Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Putovanie Matúša Zajaca za fotografiou

Číslo 1/2012 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2129
 

„Potom svoju ruku odtiahnem a ty ma uvidíš odzadu. Ale moju tvár nesmie nik vidieť!“ (Ex 33, 23). Teológovia sa zhodujú, že v tomto rozhovore medzi Hospodinom a Mojžišom sa poodkrýva tajomstvo spoznávania Najvyššieho. Boha možno spoznávať iba tak, že ho nasledujeme, že za ním kráčame, a takto ho „vidíme“ iba odzadu. Dejiny náboženstiev sú o tomto hľadaní, nasledovaní, uctievaní. Keď sa nejaký tvorca, fotograf, vydá na cestu, aby zachytil toto nasledovanie, vidíme, ako zvláštne korešponduje jeho tvorba s tým, čo už bolo raz navždy povedané v Knihe kníh, ako ku každému obrázku, ku každej téme možno priradiť niektorý citát z Biblie, ale zároveň, aké je to všetko nové, objavné, obohacujúce. Ak platí, čo povedala ruská poetka Anna Achmatovová o svojej tvorbe, že je len objavovaním a rozvíjaním základného pohľadu, ktorý nadobudla v detstve, možno povedať, že tvorba vôbec je len objavovaním a rozvíjaním toho, čo tu už bolo a je, lebo bolo povedané: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31). A zároveň ako táto tvorba obohacuje a napĺňa všetko stvorenstvo, ako ho posúva ďalej a ako Najvyšší nežiarli na tvorcov, lebo oni ho neohrozujú a nezatieňujú, naopak, oni ho svojím dielom oslavujú. V čom spočíva tajomstvo úspechu tvorcu? Koľko existuje rôznych textov, koľko existuje obrázkov, fotografií položených vedľa seba... a iba niektoré nám prinášajú posolstvo z „iného“ sveta. Človek vyhnaný z raja je odsúdený kráčať zemou, ktorá bude preňho prekliata, je odkázaný v pote tváre jesť svoj chlieb (Gn 3, 17-19). Iba v niektorých chvíľach sa mu dostáva milosti, že jeho prítomnosť sa spája s večnou prítomnosťou, lebo: „Boh povedal Mojžišovi: Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14). Alebo ako hovorí básnik Vladimír Holan: „Génius, toť věčná přítomost“.

Zachytiť tento okamih na niektorom mieste, u niektorého človeka, je tajomným kľúčom k trinástej komnate tvorcu a tvorby. Fotograf Matúš Zajac nám predstavuje v monografii jeden výsek svojej tvorby. Už roky hľadá a zaznamenáva podoby náboženstiev, podoby viery vo svete. Neštudoval svetové náboženstvá, aby sa takto poučený vydal hľadať miesta ich kultu. Možno ani nebol povzbudený prvou vetou 117. žalmu: „Chváľte Pána, všetky národy,“ (Ž 117, 1), aby dúfal, že všade nájde predmet svojho hľadania. Stretáva sa s touto témou na svojich cestách, ktoré si väčšinou neplánuje. Na všetkých kontinentoch, pri rôznych príležitostiach, pod rôznymi politickými režimami ticho opustí kolónu a ide za svojím cieľom. A všade spoznáva, že človek nevie žiť bez náboženstva, že náboženstvo je odvždy najhlbšou súčasťou jeho bytia, v najrôznejších podobách, v kresťanstve, židovstve, mohamedánstve, hinduizme, budhizme. „A oni mu povedali: Rabbi, kde bývaš?“ (Jn 1, 38 - 39). Človeče, kde bývaš? Aké očakávanie, zvedavosť alebo túžba sa skrýva v tejto otázke? Aké miesto si si zvolil za svoj príbytok? Ako ho máš zariadený? Ako vyzerá miesto, odkiaľ denne vychádzaš do sveta? Aké knihy máš v knižnici, akú hudbu počúvaš, aké obrázky ti visia na stenách? Máš svoje bývanie zariadené skromne, alebo vyhľadávaš prepych? Tieto otázky pomáhajú odkrývať človeka, jeho svet, kde čerpá silu, kde premýšľa, kde žije. Ale otázka: Človeče, kde bývaš, nás posúva ešte ďalej. Aký je tvoj vnútorný príbytok? O čom premýšľaš večer, aké sú tvoje myšlienky, keď zaspávaš? O čom sa rozprávaš so svojimi blízkymi, kam sa utiekaš, keď máš žiaľ, koho si voláš, keď máš radosť a sláviš? Stíšiš sa niekedy tak, že iba prežívaš udalosti, spomienky, poznanie? Modlíš sa? Fotograf Matúš Zajac ide vo svojej tvorbe ďalej. Nepýta sa človeka, kde býva, ale spolu s Jánovými učeníkmi sa pýta Hospodina: Rabbi, kde bývaš, aby nás priblížil k jeho tajomstvu. A jeho fotografie ukazujú to známe: v každom človeku, na každom mieste, kde ma uctievajú. Je to sprievod kňazov, ktorí idú sláviť sväté tajomstvá (Levoča, 2001), je to náhoda, ktorú zažije pastier pri Božej muke, keď zaháňa ovce (Orava, 1994). Je to púť veriacich (Marianka, 2010), je to indická komunita (Berlín, 1998), Nha Trang (Vietnam, 2010). Je to agapé, hostina, v ktorej doznieva liturgická slávnosť (Nitra, 2005). Sú to chvíle, keď sa človek ocitá na prahu dverí Hospodina, alebo už spočíva v jeho príbytkoch. Fotografie Matúša Zajaca predlžujú tieto chvíle až k nám: odkrýva v nich božie príbytky. Ale vzťah človeka k Hospodinovi je viac ako len spočívať v jeho príbytkoch. Plnosť tohto vzťahu vyjadruje v Biblii slovo bázeň. Bázeň pred Bohom. Aj preto sa toto slovo v rôznych kontextoch prekladá rôzne. Popri bázni je to strach, inokedy bohabojnosť alebo úžas. Možno to dokladovať príkladmi, ktorých je v Starej a Novej zmluve veľa. Mária Magdaléna a iná Mária našli prázdny hrob a anjel im oznámil, že ukrižovaný Ježiš vstal z mŕtvych: „Rýchlo vyšli z hrobu a so strachom (bázňou) i veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom.“ (Mt 28, 8). V knihe žalmov sa píše: „No ja len z tvojej veľkej milosti smiem vstúpiť do tvojho domu a s bázňou padnúť na tvár pred tvojím svätým chrámom.“ (Ž 5, 8). Iný žalm zase hovorí: „Bohabojnosť (bázeň) je počiatok múdrosti a múdro robia všetci, čo ju pestujú.“ (Ž 111, 10). To isté hovorí aj Kniha prísloví: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom...“ (Pr 9, 10). Keď som listoval v Podobách viery Matúša Zajaca a hľadal spoločného menovateľa tohto cyklu zo života rôznych náboženstiev, nakoniec mi ostali práve spomenuté slová: „Bázeň pred Bohom“. Matúš Zajac vedený svojou vnútornou intuíciou objavuje a sprostredkúva nám toto neuchopiteľné slovo bázeň v najrozličnejších podobách. „Bázeň a radosť...“, to sú šťastní novomanželia (Gemelčička – Rumunsko, 2000), alebo storaká radosť ľudí pri stretnutí s vyslancom božím (Vatikán, 2006).

