Hollywood potrebuje kresťanov

Číslo 4/2011 · Barbara Nicolosiová · Čítanosť článku: 3418
 

Nedostávam často možnosť hovoriť k publiku, ktoré spája oba aspekty môjho života – katolíčky a filmárky. Nanešťastie sa v Katolíckej cirkvi doteraz uskutočnilo príliš málo diskusií tohto druhu. Bolo k tomu viacero dôvodov, medzi inými aj istý intelektuálny elitizmus, keď si katolícki odborníci len veľmi pomaly uvedomovali silu kinematografie ako druhu umenia a zároveň prostriedku evanjelizácie.

Dnes budem hovoriť o niektorých nových smeroch vo svetovom zábavnom priemysle a o pozitívnom prínose, ktorý môžu mať pre Cirkev. Chcem ukázať, prečo by mala Cirkev prijať túto formu umenia ako účinný dar od Boha; ako príklad uvádzam Umučenie Krista. Navrhnem aj oblasti, v ktorých môže Cirkev pomôcť komerčnej kinematografii.

V januári roku 2003 mi volala žena, ktorá sa nedávno v časopise Writers Guild of America dostala do prvej desiatky najlepších žien v televíznom priemysle. Ako producentka a hlavná scenáristka televízneho programu s vysokou sledovanosťou patrí táto žena do elitnej skupiny ľudí našej planéty. Jej relácia na CBS (uvádza sa v hlavnom vysielacom čase), má v USA týždennú sledovanosť približne 20 miliónov a celosvetovo asi dvakrát toľko.

Volala mi kvôli tomu, že po dvadsiatich rokoch úplne svetského života v komerčnom zábavnom priemysle sa chcela s niekým porozprávať o Ježišovi. Počas nášho prvého stretnutia mi povedala: „Naozaj, som vyčerpaná z toho, že neverím v Boha. Už to takto nemôže pokračovať.“

Útoky z 11. septembra mali určite podiel na tom, že táto žena, začala hľadať zmysel života. Ale okrem prostej potreby hľadať odpovede vražednej nenávisti islamských teroristov na druhom konci sveta, táto žena odráža zmenu k lepšiemu, ktorá sa šíri medzi americkou povojnovou generáciou najmä v hollywoodskom zábavnom priemysle.

Po štyridsiatich rokoch nivočenia sexuálnou revolúciou a po práve toľkých rokoch odmietania akéhokoľvek spojenia s autoritou – či už to bola Cirkev, štát alebo len prostá starecká múdrosť – čoraz viac ľudí uniká, aby hľadali pokoj. Vyčerpalo ich neverectvo a jeho ideologické výplody: hedonizmus, cynizmus, odcudzenie a izolácia.

Toto vyčerpanie možno pozorovať v štúdiách a kanceláriách producentov v Hollywoode ako novú otvorenosť voči duchovným témam. Moja priateľka je tvorkyňou Johanky z Arkádie, najsledovanejšieho programu medzi novinkami tejto sezóny. Keď predstavovala svoj nápad manažérom kanálu CBS, s veľkými obavami povedala: „V tomto programe sa často spomína Boh.“ Manažéri ju šokovali, keď s entuziazmom odpovedali: „Boh je dobrý. Máme Boha radi.“ Verte mi, ešte pred štyrmi rokmi Boh nebol „dobrý“ na CBS ani na inom väčšom kanáli.

Všetky filmy v hlavom vysielacom čase sa čoraz viac venujú náboženským témam. Akýkoľvek program v hlavnom vysielacom čase, ktorý obsahuje nejaký náboženský aspekt bude mať určite dobrú alebo výbornú sledovanosť.

Aj kinematografia zažíva duchovné prebudenie. Bruce všemohúci bol jedným z piatich najlepších filmov roku 2003. Prechádzka spomienkami, pozitívne zobrazenie veriacej teenagerky, priniesla obrovský zisk. A samozrejme kasové trháky, trilógia Pána prsteňov a Umučenie Krista (v Hollywoode ho všetci voláme len „Film“), sú legendy filmového priemyslu. Aj ďalšie nové filmy, ktoré hoci nie sú otvorene náboženské, predsa len ukazujú hlboké odmietnutie lží postmodernizmu. Filmy ako In America, Stratené v preklade, Incident a V spálni sú len niekoľkými príkladmi tohto nového vyčerpania z odkazu neverectva.

