Zápas o svedomie

Číslo 1/2005 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 5430
 

„Kreón nemá právo brať mi, čo je moje,“ povedala Antigona, keď tébsky kráľ zakázal pochovať jej brata Polyneika. Konala podľa svojho svedomia, proti rozhodnutiu vladára, aj vôle obce. Zachovala v úcte čo „kážu bohovia“, pochovala svojho brata a odsúdila sa tak na smrť. A vďaka tomu sa stala nesmrteľnou. To, čo tébsky tyran trestal smrťou, zostane navždy odvážnym prejavom slobody a mravnosti. Pretože, ako nám pripomína antický hrdina, „zákaz, vôľa smrteľníka, nemá takú silu, aby rušil nenapísané“. Ako nám však pripomínajú naše časy, pokušenie rušiť nenapísané, existuje dodnes.

Novodobé Téby

Aj na Slovensku si štátna moc osvojila to, čo jej nepatrí. Neslobodný, nevolený komunistický parlament umožnil matkám na požiadanie usmrtiť ich nenarodené deti a tento zločin nazval „právom“. Demokratický parlament toto rozhodnutie nezmenil, a teda potvrdil. Ústavný súd dodnes nenašiel odvahu tento neústavný stav ukončiť a obnoviť vládu práva. Naopak, v platnosti ponecháva aj vyhlášku, ktorá „právo“ na potrat ďalej rozširuje. Pritom každý ústavný sudca skladal sľub podľa Ústavy SR, že bude „chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka“. Nechráni. Taký je dnešný stav. Nespravodlivý a nelegitímny. Štát prekračuje svoju moc a spreneveruje sa svojmu poslaniu. Namiesto rešpektu k právam a slobodám, po nich šliape. Správa sa ako novodobý tébsky kráľ.

Novodobé Téby chcú aj dozerať, aby sa nemravnému zákonu nikto nepostavil, a trestať, ak sa mu niekto postaví. Slovami Sofokla, aby sa nikto nedopustil tej „bezočivosti a zločinu“ konať podľa vlastného svedomia. Aby občania, ktorí veria v prirodzené práva a slobody a cítia vo vlastnom svedomí rozpor s nemravnými zákonmi štátu, konali sami proti sebe, proti svojej viere a zákonu Boha. Kto chce ostať bez hriechu, nemá svoje miesto na slnku. Nie, ak chce byť lekárom, učiteľom, advokátom. Slovami feministky Pietruchovej, „ak niekomu prekáža antikoncepcia, umelé oplodnenie, interrupcie a sterilizácie, nech nejde robiť gynekológa“. Je totiž persona non grata. „Každý normálny človek sa,“ podľa nej, „rozhoduje (o povolaní) v súlade so svojím svedomím už pri jeho výbere.“ Jeho výberom právo na svedomie končí. Keď nechceš urobiť potrat, neskladaj Hippokratovu prísahu. Postoj hodný Kreóna. Alebo normalizačného komunistu.

Svedomie ani vieru vám neberieme, nechajte si ju, len ju neťahajte do úradu, práce, školy, na ulicu. Tu vládnu iné zákony. Naše zákony. Doma si robte, čo chcete. Aj v kostole. Krížik na krku mať môžete, na stene v práci, v škole však nie. Tak vyzerá slobodná spoločnosť podľa dnešnej ľavice, je to ideológia Husákovej normalizácie. Prejav štátnej ideologizácie všetkého verejného. Husákove deti majú nový slovník, ale staré ciele.

Liberálny fundamentalizmus

Posúďte sami. Diskusia o zmluve o uplatňovaní výhrady svedomia ukázala, že naša liberálna ľavica nemá iba problém s jednou krátkou medzinárodnou zmluvou. Má ďaleko väčší a vážnejší problém. Dokonca celý rad problémov – s tolerovaním katolíkov a kresťanov, s tolerovaním kresťanských názorov a postojov, viery a morálky, s existenciou Cirkvi, dokonca s existenciou iného štátu, Svätej stolice, a s uzatváraním zmlúv s týmto medzinárodne uznaným štátom. Problém vidí v tom, že katolíci sú lojálni k Slovenskej republike, aj k Vatikánu zároveň.

Ako ich duchovní predchodcovia videli problém v lojalite slovenských Židov, oni vidia problém v katolíkoch. Majú problém s tým, že kresťania chcú byť učiteľmi, lekármi, predavačkami v obchode. Ak máte problém niečo učiť, niečo predpísať alebo v nedeľu pracovať, ste nežiadúci. Nie kvôli kvalifikácii, kvôli viere. Naša liberálna ľavica má problém s tým, že slobodou môže byť aj ochrana života, alebo uznať „právo voľby“, ak sa netýka „práva“ potrat vykonať, ale odmietnuť ho. Nemá len problém s ústavným právom slobody svedomia ale so samotným svedomím.

