Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Krátke dejiny normalizácie

Číslo 4/2011 · Ján Šimulčík · Čítanosť článku: 4256
 

Po okupácii 21. augusta 1968 začalo obyvateľstvo postupne strácať vieru v socializmus ako taký. Nové vedenie Komunistickej strany Československa sa sústredilo na odstránenie všetkých tých, ktorí podporovali obrodný proces. Nešlo iba o ich odstránenie z mocenských štruktúr, ale z verejného života vôbec. Členom strany k tomu poslúžili tzv. previerky, na základe ktorých bolo z KSČ vylúčených okolo pol milióna jej členov. Druhú časť postihnutých tvorili nekomunisti, ktorí za svoje postoje museli opustiť svoje postavenie v práci. Aj jedna aj druhá skupina bola za svoje postoje postihnutá ekonomicky.1 Po uvedených masových čistkách, sa stala nová členská legitimácia KSČ určitou „živnostenskou knižkou“, ktorá bola nevyhnutne potrebná pre výkon pracovnej činnosti. Bez nej sa nemohli zastávať niektoré pracovné pozície.2 Na začiatku normalizácie bola vo väčšej časti spoločnosti určitá forma pasívneho odporu, ktorý však neskoršie prechádzal k pasívnemu konformizmu. Tento svojou defenzívnosťou pomáhal udržovať stabilitu totalitného režimu. Prechod od pasívneho odporu k pasívnemu konformizmu bol zväčša sprevádzaný preferovaním osobných a rodinných záujmov pred verejnými. Režim si to uvedomoval, aj to patrične podporoval.3

Ekonomika normalizácie

Normalizačný režim hľadal náhrady za postupné obmedzovanie slobody. Aby sa nezhoršili slabé politické pozície normalizátorov, bolo treba hľadať spôsoby na zmiernenie sociálneho napätia, ktoré by neskoršie mohlo prerásť v konflikt s obyvateľstvom. Zámerom nového vedenia po roku 1968 bolo aspoň udržať životnú úroveň obyvateľstva a následne ju aj zvyšovať. Malo to slúžiť na elimináciu politickej izolácie normalizátorov od obyvateľstva, ktoré si potrebovali určitou formou nakloniť.

Sociálne opatrenia normalizačného vedenia smerovali do oblastí, ktoré mali vzbudiť sympatie obyvateľstva. V roku 1970 bol zavedený materský príspevok a materská dovolenka sa predĺžila na 26 týždňov. V roku 1971 bola zvýšená podpora pri narodení dieťaťa na 1000 Kčs. V roku 1973 boli zvýšené prídavky na deti a zaviedli sa novomanželské pôžičky s nízkym úrokom. V rokoch 1970-1974 sa zvyšovali dôchodky.4 Všetky tieto kroky viedli k jednému. Po počiatočnej vlne represálií, ktoré mali poukázať na odhodlanie normalizátorov za každú cenu „obnoviť poriadok“, nasledoval ďalší krok. Štát ponúkal určitú formu sociálnych istôt, vyššiu životnú úroveň a nepriamo požadoval od obyvateľov, aby sa vzdali účasti na verejnom živote. Politická beznádej, ktorá zavládla v spoločnosti, napomáhala hodnotovej preorientácii obyvateľstva. Postupne nastal úpadok záujmu o veci verejné a začala sa preferovať súkromná sféra. Každý si vlastne mohol vybrať: zápas s totalitnou mocou alebo pokoj vo vlastnej „záhradke“. Väčšina obyvateľstva si vybrala to druhé.

Sociálne kupovanie obyvateľstva bolo možné iba do výšky reálnej ekonomiky. Tu možno hovoriť o určitom šťastí. Prírastok čistého národného dôchodku v piatej päťročnici (1970-1975) bol 80,5 mld. Kčs. Bola to jediná päťročnica, ktorú sa za štyridsať rokov podarilo splniť. V šiestej päťročnici sa znížil národný dôchodok na 75,5 mld. Kčs a v siedmej päťročnici (1980-1985) bol čistý národný dôchodok iba 38,5 mld. Kčs. Na začiatku normalizácie teda boli určité finančné zdroje na zavedenie sociálnych programov. Postupne sa ekonomická situácia zhoršovala. Dosiahnuť sociálny zmier bolo čoraz zložitejšie a ťažšie. Na prelome 70. a 80. rokov došlo nielen k stagnácii, ale aj k poklesu životnej úrovne o 3-10 percent. Odrážalo sa to aj na vývoze, ktorým sa získavali pre komunistický režim tak potrebné devízy. Československo malo v roku 1970 na celosvetovom vývoze 1,22 percentný podiel. V roku 1987 to bolo už iba 0,96 percent. 5 V roku 1986 došlo takmer k zrúteniu dodávateľsko-odberateľských vzťahov a k veľkému neplneniu plánov vo väčšine podnikov. Politicky bol normalizačný režim už upevnený, ale ekonomická stagnácia dopadla aj na obyvateľstvo, ktoré si ju časom začalo uvedomovať.

