Spiritualita a utrpenie
Číslo 1/2012 ·
·
Čítanosť článku: 3976
(K stému výročiu narodenia Pavla Straussa)
Medzi kresťanskou spiritualitou a utrpením je nerozlučný vzťah. Konvertita Pavol Strauss hovorí: „Utrpenie bolo a ostáva integrujúcou súčasťou života.“1 Pýta sa: „Kto zmapuje dejiny utrpenia človeka?“2 Kto pochopí bolesť?3 Odpovedá: Bolesť sa dá „precítiť, ale nedá sa do nej preniknúť. Bolesť je jedna zo záhad ľudského bytia.“4 Vo vzťahu k nej všetky „naše vysvetlenia sú nedostatočné a neprimerané.“5 Tajomstvo bolesti je obklopené Božím mlčaním aj vo Svätom Písme, ktoré „je ako veľká Kniha o utrpení“6. Biblia nám predstavuje mnoho trpiacich. Stačí spomenúť Jóba, Tobiáša, Noemi, Rút, Jonáša a Jozefa. Nasledovali ich veľké postavy svätých a Kristových svedkov, ako František Assiský, Ignác z Loyoly, Terézia z Lisieux, Páter Pio, sestra Zdenka Schellingová.
Samotná Biblia si je vedomá, že nedokážeme pochopiť celé tajomstvo bolesti, pretože ho obklopuje Božie mlčanie. Jeho konanie a jeho myšlienky nie sú pre nás celkom pochopiteľné: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán“ (Iz 55, 8). Veľkú časť utrpenia si ľudstvo spôsobuje samo. Mnohí trpia nie preto, že by boli potrestaní Bohom, ale pretože ich ranili ľudia. Dieťa, ktoré zomiera od hladu v Indii alebo v Afrike, nezomiera preto, že by mu Boh nedal pokrm, ale pretože egoizmus bohatých krajín uprednostňuje plytvanie surovín či hromadenie zbraní namiesto toho, aby sprístupnili celému ľudstvu potraviny zeme.7 Avšak existuje kategória zla a bolesti, ktorá je mimo akejkoľvek presnej súvislosti s ľudskou zodpovednosťou.
Strauss ako lekár uvažoval: „Choroba, utrpenie, zdravie a smrť sú neodvratné priepasti života, pred ktoré je každý postavený. Lekár sa v nich suverénne pohybuje – sú mu najbližšie. Preto do nich najďalej dovidí.“8 To platí v prípade veriaceho lekára. Túto myšlienku objasňuje Ján Pavol II.: „Kristus nás uvádza do tajomstva a necháva nás nachádzať «dôvody» utrpenia podľa toho, ako sme schopní pochopiť veľkosť Božej lásky.“9 Lekár milujúci Boha, akým Pavol Strauss bol, videl veľmi ďaleko do priepasti utrpenia.
Ježišovo utrpenie
Už počas svojho života na zemi dal Kristus do centra svojej pozornosti práve tajomstvo bolesti. Markovo evanjelium je takmer spolovice rozprávaním o Kristovi v spoločnosti chorých. Kristove zázraky nie sú divadelnými gestami určenými na vzbudenie aplauzu a úspechu, ale sú skôr orientované na oslobodenie človeka od zla a bolesti. V Kristovi sám Boh prichádza v ústrety trpiacemu ľudstvu, aby ho oslobodil od tyranie zla. Je to pomalé a progresívne oslobodzovanie určené zakotviť v dokonalom meste, v ktorom už nebude ani bolesti ani smrti. V obraze Nebeského Jeruzalema, symbolu sveta, ktorý Kristus založil a ktorý máme my pomáhať vystavať, nám Apokalypsa ponúka tento profil: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať [...] Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude“ (Zjv 21, 3 – 4). K tomuto cieľu vedie úzka cesta úsilia a sebadarovania. Môžeme žasnúť nad Božou pokorou, veď „Boh sa nám [na Golgote] v utrpení najviac priblížil, aby sa mu i človek mohol priblížiť.“10
Kalvárska dráma poukazuje na vzťah medzi bolesťou, láskou a nenávisťou. Hĺbku Božej bolesti nedokážeme dovidieť. Tak ako nie sme schopní predstaviť si veľkosť Božej lásky. Silou lásky, vrcholne prejavenou na kríži, Kristus víťazí nad temnotami zla. „Veľký piatok pochopí ozaj len ten, kto cestou vnútorného vývoja dospel k poznaniu, že zmysel žitia je len utrpenie. Kto nepocíti prázdnotu, ak netrpí, nepochopí ani jediné riešenie všetkých individuálnych i svetových problémov mocou lásky a jej odpúšťania. Kým neprestane opravdivá nenávisť, nenastane ani opravdivé budovanie sveta.“11 Iba s mocou Kristovej lásky sa dá budovať svet.
