Koniec postkomunizmu

Číslo 1/2012 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2885
 

Hlavnou správou parlamentných volieb v roku 2012 je koniec postkomunizmu. Marcovými voľbami sa končí éra, ktorá začala v Novembri 1989 pádom komunizmu, kulminovala v rokoch 1994-1998 s Vladimírom Mečiarom na vrchole moci a od roku 1998 sa začala pomaly rozkladať, až skončila v roku 2012. Patrí sa dodať, že postkomunizmus neukončil Robert Fico, ale Mikuláš Dzurinda. Teda nie triumf politického víťaza, ale kompromitácia porazenej pravice. Fico to nespôsobil, Fica to „iba“ vynieslo k moci. Alebo inak: o konci postkomunizmu rozhodla pravica. Nie tým, že vyhrala, ale tým ako zlyhala.

Hoci postkomunizmus znamená niečo iné v Rusku, niečo iné v Poľsku a Maďarsku a niečo iné u nás či v Čechách, niektoré charakteristiky ostávajú nemenné. To, čo charakterizuje postkomunizmus tak povediac ponad štátne hranice, je rozdelenie na dva politicky odlišné svety: svet bývalých komunistov a svet bývalých nekomunistov sa správa inak. Nie kvôli tomu, že by to bol stret totalitných komunistov s demokratmi. Ani najhoršie roky postkomunizmu u nás, čiže obdobie 1994-1998, nemožno zrovnať s obdobím rokov 1945-1948. Dôvodom samozrejme je rozdiel medzi komunistami rokov štyridsiatych a osemdesiatych. Bývalí členovia komunistických strán v osemdesiatych rokoch poväčšine neverili ideológii svojej strany a straníkmi sa stávali z oportúnnych a karieristických dôvodov, dôsledkom čoho je skutočnosť, že po páde komunistického režimu bývalí komunisti akceptovali demokratický režim. A nový režim akceptoval ich.

Stret postkomunistického a pravicového sveta teda – minimálne v strednej Európe –nebol konfliktom medzi dvoma režimami, bol to však zápas o charakter nového režimu. Postkomunisti mali v politike odlišné záujmy, používali odlišné prostriedky a sledovali odlišné ciele. Príznačné pre Slovensko je, že najdôležitejšou a najvplyvnejšou postkomunistickou stranou nebola reformovaná komunistická strana SDĽ (a teda ani Smer), ale HZDS, teda mentálne spoločenstvo bývalých komunistov, ktorí vstúpili do politiky na kandidátke VPN.

Rozdiel medzi postkomunistickým a pravicovým politickým svetom mal však zásadný, takmer osudový charakter. Či už išlo o historickú politiku alebo hodnotenie Novembra, úroveň kvality života a úroveň slobôd pred rokom 1989, alebo odsúdenie totalitných zločinov, respektíve ich ospravedlňovanie. Okrem sporov o minulosť rozdeľovali tieto dva politické svety aj spory o súčasnosť či budúcnosť. Konkrétne išlo o spory o inštitúcie, o charakter vlády, o to, či vládne všeobecný zákon alebo vládnu lojálni ľudia, o to, na čo slúži ústavný súd a aký je zmysel parlamentu, vzťahov vládnej väčšiny a menšiny, či dokážeme rešpektovať viac formálnu autoritu inštitúcii alebo neformálnu autoritu osôb, ktoré v nich pôsobia. Bol to tak trochu masarykovský spor o demokraciu, ktorej chýbali demokrati. Nuž a hoci platí, že línie medzi týmito dvoma svetmi nie sú úplne striktne dané, a teda nejde o dva oddelené národy, predsa len postkomunistický svet charakterizuje skutočnosť, že nekomunistická a antikomunistická pravica má morálne navrch pred postkomunistickou ľavicou. A práve to sa v marci 2012 skončilo. Prispeli k tomu dve veci. Tou prvou bola kauza Gorila a tou druhou marcové voľby.

Gorila bola aféra druhej Dzurindovej vlády. Bola to aféra, ktorá sa týkala predovšetkým v rokoch 2002-2006 vládnucich pravicových strán, nie však všetkých. Zodpovednosť KDH je aj podľa údajných slov Jaroslava Haščáka iná, ako zodpovednosť politikov ANO, SDKÚ či SMK.

To podstatnejšie je však niečo iné. Esenciou prepisov z bytu na Vazovovej ulici je obrovská korupcia. Čitateľ spisu si nevdojak musí položiť otázku, kto vlastne tejto krajine vládne, či sú to ľudia, ktorí privatizujú a ktorí si v politike zjavne dokážu presadiť svoje záujmy, bez toho, aby boli priamo v politike, alebo sú to politici, ktorí získavajú hlasy na to, aby presadzovali svoj program. V svojej podstate teda išlo o charakter režimu, menovite problém postavenia novodobej oligarchie.

