Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kde sú dnes proroci ?

Číslo 4/2011 · Anton Tyrol · Čítanosť článku: 6073
 

Problematika prorockého účinkovania v Starom ako aj v Novom zákone je veľmi komplexná záležitosť. Proroci vystupujú v Starom zákone ako ľudia s neobyčajnou morálnou autoritou, ale sú pritom veľmi trápení. Žili obyčajne ako veľmi chudobní ľudia, zriedkakedy mali politický vplyv, a predsa dokázali v svojej dobe poukázať na tie najpodstatnejšie hodnoty. Jednou z ich najvlastnejších charakteristík je, že svoju životnú cestu postavili na osobnom kontakte s Bohom, ktorý ich povolal a neustále napĺňal svojím Duchom a novou silou. Z tohto faktu sa odvíjalo aj ich miesto v spoločnosti a ich celkový životný štýl.

Prvé charakteristiky

Prorocký fenomén je verejnosti relatívne dobre známy. Predstavuje určitý, aj keď nie celkom jasný obsah, ktorý osciluje medzi biblickou predstavou na jednej strane a ľudovými klasickými predstavami o výnimočných ľuďoch, ktorí vedia predpovedať budúcnosť na strane druhej. Tieto dve predstavy čiastočne splývajú a možno pre ne napokon nájsť aj určité biblické argumenty (Jer 28,9: až keď sa splní prorocké slovo, pozná sa, že toho proroka naozaj poslal Pán). Pod biblickou predstavou možno rozumieť obraz prorokov, ktorých posielal Boh k svojmu ľudu v Starom zákone. Títo proroci boli pre ľud znamením Božieho záujmu oň a cítili sa byť prorockým slovom viazaní. Časom sa tento národ naučil v svojej intuícii viery – dnes tomu hovoríme sensus fidei (cit viery; zmysel pre vieru) – správne rozlišovať pravých a nepravých prorokov, takže v nich mal jasnú garanciu svojej orientácie v spletitých problémoch a otázkach. Druhá krajnosť či druhá možnosť v predpokladaných predstavách o prorokoch ako o znalcoch budúcnosti, exkluzívne chápaná, z nášho momentálneho záujmu odpadáva, pretože nám ide o niečo iné, než o nejaké magické výkony či predstavy naivných ľudí, ktorí hľadajú iba „šteklenie uší“ (porov. 2Tim 4,3-5), prípadne nejakú formu zábavy alebo východiska z nudy. Teda tento druhý prvok ponechávame stranou.

Aktuálnosť témy

Na druhej strane treba konštatovať rastúci záujem súčasného človeka o niektoré spirituálne témy, medziiným o prorocký fenomén – náboženskou terminológiou povedané: o prorockú charizmu. Redaktori časopisu Impulz si práve túto tému výslovne želali. To nie je bez významu. Iným príkladom aktuálnosti tejto témy je jedna z prvých kníh, ktorú vydalo Katolícke biblické dielo na Slovensku v roku 1997 s názvom: Kde sú dnes proroci?1 Ide o starozákonnú „čítanku“ článkov pre študentov od viacerých autorov, s cieľom dokresliť témy preberané na hodinách Starého zákona. Autori dali tejto knihe pôsobivý názov, pretože poznajú nielen psychológiu dnešného človeka, ale aj jeho duchovné, teda teologické a spirituálne dimenzie či záujmy. Myslím, že dnešná doba tuší správne, keď obracia svoju pozornosť na prorocký fenomén, ktorý môže byť určitým ukazovateľom východiska zo súčasných problémov. Je to však zatiaľ len tušenie, ktoré potrebuje priestor. A je správne, že redakcia tohto časopisu sa chce s touto témou seriózne zaoberať, aby tak mohla svojim čitateľom sprostredkovať biblicko-teologické súvislosti ich vlastných otázok a očakávaní.

Proroctvo v opozícii voči inštitúcii?

