okolí Ružomberka, no nielen tam, bojovalo, nemohol k rodine pricestovať. Gizela s Jurajom boli doma a Tomáš v kláštore. Otec rodiny sa nevedel nijako spojiť s manželkou a synmi. Až na začiatku októbra sa im to podarilo prostredníctvom rozhlasového vysielania.83 Napriek tomu, že za prítomnosti Nemcov (vojenských jednotiek) v Ružomberku zavládol opätovne pokoj minimálne väčší než za povstalcov, ich prítomnosť bola hrozbou. Hrozbu predstavovali pre židovské obyvateľstvo, a to bez výnimky. I Židia začlenení (s hospodárskou alebo prezidentskou výnimkou) do hospodárstva si nemohli byť istí svojou budúcnosťou. Rodinu Františka Munka chránila úplná výnimka od prezidenta84, ich obavy o bezpečnosť však neboli neopodstatnené. Františkovi Munkovi sa podarilo vrátiť k manželke a synovi Jurajovi do Ružomberka v októbri 1944.

Po potlačení povstania, resp. zatlačení povstalcov do hôr sa nemecké okupačné jednotky, doplnené policajnými zložkami, pustili do boja s nepriateľmi. Medzi nich patrili i Židia, ktorí na Slovensku ostali. Nakoľko mali nemecké jednotky pod kontrolou veľkú časť územia, uskutočnenie konečného riešenia židovskej otázky, ktoré bolo v ich záujme, na seba nedalo dlho čakať.

Napriek všetkým vonkajším okolnostiam žila rodina Munkovcov naďalej svojim životom plniac si svoje povinnosti. František chodieval do práce, Tomáš žil životom rehoľného novica, Gizela bola v domácnosti a Juraj navštevoval školu. Napriek tomu, podobne ako životné osudy viacerých ružomberských Židov, boli i tie ich v záverečnej fáze.85

Gizela Munková bola zatknutá v dopoludňajších hodinách 14. decembra. Nasledovalo zatknutie Františka a Juraja, ktorým chcel pomôcť, zabezpečením úkrytu, sused Ľudovít Molnár. František však jeho návrh odmietol z obavy, aby neohrozil jeho a jeho rodinu.86

Ako posledný bol zaistený Tomáš, pre ktorého si prišli bezpečnostné zložky do kláštora. Pokus o záchranu previedol P. Mikuš SJ, ktorý sa snažil vyjednať jeho ponechanie v kláštore, avšak neúspešne.87 Tomáš bol zaistený a prevezený k rodine do väznice v Ružomberku. Rodina tam spoločne prežila i Vianoce 1944, svoje posledné.88 V posledných dňoch roka boli prevezení do Serede do centralizačného tábora, ktorý od jesene 1944 mali plne pod kontrolou Nemci. Tam čakali na transport do niektorého z koncentračných táborov.89

Nakoľko sa rodina Munkovcov dostala do situácie, ktorá sa pomaly stávala beznádejnou, rozhodla sa uskutočniť pokus o záchranu rehoľa jezuitov, ktorej bol Tomáš členom. Provinciál P. Jurovský sa obrátil na ministra vnútra Alexandra Macha s prosbou o pomoc – o záchranu rodiny. Minister Mach však, napriek svojmu postu ministra, nemohol pre rodinu urobiť nič a len konštatoval svoju snahu o intervenciu. Ani ako minister už nemohol na Slovensku obsadenom nemeckým vojskom nič vykonať. Plnú moc mali v rukách okupačné vojská.90 Munkovci a s nimi i iní Židia prežili v tábore v Seredi niečo vyše dvoch týždňov.91 Prvý transport zo Serede v roku 1945 bol vypravený 16. januára. Bolo v ňom 681 osôb a medzi nimi i rodina Munkovcov.92

Ďalší osud rodiny Munkovcov, Františka a Tomáša, Gizely a Juraja, je známy a nemá s protižidovským zákonodarstvom na Slovensku priame súvislosti.

Mgr. Bc. Tomáš GERBOC SVD. Autor je historik

POUŽITÁ LITERATÚRA


BAKA, Igor: Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2006, 192 s. ISBN 80-969375-1-0
BÁRDOŠ, Edmund P.: Historia parochialis ecclesiae Habovkaensis. História farnosti Habovka. Habovka : RKFÚ v Habovke, 1998, 519 s. ISBN 80-968106-5-0
ČAPLOVIČ, Miloslav – ŠUMICHRAST, Peter: História povinnej vojenskej služby. In. Obrana. Roč. XIII, č. 8, 2005, s. 6-9.