Z tvorivého hľadiska je to pre filmárov, ktorí spájajú zanietenie pre film s nadšením pre Boha šťastný trend. V Hollywoode hneď vypočujú každého producenta, ktorý povie: „Mám film pre divákov, ktorým sa páčilo Umučenie Krista.“ Samozrejme do určitej miery je to preto, lebo nikto v Hollywoode netuší, kto sú tí diváci „Filmu“ a čo sa im na ňom tak veľmi páčilo. Jeden producent zo štúdia sa na večierku, na ktorom som nedávno bola, priznal, že je frustrovaný z Umučenia Krista. Povedal: „Nedochádza mi to. Nie sú kresťania ľuďmi, ktorí neznášajú násilie vo filmoch? Hm, tento film je dvojhodinová poprava a im sa to páči?“

V tejto chvíli je tu pre nás, veriacich filmárov, varovanie. Zatiaľ čo je táto otvorenosť duchovným pravdám vzrušujúcou príležitosťou, taktiež prináša obrovskú tvorivú výzvu. Ide o to, že filmy o nadprirodzených svetoch, ktoré nie sú práve úžasnými umeleckými dielami, sú väčšinou skutočne príšerné. Filmy o viere a duchovných veciach, ktoré nie sú strašidelné a hlboké, sú zvyčajne urážajúce zjednodušenia. Filmy o konflikte medzi dobrom a zlom, ktoré nie sú ťažšie na pochopenie a silné, sú obyčajne nepríjemne sentimentálne a ľahké. Filmy o hľadaní zmyslu života, ktoré nejdú do hĺbky a podstaty vecí, sú väčšinou pompézne a na smiech.

Filmy takéhoto druhu urobia najlepšie ľudia, ktorí sú vyzretí aj ako filmári, aj ako veriaci. Jedným z dôvodov, prečo je Umučenie Krista takým ohromujúcim filmom je to, že je technicky majstrovské a zároveň má hlboký obsah. Napriek dychtivosti Hollywoodu slúžiť „divákom Umučenia“, podobný film neuvidíme, kým sa neobjaví ďalší filmár, ktorý, ako Mel Gibson, naozaj verí týmto Božím veciam.

Ako sa veci majú

Ďalší dôvod, prečo treba dúfať v pozitívnu zmenu v Hollywoode, sa viaže k hľadaniu duchovna, ktoré speje k odmietnutiu predstavy úplne materiálneho vesmíru.

Pred sto rokmi prekonala Emily Dickinsonová, najväčšia americká poetka, cestu cez pochybnosti a materializmus a dospela k záveru: „Tento svet nie je koncom všetkého“. Hovorila jednoducho o myšlienke nesmrteľnosti. Chcela povedať, že skutočnosť ide za veci, ktoré vidíme – materiálne veci, ktoré nás obklopujú. Jedno umelecké hnutie, ktoré sa tlačí do Hollywoodu, túto myšlienku čoraz viac propaguje. Mení kinematografiu, respektíve ju dáva rôznymi spôsobmi do pôvodného stavu, k jej koreňom – v lyrickom a poetickom zobrazení nemých filmov.

Tento prúd si pre seba charakterizujem takto: „Neukazujte nám, ako veci vyzerajú, povedzte nám, čo znamenajú“. Vedie ho najmä skupina režisérov, ktorí sa dostali k tomuto povolaniu cez svet hudobných videoklipov. Videoklip je o tom, čo veci znamenajú, na rozdiel od toho, ako vyzerajú.

Najlepší režiséri videoklipov voľne deformujú skutočné farby, tvary, rozmery a uhly pohľadu v úsilí doplniť a pretlmočiť pieseň. Títo mladí filmári odmietajú tvrdošijnú požiadavku realizmu povojnových tvorcov a žiadajú si filmovú lyriku, ktorá by odzrkadľovala emočnú silu hudby. Filmy, v ktorých sa tento prúd odráža, zahrňujú napr. Donnieho Darka, film Muž, ktorý zabil a relácie ako Carnivale na HBO.

Filmy, ktoré môžeme od tejto generácie vidieť, už odmietajú názor, že neobmedzený sex vedie k slobode alebo šťastiu. Vyjadrujú skôr smútok zo vzťahov, čo je vlastne na mieste, vzhľadom k tomu, čím si prešli ako deti „sexuálne slobodných“ rodičov. Môj priateľ, scenárista Craig Detweiler, týchto filmárov volá „generácia v exile, ktorá spieva smutné piesne Jeruzalema“. Príkladmi tohto prúdu sú filmy Stratené v preklade a Večný svit nepoškvrnenej mysle.