Skôr ako sa budeme zaoberať obsahmi a formami proroctva v biblických časoch a ich podobou v súčasnosti, zastavme sa pri jednej koncepcii prorockého účinkovania, ktorú predstavovali biblickí vedci pred niekoľkými desaťročiami. Išlo o koncept prorockého vystupovania v opozícii voči inštitúcii. V roku 1988 uverejnil nemecký biblista Norbert Lohfink v časopise Stimmen der Zeit 2 článok s atraktívnym nadpisom: Kde sú dnes proroci? Autor tejto veľmi prehľadnej a precízne spracovanej štúdie predstavuje pojem proroctva, pričom porovnáva biblický a súčasný obsah proroctva. Svoju štúdiu predstavuje v troch rovinách: prorokovanie v Izraeli, prorokovanie v dnešnom svete a prorokovanie v Cirkvi. Pritom mu ako východisko pre všetky tri roviny slúži koncept proroctva ako charizmy, ktorá stojí v opozícii voči inštitúcii. N. Lohfink teda používa sociologické kategórie, ktoré prevzal od Maxa Webera, charizma a inštitúcia. Chápe ich však protikladne: „charizma vzbĺkla tam, kde sa inštitúcia dostala na okraj svojich možností ... Všade v starom svete, a preto aj v Izraeli, sa odohráva neustály zápas medzi inštitúciou a charizmou. Veď nositelia inštitúcie, samozrejme, nemôžu už z podstaty samej veci považovať charizmu za niečo príjemné.“3 Ak by sme chceli aj dnes hovoriť o charizme a inštitúcii v súvislostiach evolučného vývinu, to by sme riskovali, že sa vzdialime od skutočnej podstaty prorockej charizmy ako takej. Ide nám totiž o pohľad nie religionistický, ale teologický, resp. spirituálny. A tu prorok nie je nositeľom sociálnych reforiem ani ich výsledkom. V starozákonných okolnostiach síce možno hovoriť o aspektoch prorockých a inštitucionálnych ako o aspektoch plných napätia4 , ale prorokov nemožno považovať za ľudí, ktorí mali ambíciu vstúpiť do pozícií, v ktorých zlyhala inštitúcia. Preto sa domnievam, že zdôrazňovanie proroctva ako charizmy, nositelia ktorej boli v ustavičnom napätí voči nositeľom moci v silových a iných inštitúciách, je už dnes anachronické a zodpovedá posledným desaťročiam modernizmu, ktorý vnímal skutočnosť v kategóriách racionálnej argumentácie za určité hodnoty, ktoré boli spoločne prijaté.

Naša súčasnosť je však charakteristická atomizáciou každého spoločenstva, teda aj každého spoločného programu, voči ktorému je možné pozitívne alebo negatívne argumentovať. Preto pohľad na charizmu ako protiklad voči inštitúcii zrejme už nie je celkom aktuálny, aj keď v určitej podobe môže mať nejaký význam. Nositeľom charizmy teda zostáva ticho svojím životom vydávať svedectvo o hodnotách, ktorým človek uveril a ktoré si v svojom duchovnom svete rozvíja smerom k zmysluplnému cieľu. Pozrime sa preto z tohto zorného uhla na pôvodnú situáciu prorokov v židovskom náboženskom spoločenstve ako aj v izraelskej spoločnosti, do ktorej proroci významnou mierou zasahovali.

Základné charakteristiky proroctva v dejinnom priereze

Ak chceme adekvátne pochopiť starozákonný profetizmus, tak je na prvom mieste potrebné zbaviť sa akejsi inštitucionalistickej predstavy o tej skupine ľudí, ktorých v našej terminológii poznáme pod názvom proroci. Takisto je potrebné vyrovnať sa s wellhausenovskou racionalistickou teóriou, či Hegelovou teóriou náboženského evolucionizmu.5 V uvedených teóriách ide o aprioristické pohľady, podľa ktorých židovský profetizmus má prirodzený pôvod a predstavuje ďalší vývojový stupeň tzv. korporatívneho nabizmu. Malo ísť o kolektívny štýl intenzívneho náboženského života, v ktorom sa vychovávali budúci aktivisti, z ktorých najhorlivejší dostali titul proroci.

Treba však pamätať na to, že už Abrahám aj Mojžiš boli nazvaní prorokmi (Gn 20,7; Dt 34,10), Mojžiša označuje Písmo za najväčšieho proroka: „Odvtedy sa už nezjavil v Izraeli taký prorok, ako bol Mojžiš, s ktorým by sa Pán stýkal z tváre do tváre...“(Dt 34,10) V tejto charakteristike je naznačený aj pôvod, resp. podstata každej prorockej iniciatívy, ktorá pozostáva v intenzívnej medziosobnej komunikácii s Bohom a nie v nejakej spoločenskej evolúcii sociálnych vzťahov. Z tejto medziosobnej komunikácie sa rodili rozhodnutia prorokov vystúpiť pred ľudom v rozličných situáciách, pre ktoré formulovali určité obsahy v Božom mene, takže národ v týchto obsahoch spoznával Božie posolstvo a tieto prorocké posolstvá viac-menej prijímal. V tomto zmysle možno za proroka po Abrahámovi a Mojžišovi považovať aj Samuela, o ktorom z jeho kníh vieme, za akých okolností sa uskutočnilo jeho prorocké povolanie (1Sam 3,1-10) a v akých okolnostiach sa toto povolanie rozvíjalo (3,19-21). Ďalší proroci sú známi z čias kráľa Dávida (Natan, Gad..., 10. stor. pred Kr.). V izraelských dejinách sa spomínajú ako prorokyne aj ženy (Mojžišova sestra Miriam /Ex 15,20/, Debora /Sdc 4,4/ a iné).