Spor medzi politikou v jej čistej podobe a korupciou nie je nový. Korupcia patrila k vojnovej Slovenskej republike tak, ako patrila k totalitnému komunizmu, k c.k. monarchii rovnako, ako k prvej Československej republike. Korupcia patrila tak k politike T. G. Masaryka, ako k Milanovi Hodžovi či Andrejovi Hlinkovi. Nová je skôr citlivosť na tento problém a tiež otázka, či sa náhodou nemení mocenský pomer a či ešte platí, že mocnejší ako ten, čo korumpuje, je politik, ktorý je korumpovaný.

Gorila samozrejme nebola bleskom z jasného neba. Prišla po aférach o kupovaní poslancov, po politických kauzách a podozreniach z korupcie, ktoré stáli funkciu viacero ministrov a štátnych úradníkov. Gorila však napriek tomu odhalila viac, ako všetky dovtedajšie kauzy. Ukázala totiž, že korupcia nie je iba masívna, ale najmä systematická. A najmä, spis Gorila odhalil nielen metódy, ale doslova jazyk korupcie, až intímne detaily celého procesu.

Aby sme to teda zhrnuli, Gorila preukázala, že pravica viac nemá mravnú prevahu nad postkomunistickou ľavicou. Je dosť možné, že miera skorumpovania je rozdielna, ale princíp je rovnaký. Pravica, ktorá opakovane získavala od ľudí mandát so sľubom, že proti takýmto spôsobom bojuje, sa týmto odhalením pred vlastnými voličmi politicky zdiskreditovala.

Dôsledkom bola volebná porážka. Vlastne niečo viac, než len porážka. Bola to totálna porážka. Asi desať percent voličov, čiže vyše 200 tisíc voličov, ktorí ešte v roku 2010 volili pravicové strany, zostali doma. Ďalších vyše 100 tisíc voličov pravice z roku 2010 volilo Smer. A významné presuny veľkých skupín voličov boli zaznamenané aj medzi jednotlivými pravicovými stranami. Zhrnuté a podčiarknuté, je celkom možné, že keby nebol Igor Matovič rozbil svoju kandidátku, tak by KDH skončilo podstatne horšie a SaS by sa možno ani nedostala do parlamentu. Celkom iste však platí, že pravica je od roku 1992 v najhoršom stave, všetky strany sú v stave personálnej aj ideovej krízy a politickému spektru kraľuje Robert Fico. Napokon, koniec jednej éry slovenskej politiky podčiarkuje aj skutočnosť, že väčšina slovenských kresťanov, ľudí, ktorí chodia pravidelne do kostola, volí stranu Roberta Fica, a nie strany, ktoré majú v názve odkaz na kresťanstvo.

Čo znamená koniec postkomunizmu pre slovenskú politiku?

V prvom rade si treba uvedomiť, čo znamenal pre našu politiku pád komunizmu. Politickým dôsledkom bolo rozdelenie spektra na postkomunisticko-ľavicovo-nacionalistický blok strán na jednej strane a blok stredopravých kresťansko-demokratických a maďarských strán na strane druhej. Dediči Milana Hodžu a Andreja Hlinku teda vládli spolu a proti nim stáli dediči Gustáva Husáka, Alexandra Dubčeka a Štefana Polakoviča. Skúsenosť vlády Ivety Radičovej ukázala, že koalícia slovenských liberálov a konzervatívcov nefunguje. Vláda bola v zajatí neustálych konfliktov, paralyzovaná vnútornou kritikou. Bola to prvá koaličná vláda, ktorá bola sama sebe súčasne aj opozíciou. Zdá sa teda, že ak sa stratí „novembrový“ tmel, ak aliancia slovenských konzervatívcov a liberálov stratí spoločného nepriateľa, bude to cesta k zmene politického spektra. Bude to významný dejinný zlom, ktorý bude mať závažné politické dôsledky. Cestu k tomuto zlomu otvorili práve marcové voľby v roku 2012.

Nuž a napokon, pre slovenských kresťanov a Cirkev je dôležité uvedomiť si, že v čase, keď sú kresťania politicky rozdelení a nemajú silnú politickú reprezentáciu, to kladie osobitnú zodpovednosť na slovenskú hierarchiu. Bude to totiž ona, kto po úpadku KDH preberá zodpovednosť za kultúru života a ochranu tradičných hodnôt. V spoločnosti, aj v politike.

Koniec postkomunizmu je však v svojej podstate dobrá správa. Aj keď platí, že svoje dôsledky musí mať aj iná vec. A síce skutočnosť, že postkomunizmus skončil nie kvôli triumfu, ale kvôli kompromitácii pravice.