Ľavici tu už vadia samotné kategórie dobra a zla a mravný zákon vpísaný v našich srdciach. Nikto predsa o ňom nehlasoval. Ani uvedomelá avantgarda. Predstavte si tú nehoráznosť, svedomie má každý a v ňom má vyryté, slovami jedného starého filozofa, rovnaké „etické hodnoty konania“. Liberáli však vedú vopred stratený a prehraný zápas. Stoja totiž proti stvoreniu. Ako napísal Patrick Buchanan v svojej knihe Smrť Západu, „predtým, než vytesal svoje prikázania do kameňa, urobil Boh bezpečnostné opatrenie, že ich kópiu vpísal do srdca človeka“. Každého človeka. A to je svedomie. Ľavici preto nevadí len svedomie a sloboda konať podľa neho, ale aj rovnosť. Pod rovnosťou totiž rozumejú niečo, čo ňou nie je – rovnakosť, konformitu, uniformitu. Skutočnú rovnosť pred Bohom a zákonom odmietajú. Taký je mentálny stav našej liberálnej ľavice.

Pritom hovoria o prekonaní ideológie, o od-ideologizovaní politiky a verejného života, súčasne s tým uvaľujú svoje ideologické konštrukcie proti vôli väčšiny na celú spoločnosť. Bez výnimky. Hovoria , že „paletu etických otázok nemožno vtláčať ľuďom iného vierovyznania“. A pritom ľuďom všetkých na Slovensku registrovaných vierovyznaní znemožňujú vykonávať viaceré povolania. To už vtláčať možno? Navyše nám ani nevedia racionálne vysvetliť, čo im na tom zatracovanom Desatore tak vadí, čím ich naša viera ohrozuje. Ktorého prikázania sa vlastne boja? Hovoria, že ratifikáciou zmluvy by došlo k údajnému „experimentovaniu na ľuďoch“. Pritom nie kresťanská pravica, ale liberálna ľavica podporuje eutanáziu, klonovanie a eugeniku, teda experimentovanie, o akom od dôb nacizmu nebolo v Európe chýru. Keby sa Josef Mengele narodil dnes, nebol by úchylným zločincom, ale možno cteným vedcom, možno ikonou švédskej akadémie. Keby nebol nacistom, ale komunistom, filmový Hollywood by mu už ležal pri nohách. Prekvapený by bol azda aj Aldous Huxley. Jeho, pred pár desaťročiami utopický, Prekrásny nový svet, začína byť realitou, smutnou realitou.

Liberálna ľavica tiež rada hovorí o vlastnej tolerancii a konzervatívnej neznášanlivosti či katolíckom fundamentalizme. Pritom je to práve ona, čo drží v rukách kladivo a hľadá čarodejnice. Jej tolerancia končí pri predstave, že môže existovať iná než štátna škola, iná než štátna nemocnica či lekárska ambulancia; že možno na škole vyučovať obyčajné náboženstvo, že ho môže vyučovať kňaz alebo misijná sestra; že vojaci môžu mať svojho kaplána či Cirkev svoj majetok. Pekná tolerancia. Ale nanajvýš tak k vlastnému predsudku. Liberálna ľavica tiež údajne bojuje proti diskriminácii. Opak je pravdou, ľavica len nastoluje nové kritériá novej diskriminácie. Výhrady svedomia pre veriacich, ktorí majú problém robiť potraty, odmieta. Diskriminovať kresťanov teda možno. Vlastne treba. Nazýva sa to anti-diskriminácia. Na rovnakom princípe kedysi komunisti svoje nedemokratické režimy nazývali ľudovými demokraciami. Spomeňte si na slová poslanca Malchárka. Nie kresťania, nie Cirkev, ale naši liberáli volajú po čistkách v školách a v nemocniciach. Kto teda stojí na strane slobody?!