V dejinách starozákonného Božieho ľudu sa vyskytovali aj prorocké asociácie. Ich členovia boli početní (1Kr 18,4) a nazývali sa synmi prorokov (2Kr 2,3.5.7.15). Z toho vidieť, že mali svojich učiteľov či predstavených, ktorí ich uvádzali do intenzívneho duchovného života. Niekedy sa to uskutočňovalo aj za pomoci hudby či tanca (1Sam 10,5). Obyčajne boli chudobní a živili sa vlastnou prácou, prípadne žili z milodarov. Tieto prorocké školy skupinovo prechádzali z jedného miesta na druhé. Ich veľkou zásluhou je, že v čase pred centralizáciou kultu v Jeruzaleme uskutočňovali istý druh misijnej práce medzi ľudom, a tak udržali, ba ešte prehĺbili jahvizmus.

V 8. storočí pred Kristom sa začína epocha prorokov-pisateľov. Ide o prorokov-kazateľov, ktorí po sebe – alebo iní autori o nich – zanechali písomné záznamy ich rečí. Najstarším a jedným z najväčších prorokov bol Amos a spolu s ním proroci Izaiáš, Jeremiáš, Ozeáš a ďalší. Títo proroci účinkovali v časoch rozdelenej monarchie pred babylonským zajatím (9.- 6. stor. pred Kr.). V babylonskom zajatí (6. stor. pred Kr.) účinkoval Deutero-Izaiáš a Ezechiel a vtedy azda vznikli niektoré texty Danielovho proroctva. Po skončení zajatia sa ako najvplyvnejší ukázali proroci: Aggeus, Zachariáš a Malachiáš, ktorí pracovali na náboženskej, mravnej a sociálnej obnove národa. Potom, približne v 5.- 4. storočí pred Kr., sa už prorocká charizma stráca a na miesto prorokov sa dostávajú mudrci. Títo sú autormi tretej, veľmi významnej časti biblických spisov – múdroslovných textov. V týchto spisoch sa už prejavuje odlišná metóda, ale Boží Duch, ktorý viedol prorokov, je aj v prípade múdroslovných spisov ten istý.

Falošní proroci a skutočná povaha profetizmu

Sväté písmo nezriedka hovorí aj o falošných prorokoch. Myslia sa tu ľudia, ktorí vystupujú ako praví proroci, ale ich skutočná motivácia tkvie v sebaklame alebo bludoch, alebo v osobnom prospechu a vypočítavosti, či v predstieraní6 : nachádzajú sa na výhodných a vplyvných miestach pri kráľoch, prijímajú účasť vo vojenských výpravách, na kráľovských dvoroch (kráľ Achab v 9. stor. pred Kr. ich mal 400 /1Kr 22,6/), sú poplatní kráľom, vyhľadávajú priazeň mocných, vystupujú proti pravým prorokom. Mojžišova legislatíva ich prikazovala usmrtiť (Dt 18,20). V náuke falošných prorokov možno vidieť povrchnosť, dôraz na vonkajšok, predstavovanie Pána ako národného Boha Izraela (proti univerzalizmu pravých prorokov), ktorý mu zabezpečí materiálnu prosperitu.

Národ tak bol ustavične konfrontovaný s otázkou o pravých a nepravých prorokoch a vo všeobecnosti túto úlohu svojím citom pre vieru pomerne dobre zvládol, a to napriek tomu, že v tejto záležitosti v Izraeli nie je známa žiadna určujúca inštitúcia. Preto si tento národ zaslúži obdiv. Kritériom rozoznávania bolo splnené proroctvo, viera, pokora, morálka a život proroka, čiže osobné kvality, ďalej ochota trpieť ako aj ortodoxnosť náuky viery.7 Medzi pravými a falošnými prorokmi dochádza neraz ku konfliktom, pričom praví proroci úspešne strhávajú masku z tváre falošných prorokov a odkrývajú ich skutočné ciele (porov. Dt 13,2-6; 1Kr 13,3-5; Jer 14,14-15).