Aj napriek nepriaznivej ekonomickej situácii na konci osemdesiatych rokov neprišlo v Československu k hospodárskemu kolapsu. Životná úroveň bola stále vyššia ako v Sovietskom zväze, Poľsku či Maďarsku. 6

Ideológia normalizácie

Jednou z hlavných priorít KSČ po okupácii v roku 1968 bolo obnovenie ideologickej nadvlády v spoločnosti, ktorá bola za posledné obdobie veľmi oslabená. Ideologický aparát v roku 1968 tvoril 12 percent z celkového aparátu strany, čo poukazovalo na jeho dôležitosť. Do tohto počtu ešte nie je započítané množstvo ľudí, ktorí realizovali ideologické smernice komunistickej strany v štátnej správe. Komunistická strana zanalyzovala, že „dlhodobá deštrukcia a predovšetkým kontrarevolučný vývoj v roku 1968 zasiahol najviac oblasť ideológie.“7 V roku 1969 nastala veľká personálna výmena v ideologickom aparáte, ktorý sa v predchádzajúcom období podieľal na uvoľnení pomerov. Napríklad v Čechách bolo vymenených až 70 percent tohto aparátu. 8 Ideologická práca bola jednou z najdôležitejších priorít nového vedenia KSČ, ktoré si uvedomovalo, že „vedúca úloha strany bude obnovená vtedy, keď bude obnovená i jej vedúca úloha v ideologickej oblasti.“9 Nástroje na dosiahnutie tohto cieľa boli jasné: „...ideologická práca nie je záležitosťou nezáväzných diskusií a debát, ale sa bezprostredne dotýka mocenskej sféry.“10 Dotklo sa to pol milióna členov KSČ, ktorí boli vylúčení, a veľkého množstva pracovníkov podnikov a štátnej správy, ktorí stratili svoje zamestnanie: „Sú hlasy varujúce pred krivdami. Zo strachu pred individuálnymi krivdami však nemožno prepadnúť liberalizmu... Že vraj postihujeme kvalifikované kádre. Ohľad na kvalifikované kádre je nutný, avšak nemôže stáť v ceste politickej očisty.“11 Aj keď limitujúcim faktorom rýchlej výmeny vedúcich pracovníkov v štátnej správe boli odborné kádre, pracovné miesta po politických čistkách boli obsadzované hlavne „pracovníkmi, ktorí v najťažších dobách nesklamali.“12 Najväčším postrachom normalizátorov bol ľudský duch a jeho odhodlanie: „Presvedčili sme sa o veľmi úzkom prepojení ideologickej politiky, o tom, že duchovná oblasť nie je žiadnou ,autonómnou‘ oblasťou, v ktorej má prevládať naprostá sloboda diskusie, ale že ide o oblasť, kde je nutná premyslená regulácia. A to regulácia jednak straníckymi orgánmi, jednak orgánmi socialistického štátu, dozor nad publikáciami a edičnou činnosťou, nad každou duchovnou tvorbou, ktorou sa autor obracia ku spoločnosti a ktorá teda má vždy istý ideologický náboj, ktorým sa vymedzuje jej angažovanosť.“13 Okrem kultúry sa uvedené slová vzťahovali i na cirkvi, ktoré pôsobili v Československu. Z nich mal štát po ideologickej stránke veľký strach, pretože kňazi mali bezprostredné kontakty s obyvateľstvom a mohli naň každú nedeľu počas kázne aj „ideologicky“ vplývať. Súčasťou ideologickej konsolidácie spoločnosti sa stalo „obnovenie rozhodujúceho vplyvu strany na základné ideologické inštitúcie.“14 Cieľ komunistickej strany bol absolútny: „Musíme vybudovať systém ideologického pôsobenia nad celou spoločnosťou.“15 A tomu podriadila všetky svoje aktivity.

Normalizačný strach

Strach patrí k podstate totalitných systémov, komunistický režim nevynímajúc. Práve v komunistických totalitných systémoch strach zasahoval hlboko do súkromia osôb.

Ako už bolo spomenuté, komunistický štát sa snažil ovládať celú spoločnosť. Svoju ideológiu, ktorú považoval za niečo podstatné, vštepoval deťom už od škôlky až po vysokú školu. Následne pokračoval v inej forme – v pracovnom procese.