Kristov kríž dáva zmysel každému ľudskému utrpeniu, čo sv. Pavla viedlo k prekvapivému zvolaniu: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). V tomto duchu pokračuje Strauss: „Divíme sa veľkosti utrpenia našej doby, nie aby sme ju zvelebovali. Z blízkosti Božej sa vracia každý, ako sv. František z Monte Alverno, s krvavými dokladmi styku s večnosťou.“12 V žiadnom prípade tu nejde o masochizmus, o zvelebovanie bolesti kvôli nej samej, ale kvôli jej ovociu zjednotenia človeka s Bohom. Bolesť kresťana nepadá do prázdna, ale je pripojená k vykupiteľskej Kristovej bolesti. Bolesť sa takto stáva prameňom dobra. Ježiš v skutočnosti netúžil po bolesti, ale po poslušnosti Otcovi v pravde a láske. Utrpenie prežívané s Kristom je najcennejším darom, najproduktívnejšou ľudskou činnosťou.13 Preto je potrebné „vedieť o súvise medzi schopnosťou obetovať niečo zo seba, zo svojich skrytých chorôb, útrap a obmedzeností za iných, za kolegov, za umelcov, za kňazov, aby armáda tých, čo môžu zlepšiť svet, mala na to silu v rámci súvisu všetkých i duchovných a morálnych potenciálov.“14 Ide o spiritualizáciu utrpenia, ktoré nás spája s Bohom, s ľuďmi a so svetom.
Bolesť nevedie kresťana k zúfalstvu, ale k nádeji na vzkriesenie. Človek nádeje dokáže trpieť pre vieru. „Tí, čo neveria ani v utrpenie za presvedčenie a neuctia si ho, spreneverili sa podstate ľudskosti. Pre tých stratil vlastný, a tým väčšmi cudzí život cenu. To sú zúfalci, ktorí vháňajú svet do zúfalstva.“15 Jedinou záchranou pred zúfalstvom v utrpení a smrti je Kristus: „Ľudia i naďalej podstupujú hrozné utrpenia a príšernú smrť. Ale Pán Ježiš naše umieranie pojal do svojej smrti a sňal z neho osteň zúfalstva.“16
Uvedomujúc si hodnotu utrpenia, Strauss hovoril, že „skoro ani nevieme, aká je to zodpovednosť vziať na seba Kristov kríž. [...] A vedome sa dištancovať od tých, čo ho neprijali, a od tých, čo sa od Krista dištancujú. A pritom ich chápať i takto ich milovať a za nich prosiť.“17
Utrpenie Pavla Straussa
Pavol Strauss svoje utrpenie, ktoré sa naňho hrnulo zo všetkých strán, prežíval ako nasledovanie Božieho služobníka. Počas 2. svetovej vojny sa ako príslušník židovského národa niekoľkokrát ocitol tvárou v tvár smrti. Za socializmu zažil nemilosrdný sled profesionálneho a spisovateľského ponižovania. Prijal to celkom ticho, podobne ako Boží služobník, ktorý sa obetoval, „pretože sám chcel, a neotvoril ústa“ (Iz 53, 7). V bolesti je človek pokúšaný k nenávisti. On v skúškach obstál. V dobe, keď mal všetky dôvody na nenávisť, nastúpil na cestu lásky.18 Láska si vyžaduje sebazaprenie, tým, že sa nechám zraňovať a očisťovať.19