Židovský profetizmus možno posudzovať z jeho vonkajšej aj vnútornej stránky. Vonkajšie kritériá ho chcú charakterizovať v jeho špecificite vo vzťahu k mimobiblickým prejavom napr. voči kanaánskemu alebo mezopotámskemu profetizmu. Hoci izraelskí proroci majú niektoré spoločné prvky s mimobiblickým profetizmom (sen alebo videnie8 , prorocké asociácie, hudba, tanec...), predsa však mezopotámskemu či kanaánskemu extatickému profetizmu chýbajú také prvky ako je reforma života a životných postojov, apel na svedomie a záujem o duchovný osud národa. V mimobiblickom profetizme absolútne chýba mesiášsky rozmer, ktorý je v biblickom profetizme výrazne prítomný. Okrem toho sa v mimobiblickom profetizme nevyskytuje eschatologický rozmer, ktorý je druhou vonkajšou charakteristikou biblického profetizmu. Vnútorné charakteristiky izraelského profetizmu upriamujú našu pozornosť na vnútorné skúsenosti prorokov s Bohom, ktorý prorokov povoláva do svojej služby, prejavuje im svoju blízkosť, posiela ich v svojom mene a v ich prorockom výkone ich vedie, ba riadi. Tak proroci hovoria o Pánovom Duchu (Iz 61,1), o Božích slovách (Jer 15,16), o tom, že Pán Boh proroka „zviedol“ a on mu nemohol odporovať. (Jer 20,7-18) Jeremiáš ďalej o tomto Slove hovorí, že ono je ako oheň, ktorý stravuje..., ako kladivo, ktoré udiera na skalu a drví ju (Jer 23,29), Izaiáš ho chápe ako zúrodňujúcu silu (Iz 55,10-11). Sú to veľmi jemné charakteristiky, ktoré naznačujú tajomné dôverné puto medzi prorokmi a Bohom.

Prorocké povolanie

Všetci proroci mali iste osobnú a tajomnú skúsenosť s Božím povolaním do prorockej služby. Niektorí o tom zanechali v svojich spisoch zápis, iní možno túto udalosť zachytili v svojom texte len okrajovo. Moment povolania k službe proroka bol v ich živote veľmi mocný a účinný. Proroci sa na tento moment odvolávajú najmä v čase vnútorných kríz či rozličných vonkajších ťažkostí. Opis povolania Mojžiša pri horiacom kríku (Ex 3) má všetky prvky povolania proroka. Povolanie prichádza bez predchádzajúcich zásluh Mojžiša, prichádza prekvapujúco. S iniciatívou prichádza Boh a nie budúci prorok. Oslovený sa bráni, argumentuje nedostatočnosťou svojich schopností. Boh však nástojí na svojom pláne s osloveným človekom. „Mojžišovi pripadlo jedinečné poslanie v ľudských dejinách vôbec: mal bezvýznamnému Izraelu ohlásiť, že bol z milosti vyvolený za národ, ktorý je vlastníctvom svätého Boha, hlásať mu zmluvný zákon Desatora a byť prostredníkom zmluvy, ktorá sa raz mala rozšíriť na všetky národy. Mojžišovou úlohou bolo vychovať Izrael na svätý Boží ľud a sformovať ho tak, aby smeroval ku Kristovi.“9