Voči tým, čo sa chceli vzoprieť ideológii a strachu, mal vždy skryté „eso“. Začalo sa to psychickým tlakom – pozvanie alebo priamo predvedenie na výsluch ŠtB. Mašinéria psychického tlaku sa však nezastavila pri výsluchu na bezpečnosti. Pokračovala v praktickom dopade na občana – zmenou pracovného zaradenia a následným ekonomickým tlakom – nižším príjmom pre rodinný rozpočet. Nadväzovalo na to šikanovanie na pracovisku, zadeľovaním neodborných úloh, kde pracovník ani nemohol využiť svoje schopnosti.16 Po týchto signáloch moci a následnom nepoučení sa, nasledovali opätovné výsluchy na Štátnej bezpečnosti. Tie mohli sprevádzať, a aj často sprevádzali, uvedené mocenské signály už od začiatku. Niekedy, zväčša väčšinou, boli ich príčinou.17 Obete boli „zbavené zmysluplnej práce, možnosti uplatniť svoje schopnosti, možnosti rozvíjať svoj druh talentu, boli zbavené dôstojnosti súvisiacej so spoločenským uznaním svojho vkladu do národného bohatstva, boli pozbavené radosti z práce, z pozitívnej aktivity, boli zbavené úcty, pocitu prospešnosti a nádeje.“18 Eliminácia určitého odporu obyvateľstva voči politike KSČ nebola až tak zložitá. Treba si uvedomiť, že v komunistickom štáte neexistovalo súkromné vlastníctvo. Všetci pracujúci boli tak povediac štátni zamestnanci a komunistický štát mohol uvedenú skutočnosť využiť na ekonomické tlaky.19 Veľmi efektívne to aj využíval.

Tlak štátnej moci, ktorý mal vyvolať strach z jej všemocnosti, mohol pokračovať nepridelením bytu, odobratím služobného bytu, ... To najhoršie však ešte len malo prísť (niekedy to prišlo všetko súčasne). Najlepším rukojemníkom režimu bola rodina – manželka, deti. „Rodičia boli prinútení spočítať a zvážiť hodnoty vlastného života, svojich postojov, viery a presvedčenia. Ženy vyčítavo stáli nad mužmi a pýtali sa, chceš si zničiť deti, stojí za to celá tá odporná politika? Možno dať vôbec pred deťmi prednosť svedomiu, ktoré je aj tak súčasťou pýchy? Nestoja vari deti za to, aby sa človek pokoril?“20 O možnosti štúdia na gymnáziách a následne na vysokej škole alebo dokonca na preferovaných vysokých školách (právo, medicína,...) a neskoršom uplatnení v zamestnaní nemali rozhodovať schopnosti a šikovnosť detí, ale zmýšľanie a spoločensko-politické angažovanie sa ich rodičov.21 „Najneposlušnejší“ poputovali do väzenia ako výstraha pre ostatných – jasný signál moci, ktorý podporoval a umocňoval silu strachu. Uväzniť sa nedali všetci, ale báť sa mohli všetci.

Normalizačný strach opisuje disident Milan Šimečka, ktorý píše, že si pamätá „mužov s normálnou dávkou statočnosti a sebadôvery, ktorí sa po roku ponižujúceho boja o existenciu zmenili na ustráchané bytosti s prevrátenou hierarchiou hodnôt, v ktoré predtým verili... Zdecimovanie československej inteligencie nebolo samo osebe rozhodujúce pre obnovenie poriadku a samo osebe neoverilo efektívnosť novej metódy. Jej efektívnosť potvrdil až druhotný účinok: pacifikovanie základnej masy obyvateľstva, ktorá sa na príklade perzekvovanej inteligencie poučila, že sa nevypláca páliť si prsty v politike a že nijaký politický ideál nie je tak lákavý, aby sa preň človek musel vzdať plného užívania konzumných radostí.“22 Strach podporovaný represáliami, psychickým a ekonomickým tlakom (terorom) sa stal podstatným nástrojom na ovládanie más. Štátu sa „podarilo vytvoriť dve kategórie ľudí. Jednu tvoria tí, ktorí na výsluchu ešte neboli a zo všetkých síl sa mu usilujú vyhnúť (svojou nečinnosťou, pozn. autora). Do druhej kategórie patria ľudia, ktorí ho už absolvovali. Sú to ľudia zvláštneho razenia. Slobodnejší, veselší, veľkorysejší, priateľskejší, a najmä spoľahlivejší. Najslobodnejší a najspoľahlivejší sú tí, ktorí boli aj vo väzení.“ 23

Strach, ktorý v spoločnosti zväzoval ľudské postoje a charaktery, bol veľmi silný. Nekolaborovať s režimom a uniknúť strachu sa dalo niekoľkými spôsobmi: emigráciou z krajiny alebo únikom do súkromia (svojej záhradky...). Bola tu ešte jedna cesta. Namáhavá, ale o to pravdivejšia. Cesta vnútornej slobody a vzoprenia sa strachu – verejnému prezentovaniu vnútorných postojov – cesta dôstojná pre ľudskú existenciu. Zápas o pravdu. 24