Ďalšie utrpenie znášal, keď na prelome rokov 1985/86 veľmi vážne ochorel. Ťažkú chorobu prežíval s duchovnou zrelosťou. V chorobe píše: „Prišiel som na to, že choroba môže byť najväčšie šťastie pre dušu. Chorý, zlý a zlostný je ťažký omyl prírody. Nemocnica by mala byť veľkovýrobcom úsmevov.“20 Chorobu prežil s požehnanými duševnými zážitkami Božej prítomnosti. Svedčí o tom aj toto vyznanie: „Som po ťažkej, skoro smrteľnej chorobe, kde sa mi Kristus viac priblížil a pomohol mi k relatívnemu zdraviu, možno i to, aby som ešte a ešte vyznával viac i menej zjavne, ale hlavne vyznával.“21 Po návrate z nemocnice sa tešil „každému dňu, každej cudzej i vlastnej myšlienke a hlavne posile z denných návštev Pánových.“ Nevyhľadávanú, ale prijatú bolesť nazval svojím verným priateľom: „Len z katolíckej duše mohol vzísť a denne môže znovu vychádzať šťastný výkrik: Sestrička bolesť. Áno, bolesť je najneklamnejšou legitimáciou pred Večnosťou.“22 Samotná bolesť sa môže stať modlitbou: „Ťažko je modliť sa v chorobe. Ale veď sama choroba je modlitbou. Choroba a utrpenie je modlitba, ktorú si Boh inkasuje bez našej vôle.“23
Prijaté utrpenie zdokonaľuje človeka
Neopakovateľné sú Straussove úvahy o užitočnosti utrpenia. Je presvedčený, že „život bez bolesti je ochudobnený.“24 Bolesť pomáha objaviť pravé šťastie: „Keby k nemu stačila technická kultúra, mali by majitelia domov, áut, chát, chladničiek a televízorov byť šťastnými ľuďmi. [Dnes by sme mohli hovoriť o majiteľoch víl, jácht, lietadiel a astronomicky vysokých bankových účtov]. Máme však paradoxný pocit, že ľuďom, ktorí všetko majú, niečo chýba. Niečo podstatné. Ľudia, ktorí neprešli utrpením, krízami, katastrofami a nešťastím, ktorých vnútro nevytvorilo s nimi duševný amalgám, sú nedokončené, ba defektné indivíduá. V určitom zmysle je nešťastným človekom ten, ktorého nikdy nestihlo nešťastie.“25 „Príhodnosť, príjemnosť, tzv. občianske šťastie s jeho pohodlím, blahobytom a ulízanosťou sú skleníkovou atmosférou vnútornej plytkosti. Len čoho sa dotkne bolesť a boj, začne mať rozmer.“26 „V utrpení sa otvárajú nepoužité riečištia duchovného sveta s nevídanou rovinou vo všetkých ozvenách vnútorného bytia.“27
Strauss poukazuje na paradox: „Tituly, okiadzania, vyznamenania škodia ľudskej podstate umelca viac ako zaznávanie, príkorie a poníženia. Upchávajú prísunové cesty z nespoznateľnej atmosféry ducha.“28 To platí, ak človek nemá odstup od ľudskej slávy. Treba vedieť, že utrpenie susedí s dobrotou.29 Keď si po rokoch premyslíme všetky tie sklamania, bolesti a neúspechy, ukáže sa, že sme pomocou nich veľa získali, v nich dozrelo naše pochopenie iných, v nich dozrela naša dobrota. Pravá dobrota vyrastá vždy z bolesti.30 Veď „príkoria a poníženia, facky a bolesti sú stupne, ktorými môžeme vystúpiť do vyšších podlaží svojho vnútra. Bez hnevu, bez zatrpknutosti, len úsmevom z nadhľadu.“31 Utrpenie je skúškou. „A dobre, že je svet voči nám necitný, nechápavý, nevďačný a chladný. Aspoň sa osvedčíme.“32 Do neba sa dostanú tí, čo vytrvali s Kristom v skúškach.
