Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Veľký príbeh viery

Číslo 4/2011 · František Mikloško · Čítanosť článku: 8603
 

V nedeľu 16. októbra 2011 pápež Benedikt XVI. pred modlitbou Anjel Pána oznámil, že vyhlási osobitný rok viery 2012-2013 (od 11. októbra 2012 – na 50. výročie otvorenia 2. vatikánskeho koncilu, do 24. novembra 2013 – slávnosti Krista Kráľa vesmíru). Pripomeňme si jeden veľký príbeh viery, ktorý sa udial v našej blízkosti a položme si otázku, čo nám môže povedať.

Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924. Jeho rodina žila v Banskej Bystrici, ale Silvo sa narodil v Trnave. Pochádzal zo šiestich detí, ale jedno zomrelo. Otec bol riaditeľ elektrární, matka bola úradníčka. Silvovi starí rodičia pochádzali zo štyroch národov. Jeden starý otec bol Slovák, druhý bol Poliak. Jedna stará mama bola Maďarka a druhá Arménka. Starý otec Slovák bol označovaný za pansláva a často bol prekladaný. V sedemnástich rokoch sa Silvo dostal na prvé duchovne cvičenia. Dával ich jezuita páter Izidor Štefík. Tu prežil vnútornú konverziu a rozhodol sa zasvätiť život Pánu Bohu. Tesne pred maturitou začal hovoril už otvorene o kňazstve a reholi. Jeho otec takéto myšlienky odmietal. Jednej noci sa pobalil a matke povedal: „Odchádzam.“ Ráno bez vedomia otca odcestoval do Ružomberka k jezuitom. Otec onedlho docestoval za ním. Po kontroverzii so Silvom dal pred predstavenými kláštora slovo, že keď dva-tri roky vydrží, môže sa vrátiť. Rodina sa presťahovala z Banskej Bystrice do Bratislavy a na otcov tlak išiel študovať medicínu.

Tu ho zaujala myšlienka osudu východných bratov, najmä osud Ruska a otázka unionizmu. V takom rozpoložení sa zoznámil s pátrom Jánom Dieškom, jezuitom, ktorý bol kňazom východného obradu a absolvoval pápežské kolégium Russicum (Ústav na výchovu kňazov byzantského obradu v Ríme). Páter Dieška ho zoznámil s pátrom Rudolfom Šestákom, ktorý v Bratislave študoval medicínu, býval v Svoradove a tiež absolvoval Russicum.

Páter Dieška mu raz povedal: „Poznám niekoho, kto sa tiež zaujíma o tieto problémy“ a zoznámil ho s Vladom Juklom. Na Svoradove, v izbe pátra Šestáka, sa tak začali stretať viacerí na omši východného obradu. Na jeseň 1943 sa Silvo stretol s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Zoznámil ho s ním Václav Vaško. Odvtedy začína Silvova úzka spolupráca s Kolakovičom a jeho Rodinou, ktorá ho poznačila na celý ďalší život.

Na jeseň 1945 odišiel študovať do Prahy, kde bol v máji 1948 promovaný na doktora medicíny. V januári 1946 bol prvý krát kvôli Kolakovičovi zatknutý (v Bratislave U dvoch levov). Strávil tu tri a pol týždňa. Po skončení školy išiel najprv dobrovoľne pracovať do českého pohraničia. Potom odišiel do Košíc kde pracoval na Kožnej klinike. 1. januára 1950 nastúpil na vojenčinu. Zatknutý bol ako vojak v oblasti Mimoně v noci z 26. na 27. júla 1951. Dôvodom zatknutia bola jeho náboženská činnosť. Tu začína preňho iný, celkom nový život. V svojich spomienkach nerobí zo seba hrdinu. Hneď na začiatku píše: „Ako som spomenul, tieto spomienky vzrušujú a bolia, lebo nútia znovu v sebe obnovovať stavy úzkosti, strachu, ľudskej beznádeje, i bolesti z ľudskej zlomyseľnosti, a otvárajú staré rany.“ A potom už sledujeme jeho príbeh a prežívanie dlhej vyšetrovacej väzby.

