Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Trikrát sedem otázok Stanislavovi Zvolenskému

Číslo 1/2012 · redakcia · Čítanosť článku: 3648
 

Otázky kládol František Mikloško

1. Za komunizmu koloval na Slovensku vtip, že „farár, keď ráno vstane, má fajront“. Ako vyzerá váš deň?

Môj pracovný deň začína zvyčajne ráno pred šiestou. Najprv sa venujem osobnej modlitbe, potom slávim svätú omšu. Po raňajkách si prezriem správy a o pol deviatej začínam stretnutia. Poobede sa venujem príprave príhovorov alebo štúdiu zložitejších prípadov. V neskoršom poobedí nastáva pre mňa znova čas, ktorý venujem sebe a Bohu, prípadne sa snažím relaxovať fyzickou aktivitou, najčastejšie prechádzkou. Po večeri čítam komentáre k udalostiam v živote Cirkvi a v spoločnosti. Záver dňa znova patrí modlitbe.

2. Máte desiatky prijatí, navštevujete farnosti, prednášate na rôznych miestach... Kde nachádza bratislavský arcibiskup duchovný relax? Ktoré knihy vám prinášajú radosť a nové impulzy?

Duchovný relax nachádzam v modlitbe. V podstate táto otázka mi dáva príležitosť povedať, že sa mi znova a znova potvrdzuje, že jednoduché modlitby – napríklad modlitba ruženca spojená s chôdzou je vynikajúcim duchovným aj telesným relaxom. Čo sa týka kníh, ktoré ma potešia, dávajú mi nové impulzy, môžem povedať, že rád čítam knihy, ktoré napísal Svätý Otec Benedikt XVI. A predovšetkým novým impulzom sú pre mňa veci, ktoré nachádzam nie tak v systematickom čítaní, ale v komentároch cirkevných autorov z prvých storočí k textom Svätého písma.

3. Stretávam Vás občas na ulici. To je jediný šport, ktorý pestujete? Trávite dovolenku radšej v horách alebo na vatikánskej pláži neďaleko Ríma?

V súčasnosti sa dá povedať, že jediným športom, ktorý dennodenne pestujem, je chôdza. Musím s určitou sebairóniou priznať, že je pre mňa športom, ktorý najviac vyhovuje mojim fyzickým danostiam. Ale snažím sa, aby bola pre mňa každodennou aktivitou. Keď sa pýtate, aký typ dovolenky mi viac vyhovuje, mám rád teplo, rád plávam, preto uprednostňujem dovolenku pri mori.

4. Študovali ste v Innsbrucku a v Ríme. Čo ste najradšej robievali v týchto mestách vo voľnom čase?

V Innsbrucku to boli najmä vychádzky do prírody. V zime som skúšal lyžovanie. V Ríme to boli tiež vždy aktivity, ktoré vytvárali protiváhu k štúdiu, väčšinou šport, či už plávanie, jazda na bicykli alebo chôdza.

5. Povedzte nám niečo o vašich koreňoch. Z akého kmeňa vyrástol Stanislav Zvolenský, koľko máte súrodencov, synovcov, neterí?

Mám jednu sestru, je staršia o dva roky. Sestra je slobodná, a tak nemám synovcov ani netere. Z otcovej strany moja rodina pochádza z obce Modranka, ktorá je pri Trnave. Z matkinej strany pochádzam z obce Merašice, ktorá je na ceste z Hlohovca do Topolčian. Ja som sa narodil v Trnave. Otec bol inštalatér a matka administratívna pracovníčka.