Podľa Straussa „niet veľkosti bez utrpenia. Bez utrpenia by bol život prázdny.“33 Veľkosť človeka narastá s veľkosťou utrpenia: „Veľkosť človeka sa nedá merať veľkými skutkami, ale veľkosťou prežívaného utrpenia pre charakterovú rýdzosť. Poznal som človeka, ktorého pre oddanosť Cirkvi strčili do baní. A pretože za žiadnu cenu nebol ochotný pracovať v nedeľu a v mariánske sviatky, dali ho na práce v najrizikovejších, najnebezpečnejších úsekoch štôlní, kde bolo nebezpečenstvo zosunov. Lojzo Juráček.“34 Strauss veril, že ponížení budú povýšení (porov. Lk 1, 52), lebo oni sú v Božích očiach veľkí: „V čase najväčšieho poníženia sa zračí vnútorný formát. Ale pokoj, ktorý sa tu ukáže, je dôkazom toho, že z každej životnej polohy je možný vzostup. To je dôkazom viery. Že u Boha je všetko možné.“35
Aj za veľkými osobnosťami v dejinách ľudstva stálo utrpenie. V dotyku s bolesťou vznikajú hodnoty, „na ktoré ľudstvo nevie zabudnúť.“36 Utrpenie dokáže navrátiť márnotratných synov zo zlej cesty. Ono mení človeka i spoločnosť: „Chorobami a krízami sa začínajú prelomy v nás, ale aj okolo nás v celej našej spoločnosti.“37 Preto podľa Straussa „bolesť je najlepší vychovávateľ,“38 hoci ju mnohí vyhlasujú za zbytočnosť. Bolesť spojená s blízkosťou smrti je „chvíľa veľkých poriadkov vnútra. Keď prejde, je všetko v nás na správnejšom mieste.“39
Existuje vzťah medzi bolesťou a múdrosťou: „Človek musí dozrieť a ostarieť, aby pochopil, čo to je dožiť sa takého rána. Aj choroba pomáha zmúdrieť.“40 Bolesť nás vedie k dobrote: „Dobrý človek je smutný. Lebo svet nechápe, že dobrota je najväčšia múdrosť.“41 Dobrota nenachádza vždy otvorené dvere sŕdc. Dobrý človek nevstupuje do nich nasilu. Je smutný z tvrdosti sŕdc. Múdry býva preto mlčanlivý a smutný.42
Aj veľkosť národa závisí od jeho postoja k utrpeniu: „Veľkosť národa je vždy len v hodnotách získaných bolestí. A tých sa nám vždy dostane.“43 Strauss ako rodený Žid i Slovák napísal: „I bolesti, utrpenia a útlaky i ústrky slovenského národa majú veľa spoločného s mnohostoročným utrpením židovského národa, od každého poníženia cez nenávistné výbuchy, až po hitlerovský holocaust. A preto je im spoločná túžba po spáse a Spasiteľovi.“44 Rozdiel medzi židovským a slovenským národom je rozdielom medzi starozákonným a novozákonným ľudom: U Židov ostala mesiášska túžba, a Slovákov držala a drží viera v Spasiteľa.45
Existuje aj duševná bolesť. „Ak duša netrpí, ešte sa neprebrala k životu.“46 Nie je citlivá na nedostatky a zlo v sebe i vo svete. Preto „najúbohejší je človek, čo je so sebou spokojný.“47 Duševná bolesť môže byť omnoho intenzívnejšia ako telesná. „K najväčším bolestiam patrí, že sme dosť neurobili. Že sme nevykonali, čo sme mali vykonať.“48
Prijaté utrpenie, aj keď oberá o fyzické sily, je zdrojom životnej posily. „Stretnutie s bolesťou, skutočné stretnutie s vlastnou i cudzou bolesťou, je vytvorenie novej skutočnosti, novej životnej sily. Životná sila pozostáva len z prekonaného utrpenia.“49 Ono má podobný efekt ako veľké zážitky: „Veľké zážitky sú oporou a posilou života. [...] I ťažká choroba a krutá bolesť.“50 Intenzita obnovy človeka závisí od prijatia bolesti: „Radostná bolesť nás najviac osvieži.“51
Utrpenie zjednocuje ľudí
Utrpenie by malo vytvárať mosty medzi ľuďmi. Strauss píše: „Možno sme v dezintegrácii vzťahov dospeli k bodu, kde sa stali utrpenie a choroba posledným spojivom medzi ľuďmi. [...] Možno sme dozreli k bodu, keď ozdravenie medziľudských vzťahov začne sa naozaj len v nemocniciach a liečebniach.“52 Choroba robí ľudí vnímavejšími na skutočné hodnoty, medzi ktorými má prvé miesto láska. „Chorí ľudia sú milovaniahodní nielen pre svoje utrpenie, ale i preto, že sú práve v tom čase prístupnejší cudziemu dobru.“53 Choroba môže vyvolať aj rôzne negatívne reakcie, napr. kritiku okolia, prehnané požiadavky na okolie, pocit spoločenskej krivdy a dokonca odpor ku každej forme pomoci zo strany iných.