„Zvlášť si pamätám na 22. a 23. november 1951. V tom čase som mal najviac výsluchov so surovým zaobchádzaním. Vtedy bola aj na normálnej cele mimoriadna zima, pretože bola snehová víchrica. Snehové vločky som videl nielen na okne, ale prefrčali aj dovnútra. Bola skutočná ‚sibírska‘ zima. Tak na svätú Cecíliu a potom na svätého Klementa som zvlášť prosil o pomoc, aby som vydržal, aby sa naplnila vôľa Božia.“

„Protokoly som odmietol podpísať. Nie je vylúčené, že vyšetrovateľ mal vtedy vypité, alebo bol nadrogovaný... Začal ma škrtiť, biť päsťami a udierať hlavou o stenu... tak dlho, kým som nepadol na zem...Bol som trochu dokrvavený. Preto, keď ma potom dal na celu, vzal môjho spoluväzňa preč... Viem, že toto bol môj prvý zážitok väčšieho fyzického nátlaku, ale necítil som vôbec nič. Asi som bol taký vzrušený, že som zrejme bolesť nevnímal. To je veľmi cenná skúsenosť. Opakoval som si celé hodiny: ‚Pane, nesklamal si nás. Vždy si nám sľuboval, že budeš s nami, že nás nikdy neopustíš. Čo Ti môžem teraz priniesť ako obetu? Veď ma nič nebolelo... Skoro nič vlastne ako obetu nemôžem priniesť...‘ Po tomto výsluchu som zistil, že mám nalomené dve rebrá...“

„Keď som niekedy začal trochu reptať, lebo som bol nespokojný a trochu náchylný k nejakým kompromisom, Pán Boh mi vždy poslal zvláštne znamenie, ktoré ma vždy vyburcovalo.

Bol som napríklad prevedený do cely 710 (alebo 810) v novej bu¬dove, kde bol prísne samotkový, izolačný režim. Zrejme omylom mi dali spoluväzňa, Františka Šrámeka, roľníka z Roudničky. Podľa termínu komunistickej ideológie to bol ‚kulak‘ a sedel už štrnásť(!) mesiacov. To ma prebralo. Bol som s ním však len pár hodín a ubehli veľmi rýchlo. Netušil som, že ho odo mňa dajú tak rýchlo preč. Bol by som jeho spoločnosť lepšie využil. Niekedy stačili aj takéto drobné epizódy, aby väzňa prebudili na dlhšiu dobu.“

„Denný program vo väzbe som každé ráno začínal vetou: S vami a za vás bratia. .. S nimi a za nich som prežíval a obetoval celý deň, počnúc ranným upratovaním cely, telocviku...Ešte viac sa to po raňajkách týkalo recitovania textov sv. omše, ktorú som vedel naspamäť latinsky, slovensky i rusky...

Niekedy som sa usiloval presadiť si modlenie otvorene. Stál som napríklad pri okne so zopätými rukami... .Vtedy som mal aspoň trošku pocit, že sa týmto ľudom neprispôsobujem. Že bojujem aj o kúsok slobody vo väzení, o určitú hrdosť, že čosi málo obetujem okrem samoty a duševných kríz. Lebo inak mi ‚nič nechýbalo‘ a vlastne nebolo čo priniesť ako obetu. Ešte azda ten hlad, zimu, strach, sekírovanie a v niektorých etapách teror...“

„...Najlepšie som využil denný duchovný program, keď som bol dlhší čas na samotkách sám. Hlavne v Ruzyni v roku 1952, asi január až jún a 1953 marec až júl. A okrem toho ešte párkrát počas jedného, dvoch mesiacov. Celkovo som bol úplne sám asi štrnásť mesiacov, ale v určitej izolácii na samotkách asi sedem rokov...“

„...Každý deň v týždni som, pokiaľ mám poznačené, okrem bežných úmyslov obetoval aj na určité zvláštne. V pondelok to bolo za lekárov, medikov, ošetrovateľov, nemocnice, chorých. Aj za väzňov a za väzniteľov, lebo som ich tiež považoval za ‚chorých‘. Za všetky tábory, za všetkých mučených a mučiacich.

V utorok, pokiaľ si pamätám, za robotníkov, apoštolát medzi nimi, za proletariát a sociálnu starostlivosť, za obrátenie podnikate¬ľov, továrnikov, finančníkov, za dobré používanie finančných prostriedkov, za rodinu i našu kolakovičovskú Rodinu. V stredu boli na rade technici, technika a k tomu masmédiá, rozhlas, film, tlač.