6. Ktorí ľudia vám pomohli odkryť, že máte kňazské povolanie? Koho prednášky ste mali radi v bratislavskom seminári?

Keď som končil základnú školu a začínal som na gymnáziu, prihovoril sa mi jeden pán, ktorý pracoval vtedy na Biskupskom úrade v Trnave a o ktorom som až neskôr zistil, že sám bol kňazom. On sám mi túto skutočnosť nepriznal, lebo bol vysvätený súkromne a nemohol verejne účinkovať. Tento pán, František Moncman, mi navrhol, že sa budeme stretávať, že mi bude vysvetľovať veci, ktoré sa týkajú náboženstva na vyššej úrovni (vtedy sa končilo vyučovanie náboženstva v siedmom ročníku základnej školy), takže mal som to šťastie, že aj ako stredoškolák som dostával náboženskú výuku. Popri tom mi navrhol, že ma bude učiť základy latinčiny, čo mi tiež veľmi pomohlo. Dá sa povedať, že on mi pomáhal odkrývať kňazské povolanie. Keď som študoval v bratislavskom seminári, mal som rád prednášky pána profesora Šoku, ktorý prednášal filozofiu, a tiež prednášky pána profesora Vrableca, ktorý prednášal homiletiku a pastorálku.

7. Vaše biskupské heslo je Fiat voluntas Tua. Vo vašom erbe vidíme sv. Martina, ruky otvorené pre milosť Božiu, ale trom kvetom v erbe som celkom neporozumel. Môžete nám poodkryť ich symbolický význam?

Tri kvety v mojom erbe sú v podstate tri ľalie, ktoré sa tam zhustili do jedného poľa. Tieto ľalie som mal aj v erbe pomocného biskupa.

Mojím patrónom je svätý Stanislav Kostka, ktorý zomrel na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie v roku 1568. Mám veľmi blízky vzťah k blahoslavenej Zdenke. Bol som postulátorom diecéznej fázy jej procesu blahorečenia. Táto fáza sa uzatvárala okolo 8. decembra – sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Oznámenie o tom, že Svätý Otec ma menoval za pomocného biskupa som dostal 25. marca na sviatok Zvestovania Pána, ktorý je tiež istým spôsobom mariánskym sviatkom. Teda tie tri kvety, tri ľalie pre mňa pripomínajú tri mariánske sviatky, ktoré istým spôsobom zohrávajú úlohu v mojom živote. Nanebovzatie mi pripomína koniec pozemského života a začiatok oslávenia pre sv. Stanislava Kostku – môjho patróna, 8. december mi pripomína, že sa skončila diecézna fáza procesu, ktorý sa tak krásne zavŕšil blahorečením sestry Zdenky. 25. marec ostáva pre mňa aj mariánskym sviatkom aj sviatkom Pána Ježiša tým, že je to pre mňa oznámenie veľkej životnej výzvy. Od tohto sviatku sa odvíja aj moje biskupské heslo, ktoré je odpoveďou Panny Márie na výzvu. I keď moja výzva stať sa biskupom sa nedá porovnať s tou, ktorú dostala Panna Mária, ale je tam tá paralela prijať poslanie služby biskupa, tak aj ja som si dovolil použiť tie slová: Nech sa stane Božia vôľa.

8. Na Slovensku sa za posledných 22 rokov v Cirkvi veľmi mnoho vybudovalo. Postavili, resp. obnovili sa kostoly, rehoľné domy, vyrástlo cirkevné školstvo, vznikla Katolícka univerzita, vysiela televízia LUX, rádio Lumen a podobne. Čo vám okrem tohto prináša radosť zo života Cirkvi na Slovensku?

Pre mňa je veľkou potechou stretnúť mladých ľudí, laikov, ktorí majú napriek nepriaznivej spoločenskej klíme veľkú lásku k Cirkvi a kritičnosť voči Cirkvi. Napĺňa ma radosťou, keď si uvedomujem, že sú to ľudia rozumní, vzdelaní, kritickí a predsa milujúci Cirkev, lebo tá láska k Cirkvi je Božia, pramení z ich osobného vzťahu k Bohu. Uvedomujem si, že ich osobný vzťah k Bohu je nádherným tajomstvom, o ktorom hovorí aj evanjelium. Je to obraz, ktorý priniesol Pán Ježiš – hovorí, že aj roľník vloží semeno do pôdy a potom nevie ako klíči a ako vyrastie. Tajomstvo toho vzrastu preňho ostáva skryté. Aj pre mňa je veľkým potešením obdivovať tajomstvo vzrastu vzťahu k Bohu u mladých ľudí, obzvlášť v súčasnej situácii. Ich vzťah k Bohu sa prejavuje aj láskou k Cirkvi, to je moja veľká radosť.