Ľudská odvaha a statočnosť sa v spoločnosti strachu priamo rodí. Tí, čo v sebe našli odvahu spoznať hranice strachu, sa vyčlenili zo spoločenstva strachu a rozhodli sa pre pravdu. Rozhodnutiu sa pre spoločenstvo pravdy predchádzalo v prvom rade víťazstvo nad samým sebou. V totalitnom štáte takéto rozhodnutie nebolo vonkoncom krokom do neznáma. Každý, kto urobil takýto krok, dobre vedel, čo bude nasledovať. Presne vedel, „aké sú ceny na tom trhu s ľudskou dôstojnosťou.“ Ľudia, ktorí sa rozhodli pre občiansku statočnosť, zvíťazili skôr sami nad sebou ako nad normalizačným režimom a jeho strachom. 25

Mašinéria štátnej moci voči „nekolaborujúcemu“ jednotlivcovi (om) bola silná. Nie všetci dokázali odolať jej tlaku a nástrahám. A nemožno im nič zazlievať. Strach treba rešpektovať. O to viac treba mať v úcte tých, ktorí mali odvahu a silu v normalizačnej atmosfére strachu byť sami sebou a dali to aj verejne najavo. Už len tým, že sa dožadovali uplatňovať svoje práva. Normalizačný strach zničil u ľudí „odvahu myslieť, chuť kritizovať a odhodlanie stáť za poznanou pravdou.“ 26

Normalizácia a Cirkev

Po januárovom pléne ÚV KSČ v roku 1968 začalo v Katolíckej cirkvi oživenie. Uvoľnila sa iba energia, ktorá sa v tomto prostredí za posledné roky nahromadila. To, čo sa udialo počas vyše jedného roka bolo až neuveriteľné:

  • v júli 1968 sa povolila činnosť Gréckokatolíckej cirkvi,
  • zrušila sa inštitúcia štátnych splnomocnencov na biskupských úradoch,
  • zrušili sa cirkevní tajomníci, ktorí pôsobili na bohosloveckých fakultách,
  • zrušili sa civilní zamestnanci charitatívnych zariadení,
  • zrušila sa cenzúra cirkevnej tlače a biskupských obežníkov,
  • ustanovením nových dočasných ordinárov sa vyriešila správa diecéz: Banskobystrickej, Nitrianskej a Spišskej,
  • zaviedla sa nová úprava vyučovania náboženstva,
  • bol vydaný nový metodický pokyn na udeľovanie štátneho súhlasu pre výkon verejnej duchovnej činnosti,
  • vyriešila sa otázka takmer všetkých kňazov, ktorí nemali štátny súhlas a pracovali vo výrobe,
  • ustanovilo sa nové kuratórium Ústrednej charity na Slovensku,
  • ustanovil sa nový výbor Spolku sv. Vojtecha,
  • vymenovali sa noví funkcionári (učitelia) na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte,
  • uskutočnil sa rad súdnych rehabilitácií,
  • podstatne sa zvýšil náklad Katolíckych novín a zmenil sa ich šéfredaktor,
  • realizoval sa bohatý edičný program (knihy, spevníky...),
  • poskytol sa veľký priestor pre styk biskupov s Vatikánom,
  • štátne orgány nezasahovali do vnútorných vecí náboženského života. 27

K uvedenému zoznamu treba ešte pripočítať množstvo aktivít medzi veriacimi a duchovenstvom napríklad založenie Diela koncilovej obnovy28 , duchovné cvičenia, výlety, stavby kostolov... Spomenuté zmeny, ktoré sa uskutočnili v relatívne krátkom čase „mali medzi duchovenstvom a veriacimi pozitívny ohlas. Cirkev sa chová lojálne, nedochádza k provokáciám ani protištátnym prejavom,29 konštatoval Sekretariát pre veci cirkevné (ďalej SPVC) ešte v júni 1969. Nadobudnutá sloboda Cirkvi sa postupne začala „normalizovať“. Táto normalizácia mala štyri fázy:

Prvá fáza – fáza opatrnosti. Možno ju datovať od okupácie Československa, teda od augusta 1968 – do decembra 1968. Dovtedy cirkevnú politiku riadilo jedno pražské SPVC. Toto obdobie bolo charakterizované opatrnosťou po okupácii. Jeho výrazným znakom bolo, že v septembri 1968 SPVC navrhlo nezaregistrovať stanovy Diela koncilovej obnovy.30 Na druhej strane to bola fáza relatívnej slobody, nič podstatné sa nezmenilo.31