DANKO, Marek: Internačné zariadenia v Slovenskej republike (1939 - 1945) so zreteľom na pracovné útvary. In: Človek a spoločnosť. Košice : Spoločenskovedný ústav SAV, roč. 13, č. 1, 2010. ISSN 1335-3608
DRGO, Ján: Autoritatívny štát a modifikácia súkromnoprávneho charakteru pracovnoprávnych vzťahov. Pracovnoprávne postavenie židovských zamestnancov vo vojnovej Slovenskej republike. In. Proměny soukromého práva. SCHELLE, Karel (ed.) Brno : Masarykova univerzita, 2011, s. 270-284. ISBN978-80-210-5613-8
ĎURČANSKÝ, Ferdinand: Pohľad na slovenskú politickú minulosť. Bratislava : Ľudotypia, 1943, 365 s.
ĎURICA, Milan S.: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Tretie vydanie. Bratislava : LÚČ, 2003, 840 s. ISBN 80-7114-386-3
HALLON, Ľudovít: Arizácia na Slovensku 1939-1945. In: Acta Oeconomica Pragensia. Praha : Vysoká škola ekonomická v Praze. Roč. 15, č. 7, 2007, s. 148-160. ISSN 0572-3043
HEGEDÜS, Roman: Protižidovská politika v období slovenskej autonómie.
www.prave-spektrum.sk/article.php?42 (1. 12. 2011).
HETÉNYI, Martin: Slovensko-maďarské pomedzie v rokoch 1938-1945. Nitra : Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, 2008, 218 s. ISBN 978-80-8094-444-5
HLAVINKA, Ján – NIŽŇANSKÝ, Eduard: Pracovný a koncentračný tábor v Seredi 1941-1945. Bratislava : Dokumentačné stredisko holokaustu, 2009, 192 s. ISBN 978-80-969857-3-9
HRADSKÁ, Katarína: Prípad Wisliceny – Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava : AEPress, 1999, 133 s. ISBN 88-880-29-7
HUBENÁK, Ladislav: Právne normy a ich praktický dosah v Slovenskom štáte. In: Fenomén holokaustu. Bratislava : ŠEVT, 2008, s. 29-30. ISBN 978-80-8106-003-8
KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie. Bratislava : ARCHA, 1991, 285 s. ISBN 80-7115-015-0
KARCOL, Marián: Strata občianskych práv židovského obyvateľstva na Slovensku v období od marca 1939 do salzburských rokovaní. In: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Slovenská republika očami mladých historikov 6. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; Universum, 2007, s. 166-178. ISBN 978-80-8068-669-7
LACKO, Martin: Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : PERFEKT, 2008, 206 s. ISBN 978-80-8046-408-0
LETZ, Róbert: Objav nových skutočností o osude Tomáša Munka. In. Viera a život. Roč. 16, č. 5, 2006, s. 27-30. ISSN 13356771
LIPSCHER, Ladislav: Židia v Slovenskom štáte 1939 – 1945. B. Bystrica : Print-servis, 1992, 254 s. ISBN 80-900470-2-5
MACKO, Martin: Postoje majoritného obyvateľstva k židovskej komunite počas 2. Svetovej vojny na príklade okresu Banská Štiavnica. In. Park ušľachtilých duší 2. NIŽŇANSKÝ, Eduard - SOPKO, Ladislav - ŽIAK, Miloš (ed.) Bratislava : Izraelská obchodná komora na Slovensku, 2008, s. 110-127. ISBN 978-80-969192-3-9
MÁJEK, Stanislav: O aktivitách A. Eichmanna a spol. v novembri 1938. In: Kultúra. Roč. XII., č. 8, 2009, s. 4. ISSN 1335-3470
MOSNÝ, Peter: Zavádzanie autoritatívnych tendencií v odborovom hnutí na Slovensku podľa zák. č. 297/1940 Sl.z. In. Právní a ekonomické problémy současnosti III. Sborník prácí. Ostrava : Key Publishing s.r.o., 2007, s. 59-63. ISBN 978-80-87071-46-5
MLYNÁRIK, Ján: Dějiny židů na Slovensku. Praha : ACADEMIA, 2005, 358 s. ISBN 80-200-1301-6
NIŽŇANSKÝ, Eduard: Židovská komunita na Slovensku 1938 – 1945.
www.holocaust.cz/cz/resources/texts/niznansky_komunita (9. 12. 2011).