9. Slová Svätého Písma „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ sa často mylne vysvetľujú, že náboženstvo a politický a spoločenský život sú od seba oddelené veci. Ako vy vidíte, konkrétne na Slovensku, prelínanie sa týchto dvoch svetov, kde sú ešte rezervy, resp. kde sa od pádu komunizmu stali na obidvoch stranách, pri tomto „zdravom“ napätí aj chyby? Ako vidíte problém výhrady vo svedomí na Slovensku?

Je zrejmé, že vzťah k Bohu je takou bytostnou záležitosťou pre človeka, že sa potom musí odrážať v slovách, v skutkoch človeka, či už v súkromí, alebo na verejnosti. Vzťah k Bohu má nevyhnutný presah do skutkov a slov človeka, či už pôsobí v spoločnosti, alebo aj v politike. Ak ste naznačili, zdravé napätie vo vzťahu medzi svetom náboženských predstaviteľov a svetom politických predstaviteľov, tu by som chcel povedať len toľko, že pre nás, pre biskupov a kňazov je dôležité, aby sme sa prehlbovali v poznaní a v úcte k službe a k zložitosti postavenia človeka, ktorý pôsobí vo verejnom živote a samozrejme, aby sme týchto ľudí doprevádzali modlitbou, priateľstvom, prípadne radou a aby sme im z toho nesmierneho zdroja, ktorý nám poskytuje Boh, ponúkli pomoc. Nakoľko mi patrí úloha duchovného otca, nepokladám za primerané a užitočné, aby som riešil v tejto odpovedi, čo by mohli tí, ktorí sú v politickom živote, robiť vo vzťahu k cirkevným predstaviteľom. Obmedzím sa v odpovedi na to, čo vidím ako rezervy zo strany biskupov a kňazov. Myslím, že nám naozaj treba viac oceniť službu laikov spoločnosti, pripomínať im, že si ich vážime, a že Božie dary, ktoré dostali, sú pre nich od Pána Boha veľkým pozvaním a že je priestor kde kňaz alebo biskup pôsobiť nemôže, kde je svedectvo, prítomnosť veriaceho laika nenahraditeľná. V tomto je čo naprávať. Môžeme sa v tom veľmi prehĺbiť, ba dokonca toto prehĺbenie, môže viesť zo strany biskupov a kňazov k tomu, aby sme vedeli tým, ktorí pracujú v spoločenskom a politickom živote, viacej poslúžiť. Problém výhrady vo svedomí na Slovensku vidím ako problém, ktorý je momentálne užitočný aspoň tým, že sa príležitostne o ňom vedie diskusia. Preberá sa tak na verejnosti pojem slobody svedomia, pojem hodnôt, ktorými sa má ľudské svedomie riadiť. Je dôležité, že sa o týchto skutočnostiach hovorí aj na verejnosti. Verím, že tento vývoj je veľmi užitočný a bude naďalej pokračovať, lebo je samozrejmé, že by sme si veľmi želali, aby bola uzatvorená zmluva o výhradách vo svedomí medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. V každom prípade je veľmi dôležité, aby každý osobne rástol v zodpovednosti pred Bohom vo svojom svedomí. Čím väčší počet ľudí bude mať takéto uvedomenie vo svojom svedomí, tým bude aj ochrana slobody svedomia v spoločnosti, či už v zákonoch, alebo v zmluvách, ľahšie uskutočniteľná.

10. Na Slovensku občas počuť, že niektorí ľudia v Cirkvi nenakladajú zodpovedne s majetkom a financiami Cirkvi. Nepomohla by odluka Cirkvi od štátu, aby si každý uvedomil väčšiu zodpovednosť za zverený majetok a i financie?

