O jednej diskusii z roku 1971

Číslo 4/2005 · M. Dyttert · Čítanosť článku: 3713
 

O jednej diskusii z r. 1971
Noam Chomsky, Michel Foucault, Fons Elders: Člověk, moc a spravedlnost
Praha, :intu: 2005

Formátom aj rozsahom útla knižočka láka názvom aj autormi. Pojmy človek, moc a spravodlivosť sú kľúčové pre viaceré spoločensko-vedné disciplíny a v spojitosti s menami Noama Chomského a Michela Foucaulta sľubujú náhľad do sveta ľavicovo-revolučných konceptov. Knihu vydalo málo známe vydavateľstvo :intu: ako svoju štvrtú publikáciu za tri roky svojej existencie. Predchádzajúce tituly sú výrečné. Spikleneckými teóriami hemžiaca sa práca Michela Chossudovského Válka a globalizace – Pravda o 11. září (2003) silne proti-konzervatína agitka francúzskeho novinára Erica Laurenta Tajný svet George W. Bushe – V síti víry, obchodu a moci (2004), a nakoniec protivojnový komiks Joela Andreasa Válečná závislost – Ilustrovaný průvodce militarismem USA (2004). Za vydavateľstvom stoja súčasní českí anarchisti, diskusiu Chomského s Foucaultom preložil a v priloženej „eseji“ analyzuje Ondřej Slačálek, redaktor anarchistického časopisu A-kontra. Ten je nielen jedným z hlavných hovorcov českého anarchizmu, ale aj jeho aktívnym organizátorom. Viedol protesty antiglobalistov v roku 2002 pri summite NATO v Prahe.

Tento úvod považujem za nevyhnutný pre pochopenie, aký zmysel malo vydanie tejto publikácie. Hoci názov aj autorské obsadenie znejú sľubne, najmä čitatelia mladších ročníkov musia ostať po jej preštudovaní otrasení. To, čo je predmetom diskusie sa totiž malo stratiť v roku 1989, a mnohé by si nedovolili povedať ani čelní predstavitelia komunistických strán vo východnom bloku ani pred týmto rokom.

Noam Chomsky a Michel Foucault patria medzi kľúčové postavy ľavice druhej polovice minulého storočia. Ich práce, koncepty a teórie ovplyvňovali filozofiu, sociológiu, históriu, politológiu, mediálne štúdie, psychiatriu či lingvistiku. Obaja patrili medzi tých, ktorí očarenie z Marxa a komunistických ideí preniesli na množstvo generácií študentov i akademikov. Hoci to aj po prečítaní knižky Človek, moc a spravodlivosť stále zostáva nepochopiteľné, populárni sú dodnes. Chomsky – filozofický racionalista, politicky sa hlásiaci k anarchosocializmu a anarchosyndikalizmu, a dnes už (na ochorenie AIDS) zosnulý Foucault – v mladosti aktívny komunista a neskôr maoistický marxista. Napriek tejto výbave definovali mnohé základné línie a základné prístupy vo vyššie zmienených disciplínách. V česko-slovenskom prostredí bolo publikovaných takmer 30 ich prác.

Tieto základné životopisné údaje objasňujú, prečo sa Ondřej Slačálek po 34 rokoch – bez zjavného aktualizačného momentu – rozhodol vydať ich televíznu diskusiu z roku 1971. Po troch publikáciách založených na kritike politiky USA a Georga W. Busha pocítil zrejme potrebu bubnujúcej etnomládeži predstaviť niečo ideovo blízke. Vyše 110 strán textu sa delí na štyri časti. V prvej Chomsky a Foucault filozofujú nad ľudskou prirodzenosťou, schopnosťou používať jazyk na komunikáciu a vyjadrovanie tvorivosti a vykladajú dejiny vedy. V druhej časti sa z nich stávajú politickí revolucionári. Treťou časťou je pripojená analytická esej doc. Pavla Baršu (nar. 1960), ktorý prednáša politickú filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a pracuje v Ústave mezinárodních vztahů. Na záver anarchisticky burcuje Ondřej Slačálek.

Aby sme sa ale dostali k samotnému obsahu. Z pohľadu kritického čitateľa je diskusia v prvej časti úsmevná. Moderátor Elders nezvláda nielen hostí, ale ani svoje otázky. Namiesto striehnutia na ich filozofické odbočky, moderátor svojimi otázkami témy zahmlieva.