OLEJNÍK, Milan: Rast antisemitizmu v prvom roku existencie slovenského štátu. In: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Slovenská republika očami mladých historikov 6. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; Universum, 2007, s. 150-165. ISBN 978-80-8068-669-7
PEKÁR, Martin: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. In: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Slovenská republika očami mladých historikov 6. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; Universum, 2007, s. 11-20. ISBN 978-80-8068-669-7
PETRANSKÝ, Ivan A.: Život pod hviezdou. Osudy Tomáša Dezidera Munka. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008, 146 s. ISBN 978-80-7165-683-8
VARINSKÝ, Vladimír: Tábory nútenej práce na Slovensku v rokoch 1941-1953. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela v B. Bystrici, Fakulta humanitných vied, 2004, 126 s. ISBN 80-8055-973-2
Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku 1961-1988. KRAPKA, Emil – MIKULA, Vojtech (zost.). Cambridge : Dobrá kniha, 1990, 526 s. + prílohy.
Fenomén holokaustu. Zborník z medzinárodnej konferencie. MAJKÚTOVÁ, Anna (zost.). Bratislava : Ševt, 2008, 173 s. ISBN 978-80-8106-003-8
Holokaust na Slovensku. Obdobie autonómie (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939). Ed. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Dokumenty, zv. I. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku/Židovská náboženská obec, 2001, s. 362. ISBN 80-968662-2-2
Holokaust na Slovensku 2. Prezident, vláda, Snem SR a Štátna rada o židovskej otázke (1939-1945). Ed. KAMENEC, Ivan – NIŽŇANSKÝ, Eduard. Dokumenty, zv. II. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku/Židovská náboženská obec, 2003, s. 363. ISBN 80-968662-2-2
Holokaust na Slovensku 3. Listy Gisely Fleischmannovej (1942-1944) Ed. HRADSKÁ, Katarína. Dokumenty, zv. III. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku/Židovská náboženská obec, 2003, s. 126. ISBN 80-968662-8-1
Holokaust na Slovensku 4. Dokumenty nemeckej proveniencie 1939-1945. Ed. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Dokumenty, zv. IV. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku/Židovská náboženská obec, 2003, s. 328. ISBN 80-968662-3-0
Holokaust na Slovensku 5. Židovské pracovné tábory a strediská na Slovensku 1938-1944. Ed. BAKA, Igor - KAMENEC, Ivan - NIŽŇANSKÝ, Eduard. Dokumenty, zv. V. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku/Židovská náboženská obec/Vojenský historický ústav, 2004, s. 352. ISBN 80-968662-9-X
Holokaust na Slovensku 6. Deportácie v roku 1942. Ed. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Dokumenty, zv. VI. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2005, s. 646. ISBN 80-9689242-3-0
Holokaust na Slovensku 7. Vzťah slovenskej majority a židovskej minority (náčrt problému). Ed. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Dokumenty, zv. VII. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2005, s. 120. ISBN 80-969242-4-9
Významné židovské osobnosti mesta Ružomberok. ISKROVÁ, Daniela (zost.). Ružomberok : Verbum – vydavateľstvo KU, 2011, s. 178. ISBN 978-80-8084-717-3
Z dejín holokaustu a jeho popierania. Acta historica Posoniensia VII. Ed. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Bratislava : Stimul, 2007, 276 s. ISBN 978-80-89236-27-5
Židovská menšina v Československu ve dvacátych letech. SOUKUPOVÁ, Blanka – ZAHRADNÍKOVÁ, Marie (zost.) Praha : Židovské múzeum Praha/Helvetica&Tempora, spol. s.r.o., 2003, 131 s. ISBN 80-85608-72-3
Židovská menšina v Československu ve třicátych letech. POJAR, Miloš – SOUKUPOVÁ, Blanka – ZAHRADNÍKOVÁ, Marie (zost.) Praha : Židovské múzeum Praha/Helvetica&Tempora, spol. s.r.o., 2004, 122 s. + prílohy. ISBN 80-85608-94-4

SLOVENSKÝ ZÁKONNÍK


1 Slovenská republika – SR. (pozn. a.)
2 Prvá Slovenská republika (1939-1945), Slovenská republika (niekedy označovaná aj ako druhá; 1993-súčasnosť). (pozn. a.)