Odluka Cirkvi od štátu, by v našich podmienkach znamenala, že by štát neprispieval na mzdy duchovných. Nepamätám si, že by sa niekedy hovorilo alebo že by jestvovali nejaké konkrétne prípady zneužitia finančných prostriedkov, ktoré štát poskytol na mzdy duchovných. Tieto peniaze sú spravované v jednotlivých diecézach veľmi precízne a nakoniec aj štát má nástroje na to, aby tieto peniaze kontroloval. Čiže čo sa týka odluky, samotné odlúčenie sa, v tomto zmysle, že by štát prestal prispievať na mzdy kňazov, nemyslím, že môže vyriešiť nejaké mravné zlyhania v narábaní s cirkevným majetkom, ktoré by sa v Cirkvi udiali.

11. Nedávno ste vo svojej diecéze začali proces blahorečenia konvertitov zo židovstva Tomáša a Františka Munka. Keď človek číta ich príbeh, vidí ako sa na Slovensku, ktoré sa v rokoch 1939-45 hlásilo ku kresťanstvu, hrubo zaobchádzalo so Židmi. Nedozrel čas, aby biskupi Slovenska vyjadrili ľútosť i ospravedlnenie za toto všetko, napr. v roku 2012, pri 70. výročí prvých židovských transportov zo Slovenska?

Biskupi aj v minulosti nikdy nepopierali, že ich bolí skutočnosť transportov Židov zo Slovenska, ktoré sa udiali v rokoch 1939-45. Nakoniec vždy je primerané prinajmenšom vyjadriť ľútosť nad nespravodlivosťou, ktorá sa vykoná voči ktorémukoľvek človeku kdekoľvek na svete. 70. výročie prvých židovských transportov zo Slovenska, ktoré pripadá na tento rok, je určite príležitosťou znovu poukázať na to, že to bola veľká nespravodlivosť, veľké bezprávie, ktoré sa vtedy stalo. Ani ja a myslím, že ani nikto z biskupov a kňazov nemá problém s tým, aby opakovane odmietol zlo, ktoré sa v tom období stalo, rovnako ako prirodzene odmietame zlo voči ktorémukoľvek človeku, rasovej, národnostnej, alebo náboženskej skupine kdekoľvek na svete.

12. Na západe sa po II. vatikánskom koncile pestoval ekumenizmus spoluprácou, diskusiami a podobne. Na východe spoločným utrpením. Ako hodnotíte dnes stav ekumenizmu vo svete a osobitne na Slovensku?

V súčasnosti boli uskutočnené významné kroky v ekumenizme, predovšetkým na základe veľkej osobnej charizmy Svätého Otca Benedikta XVI., či už smerom k predstaviteľom Anglikánskej, alebo Ortodoxnej cirkvi. Iste aj na Slovensku sa usilujeme o vzájomnú úctu a spoluprácu, jestvujú spoločné postupy pri viacerých vyhláseniach, ktoré sa týkajú spoločenského života. Myslím, že aj ekumenizmus na Slovensku je živý a prináša ovocie. Samozrejme, že si želáme, aby sa v tomto trende pokračovalo.

13. Rovnako, ako v iných postkomunistických krajinách, aj na Slovensku dochádza k vlne pragmatizmu, túžby po materiálnom zabezpečení a s tým súvisiacim sekularizmom. Ako sa Cirkev u nás chce postaviť k tejto spoločenskej atmosfére? Ako sa vám darí napĺňať váš program, že budete komunikovať aj s ateistami? Ako hľadáte cestu k mladým ľuďom na Slovensku, ktorí dospeli, stali sa Európanmi.

Aj my, veriaci na Slovensku, sme poznačení mentalitou súčasnej doby. Sme ovplyvnení sekulárnym zmýšľaním, sme pragmatickí niekedy aj za hranicu mravnosti, niekedy aj neuvedomele podliehame praktickému materializmu, ba až hedonizmu. Dejiny vyvoleného národa, ako ich poznáme zo Svätého písma, ukazujú, ako sa tento národ vždy odkláňal od Boha, keď sa mu dobre darilo v materiálnej oblasti. Zdá sa, že tento mechanizmus ľudskej slabosti je stále prítomný v spoločnosti, dotýka sa aj nás, či už tých, ktorí sú v Cirkvi ako duchovní – biskupi, kňazi, ale aj ostatných veriacich. Ukazuje sa, že pohodlný život a materiálny dostatok vedú k oslabeniu duchovného života. Toto nebezpečenstvo je prítomné stále. Uvedomujeme si, že aj my máme v tejto oblasti čo naprávať.

