Návrat buldoga z Bergenu
Číslo 4/2005 ·
·
Čítanosť článku: 4277
Návrat buldoga z Bergenu
Druhá šanca (Cinderella Man, USA, 2005, 144 min.)
réžia: Ron Howard
scenár: Cliff Hollingsworth, Akiva Goldsman
kamera: Salvatore Totino
hudba: Thomas Newman
hrajú: Russell Crowe, Renée Zellweger, Paul Giamatti, Craig Bierko, Paddy Considine, Bruce McGill, David Huband
Film sa začína romantickou scénou: Amerika 30-tych rokov minulého storočia, typický domček so záhradou, manžel sa večer vracia z práce k svojej mladej manželke a deťom. Privítanie pred domom, trocha detského kriku v pozadí... Boxer Jimmie bol dnes v práci úspešný: vyhral. Zarobil slušnú sumu peňazí. Krehká tmavovláska Mae mu s hrôzou v očiach hovorí: „Vždy, keď dostaneš úder, je to ako by som ho dostala ja.“ Nemá box rada, strašne ju trápi surová tvrdosť s ním spojená, ale zároveň je na svojho muža nesmierne hrdá.
Russell Crowe sa po úspešnom stelesnení geniálneho matematika v oskarovej snímke Čistá duša (Beautiful Mind, 2002) v réžii Rona Howarda a v produkcii Briana Grazera zhostil tentokrát postavy boxera Jamesa J. Braddocka, jednej z najzaujímavejších postáv dejín športu 20. storočia. Howard priniesol na plátno životný príbeh človeka, ktorý sa nevzdal a zdvihol sa zo samotného dna, aby sa mohol postarať o svoju rodinu. Človeka, ktorý prijal výzvy svojho života, prekonal sám seba a stal sa vďaka tomu hrdinom, ku ktorému sa v kritickej historickej dobe upínali oči celej ťažko skúšanej Ameriky.
James J. Braddock, syn chudobných írskych prisťahovalcov v New Yorku, sa ešte ako sotva dvadsaťročný dostal k amatérskemu boxu a začalo sa mu dariť. Čoskoro vstúpil do profesionálneho boxerského klubu a so svojou povestnou pravačkou porážal jedného súpera za druhým. Rýchlo stúpajúcej hviezde sa však začne obracať karta a po zlomenine ho úspech opúšťa. Kvôli obžive však musí boxovať aj so zranením. Hospodárska kríza 30-tych rokov začína ťažko doliehať aj na jeho rodinu; niet práce a pre Jima je profesionálne boxovanie jedinou možnosťou, ako zarobiť peniaze. Tých je však čím ďalej, tým menej a smola v ringu sa vŕši. Keď na plátne sledujeme, ako jeho rodina znáša neľahkú a stále sa zhoršujúcu situáciu svorne a statočne, nemožno sa ubrániť porovnaniam s pseudoproblémami, ktoré si v našom dostatku často vytvárame.
Čoby Íri, vzišli James a Mae z katolíckeho prostredia a vo filme je to niekoľkokrát zaznamenané: krucifixy a sväté obrázky na stenách, spoločná modlitba pred jedlom. Raz, keď už zomierajú čo ako optimistickejšie nádeje – Jim nemôže boxovať, pre jeho zranenú ruku ho denne odmietajú vziať na námezdnú prácu a v miestnom obchodíku už prestávajú dávať na dlh – sa Jim s Mae chystajú pomodliť nad trochou jedla, ktoré možno len ťažko ďalej deliť; Jim už nemôže a hovorí: „Ja som sa domodlil...“ Možno si predstaviť frustráciu muža, ktorý nie je schopný zaistiť obživu svojim najdrahším a vonkajšie podmienky sa stále zhoršujú. Crowe aj Zelwegger hrajú autenticky, ich komunikácia bez slov je zrozumiteľná a ich vzťah si hneď na začiatku získa sympatie diváka. Z Mae v podaní Zelweggerovej je bez zbytočných gest či pátosu cítiť, ako ju trápia existenčné starosti a ako asi zo seba dennodenne doluje posledné zvyšky nádeje a optimizmu. Podstata Jamesovho charakteru zase zreteľne vynikne, keď napomína svojho malého syna, ktorý zo zúfalstva ukradol v obchode pečivo: „Aj keď je nám teraz ťažko, my nekradneme. Nikdy. Sľúb mi to,“ hovorí mu. Podobne sa jeho čistota a čestnosť ukazujú vo chvíli, keď vracia štátnym úradom podporu, len čo začne zarábať dostatočne na to, aby mu znovu zapojili elektrinu a rodina mala na jedlo.
Dovolím si polemizovať s početnými recenzentmi, ktorí obviňovali tvorcov filmu zo sentimentalizmu. Obavám sa, že buď vôbec nepochopili o čo ide, alebo do svojho úsudku iba premietajú vlastnú alergiu na americky idealizmus. Samozrejme, určite má aj on svoje povrchné a nie celkom zdravé formy, ako napokon skoro všetko, a môže sa javiť ako detinská naivita, ale v jadre ide o vysoké morálne ašpirácie a optimizmus, ktoré sú dobrou dispozíciou pre úspešné prekonávanie náročných životných situácii. Ako inak si vysvetliť, že raz za čas, keď sa stretne pevný charakter s poctivou úprimnou snahou, vynesie to takú postavu, akou bol napríklad James Braddock, prezývaný „Cinderella Man“, vysoko nad hladinu našich každodenných banálnych prehier a víťazstiev?
