Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ako sa poučiť z krízy

Číslo 1/2012 · Rudolf Bauer · Čítanosť článku: 2493
 

Pádom banky Lehman Brothers 15. septembra 2008 začala na začiatku 21. storočia séria kríz. Po prasknutí realitnej bubliny v USA sa ukázalo, že banky na celom svete vlastnia množstvo „toxických“ cenných papierov, v ktorých boli aj nesplatiteľné hypotéky. Realitná bublina bola ďalšou v poradí po dot.com bubline. Pôvod bubliny na trhu nehnuteľností niektorí datujú až do roku 1938, keď bolo založené „Federálne národné hypotekárne združenie“1 známe pod menom „Fannie Mae“. Založenie Fannie Mae bolo súčasťou strategického programu amerického prezidenta Franklina D. Roosewelta „New Deal“, zameraného na prekonanie dôsledkov veľkej hospodárskej krízy. Podľa slov jej predstaviteľov poslaním Fannie Mae bolo uskutočnenie amerického sna, aby každá americká rodina mala svoj vlastný dom. V roku 1970 bolo založené ďalšie združenie s názvom „Federálne združenie hypotekárnych úverov“2 pomenované ako „Freddie Mac“. Tieto zvláštne pološtátne agentúry, s ľahko zapamätateľnými názvami, podporovali bežné hypotéky ich skupovaním na sekundárnom trhu, a to bez ohľadu na reálnosť ich splatenia. Podľa jedného prieskumu až šesťdesiat percent žiadateľov o hypotéku skreslilo údaje o viac ako päťdesiat percent3. Obidve FM premieňali svoje pohľadávky na obligácie a aby sa rozložilo riziko, investičné banky ich miešali do štruktúrovaných cenných papierov – produktov, ktoré boli ocenené ratingovými agentúrami a ako kvalitné finančné produkty predávané na americkom a medzinárodnom finančnom trhu. Tak sa kríza rozšírila do celého sveta.

Keď sa ukázalo, že produkty sú „toxické“ – obsahujú hypotéky, ktoré nie sú splatiteľné –a hodnota rodinných domov po prasknutí bubliny výrazne klesla, banky začali počítať straty a finančné toky zamrzli. Štáty začali zachraňovať banky pred krachom za cenu svojho masívneho zadlžovania. Tým, že sa menej požičiavalo, finančná kríza sa preliala do ekonomickej. V roku 2009 došlo dokonca k poklesu celosvetového hrubého domáceho produktu oproti predchádzajúcemu roku. Bublinu nafukovala hlavne politika americkej centrálnej banky FED, ktorá niekoľkokrát znížila úrokové sadzby. Teda umelo znižovala cenu peňazí a neúmerne pumpovala do obehu nové peniaze. Masívne intervencie štátov na záchranu bánk, postavené na keynesiánskych odporúčaniach, síce zmiernili bolesti, ktoré by nastali pri „čistení trhov“, ale za cenu obrovského zadlženia. Ekonomická kríza sa tak preliala do dlhovej.

Maastrichtské kritérium udržania trojpercentného deficitu v EÚ v roku 2010 dodržalo len Luxembursko a Estónsko a kritérium maximálne šesťdesiatpercentnej zadlženosti voči ročnému HDP dodržalo len Estónsko, Luxembursko, Fínsko, Slovensko a Slovinsko. Zadlženie Grécka v roku 2010 prekročilo (po nezodpovednom spravovaní krajiny) 140 percent a deficit gréckeho štátneho rozpočtu dosiahol viac ako 15 percent. Život nad pomery v Grécku dokazuje najlepšie rast reálnych miezd počas posledných desiatich rokov pred rokom 2010. Za ten čas mzdy vo verejnom sektore reálne vzrástli až o 74 percent, zatiaľ čo v tom istom období v Nemecku reálne mzdy klesli o 1,6 percenta. Nielen grécki ale ani iní európski politici si v období pred pádom banky Lehman Brothers nespomenuli na faraónov sen o siedmich tučných a siedmich chudých kravách a nevzali si z biblického príbehu poučenie, že v dobrých časoch je potrebné s prebytkom hospodáriť a ukladať ho na horšie časy. Podobne to bolo aj na Slovensku, keď v čase najvyšších hospodárskych rastov cez 8 percent HDP sme stále vytvárali v rozpočte deficity.

Nedostatok zodpovednosti a vôle ku prerozdeľovaniu len toho čo sa vyberie, bez zbytočného zadlžovania je v posledných rokoch pre mnohé krajiny charakteristické. Vzrast prerozdeľovania a štedré sociálne modely sú politicky ľúbivé a zaručujú opätovné zvolenie vládnucich strán, ale sú vo svojej podstate nezodpovedným spravovaním štátu. Čo je dôležité – a pre mnohých je to prekvapením – je, že zodpovednosť za stále sa zvyšujúce zadlžovanie majú nielen zvolení politici, ale aj ich voliči, ktorí naletia na nezodpovedné a lacné sľuby nízkych daní a štedrého prerozdeľovania.