Čo sa týka mojej ambície komunikovať s ateistami, podarilo sa mi v podstate túto komunikáciu uskutočniť iba pri osobných stretnutiach, ale taká nepriama komunikácia s ateistami, je aj komunikácia pri všetkých mojich verejných vystúpeniach, kde je implicitne zahrnutá aj snaha vyjadrovať sa takým spôsobom, aby boli moje slová zrozumiteľné aj pre človeka, ktorý nie je veriaci. Dá sa teda povedať, že istým spôsobom, teda nepriamo komunikujem aj s ateistami, keď tie posolstvá, príhovory, ktoré sú nejakým spôsobom prístupné širšiemu publiku, sa snažím urobiť tak, aby terminológia a formulácie boli zrozumiteľné aj pre človeka, ktorý nepozná náboženské termíny.

Čo sa týka mladých ľudí, ktorí sa stali Európanmi, nevidím v tom problém. Európsky rozmer patrí k nášmu súčasnému životu, istým spôsobom sú Európanmi všetci obyvatelia Slovenska, ale pravdepodobne mladí hlbšie spoznávajú výhody a nevýhody života v iných európskych krajinách. Je isté, že to pomáha k väčšej zrelosti.

14. Jeden slovenský spisovateľ povedal o Slovákoch, že „keď sa zdá, že všetci Slováci sú už vykynožení, ďalší traja vyjdú z lesa...“. Zdieľate takýto optimizmus, aj pokiaľ ide o Slovákov – katolíkov?

To vyjadrenie je milé a naozaj veľmi optimistické, a keď platí o Slovákoch, malo by platiť aj o katolíkoch na Slovensku, ak si dovolím v tomto zmysle interpretovať štatistiky o sčítaní ľudu. Pre mňa je veľkou radosťou, keď stretávam medzi mladými mužmi a ženami hlboký vzťah k Bohu a lásku k Cirkvi a môžem len zopakovať, že toto je pre mňa dôvod na optimizmus. Môžem zopakovať aj to, že keďže sa mi ľudsky zdá nevysvetliteľné, ako nadobudli taký hlboký vzťah k Bohu a ako si ho uchovali v spoločnosti, ktorá je tak silno sekulárna; to tajomstvo Božieho pôsobenia je pre mňa nevyčerpateľným zdrojom optimizmu.

15. V knihe Svetlo sveta pápež Benedikt XVI. hovorí takéto slová: „...v Cirkvi možno badať vznik nových katolíckych iniciatív, ktoré vychádzajú zvnútra, z radosti mladých ľudí, ktoré nie sú usmerňované zbyrokratizovanými štruktúrami. Byrokracia je vyčerpaná a unavená...“ Čo znamenajú pápežove slová o unavenej a vyčerpanej byrokracii v Cirkvi?

Myslím, že byrokracia, keď zostane sama, je v konečnom dôsledku vždy vyčerpaná a unavená a nielen v Cirkvi. V evanjeliu je opísaná udalosť z veľkonočnej nedele, ako Peter a Ján bežia k Ježišovmu hrobu. Ján pribehne prvý a pri hrobe čaká na Petra. Na obraze bežiaceho Petra a Jána, by sa dalo povedať, že Peter, ktorý beží pomaly a ťažšie, je predstaviteľom štruktúry alebo aj tej byrokracie a Ján mladý, rýchly, dynamický, plný sily je predstaviteľom ducha mladosti, nových nápadov. V Cirkvi je nevyhnutné, aby boli dobré štruktúry a k tomu je nevyhnutná aj určitá zdravá dávka byrokracie. Tieto štruktúry nemôžu jestvovať samozrejme bez ducha, bez ľudí, ktorí sa stanú nositeľmi Božích myšlienok, ktorí sú otvorení pre Božie vnuknutia a potom ich realizujú vo svojom živote. Vždy bude určité napätie medzi iniciatívami, ktoré vychádzajú z vnútra Cirkvi a štruktúrou. Cirkev štruktúry potrebuje a zároveň je nesená dopredu vždy Božím Duchom Svätým, ktorý pôsobí v ľuďoch a ľudia sa ním nechajú viesť.