3 Československá republika – ČSR. (pozn. a.)
4 Zároveň hneď v úvode uvádzame, že nie je možné v predloženej práci uviesť všetky zákony, nariadenia a vyhlášky, ktoré vytyčovali smer protižidovských opatrení v SR. Vytvorili sme preto výber tých, ktoré považujeme za najdôležitejšie vo vykreslení pomerov na Slovensku a tých, ktoré najviac poznamenali ďalšie osudy rodiny Munkovcov (najviac zasiahli do rodinných pomerov). Použitá literatúra a zdroje sú uvedené v poslednej kapitole.
5 Ak uvádzame termín Nemecko, máme na mysli Nemeckú ríšu alebo aj Tretiu ríšu. (pozn. a.)
6 Hlinková slovenská ľudová strana – HSĽS. (pozn. a.)
7 Zákon o autonómii Slovenskej krajiny č. 299/1938 Zb. z., prijatý 19. novembra 1938 a publikovaný v zbierke zákonov 22. novembra 1938 pod č. 299/1938 Zb. z.
8 HEGEDÜS, Roman: Protižidovská politika v období slovenskej autonómie. www.prave-spektrum.sk/article.php?42 (1. 12. 2011).
9 HALLON, Ľudovít: Arizácia na Slovensku 1939-1945. In: Acta Oeconomica Pragensia. Roč. 15, č. 7, 2007, s. 148.
10 LACKO, Martin: Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : PERFEKT, 2008, s. 64; MÁJEK, Stanislav: O aktivitách A. Eichmanna a spol. v novembri 1938. In: Kultúra. Roč. XII., č. 8, 22. apríl 2009, s. 4; MLYNÁRIK, Ján: Dějiny židů na Slovensku. Praha : ACADEMIA, 2005, s. 103.
11 LACKO, M.: Slovenská republika, s. 64; HEGEDÜS, Roman: Protižidovská politika v období slovenskej autonómie.; KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie. Bratislava : ARCHA, 1991, s. 24-25.
12 KAMENEC, I.: Po stopách tragédie, s. 26-27; MLYNÁRIK, J.: Dějiny židů na Slovensku, s. 103.
13 I keď sa o pravdivosti tohto dokumentu vedie polemika (porov. napr. MÁJEK, S.: O aktivitách A. Eichmanna a spol. v novembri 1938, s. 4).
14 Podľa tohto slova akcia dostala názov „postrkovanie“ Židov za hranice. (pozn. a.)
15 LACKO, M.: Slovenská republika, s. 64-65.
16 KAMENEC, I.: Po stopách tragédie, s. 25.
17 KAMENEC, I.: Po stopách tragédie, s. 28.
18 MLYNÁRIK, J.: Dějiny židů na Slovensku, s. 105.
19 MLYNÁRIK, J.: Dějiny židů na Slovensku, s. 106-107.
20 MLYNÁRIK, J.: Dějiny židů na Slovensku, s. 105-107.
21 HALLON, Ľ.: Arizácia na Slovensku 1939-1945, s. 148-150.
22 Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom. Uzavretá 16. marca vo Viedni a potvrdená 23. marca 1939 v Berlíne.
23 LACKO, M.: Slovenská republika, s. 65.
24 Predovšetkým v denníku a týždenníku Slovák, Gardista a regionálnych tlačovinách.
25 KARCOL, Marián: Strata občianskych práv židovského obyvateľstva na Slovensku v období od marca 1939 do salzburských rokovaní. In: Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta; Universum, 2007, s. 174-176.
26 Ako sme uviedli už vyššie, nepredstavujeme všetky právne normy – zákony, nariadenia a vyhlášky, ktoré boli prijaté. Na to v tejto práci nie je priestor a nie je to ani potrebné.