Súčasná dlhová kríza je najmä dôsledkom realizácie opatrení tzv. keynesiánskej školy. Ekonomická teória založená na myšlienkach anglického ekonóma Johna Maynarda Keynesa je postavená na silnej intervencii štátu a pre riešenie súčasnej krízy navrhuje hlavne: rozhýbanie úverov a podporu dopytu, dočasné znárodnenie významnej časti finančného sektoru, poskytovanie priamych finančných pôžičiek aj nefinančnému sektoru, politiku fiškálnych stimulov, najmä vo forme zvýšenia vládnych výdavkov, silnejšiu reguláciu vo finančnom sektore, najmä v oblasti tzv. tieňového bankovníctva. Úplne odlišný prístup má rakúska ekonomická škola, ktorej predstaviteľmi boli Friedrich August von Hayek a Ludwig von Mises. Táto škola navrhuje na riešenie krízy nasledovné opatrenia: umožnenie bankrotov podnikov a bánk, zrušenie agentúr Fannie Mae a Freddy Mac, koniec štátnych záchranných balíčkov, zníženie štátnych výdavkov, zastavenie štátnej politiky manipulácie s peniazmi, zrušenie FEDu a zrušenie monopolných peňazí. Podľa tejto školy by krízy vôbec nemuseli existovať, ak by aj cenu peňazí (a tým aj množstvo peňazí v obehu) určoval trh a nie centrálna banka. A úspory by boli previazané s množstvom investícií. Dnešným problémom však je to, ako zabezpečiť sociálne únosný prechod od deficitného ku vyrovnanému hospodáreniu a od vysokej ku nízkej zadlženosti. Zdá sa, že dlhodobo budovaný štát blahobytu, založený na vzraste prerozdeľovania, konzumistický spôsob života a život na dlh narazili na svoje limity. Podľa štúdie ekonómov Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS, banka centrálnych bánk) v Bazileji je ďalšie pokračovanie štátov blahobytu neudržateľné a nemožné. Závery štúdie hovoria jasne: „Bez výrazných zmien a reforiem najmä v oblasti dôchodkov a zdravotníctva je súčasný systém rozpočtovo a dlhovo neudržateľný.“ Teda riešením sú ťažké štrukturálne reformy s cieľom dospieť postupne k vyrovnanému hospodáreniu.

Dostať sa z dlhovej pasce a dosiahnuť vyrovnané hospodárenie je dobrým cieľom novej európskej zmluvy. Fiškálna zmluva navrhuje sprísniť fiškálnu politiku, prehĺbiť hospodársku integráciu a zachrániť euro. Zavedenie zlatého pravidla o vyrovnanom alebo prebytkovom rozpočte do zmluvy je posunom od Keynesa ku Hayekovi. Prvýkrát je vynútiteľnosť procesu znižovania zadlženia sprevádzaná aj sankciami. Otázkou ale je, či po zložitom procese ratifikácie novej fiškálnej dohody budú na štyri roky volené vlády ochotné obetovať svoje politické preferencie (riskovať, že poslanci ich strán nebudú znovu zvolení) a zavádzať bolestivé a nevďačné opatrenia na znižovanie deficitu rozpočtu predpísaným tempom pol percenta HDP ročne. Aj za cenu zaplatenia sankcie. Ani omnoho mäkšie Maastrichtské kritériá štáty EÚ doteraz nedodržiavali. Naopak grécky príbeh je dosť veľkým strašiakom, ktorý môže bolestivým procesom oddlžovania pomôcť.

Posledná encyklika Svätého Otca Benedikta XVI. z roku 2009 Caritas in veritate o integrálnom ľudskom rozvoji sa okrem iného vyjadruje aj k súčasným krízam. Svätý Otec reflektuje ekonomický rozvoj vo svete ako „naďalej zaťažený deformáciami a dramatickými problémami“ (s.21), a tiež ako „fiktívny a škodlivý, ak sa zverí „zázrakom“ finančníctva, aby udržiaval neprirodzený a konzumistický rast.“ (s. 68) Medzi takéto zázraky môžeme určite zaradiť štruktúrované toxické cenné papiere. Zdá sa, že krízy v oblasti ekonomiky a finančného sektoru sú vždy založené na kríze v morálnej oblasti. „Príznaky morálnej kultúrnej krízy sú už dlhší čas evidentné vo všetkých častiach sveta“ (s. 32), hovorí Svätý Otec. Encyklika nezostáva len pri popise stavu, ale navrhuje aj riešenie pre finančný sektor: „Finančný sektor potrebuje nutne obnoviť svoje štruktúry a spôsoby fungovania po ich zlom používaní, ktoré poškodilo reálnu ekonomiku.“ (s. 65) Taktiež navrhuje „posilnenie nových foriem účasti na národnej a medzinárodnej politike, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom organizácií pôsobiacich v civilnej spoločnosti.“ (s. 24) Opätovne, podobne ako v apoštolskom liste Jána Pavla II. Christifideles laici, Benedikt XVI. povzbudzuje čitateľov „k vyššej pozornosti a účasti na res publica.“ (s. 24) Sociálna náuka Cirkvi, ktorá je postavená na princípoch dôstojnosti ľudskej osoby, princípe spoločného dobra, subsidiarity, solidarity a participatívnosti má aj vo svojej poslednej encyklike pozitívny prístup. Podľa toho je súčasná kríza zároveň aj záväzkom „prehodnotiť našu cestu, stanoviť nové pravidlá, nájsť nové formy angažovanosti.“ (s. 21) Kríza je tak „príležitosťou na rozlišovania a nové plánovanie“. Riešením ako sa postaviť ku súčasnej sérii kríz nie je rezignácia, ale dôvera v schopnosti človeka hľadať spoločné dobro a taktiež dôvera v Božiu prozreteľnosť.

Autor je starosta a bývalý poslanec NR SR.


1 Federal National Mortgage Association – FNMA
2 Federal Home Loan Mortgage Corporation – FHLMC
3 Zdroj: Ján Síleš

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.