Vo štvrtok pedagógovia, právnici a všetky vedné i technické odbory, krúžky, apoštolát mládeže a detí. V piatok nasledovalo odprosovanie a uzmierovanie Božského srdca za hriechy svoje, druhých i celého sveta, za svoje chyby a za to, aby som sa ich vedel zbaviť, za šťastnú a veľkodušnú prípravu na smrť našu i našich blízkych, za slovenský a český národ, za nových svätcov a mučeníkov v našich národoch a ak bude treba, aby som obetoval život aj ja.

Sobotu som venoval Panne Márii, nasledovaniu pokory a čistoty, prosil som za hriešnikov, hrešiacich a trpiacich sexom, za prosti¬tútky, mládež, homosexuálov a apoštolát medzi nimi. Aj za našu čistotu. Sobota bola vždy obetovaná tiež za Rusko a hlavne jeho zákulisie, čiže Stalina, Chruščova, za všetkých diktátorov a celé KGB a ŠtB, za komunistickú Čínu – Mao Ce-tunga, Teng Siao-pchinga ..., za tábory a všetkých tam trpiacich, za sovietsku mládež.

V nedeľu za Cirkev, za Svätého Otca, za jeho spolupracovníkov i protiv¬níkov, za budúcich pápežov, kardinálov a biskupov, rehoľníkov, misie a misionárov, laikov a lekárov pre misie, za nové povolania kňazské i rehoľné, misijné i laické – i pre našu komunitu. Za spo¬luprácu, vzájomnú úctu a lásku, jednotu všetkých reholí a komunít na Slovensku i vo svete...“

„...Moja životná cesta, jej hlavné piliere bola ďalšou témou meditácií... Ďalšou líniou bola evanjelizácia Sovietskeho zväzu, oslobodenie Ruska a východu od komunizmu, socializmu a násilného ateizmu – správnejšie antiteizmu. Príprava na apoštolát, jeho obetí a modlitba za ne. Preto som si opakoval ruské texty. Začínala sa mi vynárať v týchto súvislos¬tiach aj Čína. Dospel som k ochote osobnej obety – zrieknutia sa svojho malého národa, ktorý som tak miloval, za duchovné vykúpenie a záchranu Ruska a Číny.“

(Silvo mi raz povedal, že vo väzení v jednej chvíli obetoval slovenský národ, za obrátenie Ruska a Číny – poznámka autora článku).

Silvo Krčméry dva roky vo vyšetrovacej väzbe odmietal podpísať falošné obvinenia. Po dvoch rokoch sa rozhodol ešte pre jasnejší postoj, pri ktorom vydržal až do konca.

„Konečne prišiel ‚môj deň‘, môj obľúbený deň narodenia Jána Krstiteľa, 24. 6. 1953... keď som nechcel podpísať nejaký protokol, (refe¬rent) kričal a vyhrážal sa, že mi hodí písací stroj na hlavu... Tak asi deň po Jánovi Krstiteľovi som mu nadiktoval svoj posled¬ný protokol: Odmietam každú výpoveď, lebo vidím, že celé vyšetrovanie nemá zmysel. Štátnej bezpečnosti vôbec nejde o poznanie pravdy, ale o zničenie Cirkvi... Keď som sa definitívne ‚zasekol‘ a odmietol vypovedať, bol som už vyrovnaný aj so smrťou...“

Silvester Krčméry mal súd pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne 24. júna 1954. Obvinený bol z organizovania náboženských krúžkov, zo spolupráce s Kolakovičom, Mádrom a ďalšími, čo bolo hodnotené ako velezrada. Skončila sa preňho vyšetrovacia väzba.

„Asi štrnásť dní po hlavnom pojednávaní som mal konečne po tridsiatich piatich mesiacoch vyšetrovačky odísť zo samoty, ktorá bola ešte zvláštnejším svetom vo vnútri väzenia.“

V záverečnej reči pred Vojenským súdom v Trenčíne okrem iného povedal:

„Ak teda zato, čo som robil, t.j. za dobro, pravdu a Krista mám byť trestaný, vtedy nechcem ani menší trest, ale radšej väčší trest, a bol by som najšťastnejší, keby som mohol za Krista i zomrieť, hoci viem, že tak veľkej milosti som nehodný. Preto pre seba nechcem ani poľahčujúce okolnosti, tak ako sa ani nemôžem ospravedlňovať za to, že som konal dobro.“

Silvova cesta viery a dôvery v Pána Boha pokračovala potom aj vo väzniciach a táboroch, kde strávil ešte vyše 10 rokov.