Druhá fáza – fáza príprav. Začína od januára 1969 a trvá do decembra 1969. Od 1. 1. 1969 vzniklo federatívne usporiadanie Československa a teda aj dva SPVC. Erika Kadlecová32, symbol a vedúca proreformného SPVC, sa po vzniku federácie stala vedúcou českého SPVC, čo bolo prvé oslabenie jej možného vplyvu na československú cirkevnú politiku. Následne bola v júli 1969 odvolaná a nahradená staronovým vedúcim SPVC Karlem Hrúzou. Po vzniku slovenského SPVC sa v jeho vedení následne žiadne zmeny neudiali. Od jeho začiatku ho riadil normalizačne orientovaný riaditeľ.33

Okrem vzniku republikových SPVC možno považovať za ďalší dôležitý medzník prerokovanie dokumentu „Informatívna správa o cirkevnej politickej situácii na Slovensku“34 v Predsedníctve ÚV KSS dňa 9. 9. 1969. Na jeho základe ÚV KSS dňa 10. 12. 1969 prijal „Návrh opatrení na politický postup v oblasti cirkevnej politiky na Slovensku.“ Tieto dokumenty dali prvé črty normalizačnej politike štátu voči cirkvám. Už v roku 1969 sa konštatovalo, že v novej koncepcii cirkevnej politiky sa „hlavná pozornosť sústredila na odstránenie deformácií vo vzťahu štátu k náboženským inštitúciám... Niektoré opatrenia na normalizáciu náboženského života sa už realizovali, ďalšie sa postupne uskutočňujú, iné čakajú na zásadnejšie riešenie.“35 Obdobie približne do konca roka 1969 bolo ešte obdobím skoro slobodných aktivít Cirkvi. Ale aj nad nimi sa začalo postupne zmrákať. Sekretariát pre veci cirkevné MK SSR listom zo dňa 17. 12. 1969 písomne informoval biskupov a ordinárov, že „nebude tolerovať v žiadnom smere takú činnosť, ktorá by bola v rozpore s platnými zákonmi upravujúcimi vzťahy štátu k cirkvám, ktorá by bola protispoločenská, protisocialistická. Taktiež činnosť, ktorá by nenapomáhala konsolidácii pomerov v cirkvách a náboženských spoločnostiach na Slovensku.“36 Tieto slová boli predzvesťou tvrdej normalizačnej cirkevnej politiky štátu. Obdobie navonok pokojné nemožno považovať v cirkevnej politike štátu za nečinné: vymenili sa hlavní predstavitelia sekretariátu pre veci cirkevné, zberali sa údaje pre ďalší efektívny postup voči cirkvám, pripravili sa koncepčné dokumenty a tak sa začala postupná príprava na opätovnú kontrolu Cirkvi.37

Tretia fáza – fáza operatívnej aktivity. Táto fáza začína od januára 1970 a trvá do augusta 1971. Po schválení uvedených dokumentov v ÚV KSS v decembri 1969, nastala ich aplikačná fáza. Bolo dôležité uviesť nový ideologický prístup do praxe. Minister kultúry Miroslav Válek dňa 26. januára 1970 rokoval s predstaviteľmi Rímskokatolíckej cirkvi a upozornil ich, že „nepripustíme, aby cirkvi ochraňovali spoločenské, politické a kultúrne záujmy občanov, aby sa premieňali v politické záujmové organizácie.“38

Dva dni po stretnutí s biskupmi, dňa 28. 1. 1970, vydalo SPVC prvý normalizačný metodický pokyn, ktorý sa týkal udelenia štátneho súhlasu na výkon duchovnej činnosti. Tým bol zrušený metodický výklad smerníc z roku 1968. Nasledovali ďalšie zmeny smerníc SPVC vydaných ešte v roku 1968. Nahradzovali sa obmedzujúcimi normalizačnými smernicami (vyučovanie náboženstva, podmienky na štúdium na bohosloveckej fakulte, existencia rehoľných spoločenstiev...). Boli orientované na dôležité skupiny a ich realizáciou sa mala ochromiť aktivita týchto skupín. V podstate sa mala cirkevná situácia dostať pred rok 1968. Uvedením nových smerníc sa riešili „najnaliehavejšie otázky, ktoré sa v pojanuárovom období (1968) vymkli štátnym a straníckym orgánom z rúk v oblasti cirkevnej politiky.“39 „Bol prijatý celý súbor dôležitých krátkodobých opatrení, ktoré riešili najnaliehavejšie, predovšetkým politické stránky tejto situácie. Hlavným cieľom prijatých opatrení bolo eliminovať politický klérus z verejno-spoločenského života našej spoločnosti, likvidovať neblahé následky jeho činnosti, znovu postaviť cirkevnú politiku a svetonázorovú výchovu na marxisticko-leninské zásady, ujať sa znovu iniciatívy a prejsť do ofenzívy proti výbojnému kléru, náboženstvu vôbec.“40