27 Slovenský zákonník. Čiastka 14, 20. apríl 1939, ročník 1939.
28 Sl.z. – Slovenský zákonník; šlo o zbierku právnych predpisov schválených vládou a Snemom, kde sa vyhlasovali zákony, medzinárodné zmluvy, uznesenia a opatrenia Snemu, vládne nariadenia s mocou zákona, vládne nariadenia, nariadenia a vyhlášky ministrov, uznesenia ústavného senátu, vyhlášky a opatrenia Snemu a vlády.
29 Ministerstvo pravosúdia – súčasné ministerstvo spravodlivosti. (pozn. a.)
30 „Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa?... Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“ Údajný výrok J. Tisa v Holíči 16. augusta 1942.
31 HUBENÁK, Ladislav: Právne normy a ich praktický dosah v Slovenskom štáte. In: Fenomén holokaustu. Bratislava : ŠEVT, 2008, s. 29-30.
32 Zo isté platilo pre Cigánov: kategória Cigán – robotník.
33 Podrobnejšie o zákone č. 45/1940 v časti o nariadení č. 147/1939 (pozn. a.).
34 LACKO, M.: Slovenská republika, s. 66.
35 Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ) bol zriadený 14. septembra 1940, nariadením č. 222/1940 Sl.z. ako prostriedok na riadenie arizácie – prideľovanie arizovaného majetku nežidom. Na jeho čele stál Augustín Morávek, pravá ruka Vojtecha Tuku, neoficiálneho vodcu radikálneho krídla HSĽS. Významnou právomocou ÚHÚ bola kontrola Ústredne Židov.
36 Šlo predovšetkým o obmedzenie osobného vlastníctva na rôzne druhy hnuteľností (rozhlasové prijímače, písacie stroje, fotoaparáty, motocykle a pod.), ako i o obmedzenie v zárobkovej činnosti (zákaz vykonávania povolania, odoberanie licencií a pod.).
37 „Beráter“ – z nem. der Berater – poradca, konzultant, radca. (pozn. a.)
38 Určenie Wislicenyho úlohy však nie je úplne jednoznačné. Objavili sa i dokumenty a svedectvá, ktoré poukazujú na ochotu Wislicenyho pomáhať Židom, avšak za protihodnotu – teda podplácanie. Bližšie napr. HRADSKÁ, Katarína: Prípad Wisliceny – Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku. Bratislava : AEPress, 1999; HRADSKÁ, Katarína (ed.): Holokaust na Slovensku. Dokumenty zv. 3. Listy Gisely Fleischmannovej (1942-1944). Bratislava : Nadácia Milana Šimečku/Židovská náboženská obec, 2003.
39 Vyhláška ÚHÚ z 21. 12. 1940, ktorou sa zakazovalo Židom bývať na uliciach miest, ktoré boli pomenované po Andrejovi Hlinkovi a Adolfovi Hitlerovi alebo nariadenie č. 19/1942 Úr.n. o zaistení niektorých hnuteľností Židov. Touto vyhláškou bolo nariadené Židom odovzdať napr. kožušiny, výrobky z kožušín ako čiapky a rukavice a pod.
40 Ústredňa Židov – ÚŽ. (pozn. a.)
41 NIŽŇANSKÝ, Eduard: Holokaust na Slovensku. Dokumenty zv. I. Obdobie autonómie (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939). Bratislava : Nadácia Milana Šimečku/Židovská náboženská obec, 2001. Dokument č. 36, s. 86-87.
42 Nebolo súčasťou „Židovského kódexu“, bolo však považované za nedeliteľnú súčasť opatrenia voči Židom. Jeho zavedenie uvádzame nižšie.
43 Hlinková garda - HG. Bola to polovojenská organizácia pôsobiaca pri HSĽS. (pozn. a.)
44 Hlinková mládež – HM. Mládežnícka organizácia združujúca mládež (chlapcov i dievčatá) zameraná na výchovu národu a štátu oddaných občanov. (pozn. a.)
45 Kuks – podiel. (pozn. a.)
46 NIŽŇANSKÝ, Eduard: Židovská komunita na Slovensku 1938 – 1945.
www.holocaust.cz/cz/resources/texts/niznansky_komunita (9. 12. 2011).
47 DANKO, Marek: Internačné zariadenia v Slovenskej republike (1939 - 1945) so zreteľom na pracovné útvary. In: Človek a spoločnosť. Roč. 13., č. 1., 2010, s. 11.