Strauss nevedel pochopiť, keďže jestvovala choroba, „že ľudia vedeli byť aj zlí, malicherní, besní.“54 Nechápal, „prečo sa ľudia od seba dištancujú pre farbu pleti, rasu, národnosť a náboženstvo, pre hmotu, moc, politiku, keď majú jedného otca – bolesť a jednu matku – smrť.“55 Odsudzoval indiferentnosť: „Kto nie je schopný stáť v úcte a pohnutí pred trpiacim či umierajúcim, nie je schopný poznať ani cenu života a jeho krásy.“56 Pre zlých ľudí je trpiaci človek urážkou: „Kto trpí, je urážkou pre všetkých, čo neprešli utrpením, a pre tých, pre ktorých ešte nevzišlo slnko utrpenia, čo stále nepochopili, že utrpenie je ústredným problémom života žitého i pomysleného.“57
Utrpenie by malo upevňovať bratstvo medzi ľuďmi. Vďačný pohľad býva „zárukou možného bratstva všetkých trpiacich. Veď každý trpí alebo trpel, alebo bude trpieť. A tak je bratom všetkých.“58 Utrpenie dokáže spájať ľudí na tomto svete, dokáže byť mostom lásky, dokáže spájať s Bohom. Svet bez utrpenia a bolesti bude až v nebi.
Bibliografia
BENEDIKT XVI., Encyklika Spe salvi, Trnava 2008. JÁN PAVOL II., Apoštolský list Salvifici doloris, Praha 1995. G. RAVASI, La sofferenza nella Bibbia: tra tenebra e luce, in C. GNOCCHI a kol. Il dolore innocente, Milano 1999, s. 107 - 131. J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom, Košice 1997. P. STRAUSS, Apoštolské vyznanie viery, in Viera a život 7: 1997 č. 3, s. 210 - 223. P. STRAUSS, Človek pre nikoho, Bratislava 2000. P. STRAUSS, Ecce homo, Trnava 1992. P. STRAUSS, Kolíska dôvery, Trnava 1994. P. STRAUSS, Listy sebe, Prepis rukopisu z roku 1993. P. STRAUSS, Nádhera nečakaného, KA UPJŠ 1992. P. STRAUSS, Odvrátený hlas. Poznámky ku všetkému i k životu. 1984 – 1985, Bratislava 1994. P. STRAUSS, Rekviem za živých, Bratislava 1991. P. STRAUSS, Sme mocnejší než čas (Apokalyptické tiene). Denník z roku 1989, Bratislava 2005. P. STRAUSS, Tesná brána, Trnava 1992. P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom (Myšlienky + aforizmy), Bratislava 1992. P. STRAUSS, Za mostom času (Písanie bez konca), Košice 1993. P. STRAUSS, Život je len jeden, Bratislava 1996. P. STRAUSS, in J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom IV (Záznamy zo Zápisníka január – júl 1986), Prešov, s. 16. P. STRAUSS, in J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom III (Záznamy zo Zápisníka 1985), Prešov 2000, s. 34. P. STRAUSS, in J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom II (záznamy zo záznamníka 1984) Košice 1999, s. 79.