Rok 1970 – rok operatívnej fázy v cirkevnej politike – bol úspešný: „došlo v priebehu jedného roka k takej konsolidácii, že náboženská otázka nestojí v súčasnom období v popredí ako vážny politický problém.“ Začiatkom roka 1971 mohlo SPVC skonštatovať, že: „v súčasnom období stranícke a štátne orgány na Slovensku sa znova ujali iniciatívy aj v oblasti uskutočňovania politiky komunistickej strany a socialistického štátu voči cirkvám, náboženským spoločnostiam a veriacim. Začína sa oživovať aj ideologické pôsobenie na riešenie náboženského problému, ktoré dávno pred rokom 1968 upadlo do hlbokej stagnácie.“41

V tejto fáze išlo hlavne o administratívne zamedzenie aktivít Cirkvi a uskutočnenie jej kontroly. Taktiež bolo dôležité dať Cirkvi najavo, že časy sa zmenili a musí sa opäť naučiť báť sa. Skoro všetky normalizačné smernice boli s menšími úpravami, ktoré boli prijaté v tomto období, platné skoro viac ako 19 rokov.

Štvrtá fáza – fáza strategickej aktivity. Po upevnení znormalizovanej komunistickej strany a režimu sa totalitná moc ešte viac koncentrovala na hlbšiu normalizáciu cirkví. Túto etapu charakterizuje dokument „Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetonázorovej výchovy na Slovensku“, ktorý dňa 31. augusta 1971 schválilo ÚV KSS. Dokument bol „len prvým krokom k dopracovaniu hlboko premyslenej a účinnej koncepcie zložitého a náročného boja proti náboženstvu.“42 O vyše desať rokov bol vydaný ďalší podobný dokument43, ale bol zväčša iba kópiou pôvodného, preto Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetonázorovej výchovy na Slovensku sa stal symbolom dlhodobej normalizačnej cirkevnej politiky.

Vo fáze strategickej aktivity sa malo „prejsť od defenzívy k frontálnej ofenzíve, od úzkeho prakticizmu a živelnosti k cieľavedomému a systematickému uskutočňovaniu cirkevnej politiky a rozvíjaniu svetonázorovej výchovy na marxisticko-leninských základoch a zefektívneniu výsledkov našej práce na tomto úseku.“44 Normalizácia cirkevnej politiky dostala v tejto fáze jasné strategické kontúry. Pri uskutočňovaní normalizačnej politiky bolo dôležité „dôsledne vychádzať zo zásady, že cirkevná politika je súčasťou celkovej politiky strany, že musí byť spätá s hlavnými úlohami pri výstavbe socialistickej spoločnosti.“45

Jednotlivé fázy cirkevnej normalizácie mali rôznu dĺžku. Prvá fáza trvala 4 mesiace, druhá 11 mesiacov, tretia 20 mesiacov a štvrtá 18 rokov. Posledná fáza sa prakticky skončila v novembri 1989.

Každá z etáp bezprostredne nadväzovala na tú predchádzajúcu. Bez predchádzajúcej bola nasledujúca etapa neuskutočniteľná a v jednom momente každá nasledujúca realizovala predchádzajúcu fázu. V tom etapy vytvárajú prirodzenú spojitosť normalizačnej cirkevnej politiky.

Normalizačnú cirkevnú politiku zabezpečoval český, slovenský a federálny sekretariát pre veci cirkevné. Slovenské SPVC, po jeho založení v roku 1969, malo 17 pracovníkov. Úrad postupne narástol na 21 systematizovaných miest. Väčšie ťažisko práce sa premiestňovalo na kraje a okresy, ktoré mali krajských a okresných cirkevných tajomníkov. V roku 1987 bola požiadavka, aby sa počet krajských cirkevných pracovníkov zväčšil na 20 a okresných na 48. 46

Popri SPVC a cirkevných tajomníkoch, ktorí sa podieľali na realizácii cirkevnej politiky, netreba zabúdať na veľmi aktívnu úlohu Štátnej bezpečnosti. V roku 1983 to I. námestník ministra vnútra ČSSR J. Kováč, zodpovedný za Štátnu bezpečnosť, jasne pomenoval: „Pod vedením strany a v tesnej spolupráci so štátnou správou, zabezpečujeme cirkevnú politiku.“47

Autor je historik, je autorom viacerých kníh o dejinách podzemnej Cirkvi a kresťanského disentu.