16. Vo svetovej tlači zaznievajú škandály s pedofilnými kňazmi. V čom má v týchto útokoch svetská kritika pravdu a v čom sa Cirkev nedostatočne bráni?

Zneužitie dieťaťa je veľké previnenie. Je to osobitne bolestné, ak sa tak previnil kňaz. Na druhej strane je tiež isté, že previnenia, ktoré sa stali, vytvorili príležitosť k útokom na Cirkev a aj nespravodlivých obvinení. O tom, či sa Cirkev dostatočne, alebo nedostatočne bráni, nie je mi ľahké vyjadriť sa. Každý spôsob lepšej obrany, by som iste najprv ponúkol vo vnútri Cirkvi, nie na verejnosti. Skôr však, ako hovoriť o lepšej obrane Cirkvi, je nutné povedať, že tá lepšia obrana Cirkvi spočíva vždy v tom, že sa staneme zreteľnejšie príkladnými svedkami evanjelia.

17. Dvadsiate storočie má mnoho pomenovaní: storočie vedy, hrôzy, totalít... Pre nás katolíkov je to tiež storočie veľkých pápežov. Ktorý z týchto pápežov vás až podnes najviac oslovuje a prečo?(Ak to nebude Benedikt XVI. zaručujeme diskrétnosť!)

Budem sa venovať posledným dvom pápežom, jedného máme pred očami v aktívnej službe a druhého máme pred duchovnými očami ako nezabudnuteľného. Oboch veľmi obdivujem. Blahoslaveného Jána Pavla II. preto, lebo vedel obdivuhodne pôsobiť na verejnosti, priniesol mnohé intuície, iniciatívy do života Cirkvi. Je jedinečný tým, ako neustále kráčal smerom k človeku, hľadal ľudí, predovšetkým mladých ľudí. Potvrdzujú to jeho pastoračné návštevy. Obdivujem ho pre veľkú krásu životného príkladu. Ukazoval, aké je krásne žiť pre Cirkev. Benedikta XVI. zasa obdivujem, s akou pokorou a jedinečnou múdrosťou prednáša náuku o Bohu a rieši problémy, ktoré sa v Cirkvi objavili, s akou veľkou pravdivosťou pomenúva ťažkosti aj radosti súčasného sveta. Dalo by sa povedať, že Benedikta XVI. obdivujem kvôli pravdivosti. Zjednodušene Ján Pavol II. pre mňa predstavuje obraz Božej krásy a Benedikt XVI. obraz Božej pravdy. Preto sú pre mňa, tak ako pre všetkých veriacich, veľkým darom. Ďakujem Bohu, že sme takto obdarení.

18. V Katolíckej cirkvi sledujeme dynamiku a vzrast Cirkvi v tzv. treťom svete. Misionári hovoria: “...už nie sú biele miesta na mape, kde noha misionára nevkročila...všade už nájdeme živé miestne cirkvi, na čele s domácim biskupom...“ Ako vnímate tento emancipačný pohyb, myslíte, že predstavitelia Cirkvi z tretieho sveta sú pripravení prevziať zodpovednosť za celú, všeobecnú Cirkev?

Je to náročná otázka. Najzákladnejšiu zodpovednosť za Cirkev ako za svoj ľud má Boh, ktorý garantuje, že Cirkev neprehrá, že nepodľahne. Predstaviteľ z ktorejkoľvek časti sveta, ak bude konať svoju službu, alebo stáť na čele Cirkvi vo vedomí, že Boh je s ním, tak má základnú danosť, aby mohol prevziať zodpovednosť za celú Cirkev. Nie je také rozhodujúce, z ktorej časti sveta pochádza, rozhodujúci je jeho osobný vzťah k Bohu.

19. Cirkev na Západe stráca povolania i praktizujúcich veriacich. Reakciou je často volanie po dobrovoľnom celibáte, nižších sväteniach žien, ale často i tolerantnejšom prístupe k rozvedeným manželstvám a podobne. Ktoré z týchto požiadaviek „zdola“ môžu byť podľa vás opodstatnené, resp. ako vnímate tento zápas Cirkvi na Západe o svoju identitu?