Povolanie Samuela sa odohralo vo svätyni v Šilo v jeho rannom detstve (1Sam 3). Príslušný text hovorí, že „Božie slovo bolo v tých dňoch vzácne a videnie nebolo časté.“ (1Sam 3,1) Samuel vyrastal a aj duchovne dozrieval pod vedením statočného kňaza Héliho. Ten ho učil ako má odpovedať na Pánovo volanie, ktoré sa tu ozývalo trojnásobne. Možno predpokladať, že Samuel po tomto povolaní zostal ešte nejaký čas u kňaza Héliho vo svätyni v Šílo. Jeho nová pozícia je opísaná vo výstižnej charakteristike: „Samuel dorastal, Pán bol s ním a ani jednému z jeho slov nedal padnúť na zem, takže sa celý Izrael od Danu až po Bersabe dozvedel, že Samuel ako Pánov prorok je spoľahlivý. A Pán sa ďalej zjavoval v Šíle, lebo Pán sa zjavoval Samuelovi v Šíle podľa Pánovho slova.“ (1Sam 3,19-21) Jeden z najkrajších opisov povolania proroka nám poskytuje Izaiáš v 6. kapitole. Aj tu ako prvý prichádza s iniciatívou Boh vo veľkolepom videní v chráme. Prorok na to reaguje slovami: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami...“ (6,5) Po tomto konštatovaní nasleduje očistenie proroka prostredníctvom uhlíka z oltára, na ktorom boli prinášané obety. Všetko sa odohráva v kultovom prostredí, čím toto povolanie naberá osobitnú hĺbku a dodáva mu istú typológiu aj pre novozákonné opisy (porov. Lk 5,8-10). Očistenie proroka je v tomto opise povolania proroka dojímavým elementom. Hovorí o tom, že pre Božie zámery je „použiteľný“ každý človek, rozhodujúce je tu však Božie rozhodnutie. Ďalším dojímavým prvkom je paradox, že Boh si pre svoje zámery obyčajne vyberá ľudí menej schopných, u ktorých je pravdepodobnosť úspešnosti veľmi nízka. Budúci proroci prakticky všetci namietajú, že sa na toto poslanie nehodia, a takmer všetci majú pravdu! Boh sa však ani v jedinom prípade nedá od svojho zámeru odradiť.

Jeden z najväčších izraelských prorokov, Jeremiáš, sa svojmu povolaniu bránil argumentáciou, že je ešte „maličký“, teda veľmi mladý. Nato sa mu dostalo odpovede, že tento argument nemá používať, pretože pôjde všade, kam ho Boh pošle a povie všetko, čo mu prikáže (porov. Jer 1,6-7). Dôvodom, pre ktorý Pán ani teraz neustúpil, bolo to, že on si Jeremiáša vyvolil ešte skôr, než ho „utvoril v matkinom lone...“. (Jer 1,5)

Možno teda konštatovať, že v Starom zákone sa vstup každého proroka do prorockej služby uskutočnil prostredníctvom povolania zo strany Boha a toto povolanie predstavuje pre proroka osobitnú skúsenosť, z ktorej prorok vo svojej službe čerpá presvedčenie o zmysluplnosti svojho poslania. Prorok sa dokonca na moment svojho povolania odvoláva predovšetkým pred samým Bohom (Jer 20,7) alebo aj pred človekom (Am 7,15).

Povolanie k prorockému úradu sa vždy uskutočňuje z iniciatívy Boha, nikto si tento úrad nemôže privlastniť sám a musí byť disponibilný pre spoluprácu s Bohom. Ináč sa jeho prorocké poslanie obráti proti nemu samému, pretože Boh si aj v prípade nevernosti proroka nájde spôsob ako dosiahnuť svoj cieľ. Vedomie povolania je pre prorokov významným prameňom síl v ich prorockej službe. Teda proroci sa opierajú o jediný fakt: že ich poslal Boh a on ide v ich živote s nimi.

V prípade proroka Eliáša je vidieť podobný čin hľadania či oživovania zmysluplnosti prorockej služby, a to v putovaní na miesta, kde národ dostal svoju náboženskú aj národnú identitu. Hovorí o tom Prvá kniha kráľov v 19. kapitole. Eliáš v dôsledku náboženského útlaku zo strany kráľa Achaba a kráľovnej Jezabel prežíva určitú krízu viery. Musel emigrovať z vlasti a odchádza tam, kde sa začal intenzívny náboženský život Izraela: bolo to na vrchu Sinaj, ktorý sa ináč nazýval Horeb. Na úteku pred prenasledovaním sa Eliáš modlí: „Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“ (1Kr 19,4) Keď došiel k Božiemu vrchu Horeb (Sinaj), na ktorom sa Boh ukázal kedysi Božiemu ľudu (Ex 19), tam sa v tichom, lahodnom šume stretol s Pánom (1Kr 19,12). Napokon zvolal: „Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov.“ (19,14)

Všetky uvedené príklady dokumentujú, aká teologicky bohatá je kategória povolania proroka a akým rozmanitým spôsobom je možné zúžitkovať jej teologický a spirituálny rozmer, ktorý nie je podstatne odlišný ani v Novom zákone, čiže v kresťanských súvislostiach.