Napriek tomu sa dozvedáme, že Foucault (hneď v prvom vstupe) odmieta definovať koncept ľudskej prirodzenosti – základný koncept, na ktorom má stáť prvá polovica diskusie, pretože je „nevedecký“. Podľa neho bol používaný len na určenie istého druhu diskurzu vo vzťahu k teológii, biológii alebo histórii. Preňho nemá hodnotu. Až do konca prvej časti tak vyprázdňuje priestor a zasahuje len nepodstatnými pripomienkami o (politickej) moci, ktorá obmedzuje tvorivosť a nanucuje ľuďom hlavné línie myslenia. Celkovo jeho prínos do diskusie diváci odmeňujú tým, že mu nepoložia ani jednu otázku.

Ľudskej prirodzenosti sa však venuje Chomsky. Robí to z viacerých pohľadov. Ako lingvista vidí za ľudskou prirodzenosťou tvorivosť. Obdivuje schopnosť naučiť sa rečou vyjadrovať, komunikovať, tvoriť vzťahy a spätne rozumieť reči iného. Následne tvorivosť definuje ako biologicky danú schopnosť, čím spochybňuje svoj obdiv. Neskôr Chomsky pridáva psychologický aj fyzikálny prístup. Keď sa dostane na kraj schopností prírodných vied, tam, kde kresťan prirodzene pokračuje vo vysvetľovaní dušou a Božím tvorivým aktom, Chomsky sa stiahne. Ako materialista odmieta metafyzický prístup. Na záver je tak preňho samotný termín ľudská prirodzenosť rovnako nevedecký ako pre Foucaulta. Konštatuje, že nevysvetliteľné ostane nevysvetliteľným, kým sa nerozšíri poznanie prírodných vied.

V druhej časti diskusie sa z filozofov stávajú politickí aktivisti. Aj tu si pomáhajú konceptom ľudskej prirodzenosti a na jej podklade obhajujú potrebu spoločenských zmien. Chomsky ako ďalšiu charakteristiku ľudskej prirodzenosti pridáva potrebu tvorivej práce bez akéhokoľvek dopadu „donucovacích inštitúcií“. Rozumná spoločnosť by podľa neho mala prekonať „prvky represie, útlaku, deštrukcie a donucovania“. Pozostatky minulosti, ktorými sú súkromný kapitalizmus, štátny totalitarizmus a rôzne zmiešané podoby štátneho kapitalizmu treba zvrhnúť, „odstrániť v prospech priamej participácie v podobe rád pracujúcich alebo iných voľných združení, ktoré jednotlivci vytvoria sami pre účely svojej spoločenskej existencie a produktívnej práce“. Tento systém federatívnych, decentralizovaných združení nazýva anarchosyndikalizmom a považuje ho za ideálne spoločenské usporiadanie.

Foucault je v tejto časti diskusie podstatne agresívnejší a revolučnejší, ale realizácii svojich ideí neverí. V roku 1971 presviedča holandského diváka, že „žijeme v režime triednej diktatúry, násilím vnucovanej triednej moci, aj keď sú nástroje tohto násilia inštitucionalizované a ústavné. V istom zmysle pre nás žiadna otázka demokracie neexistuje. (!)“ Priznáva, že nie je schopný definovať ani navrhnúť ideálny spoločenský model. To mu však nebráni napadnúť základné inštitúcie spoločnosti, v ktorej žije a ktoré sú overené stáročiami.

Nielen silové a justičné zložky spoločnosti, ale aj rodina, všetky vzdelávacie systémy spoločnosti, dokonca aj zdravotníctvo sú podľa neho vytvorené preto, aby „udržali pri moci určitú spoločenskú triedu a vylúčili iné spoločenské triedy“. Za svoj hlavný cieľ si stavia kritiku inštitúcií a ich „napádanie takým spôsobom, aby prišlo k demaskovaniu politického násilia, ktoré sa cez ne vždy vykonávalo“. Konštatuje, že v mnohých prípadoch môže byť veľmi rozumné „konať proti zákonným inštitúciám danej spoločnosti, pokiaľ tým zasiahnete zdroje moci a útlaku tej spoločnosti“. Zároveň však prejavuje pochybnosť nad tým, či revolúcia dokáže tieto elementy odstrániť, pretože hrozí že jedna trieda nahradí inú a buržoázny model usporiadania spoločnosti sa zachová.