„...s bázňou padnúť na tvár“, to je starec v drevenom kostolíku (Ladomírová, 1998), to sú Turci v mešite (Berlín, 1999), izraelskí vojaci pri múre nárekov (Jeruzalem, 2010), ale rovnako aj farmár z Venezuely (Guanare, 2001). Ak je vnútornou líniou týchto fotografií slovo bázeň, v ňom sa završujú, aj otvárajú do budúcnosti. V prorokovi Jeremiášovi sa hovorí: „Uzavriem s nimi večnú zmluvu, ktorou im neprestanem robiť dobro; vložím im do srdca svoju bázeň, aby sa odo mňa neodklonili.“ (Jr 32, 40). Matúš Zajac cyklus svojich fotografií nazval Podoby viery. Laicky v nich zachytáva to, o čom hovorí spomínaný prorok.

Tento svet plnosti jedného slova má v sebe nespočetné množstvo stránok a podôb. Aká má byť cesta tvorcu, aby jeho dielo, jeho videnie sveta bolo nové, obohacujúce? Žalmista hovorí: „Čuj, dcéra, a pozoruj, nakloň svoj sluch, zabudni na svoj ľud a na dom svojho otca.“ (Ž 45, 11). Generálny tajomník OSN v rokoch 1953–1961, švédsky diplomat Dag Hammarskjöld vo svojich denníkoch píše, že pri všetkých úspechoch a sláve, ktorú zažíval, jeho život sa zmenil od chvíle, keď uveril hlasu vo svojom vnútri a začal za ním kráčať. A pokračuje, že odvtedy bol jeho život ako kráčanie v labyrinte nepoznaného, len s jemnou Ariadninou niťou v rukách, ktorá mu ukazovala cestu. Toto je cesta ľudí ducha, cesta mystikov, plná neznámeho a neistôt. V kresťanstve sa tomu hovorí aj cesta, na ktorej človek plní vôľu božiu. Je to cesta, ktorú keď ľudia objavia, už z nej nechcú zísť, lebo našli sami seba. Cirkevní otcovia hovoria, že ovocím jej pravosti je pokoj a tichá radosť v duši. Jaroslav Durych píše, že je to cesta umelcov, tulákov a svätcov. A filozof provokatívne vyznáva: „Veľký umelec je aj vo svojich hriechoch sám sebou.“ Je to ale cesta, o ktorej hovorí žalmista hneď v druhom verši: „Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj pán, vzdaj mu poklonu.“ (Ž 45, 12). Cesta ľudského i umeleckého zrenia je cestou vernosti tomuto vnútornému obráteniu. V cirkevnej tradícii sa uchovala jedna udalosť. Keď Ježiš kráčal s krížom na Golgotu, pristúpila k nemu žena menom Veronika a podala mu svoju šatku. A Ježiš do nej vtlačil obraz svojej tváre. Táto udalosť našla od 13. storočia pevné miesto v pobožnosti Krížovej cesty. V chráme sv. Petra v Ríme je jednou z ústredných sôch pri hlavnom oltári socha sv. Veroniky so šatkou, ktorej autorom je taliansky sochár Francesco Mochi (1580 – 1654). Svätá Veronika je v Cirkvi uctievaná ako patrónka fotografov a pracovníkov práčovní. A tak chceme popriať Matúšovi Zajacovi, aby putoval ďalej svojou cestou a pokiaľ ide o fotografovanie, aby sv. Veronika stála pri ňom.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.