„Vtedy tiež po viacerých rozhovoroch a stretnutiach medzi Eisenhowerom a Chruščovom vznikli mnohé muklovské predpovede o amnes¬tiách. Potom však na Eisenhowera veľmi nadávali, že sa zase len zapredal, že sa s Nikitom len potľapkávali a vzájomne si poklonkovali, hoci ‚pre naše vyslobodenie‘ je potrebných jedine 60-100 divízií Wehrmachtu (nemeckej armády) na našej hranici...

Koľko nepríjemností a posmeškov som si užil od spoluväzňov, keď som takéto problematické senzácie nezbieral a neprenášal... Staval som stále na viere v Boha, v jeho silu, veľkosť, lásku. Napokon sme sa medzi sebou zhodli, že ak by sa vec dala vyriešiť po dobrom, hoci i za cenu nášho ďalšieho väzenia, alebo i za cenu života, sme ochotní obetovať sa, len aby nedošlo k nejakej atómovej vojne...“

„Ďalšiu skúsenosť mám z korekcie. Korekcia mala múry hrubé asi tri a pol metra. Pre zimu v nej sa nazývala ľadovňa... Pozitívum bolo, že som si urobil aspoň malú duchovnú obnovu, čo predtým v spoločnej izbe so siedmimi, ôsmimi zdravoťákmi a lekármi nebolo možné... Tiež som sedením v korekcii získal mimoriadne veľkú vážnosť medzi väzňami. Zblížil som sa s tvrdými Jáchymovákmi, ktorí boli v okolitých celách a nedali sa zlomiť ani pohnúť k práci, ale stále protestovali.“

Silvo sa pri písaní týchto spomienok na nikoho nevyvyšuje.

„Pri každej duševnej kríze som si vždy predsavzal, že nikdy nikomu nebudem vyčítať, ak zlyhal, povolil. Veď aj ja by som iste zlyhal už dávno, keby ma Boh nedržal skoro za ruku a vlastne ma prinútil vydržať...“

Silvo pracoval v jáchymovských táboroch ako lekár. Ale ako píše:

„...Takže som sa vtedy dozvedel pár spoľahlivých noviniek o bratoch na táboroch, i koľko trpia...Toto a moje postupné zámerné izolo¬vanie ma nakoniec priviedli k tomu, že som predsa len žiadal o preloženie na tábor, na fyzickú prácu. Hlavne na fáranie do hlbín, do šachty. Tomu sa všetci vyhýbali a toho sa najviac báli. Ale ja som chcel, aby aspoň na chvíľu aj moje ruky, nohy, kĺby, kosti i osobné riziko a poníženie prejavili určitú solidaritu a bratstvo so všetkými, i s tými poslednými väzňami.“

Roky vo väzení išli pomaly, ale nakoniec sa blížili ku koncu.

„Tipovalo sa všeličo na každý mesiac. A potom hlavne na pätnáste výročie republiky, 6. až 9. mája. Všeličo sa prehodilo i medzi príslušníkmi ministerstva vnútra...Aj mňa sondovali cez donášačov, ale ako obvykle som jasne vyhlásil, že amnestiu neprijmem. Aspoň pre seba som tak strhol ústupové mostíky a uchránil sa od zbytočných a márnych nádejí...“

„Keď na sv. Uršuľu začal senát prejednávať moje prepustenie, ohradil som sa, že som oň nežiadal, a pokiaľ žiadala moja rodina, ja nesúhlasím...Protestoval som proti výroku, že som sa polepšil, a tvrdil som, že to vôbec nie je pravda – že som rovnaký ako predtým, len pomery sa trochu zmenili...“

Vtedy napísal vyjadrenie k prejednávaniu podmienečného prepustenia:

„...O podmienečné prepustenie som nežiadal a neviem ani, ako došlo vôbec k tomu, že sa táto otázka má prejednať. Neuchádzal som sa nikdy o zmierenie mne určeného trestu v žiadnej forme...Keďže ale ja som sa velezrady nikdy nedopustil a mne vymeraný trest v dĺžke 14 rokov postráda akéhokoľvek zákonitého podkladu, nemal som možnosť v tomto ohľade sa ‚napraviť‘ a začať viesť ‚riadny život pracujúceho človeka‘, pretože som takýto život ani nikdy neprestal viesť...“

Súd napriek tomu rozhodol, že po 13 rokoch, 2 mesiacoch a 18 dňoch bol Silvester Krčméry prepustený na slobodu. Bolo to 14.10. 1964.