Jedným z mála zaujímavých miest knihy je vášnivý spor o to, či proletariát vedie spravodlivý boj proti vládnucej triede. Chomsky argumentuje, že len ak má spravodlivé dôvody, je boj prípustný. Foucault v téze „človek vedie vojnu, aby ju vyhral, nie preto, že je spravodlivá,“ odhaľuje katastrofálne smutnú podstatu svojho myslenia. Odmieta aj samotný pojem spravodlivosť, pretože „myšlienka spravodlivosti je vynájdená a použitá ... ako nástroj určitej politickej a ekonomickej moci, alebo ako zbraň proti tejto moci“.

Zjavný rozpor medzi teóriou a praxou komunistických krajín, ktorá im nebola neznáma, rieši Foucault tým, že „v skutočnosti moc neprevzal proletariát, ale trieda mimo proletariát, či skupina ľudí vnútri, byrokracia alebo maloburžoázne elementy“. Toľko citáty z roku 1971, prednesené dodnes uctievanou modlou ľavice.

Esej, ktorú pripojil docent filozofie Pavel Barša, a ktorá tvorí tretiu časť knihy, príznačne zapadá do absurdnosti predchádzajúcej diskusie. Obdiv skrýva za určitú mieru kritiky. Navyše si aj (dialekticky?) odporuje. Obhajuje napríklad Foucaultove teoretické východiská pre ich aktuálnosť, zároveň ho však tvrdo kritizuje za „bláboly o skutočnej diktatúre proletariátu“. Nevšíma si pritom fakt, že tie „bláboly“ sú nevyhnutným dôsledkom teoretických východísk. Barša odsudzuje aj Foucaultove „upadlé nietzscheovstvo s upadlým marxizmom“. Uzatvára tým, že jeho „obhajoba revolučnej praxe, ktorá nás má priviesť do ríše (nedefinovaného) univerzálneho ľudstva, je sama obyčajným výrazom partikulárnej módy, ktorá v danom mieste a čase prevládla v subkultúre, ku ktorej patril“. Celkove však z jeho štúdie vyžaruje skrývaný smútok nad neschopnosťou ľavice (filozofickej aj politickej) preniesť utopické projekty do praxe. Barša ako akademik sa však tiež (nepriamo) dostáva do konfliktu s posledným textom anarchistu Slačálka. Barša totiž Chomského prístup „reformizmu“ (skôr v zmysle „revolučnosti“) vyzdvihuje proti Foucaultovým radikálnym tézam. Slačálek kritizuje oboch. Buď za zlé odpovede na správne položené otázky (odsudzuje tiež radikalizmus a maoizmus Foucaultových predstáv o spravodlivosti a revolúcii), alebo za prílišnú mäkkosť či len „disidentstvo“ Chomského vo vzťahu k existujúcemu systému. A tak ponúka svoje vlastné myšlienky.

Vyzýva na úplné a rýchle odstránenie súčasného systému, ktorý celosvetovou chudobou, ekologickou devastáciou, šírením pandémií a militarizáciou planéty ohrozuje ľudstvo a jeho reprodukciu ako biologického druhu. „Vyrovnanie by malo aj nemalo byť revolúciou. ... Hlavné línie boja sa nebudú týkať prevzatia štátnej moci. ... Pre túto novú revolúciu tak bude nepochybne treba rozvinúť nové stratégie. ... Z doterajších skúseností môžeme odvodiť, že budú zahŕňať vystupovanie zo systému a vytváranie vlastných autonómnych komunít..., rôzne formy ,ideovej diverzie´ a zápasu o diskurzy spoločnosti, spochybňovanie súkromného vlastníctva a moci ich nerešpektovaním, vyvlastňovaním, neposlušnosťou a zrejme i určitou podobou partizánskej vojny“. Silné slová. Práve preto si zaslúžia pozornosť príslušných inštitúcií štátu.

Michal Dyttert
Autor je doktorandom na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, pracuje ako hovorca predsedu NR SR.