Prorocké poslanie

Prítomnosť prorokov sa tiahne celými dejinami Izraela. Obdobie najstarších prorokov od začiatkov až po prorokov-pisateľov sa niekedy nazýva obdobím „predspisovateľského“ (nem: Vor- Schriftprophetie) profetizmu10 . Ale zlatý vek prorockého stavu určujú autori na 8.- 6. storočie pred Kristom. Bola to doba najväčších prorockých osobností a najväčších prorockých diel. Bolo to však aj obdobie veľkého nebezpečenstva náboženského synkretizmu pred ktorým práve proroci varovali Izrael a pred ktorým ho v konečnom dôsledku aj uchránili. V celých dejinách Izraela vystupovali proroci ako Boží hovorcovia, teda autentickí vysvetľovatelia dejinných udalostí a ich zmyslu. V babylonskom zajatí prežíval národ krízu svojej viery a boli to práve proroci, ktorí interpretovali tieto udalosti ako Boží trest za nevernosť zmluve. Proroci pritom niektoré udalosti ohlásili vopred a keď tieto udalosti nastali, potom proroci objasňovali ich význam pre národ. Tak vystupujú aj na verejnosti ako praví a účinní učitelia národa. Národ sa často ocitol v situáciách, ako bolo napr. asýrske (722/721 pred Kr.) alebo babylonské (597-538 pred Kr.) zajatie, v ktorých nemohol nikto iný povedať rozhodujúce slovo, iba proroci.

Inou oblasťou prorockých prejavov sú ich mesiášske predpovede. Je pozoruhodné, že o Mesiášovi hovoril každý prorok iným, sebe vlastným spôsobom, ale pritom všetci hovorili zhodne. Medzi prorokmi nebolo žiadnych protirečení, ak aj boli, tak medzi nimi a falošnými prorokmi... Ak aj mali farizeji inú predstavu o Mesiášovi, než bola napokon realita, to bolo preto, že išlo o predstavu, ktorú si vytvorili oni sami alebo ich učitelia a nie Písmo ako také. Pán Ježiš v svojej osobnosti a v svojom účinkovaní skĺbil všetky čiastkové mesiášske obrazy prorokov. Teda proroci si neprotirečili.

Obsahom prorockého poslania sú aj priame vstupy prorokov do záležitostí verejného života. Samuel vyvolil a pomazal nového kráľa, sformuloval a zapísal kráľovské právo (1Sam 10,24-25). Neskôr, keď sa Šaul spreneveril svojmu poslaniu, tak mu prorok Samuel oznámil zavrhnutie od Boha (1Sam 15,26). Prorok Jeremiáš zas varoval kráľa Sedekiáša pred jeho orientáciou na Egypt. Kráľ si však nedal povedať a jeho proegyptská politika priviedla nešťastie na celý národ (Jer 2,18-19).

Proroci rázne zasahujú aj do sociálneho života. „V Starom zákone sa kázanie prorokov naliehavo stavia proti každému druhu nespravodlivosti a násilia, tak kolektívneho, ako aj individuálneho, čím sa stáva nástrojom výchovy, ktorú Boh poskytuje svojmu ľudu ako prípravu na evanjelium.“11. Sociálna spravodlivosť je akoby zrkadlom uskutočňovania zbožnosti. Všetci proroci sa v tomto smere angažovali. Spomeňme aspoň Amosa a Sofoniáša. Amos žil v 8. stor. pred Kristom, bol pastierom dobytka a venoval sa aj ovocinárstvu. Bol veľmi jednoduchý a priamy. Ani sa nepovažoval za proroka (Am 7,14). Keď však prišiel do hlavného mesta severnej ríše Samárie a do náboženskej svätyne v Beteli a videl tam všetok luxus, tak nehľadel na nič a neobyčajne prísne odsúdil utláčanie chudobných a sociálne slabých: „Čujte toto, vy, čo šliapete po chudákoch a nivočíte bedárov... chcete kúpiť za peniaz maličkých a chudobných za pár topánok a smeti predať ako obilie...“ (Am 8,4.6) Prorok Sofoniáš žil v 7. stor. pred Kr. a v oblasti sociálnej spravodlivosti ide v línii proroka Amosa, keď ohlásil súd nad vplyvnými obyvateľmi Jeruzalema: „Jeho kniežatá uprostred neho sú ručiace levy; jeho sudcovia vlci večerní... jeho proroci sú nespoľahliví, podvodní mužovia; jeho kňazi znesvätili sväté, znásilnili zákon.“ (Sof 3,1-4) Významnou oblasťou činnosti prorokov je ich postoj voči kultu v Jeruzaleme. Niektorí autori v tomto smere charakterizujú prorokov ako akýchsi nepriateľov kultu a kňazstva (Jer 7,21-23; Oz 6,6; Am 5,21-25; Mich 6,7-8 a iné). Je to však aprioristický predsudok, ktorý odráža určité postoje posledných desaťročí 20. storočia. Jeho nedostatkom je, že prehliada podstatu. Totiž prorokom nešlo len o zápas „kto z koho“, ale im išlo o vec: o pravú bohoslužbu. Ak vo vzťahu k otázkam kultu niečo kritizovali, tak to boli povrchné a bezduché ceremónie, ale nie kult ako taký. Proroci neútočia principiálne na kňazov, ale na ich povrchnosť a na ich snahu o zisk namiesto snahy o Božiu slávu a službu veriacim.