48 Dnešné Rastislavice. (pozn. a.)
49 DANKO, M.: Internačné zariadenia v Slovenskej republike (1939 - 1945) so zreteľom na pracovné útvary, s. 11-12.
50 Slovenské národné povstanie. (pozn. a.)
51 Táto kapitola predkladanej práce predstavuje len stručné informácie o udalostiach a situácii, ktorá bola na území Slovenskej republiky v čase od vypuknutia Slovenského národného povstania po ukončenie bojov 2. svetovej vojny. Udalosti v nej spomenuté sú však predmetom skúmania ďalšej štúdie, ktorá je predkladaná ako súčasť spisu v dokazovaní čností Božích služobníkov Tomáša Munka a Františka Muka.
52 Slovenské národné povstanie - SNP.
53 Vo verejnosti zaznieva ešte i v súčasnosti otázka, či za deportácie v druhej polovici roka 1944 môže vypuknutie povstania alebo nie. Pravdivým je isto tvrdenie, že nebyť vypuknutia povstania, Slovensko by nebolo obsadené nemeckými vojenskými jednotkami a nebyť ich prítomnosti, pravdepodobne by nedošlo ani k zatýkaniu, sústreďovaniu a vývozu Židov.
54 Židovská otázka bola i v tejto situácii využitá propagandisticky – Židia boli obvinení, že stoja v pozadí ako jedna z hybných síl v organizácii a prevedení povstania, a preto je potrebné ich prísne potrestanie za túto akciu. Akcia židoboľševikov, ako bolo povstanie označované, mala byť potrestaná, avšak s vývozom Židov sa nerátalo, vývoz bol iniciatívou čisto nemeckej strany.
55 ARKBÚ Spišská Kapitula, f.: Spišské biskupstvo; č. 2540/1939. List J. Ferenčíka spišskému biskupovi so žiadosťou o povolenie na krst konvertitov Františka Munka, manželky Gizely a synov Tomáša a Juraja. 16. sept. 1939.
56 RK dekanský a farský úrad sv. Andreja v Ružomberku. Matrica Baptisatorum; zv. XII., s. 127, č. 156, 157, 158, 159.
57 RK dekanský a farský úrad sv. Andreja v Ružomberku. Matrica Copulatorum; zv. IX., s. 136, č. 19.
58 PETRANSKÝ, Ivan A.: Život pod hviezdou. Osudy Tomáša Dezidera Munka. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008, s. 68.
59 ŠA L. Mikuláš, f.: Gymnázium Ružomberok; šk. 38; Protokol skúšky dospelosti 1943-46; Tomáš Munk - 32/1943.
60 SNA, f.: 406; šk. 496, 406-257-1. Žiadosť Spolku pre chemickú a hutnú výrobu o pracovné povolenie pre F. Munka.
61 Predtým, ako riaditeľa, jeho ročný plat prekračoval hranicu 100 tisíc Ks.
62 SNA, f.: 406; šk. 496, 406-257-1. Pracovné povolenie ÚHÚ č. 9000/6342 pre Spolok pre chemickú a hutnú výrobu v Ružomberku zamestnať Františka Munka. 12. máj 1941, s. 1-2.
63 SNA, f.: 406; šk. 496, 406-257-1. Pracovné povolenie ÚHÚ č. 9000/6342 pre Spolok pre chemickú a hutnú výrobu v Ružomberku zamestnať Františka Munka. 12. máj 1941, s. 2.
64 Nariadenie č. 198/1941 Sl.z.
65 SNA; f.: Ministerstvo vnútra; šk. 177, Smernice ministerstva vnútra. 12. feb. 1942.
66 SNA; f.: Ministerstvo vnútra; šk. 188, Súpis Židov z okresu Ružomberok. 23/441-442; 8/153-154.
67 Kategória A-3 – práceschopný muž, žid, pokrstený pred 10. septembrom 1941; SNA; f.: Ministerstvo vnútra; šk. 199, Odvodné zoznamy z okresu Ružomberok. “A“ III./3.
68 SNA; f.: 406, šk. 496, 406-257-1. Žiadosť Spolku pre chemickú a hutnú výrobu o predĺženie pracovného povolenia pre Františka Munka. 15. dec. 1941.