Na rozdiel od iného tohtoročného filmu z boxerského prostredia Million Dollar Baby, ktorý na pozadí atraktívneho prostredia vrcholového boxu problematicky riešil otázky eutanázie, je vo filme Druhá šanca boxerský ring dejiskom príbehu hlavného hrdinu nielen ako kulisa. V ringu sa film začína a potom, čo ho na zhruba prostrednú tretinu opúšťa, v závere sa do neho opäť vracia a graduje.
Jamesovi vylúčenému z boxerskej federácie, nakoľko pre ňu po sérii neúspechov prestal byť finančne zaujímavý, hendikepovanému nehojacou sa rukou a deprimovanému denne sa stupňujúcou biedou, sa nedarí získať ani príležitostnú námezdnú prácu a potupne skončí vo fronte na štátnu podporu. Počas hospodárskej krízy, keď si väčšina americkej populácie siahla na dno, sa mnohí stávali komunistami. Jim má však dostatok zdravého realizmu a nedá sa strhnúť k nikam nevedúcej rebélii. Obráti sa na ľudí, ktorých pozná a ktorí poznali jeho ešte v klube boxerskej federácie, ktorá ho predtým zamestnávala, a skúsi vyzbierať aspoň pár nevyhnutne potrebných dolárov, aby získal šancu vrátiť sa do ringu.
Vytúžená šanca sa objaví v roku 1934, keď vďaka narýchlo odrieknutému zápasu Jimmie ako náhradník v treťom kole knokautuje favorizovaného súpera. Absolútny outsider s odobratou licenciou, okolo mena ktorého sa šírili klebety, že skutočné dôvody jeho odchodu boli kriminálneho charakteru, má opäť namierené do ringu a o svoju šancu sa pobije s omnoho väčšou urputnosťou. Vie, že zápasí o prežitie pre seba, svoju ženu a svoje tri deti. Darí sa mu a jeho prekvapivý návrat nadšene sledujú tisíce krízou zdecimovaných Američanov. Vtedy aj jeho žena Mae, pre ktorú bol tvrdý šport nočnou morou, a to, že o Jima v ringu nadobro príde, bolo pre ňu trvalou hrozbou, pochopila, že Jim je boxer a toto je jeho miesto.
Príbeh „buldoga z Bergenu“, znovu stúpajúceho na vrchol, tentokrát motivovaného niečím omnoho väčším, než len obyčajnou súťaživosťou, graduje zaujímavo nasnímaným zápasom o majstrovský titul v ťažkej váhe s aktuálnym šampiónom Maxom Baerom. Scény tvrdých „nakladačiek“ v kontexte ľudského príbehu hlavného hrdinu nie sú iba surovou a remeselne dobre odvedenou scénou, ale získavajú hlbší rozmer. Porovnanie motivácie arogantného Baera, ktorý sa podlým spôsobom vyhráža svojmu súperovi a zastrašuje jeho krehkú manželku, s motiváciou nášho hrdinu sa ponúka samo. Škoda len, že pravdepodobne v snahe tento moment zdôrazniť to tvorcovia trochu prehnali, čo okrem iného dokazuje aj protest syna Maxa Baera, herca Maxa Baera ml., ktorý verejne kritizoval spôsob, akým film prezentuje postavu jeho otca. Až na pár drobností je však Druhá šanca, nepochybne jedným z tých filmov, ktorých pozitívne dozvuky pretrvajú v divákovi dlhšie než jeden večer.
Recenzenti na stránkach slovenskej dennej tlače boli s hodnotením filmu hotoví rýchlo. Vypichli technické prínosy, pochválili herecké výkony. Posolstvo príbehu Jamesa J. Braddocka zmietli zo stola vetami o gýčovitom sentimente a návrate o 50 rokov naspäť. Na mňa však z filmu dýchlo kúzlo „starosvetskej” morálky, kde muž vedel, v čom je jeho skutočné naplnenie, ktoré ho presahuje, že zmysel jeho krátkeho života je nájsť si ženu, ktorú chce chrániť a pre ktorú chce budovať domov, ktorá mu porodí deti a vytvorí rodinu. Že deti, ktorým ich vzájomná láska dá život, sú to najcennejšie, pre čo stojí za to bojovať.
Ak je toto gýč a sentiment, potom chcem žiť vo svete gýču a sentimentu radšej než vo svete, kde muži na svoju rolu rezignujú, kde sa pokojne nechávajú živiť od svojich manželiek alebo od štátu a bez najmenšieho zahanbenia sa ešte divia, prečo sú plní zatrpknutosti, ktorá ich rozkladá, a že im uniká radostný zmysel života, plynúci z ich prirodzenosti. A som presvedčená, že pred takýmto hrdinom by rezignovala aj tá najmilitantnejšia feministka, pretože by narazila na niekoho, ku komu možno vzhliadať a koho si možno ctiť.
Jana D. Pláteníková
Autorka pracuje v Občianskom inštitúte.