1 - OTAHÁL, Milan: Programová orientace diasentu 1969 -1989. In: Opozice a odpor proti komunistickému režimu v Československu 1968 -1989, Praha: Dokořán, 2005. s. 25.
2 - RYCHLIK, Jan: Normalizační podoba československé federace. In: Slovenko a režim normalizácie, Prešov, VMV, s. 9.
3 - BLAŽEK, Petr: Typologie opozice a odporu proti komunistickému režimu. In: Opozice a odpor proti komunistickému režimu v Československu 1968 -1989, Praha: Dokořán, 2005. s. 23.
4 - ŠTEFÁNIKOVÁ, Antónia : Ekonomické aspekty normalizácie /1969-1989/ In: Slovenko a režim normalizácie, Prešov, VMV, s. 189, 190.


5 - Tamže, s. 195, 198.
6 - Tamže, s. 195-198.
7 - Správa o plnení realizačnej smernice a ďalšie úlohy ideologické činnosti strany. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993. s. 43.
8 - Zápis z 2 schôdze ideologickej komisie ÚV KSČ, konanej dňa 17. júna 1970 0 10 hodine v budove ÚV KSČ. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993. s. 27.
9 - Plnenie realizačnej smernice v oblasti tlače, rozhlasu a televízie. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993, s. 41.
10 - Zápis z 2 schôdze ideologickej komisie ÚV KSČ, konanej dňa 17. júna 1970 0 10 hodine v budove ÚV KSČ. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993. s. 27.
11 - Tamže, s. 31.
12 - Správa o plnení realizačnej smernice a ďalšie úlohy ideologické činnosti strany. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993. s. 100.
13 - Zápis z 2 schôdze ideologickej komisie ÚV KSČ, konanej dňa 17. júna 1970 0 10 hodine v budove ÚV KSČ. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993, s. 27.
14 - Správa o plnení realizačnej smernice a ďalšie úlohy ideologické činnosti strany. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993. s. 27.
15 - Zápis z 2 schôdze ideologickej komisie ÚV KSČ, konanej dňa 17. júna 1970 o 10 hodine v budove ÚV KSČ. In: OTÁHAL Milan – NOSKOVÁ Alena – BOLOMSKÝ Karel, Svědectví o duchovním útlaku 1969/1970, Praha: Maxdorf, 1993. s. 32.
16 - „Údery síce mierili na jednotlivcov, ale dopadali na celé ich okolie; do stredu pracovísk, priateľských krúžkov, sympatizujúcich kolegov a podobne. V blízkosti takého úderu sa všetci mimovoľne prikrčili; aj tí, ktorí sa podľa logiky oficiálneho zdôvodnenia nemali čoho báť. Keď sa taká akcia... rozbehne, pripadá mnohým ľuďom ako prírodná pohroma a neveria už v nijakú logiku. Taký úder mobilizoval v ľuďoch pud sebazáchovy a úžasne otriasol ani nie tak dávnym predsavzatím o solidarite.“ Pozri: ŠIMEČKA, Milan: Obnovenie poriadku. Bratislava: Archa. 1990, s. 83-84.
17 - HAVEL, Václav : Dopis Gustavu Husákovi, 8. 4. 1975, www.vaclavhavel.cz
18 - ŠIMEČKA, Milan: Obnovenie poriadku. Bratislava: Archa. 1990, s. 71.
19 - HAVEL, Václav : Moc bezmocných (1978) www.vaclavhavel.cz
20 - ŠIMEČKA, Milan: Obnovenie poriadku. Bratislava: Archa. 1990, s. 127.
21 - KOPSOVÁ, R.: Strach z normalizácie a normalizácia strachu. In: Slovenko a režim normalizácie, Prešov, VMV, s. 69.
22 - ŠIMEČKA, Milan: Obnovenie poriadku. Bratislava: Archa. 1990, s. 76.
23 - Tamže, s. 104-105.
24 - ŠIMEČKA, Milan, Spoločenství strachu a jiné eseje. Nadácia Milana Šimečku, Bratislava 2003. s. 18-20.
25 - Tamže. s. 18-20.
26 - ŠIMEČKA, Milan: Obnovenie poriadku. Bratislava: Archa. 1990, s. 85.
27 - Pozri: SNA, fond MK SSR, SPVC, škat. 7, Informatívna správa o cirkevnopolitickej situácii na Slovensku pre rokovanie Predsedníctva vlády SSR, 3. 6. 1969. SNA, fond Sekretariát ÚV KSS, škat. 330, Analýza cirkevno-politickej situácie za posledné roky vo Východoslovenskom kraji, 19. 1. 1971.
28 - Úlohou DKO bolo prinavrátiť veriacim dôstojné postavenie v spoločnosti a pomáhať zavádzanie II. Vatikánskeho koncilu do praxe. Malo to byť obrodné hnutie založené hlavne z laikov ale aj duchovných bez vonkajšej organizácie. Bez aktívneho postoja laických aktivistov DKO by sa počas Pražskej jari neuskutočnilo množstvo zmien v cirkvi. Podrobnejšie pozri: LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, Prešov: VMV, 2001, s. 269-272.
