Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čo je zhnité v štáte európskom podľa Ratzingera

Číslo 4/2005 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3486
 

Čo je zhnité v štáte európskom podľa Ratzingera
Joseph Ratzinger: Európa, Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti
Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2005

Zvolenie kardinála Ratzingera za pápeža v apríli tohto roku malo za následok viacero potešiteľných vecí. Okrem iných napríklad to, že sa začali do slovenčiny postupne prekladať jeho knihy, a to v takej miere, že v tomto roku je Ratzinger pravdepodobne najprekladanejším a najčítanejším autorom na slovenskom knižnom trhu. Poslednou z radu preložených kníh je jeho 130 stranový zborník prednášok a príhovorov, ktorý vychádza rok po vydaní talianskeho originálu pod názvom Európa; jej základy v súčasnosti a v budúcnosti.

Napriek tomu, že si práca vydavateľa zaslúži uznanie (Ratzingerove európske prednášky stále nie sú dostupné v niektorých svetových jazykoch), predsa len sa angažovaný čitateľ neubráni dojmu, že keby vydanie tejto knihy predchádzalo tohtoročnej diskusii a následnej ratifikácii Európskej ústavy v našom parlamente, bolo by to len na prospech, záujmu a azda aj vplyvu Ratzingerových úvah v slovenskom verejnom živote. Nuž ale, keďže diskusia o budúcnosti Európy sa nekončí, práve naopak, po odmietnutí Európskej ústavy nás čaká nové kolo, o „aktuálnosť“ azda netreba mať zbytočné obavy.

Kniha je členená na tri kapitoly, ktoré sa tematicky venujú otázkam identity, dejín, hraníc, obsahu európskej integrácie a európskej kultúre vôbec (dve prednášky v prvej kapitole), ďalej obsahu súčasnej politiky, jej kríze, oscilácii medzi revolúciou, reformou a konzervativizmom, vzťahu Cirkvi a štátu, náboženstvom a racionalizmom, napätiam medzi pokrokom a budúcnosťou ľudskej slobody a dôstojnosti, nuž a v neposlednom rade tiež vzťahom a súžitiu kultúr, a prirodzene, terorizmom. V záverečnej tretej kapitole sú zaradené štyri príhovory, ktoré sa viažu k výročiu vylodenia spojencov v Normandii v roku 1944, pričom samotné texty sa venujú tak otázke vojny, odmietnutia pacifizmu, budovania povojnovej Európy, ale rovnako aj medzinárodnému právu, mieru vo svete, potrebe poznať a uznať miesto Boha, ako aj potrebe zmierenia, ako základu mierového usporiadania. Suma sumárum teda názov knihy nie celkom zodpovedá jej obsahu, nakoľko Európe sa konkrétne venuje čosi vyše polovice knihy, ale problémom štátu, práva, moci a morálky vo všeobecnosti, sa rozsahom venuje len o málo menej strán textu. Obe časti však tvoria prirodzený celok, viaceré argumenty sa dopĺňajú, resp. opakujú, čo sám autor v úvode avizuje.

Základnou myšlienkou, posolstvom knihy je mier. Mier, ako základná úloha pre politiku a kultúru, ako hovorí autor, „banálnym spôsobom sformulovaná úloha štátu: štát sa má zaoberať vnútorným a vonkajším mierom“. Ratzinger však mier nechápe len ako mier medzi národmi (štátmi), aj keď ho samozrejme neobchádza a najmä v tretej časti knihy sa mu venuje. Hovorí najmä o potrebe dôležitejšieho, hierarchicky prioritnejšieho mieru, a to mieru, ktorý ide naprieč národmi, kultúrami a civilizáciami. Ratzinger hovorí o potrebe mieru medzi náboženstvom a rozumom, a vonkoncom pritom nehovorí iba o kresťanskom náboženstve či Katolíckej cirkvi, naopak. Napokon, výsledkom jeho úvah, kde hovorí o „patológiách“ náboženstva, resp. patológiách rozumu, a zároveň o potrebných „kontrolných orgánoch“ božského svetla rozumu pre náboženstvo, resp. v opačnom garde o potrebe „upozorňovať rozum na jeho hranice“, nie je nič iné, než intelektuálna obhajoba katolicizmu a rekonštrukcia významu prirodzeného zákona, po ktorého „novej vzpruhe“, aj s odvolaním sa na antiku, volá. Odmieta konflikt medzi rozumom a náboženstvom, ako píše – viera znamená pre dobrú politiku veľkú službu, pretože „ona nenahrádza rozum, ale môže prispieť k ozrejmeniu podstatných hodnôt“, ktorým takto „poskytuje (..) dôveryhodnosť“. Konkrétne: „práve svedectvo mučeníkov postavilo hranice excesom moci, a tak rozhodným spôsobom prispelo k ozdraveniu rozumu“. Ratzinger píše nielen s autoritou, ale rovnako aj s jemným humorom, ktorý len potrhuje jeho intelektuálnu prevahu. Keď napríklad hovorí o súčasnom chápaní slobody, ktorá vytesňuje a odmieta Boha ako apriórnu požiadavku a spomína Sartra, ktorý „tvrdil, že treba popierať Boha, aj keby jestvoval, lebo predstava Boha sa protiví slobode a veľkosti človeka,“ tak namiesto veľkého argumentovania s iróniou dodáva, či sa azda stal „svet jasnejším, slobodnejším, šťastnejším, odkedy odsunul Boha nabok?“