Pre Cirkev je to obrovská príležitosť. Všetci sa zaujímame o ten posvätný zmysel, kde všetko, čo vidíme, smeruje k skutočnosti, ktorú nemôžeme vidieť. G. K. Chesterton povedal: „Svetský autor sa obmedzuje na to, čo vidí. Kresťanský autor hovorí o tom, čo tam skutočne je.“

Práve my máme odpovedať tejto novej generácii filmárov, ktorí dychtia po zmysle. Potrebujeme našich teológov aj vychovávateľov, aby tvorivej komunite pretlmočili „Teológiu tela“, aby ju oni zasa mohli preniesť do svojho umenia a rozšíriť naše chápanie umenia, ako „zdroja teológie“ podľa pápeža Jána Pavla II.

Sila Umučenia Krista

Uvedenie a ohromný svetový úspech Umučenia Krista od Mela Gibsona bolo zatiaľ v Hollywoode pre Cirkev a pre kinematografiu nepopierateľne najvýznamnejšou udalosťou. Tento „Film“ spôsobil, že každý vo filmovom priemysle prehodnocuje väčšinu dlhoročných predpokladov o divákoch vo svete.

Mnoho ľudí v Cirkvi prehodnocuje svoje staré domnienky o násilí na plátne a jeho potenciálnej sile pre dobro filmu. Nebudem sa pri tomto veľmi zastavovať, lebo je to mimo môj záber, ale predsa chcem poodhaliť pár spôsobov, ako si tento film otvára dvere v Hollywoode i v Cirkvi, čo by mohlo byť z dlhodobého hľadiska veľmi pozitívne.

Tri dni predtým, ako v Spojených štátoch uviedli Umučenie Krista, časopisy predpovedali, že by tento film za prvý týždeň mohol zarobiť až 30 miliónov dolárov. V skutočnosti film zarobil 27 miliónov dolárov počas prvého dňa. Za prvý týždeň to dotiahol už na 127 miliónov.

Hlavný dopad tohto filmu vo filmovom priemysle je uvedomenie si, že na film išli veľké množstvá ľudí, ktorí bežne do kín nechodievajú. Úlohou pre všetky štúdiá je teraz nájsť spôsob, ako dostať „divákov Umučenia“ späť do kín. Samozrejme, nevedia, čo my kresťania chceme vidieť, ale teraz budú prístupnejší, aby vytvorili produkt pre našu spotrebu. Pravdepodobne je to dobré. Nikdy som si nemyslela, že sa dožijem toho, že uvidím v televízii Ježiša, zahraného krásne a zbožne, ktorý nesie svoj kríž. Zakaždým, keď som počas dňa uvidela reklamu na „Film“, ostala som vo vytržení. Jednu noc som bola s priateľmi v reštaurácii, kde mali nad barom televízor. Zrazu sa tam objavila reklama na Umučenie a každý v bare stíchol vo zvláštnom úžase a rešpekte. Rozplakala som sa.

Okrem sily samého filmu, prinieslo Umučenie Krista Boha z kostolov do stredu hlavného prúdu kultúry. Bol na čele a v centre, vo svojom najpôsobivejšom postoji ako Baránok Boží a mnoho miliónov jeho oviec počulo jeho hlas – niektoré po prvý raz.

Nepopierateľne to bolo príležitosťou na dialóg a evanjelizáciu, akú mala Cirkev predtým len zriedka. Ako povedal pápež: „Cirkev by bola príliš ľahostajná“, keby v budúcnosti ignorovala potenciál kultúrneho trhu a dodala by som, že najmä po fenoméne Umučenia.

Čo sa čaká od Cirkvi

Minulý rok so mnou robil rozhovor časopis Writers Guild of America. Redaktor sa ma opýtal: „Čo také prinášajú kresťania do Hollywoodu, čo by nám neveriacim chýbalo, keby ste odišli?“ Je to dôležitá otázka, ktorú by si kresťania v každej profesii mali klásť. „Čo charakterizuje kresťana ako lekára? Ako vedca? Ako učiteľa?“ Ak je naša viera skutočná, má čo povedať o každej stránke ľudského života.