Cirkev v každej dobe zápasí o svoju identitu. Aj v tých náboženských spoločenstvách, kde celibát nie je povinný, je v Európe nedostatok duchovných povolaní. Je isté, že v sekulárnej spoločnosti aj v spoločenstvách kresťanov našich odlúčených bratov, kde nie je otázka celibátu na prvom mieste, tiež trpia nedostatkom duchovných povolaní. Problémom je predovšetkým strata vzťahu k Bohu a orientácia na seba samého. Uzatvárame sa, strácame vo veľkej miere vedomie, že nie sme nezávislými, že sme stvorení. V takej spoločnosti prirodzene klesajú duchovné povolania. Človek, ktorý je uzavretý do seba, vidí v predstaviteľoch Cirkvi nepriateľov svojich záujmov. Je ochotný prijať Cirkev, ktorú si prispôsobí svojim požiadavkám. Dôležité je uvedomiť si, že rozhodujúci je môj vnútorný vzťah k Bohu. Ak je v mojom živote na prvom mieste Boh, potom v tejto optike vidím inak aj svoje nároky vo vzťahu k Cirkvi aj svoje nároky vo vzťahu k iným ľudom, k manželskému partnerovi, k deťom. Ak môj vzťah k Bohu nie je dostatočne hlboký a prevažuje môj egoizmus, tak potom prirodzene zvyšujem nároky vo vzťahu k iným, aby oni popustili zo svojho. Základným problémom je oslabenie vzťahu k Bohu a vzrast sebectva a to sa nedá prekonať ničím iným len vnútorným obrátením.

20. Ktoré náboženské resp. laické osobnosti kresťanského, politického i spoločenského života vo svete dnes obdivujete a prečo?

Veľmi si vážim filozofa a politika Rocca Buttiglione, oceňujem právnika Massima Introvigne, ktorý je známy tým, že senzibilizoval Európsku úniu smerom k prenasledovaniu kresťanov vo svete. Zároveň sa aj kriticky a s láskou k Cirkvi vyjadroval k ťažkostiam, ktoré vznikli pre Cirkev zo škandálov so zneužívaním detí. Pokladám za cennú osobnosť novinára vatikanistu Sandra Magistera, ktorý píše komentáre k životu Cirkvi v Ríme. Pokladám ich za osobnosti –spája ich veľká snaha o pravdu a láska k Cirkvi. Želám si, aby sme mali aj na Slovensku veľa podobných osobností.

21. V spomínanej knihe Svetlo sveta pápež Benedikt XVI. uzatvára odpoveď na jednu otázku takto: „...Kresťanstvo (dnes) možno nadobúda inú tvár aj inú kultúrnu podobu...“ V čom vidíte tieto premeny, resp. znamenia čias a ako prežívate najbližšiu i vzdialenú budúcnosť kresťanstva a Cirkvi?

Nová kultúrna podoba Cirkvi v súčasnosti je vyjadrená aj tým, čo je typické vôbec pre súčasnú kultúru, je veľmi poznačená modernými technológiami. Berieme ako samozrejmé a vôbec sa nad tým nepozastavujeme, že jestvuje katolícke rádio, katolícka televízia. Dnes je tiež samozrejmé, že hodnoty evanjelia sa šíria aj prostredníctvom internetu. Podoba súčasnej Cirkvi má osobitý charakter kvôli integrácii súčasných technológií do služby evanjelia.

V súčasnosti i v budúcnosti zostáva vždy základným poslaním, aby Cirkev, každý z nás veriacich, svojim životom sprítomňoval vo svete svoje presvedčenie, že od Boha vyšiel a k Bohu smeruje, že je Božím synom alebo dcérou, že sa snaží žiť podľa vzoru najlepšieho človeka a Božieho Syna Ježiša Krista. V tom sú veriaci, tak ako celých 2000 rokov doteraz, nenahraditeľní, lebo všetkých pozývajú k spoločnému Otcovi, ktorým je Boh.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.