S odvolaním sa na základný súlad rozumu a náboženskej viery hovorí o troch najvážnejších hrozbách pre budúcnosť, ktoré sa „neustále mýticky zjednostraňujú“. Má na mysli pokrok, vedu a slobodu. Pokrok začína byť podľa súčasného pápeža „hrozbou pre stvorenstvo“, hrozbou pre „základ našej existencie“. Ak totiž veda prestane človeka považovať za dar Stvoriteľa alebo „prírody“, a namiesto toho ho bude považovať za vlastný „produkt“, tak sa to nevyhnutne dotkne celého systému ľudských práv a ľudskej dôstojnosti, ako ich poznáme. Čo sa dá „vyprodukovať“, to sa môže aj zničiť. Mizne ľudská dôstojnosť. Kde sa teda môžu ukotviť ľudské práva? Ako možno ešte zachovať úctu ku človeku, k porazenému, slabému, trpiacemu, nevládnemu?“. Preto, ako dodáva na inom mieste, je „nevyhnutné nasmerovať pokrok podľa mravných kritérií“. „Človek nesmie byť vyprodukovaný, môže byť iba splodený“. Podobne je ohrozená aj sloboda. „Sloboda sa nezriedka chápe anarchicky a jednoducho protiinštitucionálne.“ A to je nebezpečné. Stráca sa totiž jej rozmer „spravodlivého vzájomného vzťahu“, a tak sa stáva klamstvom, ktoré „vedie do otroctva“.

Okrem vyššie spomínaných častí, ktoré sa vo všeobecnej rovine venujú vedeckej „manipulácii s človekom“, novému triednemu rozdeleniu spoločnosti, formovaniu novej vládnucej triedy a s tým spojeným novým útlakom, teda toho, čo Ratzinger nazýva skutočnou „utópiou hrôzy“, ktorá opustila nielen pole náboženstva, ale rovnako aj pole rozumu, to všetko sú otázky, rovnako aktuálne v severnej Amerike, východnej Ázii, ako v Európe. Autor sa venuje aj viacerým aktuálnym otázkam výlučne súčasnej Európy. Predovšetkým v prvej prednáške, Európa, jej duchovné základy v súčasnosti a v budúcnosti hovorí o všetkých základných problémoch súčasnosti: od obsahu toho, čo Európa je, aké má dejiny, ako a kedy vznikla, aký je vzťah Európy a kresťanstva (resp. islamu), kde má hranice, čo ich tvorí a čo, naopak, do budúcnosti pre tento „kultúrny celok“ predstavuje ohrozenie. A treba uznať, že Ratzinger problémy vidí a pomenúva jasne, niekedy azda jasnejšie než sme boli zvyknutí u jeho predchodcu Jána Pavla II. Ratzinger totiž veľmi zreteľne vidí nielen hrozby sekularizmu a súčasného liberalizmu (vrátane problému „bratancov“, teda ako sa „bývalí komunisti bez váhania stali ekonomickými liberálmi“), ale veľmi jasne rozumie aj takým veciam, čo pre európsku integráciu predstavuje spoločná mena, resp. úplne zreteľne vidí súvis medzi snahami kontrolovať svetový rast populácie, klímu a reguláciu globálnej ekonomiky. Chvalabohu, na pravú mieru uvedie aj svoje slová z prvej prednášky, kde tvrdí, že „Charta základných práv môže byť prvým krokom, znakom, že Európa opäť vedome hľadá svoju dušu“, keď v inej prednáške na väčšom priestore už realisticky poukazuje na to, že „nejasnosť (Charty) v dôležitých bodoch zreteľne poukazuje na problematickosť tohto pokusu“. Konkrétnejšie sa Ratzinger problému nevenuje, zdá sa však, že v budúcnosti sa mu nebude možné vyhnúť, čo napokon v dostatočnej miere podčiarkuje skúsenosť s tzv. súdnym aktivizmom zo Spojených štátov, kde je práve k ústave priložený zoznam ľudských práv najzneužívanejšou časťou ústavy, z ktorej sa odvodzujú také práva, ako právo na potrat a pod. Ak by som si mal z Ratzingerových úvah všimnúť ešte nejaký problém, tak by to nepochybne bol jeho vzťah k socializmu, ktorý v jeho demokratickej forme oceňuje a víta ako „protiklad radikálnych liberálnych postojov“, ktoré vraj obohacuje a koriguje. Nuž v tomto ohľade mám pocit, že podstate socializmu rozumel lepšie už spomínaný Ján Pavol II., ktorý, ako o tom svedčí encyklika Centesimus Annus, rozpoznával jeho škodlivosť voči základným inštitúciám spoločnosti, počnúc rodinou, pokračujúc medzigeneračnou solidaritou, končiac vnímaním všeobecného dobra a štátu. Ratzinger sa však vo svojej knihe socializmu venuje iba okrajovo, a preto na tomto mieste polemika vo väčšej miere nie je opodstatnená.

Na záver azda ešte treba poukázať na zlú štylistiku na s. 27, chýbajúci preklad latinských citácii na s. 85 či neodôvodnené užitie šikmého písma a malých počiatočných písmen pri názve dvoch rwandských kmeňov na s. 100. Úplne na záver by som ešte rád dodal, že aj keď sa obálky Ratzingerových kníh z estetickej stránky postupne zlepšujú, stále nedosahujú úroveň bežnú na stredoeurópskom trhu, čo je prirodzene na škodu veci. Inak ale treba vydavateľský počin oceniť a vyjadriť nádej, že Ratzingerovo dielo bude čoskoro v slovenčine kompletné, vrátane prvej encykliky, ktorej sa už – Svätý Otče – nevieme dočkať!

Jaroslav Daniška

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.