Už skôr som poznamenala, že Cirkev môže pomôcť filmovému priemyslu nájsť skutočný zmysel skutočností ako sú ľudská sexualita, násilie, dobro a zlo, túžba za nadprirodzeným, ľudská osobnosť, význam rodiny, atď. Chcem to ukončiť dvomi konkrétnymi vecami, ktoré svetský film potrebuje od Cirkvi, ktoré, aby som odpovedala na otázku novinára z minulého roku, budú zábavnému svetu veľmi chýbať, ak na ne nebudeme upozorňovať.

Prvou je osobitá duchovnosť umelcov. Tvoriví ľudia musia prekonať mimoriadne duchovné výzvy, aby svetu priniesli to, čo pápež nazýva „novými zjaveniami krásy“. Ich prvým krížom je ich remeslo, ktoré si vyžaduje obetovanie množstva času, práce, štúdia a samoty.

Aby priniesol krásu do sveta, umelec bude musieť klesnúť do najtmavších a najopustenejších miest svojho vnútra. Jeho umenie bude mať viac sily, keďže je tým, čo spisovateľka Flannery O'Connorová nazvala „zápasenie so svojimi anjelmi a démonmi, kde si nie sú istí, či z boja vôbec vyjdú živí.“

V umelcoch pretrváva trápenie z nedostatočnosti, že práca ich rúk nie je nikdy taká silná, ako bola ich pôvodná predstava. Ich životy sa budú vyznačovať nestálosťou, chudobou a možno ťarchou z toho, že sú celebritami. Priemerne sa počas jedného roku profesionálny herec, spisovateľ, spevák alebo umelec stretne s väčším odmietnutím ako väčšina ľudí za celý život. Je to osamelý a bolestný proces, najmä preto, lebo umelci väčšinou patria medzi citlivejšie duše. Mnoho z nich sa vyrovnáva s tým cez drogy, sex a alkohol, pretože nemajú Ježiša, na koho by mohli zložiť svoju ťarchu.

Musíme pomôcť týmto umelcom niesť kríž povolania ku kráse. Musíme im dať duchovné stratégie, praktickú teológiu, etický tréning a musíme byť aj dosť veľkodušní, aby sme im dovolili byť tým, čím sú – byť trochu blázniví či núdzni, ale byť tiež nositeľmi množstva úžasných darov celému svetu.

Po druhé Hollywood potrebuje od nás pomoc vo vytváraní etickej stránky umenia a zábavy. Bez toho, aby sme dali umelcom zoznam „toto nesmieš“, ktorý by aj tak ignorovali, stále môžeme mať na nich vplyv tak, že im budeme pripomínať ich obrovský potenciál k dobru, ktorý majú vďaka filmu v rukách.

Niekedy práve vďaka filmu ľudia chcú byť hrdinami. Film nás môže spojiť s druhými cez pátos drámy a radosť komédie. Môže nás povzbudiť k solidarite s tými, ktorí trpia a vedie nás k tomu, aby sme chceli vytvoriť lepší svet.

Etická otázka, ktorú by sme sa umelcov mali opýtať je: „Keď máte v rukách silu urobiť všetky tie dobré veci, nie je to etický problém, ak sa rozhodnete ich neurobiť? Nie je toto najväčšou sťažnosťou neveriaceho človeka Bohu – že nepoužíva svoju moc na zničenie zla?“

Musíme pomôcť filmovému priemyslu dostať sa zo slávneho „práva na súkromie“ k zmyslu pre obetovanie sa pre ľudskú osobu, ktorá je zámerom a zároveň príjemcom filmu. Cirkev by mohla predložiť definíciu zdravej zábavy, ktorá by pramenila z túžby podporovať autentickú ľudskú slobodu a rozvoj. Aký druh filmov pomáha ľuďom rásť? Aký druh filmov robí ľudskú dušu drsnejšou a spomaľuje náš rozvoj?

Korporačná mašinéria, ktorá riadi Hollywood sa nikdy nezastaví, aby pouvažovala nad týmito otázkami, ale umelecká komunita, ktorá má taktiež obrovskú silu, veľmi chce, aby ju niekto viedol a túži mať pozitívny vplyv na svet. V tejto chvíli sa naskytuje pre Cirkev veľa príležitostí. Otázka znie, či máme energiu, nádej a pastiersku lásku pre túto komunitu.

Autorka je zakladateľka Act One, kresťanskej skupiny scenáristov v Hollywoode. Text je skrátenou verziou prednášky, ktorú mala na Katolíckej univerzite vo Valencii. Text pôvodne vyšiel v agentúre Zenit.