Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Bol Gaius gay?

Číslo 4/2005 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 5183
 

Bol Gaius gay?
Max Gallo: Caesar Imperátor
BBArt, Brno 2005

Hovorí sa, že Napoleon znenávidel kresťanstvo, keď mu ako malému chlapcovi jeden kňaz povedal, že Gaius Július Caesar (Bonapartov chlapčenský vzor) sa smaží v pekle. O tom, či sa tak aj stalo, rozhodol nakoniec Boh. Rovnako ako v prípade samotného Napolenona. Francúzsky historik a spisovateľ Max Gallo napísal životopisné romány o osudoch oboch.

Jeho biografický román o doživotnom rímskom diktátorovi pútavou formou zachytáva všetky dôležité (a záujemcom o históriu notoricky známe) míľniky jeho života. Sme svedkami detstva v neveľmi zámožnej patricijskej rodine, ktorej pôvod bol však vystopovateľný až k Tróji. Vidíme Caesarovu ranú politickú kariéru na strane ľudových populistov v Ríme ku koncu Republiky, keď svetovú ríšu na vzostupe nivočili krvavé občianske vojny. A stávame sa účastníkom jeho úspešných ťažení: proti pirátom, Spartakovým vzbúreným otrokom, kráľovi Mitridatovi, Galom, Germánom a Britom, až po porážku Vercingetorixa, keď sa dnešné Francúzskou nadobro stalo rímskou provinciou. Román pokračuje prekročením riečky Rubikon, ovládnutím Ríma a prenasledovaním Pompeia, ktoré Caesar ukončí v Alexandrii, v náruči kráľovnej Kleopatry. Napokon je veľký vojvodca, v marci roku 44 pred Kristom, zavraždený sprisahancami v senáte.

Tento životopisný román o pohanskom vojvodcovi by vlastne ani nestál za reč, keby spôsob, akým ho Gallo napísal, nevypovedal veľa o tom, ako sa dnes opäť prekrúca história vlastnej civilizácie. Gallov román totiž neskutočne znehodnocuje jedna vec. Ako balast sa celým dielom vinie motív údajnej Caesarovej bisexuality, ktorej nepatričné, priam exhibicionistické zdôrazňovanie celú knihu zbytočne zaťažuje. Veď takéto konštrukcie majú len chabú oporu v histórii.

Suetonius vo svojich Životopisoch dvanástich cisárov spomína len dva momenty, ktoré by mohli svedčiť o takýchto Caesarových sklonoch. Hoci išlo o vychýreného sukničkára, hovorilo sa o ňom, že v mladosti podľahol „čaru“ Nikoméda III., kráľa Bithýnie. Caesar sám však tieto obvinenia odmietal a Suetonius celú vec ponecháva v rovine klebiet, ktoré rozšírili jeho politickí odporcovia ako Cicero alebo Markus Calpurnius Bibulus. Potom tu existuje ešte výrok Marka Antónia, ktorý zaznel až po Caesarovej smrti, že Octavián preberá sexuálne preferencie svojho adoptívneho otca. No keďže tí dvaja, Markus Antónius a Caesar, zvádzali boj o Rímsku ríšu, takéto obvinenia sa dajú pochopiť. Azda je potrebné zdôrazniť, že zo strany recenzenta nejde o obhajobu Caesara, len o to, aby sa ukázalo, ako Max Gallo narába s historickými prameňmi. Bez snahy o idealizáciu Caesara, tieto dve zmienky sú trochu málo, aby sa z údajnej bisexuality urobil jeden z dvoch hlavných determinantov jeho života. Tým druhým je podľa autora Caesarova matka, ktorá v ňom odmalička pestuje chorobnú ctibažnosť a posadnutosť mocou. Caesarovi sa s ňou, ako inak, občas snívajú incestné sny. To už pripomína historický veľkofilm Olivera Stonea o Alexandrovi Veľkom. Ten je už zobrazovaný ako čistý homosexuál, ktorý má vážny psychický komplex zo svojej matky. Dnes je akosi v móde označovať každú historickú osobnosť za homo-, poprípade aspoň bisexuála. U nás to „schytal“ už aj Ľudovít Štúr, hoci zostáva záhadou, na základe akých historických materiálov sa to o ňom šíri. Nevedel som to ani o Caesarovi; Zamarovský písal len o jeho sukničkárstve a ani William Shakespeare nepovažoval za nutné túto líniu rozpitvávať vo svojej rovnomennej historickej dráme.

O čo teda Gallovi ide? Nuž, jeho román priam kričí: „Pozrite, veď v antike bolo homosexuálne správanie omnoho tolerovanejšie!“ To je aj častý argument rôznych homosexuálnych aktivistov, a konzervatívni politici na to nie vždy vedia uspokojujúco reagovať. To, že spoločensky akceptovateľná bola vtedy aj pederastia, už títo aktivisti za „práva“ gayov a lesbičiek nepovedia. Navyše aj v antike bolo homosexuálne správanie tolerované len ako „kavaliersdelikt“, v istých prísne vymedzených mantineloch, a hoci Caligula chcel za senátora vymenovať koňa, nikto ani vtedy neprišiel s absurdným nápadom homo-manželstiev. Pritom, keď už niekto chce na homosexualitu aplikovať historický uhol pohľadu, zistí, že spoločenská akceptácia homosexuálneho správania sa vyskytovala najmä v úpadkových fázach. Aj do Ríma prenikla táto „móda“ z dekadentného a upadajúceho helénskeho východu, a to až ku koncu republiky, keď staré cnosti Rimanov boli už dávno zlomené.

Pokiaľ ide o iných autorov biografických kníh, sú rôzni. Napríklad Irving Stone alebo Christian Jacq majú neuveriteľný talent zabiť vo svojich dielach akýkoľvek potenciál literárneho napätia neskonalou nudou. Klasikou sú biografické diela Stefana Zweiga (napríklad Magellan alebo Joseph Fouché), ktoré sú pútavé i poučné.

Vo vydavateľstve BB Art vyšli tiež dva celkom dobré romány Stevena Pressfielda Souboj s bohy o aténskom generálovi Alkibiádesovi z obdobia peloponézskej vojny a Ohnivá brána zase o spartskom kráľovi Leonidasovi, ktorý odvážne bránil Thermopyly pred Peržanmi. Aj v týchto dielach síce v náznakoch nachádzame antike vlastný špecifický postoj k sexualite, ale autor z toho nerobí dominantnú dejovú líniu s obsedantným nutkaním poukazovať na strasti gayov a lesbičiek 21. storočia. No a pokiaľ ide o Caesara, viac než Gallov historický román, odporúčam komixy o Asterixovi. Uderzov a Goscinniho „Caesar“ je „historickému Caesarovi“ možno bližší, než ten Gallov.

Lukáš Krivošík
Autor je šéfredaktorom www.prave-spektrum.sk

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.