Čo ďalšie sme ešte v rámci diskusie o výhradách svedomia mohli počuť? Samozrejme – výsmech, urážky, nezmyslené príklady, aroganciu, ale aj hrubý cynizmus a perverznosť. Viacerí z diskutujúcich radi citovali Orwella. Akoby pravidlo o rovných a rovnejších neplatilo práve vtedy, keď, ako radí slovenská feministka, učiteľ, ktorý „neverí v Darwina“, nemá obmedzovať právo detí na informácie a po dobrom si vybrať iný predmet. Alebo neučiť. Akoby Darwinova teória nebola len teóriou. Čím som horší občan, ak v ňu neverím? Rovnako nemožno pochopiť, čo má na mysli profesor Kusý, keď píše, že po schválení zmluvy o uplatňovaní výhrady svedomia, by sa katolíci stali „zvláštnou kategóriou občanov“, dokonca so „zvláštnou imunitou“. Ako môže túto zmluvu, tento bývalý väzeň komunistického režimu, prirovnať k štvrtému článku komunistickej ústavy o vedúcej úlohe strany? Akým logickým pochodom môže dôjsť k takému tvrdeniu? Čo si asi myslí o Cirkvi, keď píše, že výhrada svedomia je v skutočnosti koncipovaná proti slobode svedomia?!

Nie, profesor Kusý žije v inom, cudzom svete. Vo svete, kde sa odstránenie diskriminácie (kresťanov) nazýva diskrimináciou (nekresťanov). Vo svete, kde je náboženstvo „ópiom ľudstva“, katolicizmus „väzniteľom ľudského svedomia“ a Cirkev – ako to povedal známy francúzsky „humanista“ – „odpornou beštiou“, ktorú treba zničiť. Čo to však znamená pre budúcnosť slobody v našej krajine? Že kňazi raz budú musieť chodiť na verejnosti iba v civilnom odeve? Že nedeľu raz zmeníme na siedmy pracovný deň? Že chrámy v mene slobody znesvätíme?

Nie, ohrozenie slobody neprichádza z biskupských palácov, ani dedinských kostolov. Ohrozenie prichádza z katedier politológie, zo sveta akademickej ľavice, ktorá je plná síl opäť raz budovať nový svet a nového človeka. Liberálny novinár Javůrek sa mýli, ak si myslí, že argumentov okolo výhrady svedomia už zaznelo dosť. V jeho novinách nie. Zaznelo veľa ideologických cvičení, veľa predsudkov a nezmyslov. Našich liberálov vďaka tomu poznáme lepšie, ale to je všetko. Diskusia o liberálnom fundamentalizme nás ešte len čaká.

Dva národy, dve budúcnosti

Ale o čo vlastne v tomto civilizačnom a náboženskom spore ide? O čo vždy. „Dejiny môžu byť otroctvom, dejiny môžu byť slobodou,“ napísal T. S. Eliot. A to je aj naša voľba. Cesty sú len dve. Buď návrat do čias starých Keltov, ktorí tiež zabíjali svojich starcov, návrat do starovekej Sparty, kde s požehnaním filozofov a v mene verejného záujmu (sic!) odhadzovali narodené deti, hendikepovaných, aj ťažko chorých. Návrat do čias starých indických, slovanských či indiánskych kmeňov. Skrátka návrat do čias barbarov a pohanov, kde nerozhodoval zákon, ani právo – ale moc silnejšieho. Alebo je tu druhá cesta. Pri pohľade na svet okolo je vlastne tiež návratom. Návratom k našej vlastnej civilizácii, kultúre a náboženstvu. Návratom k právu, zákonu a slobode. Návratom ku kresťanstvu.

Návod poznáme. „Čo je cisárove, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu,“ (Mk 12, 17) povedal Kristus. Nehovoril len o poslušnosti voči panovníkovi, nehovoril len o platení daní či cla. Ale najmä o obmedzení štátnej moci, dnes by sme povedali o obmedzení jej suverenity voči právam vlastných obyvateľov, ktoré máme od Neho, nie z vôle nejakej parlamentnej väčšiny. O to ide aj v spore o výhradu svedomia.

Moc štátu je obmedzená. Musí byť. Štát nemôže všetko, nie je konečnou, ani najvyššou autoritou. Je pritom druhoradé, či mu vládne jednotlivec, menšina alebo väčšina. Štátna moc si nemôže nárokovať niečo, čo ju svojím významom predchádza, čo musí rešpektovať takpovediac z definície – mravný zákon vpísaný v našich srdciach. Taký je kresťanský pohľad na svet a z neho vyplýva aj zmluva o uplatňovaní výhrady svedomia. Odmietnuť takúto zmluvu, by znamenalo odmietnuť základy vlastnej civilizácie a obmedziť slobodu obyvateľov vlastnej krajiny. Hlas svedomia počula Antigona, počul ho Sokrates a počuje ho každý kresťan. Bude zaujímavé dozvedieť sa, koľko ľudí ho počuje na Hradnom vrchu, a následne po celej krajine.