„Tak som sa teda so zvláštnymi pocitmi prehry, očakávania i smútku, začal baliť. Lúčil som sa s kamarátmi, známymi, s chulišmi, zlodejmi i bachármi. Aj s tými trinástimi, aspoň z kresťanského hľadiska, krásnymi rokmi života. Aj keď za mrežami a ostnatými drôtmi... Ako každému mi dali podpísať ‚maličkú formalitu‘ – že budem mlčať o všetkých skutočnostiach, ktoré som sa dozvedel vo vyšetrovaní a vo výkone trestu ... Porušenie sa vraj bude považovať za velezradu a špionáž. Odmietol som podpísať...“

V knihe V šľapajach Kolakoviča, ktorú spolu s Vladimírom Juklom napísali, takto končí svoje obhliadnutie sa:

„Čo bolo na začiatku? Na začiatku bolo zanietenie pre ideál. Väzenie nám dalo lekciu, ako sa ideál napĺňa. Nestačí zanietenie preň. Treba pridať pokoru, lebo ideál, ktorý vkladá do vnútra človeka Boh, človeka vždy presahuje. Preto potrebuje pokoru. Písané slovo vždy pokulháva za tým, čo napísal život. Napriek tomu toto slovo chce poslúžiť záujmom Božích vecí v živote národa.“

Čo znamenala viera v dejinách spásy? Pisateľ listu Hebrejom v hlave 11, veršoch 1 až 40 spieva hymnus o viere, keď popisuje príklady viery v Starom zákone. V Knihe Sirachovcovej v hlave 44, veršoch 20-23 sa píše: /Abrahámovi, veľkému praotcovi mnohých národov,/sa slávou nenašiel nik podobný, /lebo plnil zákon Vznešeného,/ a preto s ním uzavrel zmluvu./ Túto zmluvu potvrdil na jeho tele/ a on sa osvedčil verným, keď ho (Boh) skúšal.../Preto mu prísahou zaručil/ slávu vo vlastnom národe:/že ho rozmnoží ako prach zeme/a jeho potomstvo povýši ako hviezdy;/ a že dostane do vlády (zem) od mora k moru,/ od (Veľkej) rieky až po kraj zeme./“ Boh potvrdil svoju zmluvu na Abrahámovom tele...

Silvester Krčméry bol vskutku muž viery. Osobitne ho mal rád bl. pápež Ján Pavol II. Do jeho knihy To nás zachránilo mu sám napísal: „MUDr. Silvestrovi Krčmérymu, ktorý vydal svedectvo Kristovi a Cirkvi s požehnaním Ján Pavol II.“ A pápež išiel ešte ďalej, keď Wanda Poltawska, blízka spolupracovníčka Jána Pavla II., v osemdesiatych rokoch minulého storočia prinášala od neho odkazy: „Silvo, pápež Ti odkazuje, že pri každej súkromnej sv. omši na Teba osobitne myslí a cez Teba na celé Slovensko!“ Silvo bol vyvolený Boží. Vierou i milosťou, ako svedčil a vydržal všetky útrapy pre Krista a Cirkev. Môžeme si položiť otázku: Bol vyvolený Boží až v takej miere, že Hospodin potvrdil svoju zmluvu na jeho tele? A čo to môže znamenať? To, čo sa hovorí v Knihe Exodus, hlava 20, verš 6 : „milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy“? Alebo tým, že prijal jeho ponuku, keď vo väzení obetoval Slovensko za obrátenie Ruska a Číny? Alebo oboje?

Silvo Krčméry má dnes 87 rokov. Posledné roky už väčšinou leží. Jeho pamäť ho neklame – stále čisto spieva slovenské, talianske, ruské pesničky. V iných veciach ho už tak neposlúcha. Tento veľký muž viery tu stále žije medzi nami.

V texte sú použité citáty Silvestra Krčméryho z kníh:
1. Krčméry Silvester: To nás zachránilo, LÚČ a Signum, Bratislava 1995.
2. Krčméry Silvester: Vo väzniciach a táboroch, Charis, Bratislava 1995.
3. Jukl Vladimír – Krčméry Silvester: V šľapajach Kolakoviča, Charis, Bratislava 1996.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.