Aktivita biblických prorokov bola teda všestranná. Proroci svojím životným štýlom a pohľadom na životné hodnoty podali presvedčivé dôkazy o svojom osobnom kontakte s Bohom a o Božom povolaní do tejto služby. Židovský národ to veľmi dobre chápal. Proroci teda nemuseli svojich súčasníkov nejako výrazne presviedčať. Presadzovali sa hlavne v praktických otázkach, pokiaľ išlo o hodnotové zameranie jednotlivcov aj celého spoločenstva. Stávajú sa interpretátormi dejinných udalostí, prinášajú dôležité posolstvo a vyhlasujú ho v Božom mene, vyslovujú sa k otázke mesiášskych očakávaní a prinášajú eschatologické posolstvá. Veľmi intenzívne sa dokázali presadiť aj v sociálnych problémoch a v otázkach verejného života.

Proroctvo v dnešných časoch

Prorocká charizma biblických čias má svoju aktualizáciu aj v súčasnom svete. Profánny svet a niekedy aj veriaci ľudia sa právom pýtajú, kde sú dnešní proroci. Teologická odpoveď na túto otázku sa nachádza v Joelovom proroctve (3,1-2), kde sa hovorí o vyliatí Ducha Svätého na synov a dcéry s tým, že všetci budú prorokovať. Apoštol Peter v svojej turíčnej kázni citoval práve tento text, aby objasnil danú situáciu. Pritom tomuto textu dal aj autorizovaný výklad, keď v úvode naznačil, že aktuálna udalosť Turíc otvára eschatologickú situáciu „posledných dní“. (Sk 2,17nn) Turíce sú v katolíckej doktríne jednoznačne chápané ako plné zjavenie sa Cirkvi. Z toho vyplýva, že Cirkev je miestom prorockej charizmy a že kresťania sa stávajú nositeľmi toho poslania, ktoré im dáva Duch Svätý, keď ich uschopňuje prorokovať. Táto prorocká charizma dnes spočíva v schopnosti vidieť hlbšie do súvislostí vecí a javov, v schopnosti formulovať hodnoty, ktoré predstavujú skutočný zmysel života a z toho vyplývajúce priority. Spočíva tiež v schopnosti angažovať sa za hodnoty, ktoré predstavujú objektívne spoločné dobro pre všetkých. Pritom toto angažovanie sa alebo formulácia priorít má prorocký rozmer iba vtedy, ak je motivovaná teologicky, teda v zameraní na Boha.

Konkrétne to znamená, že kresťania sú dnes povolaní k tomu, aby spoločne tieto hodnoty chápali a žili ich. Na jednej strane je tu liberalizmus, ktorý sa ukazuje ako schopný prestúpiť akékoľvek princípy a správať sa „principiálne“ účelovo. Na druhej strane sa stretávame s prejavmi krajného fundamentalizmu, ktorý je pre vlastnú ideológiu schopný obetovať všetko, nevynímajúc ľudské životy. Medzi týmito krajnosťami je tu Cirkev a vôbec kresťania, ktorí sa usilujú správne vidieť človeka v jeho dôstojnosti božieho syna či dcéry, ako aj v jeho perspektíve slávy Boha a určenia človeka pre blažený večný život.