69 SNA; f.: 406, šk. 496, 406-257-1. Výmer Ministerstva vnútra povoľujúci zamestnať Františka Munka. 22. jún 1942.
70 NA; f.: Spolek pro chemickou a hutní výrobu, šk. 586, Telefonogram pro pana ředitele Dr. Srbu od ředitele Ing. Smiešku. 8. duben. 1942.
71 ANBS; f.: Sedliacka banka, šk. 77. Zápisnica zo zasadnutia riaditeľstva firmy Slovenské drevo, úč. spol. 9. nov. 1942; ANBS; f.: Sedliacka banka, šk. 77. Zápisnica zo zasadnutia riaditeľstva firmy Slovenské drevo, úč. spol. 7. dec. 1942.
72 Provinciálny archív Spoločnosti Ježišovej, Bratislava; f.: Zbierka Jozefa Straussa. List P. J. Jurovského P. J. Bronišovi. 1. okt. 1942.
73 ŠA Bytča, pobočka L. Mikuláš; f.: Okresný úrad v Ružomberku, č. 1451/1942 prez. List kancelárie prezidenta Františkovi Munkovi vo veci: Munk František a rodina, Ružomberok – žiadosť o oslobodenie podľa § 255 nariadenia č. 198/1941 Sl.z.
74 Napriek tomu, že deportácie boli v októbri 1942 zastavené, nebezpečenstvo pre ponechaných Židov hrozilo i naďalej. Azda najväčšiu hrozbu tvorili prívrženci radikálneho krídla Hlinkovej gardy, ktorí žiadali vytransportovanie všetkých Židov; SNA; f.: Ministerstvo vnútra, šk. 417, č. 1627/1943. 10. marec 1943.
75 ANBS; f.: Sedliacka banka, šk. 77. Zápisnica zo zasadnutia riaditeľstva firmy Slovenské drevo, úč. spol. 7. dec. 1942.
76 PETRANSKÝ, I. A.: Život pod hviezdou, s. 78-79.
77 ŠA L. Mikuláš, f.: Gymnázium Ružomberok; šk. 38; Protokol skúšky dospelosti 1943-46; Tomáš Munk - 32/1943.
78 LETZ, Róbert: Objav nových skutočností o osude Tomáša Munka. In. Viera a život. Roč. 16, 2006, č. 5, s. 28.
79 PETRANSKÝ, I. A.: Život pod hviezdou, s. 87.
80 RK dekanský a farský úrad sv. Andreja v Ružomberku. Matrica Baptisatorum, zv. XII., s. 127, č. 158.
81 ANBS; f.: Sedliacka banka, šk. 2, Zápisnica zo zasadnutia riaditeľstva Sedliackej banky, úč. spol., 14. dec. 1943, 20. dec. 1943.
82 PETRANSKÝ, I. A. Život pod hviezdou, s. 106.
83 Provinciálny archív Spoločnosti Ježišovej, Bratislava; f.: Zbierka Jozefa Straussa. List F. Munkovi od G. Munkovej, T. Munka a J. Munka. 31. aug. 1944; List G. Munkovej. 13. okt. 1944.
84 SNA, f. MV, šk. č. 570. Zoznam o súpise Židov z okresu Ružomberok, ktorým bola udelená prezidentská výnimka; feb. 1944.
85 PETRANSKÝ, I. A.: Život pod hviezdou, s. 114.
86 Rozhovor I. A. Petranského s Monikou Molnárovou, dcérou Ľudovíta Molnára. Ružomberok, 2. Marec 2007. In: PETRANSKÝ, I. A.: Život pod hviezdou, s. 115.
87 † C. Tomáš Munk, s. 16; Provinciálny archív Spoločnosti Ježišovej, Bratislava; Svedectvo Dominika Kaľatu. 27. máj 2006; archív Spoločnosti Ježišovej, Bratislava; Svedectvo Jozefa Šimončiča, 14. máj 2006.
88 PETRANSKÝ, I. A.: Život pod hviezdou, s. 116.
89 PETRANSKÝ, I. A.: Život pod hviezdou, s. 117.
90 LETZ, R.: Objav nových dokumentov o osude Tomáša Munka, s.28-30.
91 BÁRDOŠ, Edmund P.: Historia parochialis ecclesiae Habovkaensis. Habovka : RKFÚ, 1998, s. 117.
92 BÁRDOŠ, E. P.: Historia parochialis ecclesiae Habovkaensis, s. 117 a nasl.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.