29 - SNA, fond MK SSR, SPVC, škat. 7, Informatívna správa o cirkevnopolitickej situácii na Slovensku pre rokovanie Predsedníctva vlády SSR, 3. 6. 1969.
30 - Podrobnejšie o nezaregistrovaní Diela koncilovej obnovy pozri PEŠEK, Ján – BARNOVSKÝ Michal: V zovretí normalizácie. Cirkvi na Slovensku 1969-1989. Bratislava: VEDA, 2004. s. 20 alebo CUHRA, Jaroslav: Církevní politika KSČ a státu v letech 1969-1972, Praha: Ústav pre soudobé dějiny AV ČR, 1999, s. 20, 21.
31 - LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, Prešov, VMV, 2001, s. 283.
32 - Erika Kadlecová sa stala vedúcou SPVC 25. 3. 1968. Obdobie jej pôsobenia je vnímané pozitívne a je stotožňovaná s reformným hnutím 1968. Od 1. 1. 1969 sa uskutočnila federácia. E. Kadlecová prešla na české SPVC. Na Slovensku vniklo pod Ministerstvom kultúry SPVC, ktorého prvým vedúcim bol Andrej Belanský, ktorý na jar 1969 prešiel na sekretariát podpredsedu vlády ČSSR M. Lúčana. Následne vedúcim SPVC sa stal Karol Homola.
33 - Popri československom SPVC, pri Povereníctve SNR pre kultúru a informácie existovalo aj slovenské SPVC. Jeho riaditeľom pred Pražskou jarou, počas nej a následne aj po okupácii bol A. Belanský, ktorý zosobňoval kontinuitu represívnej cirkevnej politiky od roku 1949. Dňa 1. 1. 1969, po vzniku slovenského Ministerstva kultúry, sa stal staronovým riaditeľom SPVC. Podrobnejšie pozri: LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, Prešov, VMV, 2001, s. 283.
34 - SNA, f. Predsedníctvo ÚV KSS, škat. 1242, Informatívna správa o cirkevnej politickej situácii na Slovensku. Návrh opatrení na politický postup v oblasti cirkevnej politiky na Slovensku. 10. 12. 1969, .
35 - SNA, f. MK SSR, SPVC, škat. 7, Informatívna správa o cirkevnopolitickej situácii na Slovensku pre rokovanie Predsedníctva vlády SSR, 3. 6. 1969.
36 - SNA, f. MK SSR, SPVC, škat. 7, Informácia o aplikácii zákonného opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia z 22. augusta 1969 č. 99/1969 Zb.
37 - CUHRA, Jaroslav: Církevní politika KSČ a státu v letech 1969-1972, Praha: Ústav pre soudobé dějiny AV ČR, 1998, s. 43.
38 - SNA, f. Predsedníctvo ÚV KSS, škat. 1242, Informatívna správa o cirkevnej politickej situácii na Slovensku. Návrh opatrení na politický postup v oblasti cirkevnej politiky na Slovensku. 10. 12. 1969,
39 - SNA, f. Predsedníctvo ÚV KSS, škat. 1278, Informatívna správa o plnení krátkodobých a dlhodobých opatrení pre politický postup v oblasti cirkevnej politiky na Slovensku. 5. 1. 1971.
40 - SNA, f. Predsedníctvo ÚV KSS, škat. 1300, Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetanázorovej výchovy na Slovensku, 31. 8. 1971.
41 - SNA, Predsedníctvo ÚV KSS, škat. 1278, Informatívna správa o plnení krátkodobých a dlhodobých opatrení pre politický postup v oblasti cirkevnej politiky na Slovensku. 5. 1. 1971.
42 - SNA, Predsedníctvo ÚV KSS, škat 1300, Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetonázorovej výchovy na Slovensku, 31. 8. 1971.
43 - Dňa 12. 1. 1982 schválilo Predsedníctvo ÚV KSS dokument Dlhodobý postup v oblasti cirkevnej politiky a vedecko- ateistickej výchovy po XVI. Zjazde KSČ a zjazde KSS.
44 - SNA, Predsedníctvo ÚV KSS, škat 1300, Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetonázorovej výchovy na Slovensku, 31. 8. 1971.
45 - SNA, f. Predsedníctvo ÚV KSS, škat. 1300, Návrh dlhodobého postupu v oblasti cirkevnej politiky a svetonázorovej výchovy na Slovensku, 31. 8. 1971.
46 - SNA, f. MK SSR, SPVC, škat. 102, Návrh opatrení na skvalitnenie riadenia cirkevnej politiky v Slovenskej socialistickej republike, jún 1987.
47 - ABS, Praha, f. X správa, inv. jednotka 796, K aktuálnym otázkam SNB v boji proti nepriateľskej činnosti a náboženských siekt.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.