Niekoľko záverov

Kresťan si je vedomý svojho povolania, ktoré je súčasťou jeho identity. Toto povedomie má svoj základ v hlbokom uvedomení si, že svoju vieru dostal ako dar od Boha a Boh má voči nemu určité očakávania spojené s vydávaním svedectva o tomto povolaní. Dokáže ho však splniť jedine vtedy, ak si bude udržiavať a neustále prehlbovať svoje spoločenstvo s Bohom. Jeho kresťanská identita sa tajomne spája s Ježišom Kristom, ktorý je darcom jednoty všetkých veriacich na spôsob duchovného tela, ktoré má svoju hlavu v Ježišovi Kristovi. Ide tu teda o autentickú komunikáciu s Bohom, súčasťou ktorej sú aj modlitby a obety za dobro blížnych a dobro celého sveta. K tomuto rozmeru prorockej služby patrí aj ekumenický charakter prorockého poslania kresťanov. Napriek tomu, že jednotlivé kresťanské cirkvi sú ešte stále rozdelené, prorocký prvok ich spája v spoločnom poslaní voči svetu ako aj v spoločnej úlohe hľadania ciest zblíženia a prekonávania rozdielov. Biblickým príkladom týchto prorockých postojov je napríklad patriarcha-prorok Abrahám. Mnohí v ňom nachádzajú biblický model, ktorý ich inšpiruje v snahách o živú vieru a v snahách o napomáhanie jednoty kresťanov, ba všetkých veriacich.12

Druhým záverom úvah o prorockom poslaní kresťanov je ich postoj voči posvätnosti, čiže o dôstojnosti a nadčasovej perspektíve ľudského života a každej osoby jednotlivo. Čím hlbšie niekto túto pravdu chápe a čím hlbšie si ju uloží do svojho myslenia, tým zrozumiteľnejším a hodnovernejším prorokom dnešných čias sa stáva. Aktuálnosť tejto zásady je dnes veľmi vysoká. Týka sa všetkého, čo ohrozuje posvätnosť ľudského života, ako sú jeho ľudské práva, právo na život, na prirodzenú a dôstojnú smrť a právo na náboženskú slobodu.

Ďalším záverom úvah o prorockom poslaní kresťanov je sociálna oblasť. Prorocké poslanie kresťanov sa tu prejavuje prísnym rešpektom ku spravodlivosti a právu každého človeka, najmä tých ľudí, ktorí sú chorí, slabí a bezbranní. Prorocký prvok kresťanov sa môže uskutočňovať – a dnes je to veľmi potrebné – aj v oblasti verejného života. Nepriateľstvo prostredia či vonkajší neúspech v tomto poslaní nič nemení na jeho pravosti, ba naopak, stáva sa neraz kritériom jeho pravosti. Aj v tomto smere platí zásada, že čím viac svet autentických kresťanov s autentickými prorockými postojmi odmieta, tým viac ich potrebuje.




1 - BRAULIK, G. – LOHFINK, N.: Kde sú dnes proroci?, KBD Svit – Vydavateľstvo Michala Vaška 1997.
2 - LOHFINK, SJ, N.: Wo sind heute die Propheten? In: Stimmen der Zeit 113 (1988), s. 183-192. Slovenské vydanie: BRAULIK, G. – LOHFINK, N.: Kde sú dnes proroci?, KBD Svit – Vydavateľstvo Michala Vaška 1997, s. 43-52.
3 - LOHFINK, SJ, N.: Kde sú dnes proroci? In: BRAULIK, G. – LOHFINK, N.: Kde sú dnes proroci?, s. 44-45.
4 - Porov. BENEDIKT XVI.: Verbum Domini. Posynodálna exhortácia, bod 40. In: http://www.kbs.sk/?cid=1302767346. 7.novembra 2011.
5 - Porov. ROLLA, A. (a cura di): Il Messaggio della Salvezza 2. Antico Testamento. Dalle origini all´esilio. Corso completo di studi biblici, ElleDiCi Torino 1969, s. 483-484.
6 - Porov. KOPPOVÁ, J.: Izraelští proroci, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2001, s. 18.
7 - Porov. MARCONCINI, B. a kol.: Profeti e Apocalittici, ElleDiCi Torino 2007, s. 50.
8 - Porov. WUCKELT, A.: Zentrale Texte des Alten Testaments, Kösel-Verlag GmbH München 1985, s. 136.
9 - KOPPOVÁ, J.: Izraelští proroci, s. 22.
10 - WUCKELT, A.: Zentrale Texte des Alten Testaments, s. 137.
11 - BENEDIKT XVI.: Verbum Domini. Posynodálna exhortácia, bod 46. In: http://www.kbs.sk/?cid=1302767346. 7.novembra 2011.
12 - Porov. BECHMANN, U.: Abraham als Vater der Ökumene? In: Welt und Umwelt der Bibel. Archäologie – Kunst – Geschichte, Nr 30-4/2003 – Abraham. KBW Stuttgart 2003, s. 44-47.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.