1 P. STRAUSS, Rekviem za živých, Bratislava 1991, s. 134.
2 P. STRAUSS, Život je len jeden, Bratislava 1996, s. 93.
3 Porov. P. STRAUSS, Sme mocnejší než čas (Apokalyptické tiene). Denník z roku 1989, Bratislava 2005, s. 31.
4 P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom (Myšlienky + aforizmy), Bratislava 1992, s. 62.
5 JÁN PAVOL II., apoštolský list Salvifici doloris, Praha 1995, č. 13.
6 Tamže, č. 6.
7 Porov. G. RAVASI, La sofferenza nella Bibbia: tra tenebra e luce, in C. GNOCCHI a kol. Il dolore innocente, Milano 1999, s. 113.
8 P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 135.
9 JÁN PAVOL II., apoštolský list Salvifici doloris, č. 13.
10 P. STRAUSS, Ecce homo, Trnava 1992, s. 45.
11 P. STRAUSS, Tesná brána, Trnava 1992, s. 37.
12 P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom, s. 59.
13 Porov. P. STRAUSS, Tesná brána, s. 40.
14 P. STRAUSS, Človek pre nikoho, Bratislava 2000, s. 167.
15 Tamže, s. 126.
16 P. STRAUSS, Apoštolské vyznanie viery, in Viera a život 7: 1997 č. 3, s. 214.
17 P. STRAUSS, Kolíska dôvery, Trnava 1994, s. 43.
18 Porov. P. STRAUSS, Odvrátený hlas. Poznámky ku všetkému i k životu. 1984 – 1985, Bratislava 1994, s. 38.
19 Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Spe salvi č. 38
20 P. STRAUSS, in J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom IV (Záznamy zo Zápisníka január – júl 1986), Prešov, s. 16.
21 P. STRAUSS, Kolíska dôvery, s. 12.
22 P. STRAUSS, Ecce homo, s. 45.
23 P. STRAUSS, Človek pre nikoho, s. 115.
24 P. STRAUSS, Sme mocnejší než čas, s. 41.
25 P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 23.
26 P. STRAUSS, in J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom III (Záznamy zo Zápisníka 1985), Prešov 2000, s. 34.
27 P. STRAUSS, Kolíska dôvery, s. 102.
v28 P. STRAUSS, Za mostom času (Písanie bez konca), Košice 1993, s. 121.
29 Porov. P. STRAUSS, Kolíska dôvery, s. 111.
30 Porov. P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 66.
31 P. STRAUSS, Odvrátený hlas, s. 38.
32 P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 27.
33 P. STRAUSS, Človek pre nikoho, s. 114.
34 P. STRAUSS, Sme mocnejší než čas, s. 156.
35 P. STRAUSS, Odvrátený hlas, s. 120.
36 P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 133.
37 P. STRAUSS, Sme mocnejší než čas, s. 119.
38 P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom, s. 64.
39 P. STRAUSS, Človek pre nikoho, s. 112.
40 P. STRAUSS, Sme mocnejší než čas, s. 34.
41 P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom, s. 163.
42 Porov. tamže.
43 P. STRAUSS, Listy sebe, Prepis rukopisu z roku 1993, s. 20.
44 P. STRAUSS, Kolíska dôvery, s. 128.
45 Porov. J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom s. 61.
46 P. STRAUSS, Ecce homo, s. 44.
47 P. STRAUSS, in J. RYBÁK, V dotyku s Pavlom Straussom II (záznamy zo záznamníka 1984) Košice 1999, s. 79.
48 P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom, s. 64.
49 Tamže, s. 60.
50 P. STRAUSS, Nádhera nečakaného, KA UPJŠ 1992, s. 19.
51 P. STRAUSS, Odvrátený hlas, s. 113.
52 P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 39- 40.
53 Tamže, s. 50.
54 P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom, s. 61.
55 P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 63.
56 P. STRAUSS, Úsmev nad úsmevom, s. 74.
57 P. STRAUSS, Apoštolské vyznanie viery, s. 174.
58 P. STRAUSS, Rekviem za živých, s. 55.