Hrdinovia

Číslo 4/2011 · Zuzana Klimová · Čítanosť článku: 2805
 

Už tretí rok sa odkryli malé dejiny niekoľkých mien. Na študentskej konferencii Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom sa 18. novembra stretlo desať mladých tímov. Aj keď prvé slová patrili predsedníčke vlády Ivete Radičovej a prvé sedadlá čestným hosťom, tým mladým ľuďom patrili rečnícke pulty.

Ich prejavy o zločinoch komunizmu odznievali práve vo vládnom hoteli Bôrik – na tom istom mieste, kde kedysi zneli vládne nariadenia a prejavy k zločinom, dnes nevinných, politických väzňov. Niektorí z vás môžu vidieť v mieste konania akúsi neúctu, nedôstojnosť, pokrytectvo. Môžete sa pýtať, ako možno oživiť príbehy ľudí v tak pošpinených priestoroch... Existuje však vhodnejšie a dôstojnejšie miesto ako to, ktoré sa očisťuje verejným ospravedlnením?

Tak ako účastníci konferencie, aj ja som sa stretla na jednej z diskusii s bývalým prezidentským kandidátom Vitalom Rymasheuskim. V deň výročia Nežnej revolúcie, v relatívne pokojnej a slobodnej demokracii, ku mne prichádzali zvláštne správy o diktatúre, neslobode a klamstve z úst politického väzňa v Bielorusku. Patrím do generácie, ktorá je rovnako stará ako Nežná. No predo mnou sa črtal obraz oživujúci nedávnu históriu Slovákov. Táto „realita“ sa ma nepríjemne dotýkala.

Tolstoj v jednom zo svojich diel píše: „Dieťa so svojím názorom na život bolo kompasom, ktorý im ukazoval stupeň odchýlky od toho, čo vedeli, ale vedieť nechceli.“ Tým, že sme zabudli v našich dejinách kričať, že cisár je nahý, takmer nemôžeme poznať ich základné kamene – prekážky v životoch našich predkoch ako aj hodnoty, ktorými ich prekonávali. Na konferencii o nenápadných hrdinoch sa stali Tolstojove slová priliehavými skutočnosti. Deti, dospievajúci mladí ľudia, ukázali, že vnímajú svet citlivo, akoby ešte nestratili schopnosť rozpoznávať jednotlivé odtienky. A práve ich jemnocit a úprimnosť vo mne zanechali hlbšiu stopu ako rovnako krutá skutočnosť, ktorú mi sprostredkoval Vital Rymasheuski.

Písať viac o deťoch alebo o hrdinoch? Písať o minulosti, keď je tu prítomnosť? Je zvláštne, že jednotlivé tímy nielenže spojili malé dejiny s veľkými, ale obnovili pamäť, ktorá je vlastne živou súčasnosťou čerpajúcou z minulosti. Práca na projektoch nespojila akýmsi mostom iba jednotlivé generácie. Deliacou čiarou nebol len vek, ale aj hodnoty, ktoré sme zabudli odovzdať. Ako hovorí pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi: „Ľudská sloboda je stále nová a musí sa stále znova rozhodovať. Nie je možné, aby ich (možnosť hodnotenia v etickej a morálnej oblasti – pozn. red.) jednoducho za nás urobili iní – v takom prípade by sme totiž už neboli slobodní. Sloboda predpokladá, že v základných rozhodnutiach každého človeka a každej generácie bude novým začiatkom. Iste, nové generácie môžu budovať na vedomostiach a skúsenostiach tých, čo ich predchádzali, podobne ako môžu čerpať z morálneho pokladu celého ľudstva. (…) Slobodu treba vždy znova získavať pre dobro.“ Už moja generácia pri rozhodovaní o vlastnej slobode mala a má deravý balíček s vedomosťami a skúsenosťami našich predkov. Preto patrí vďaka tým, ktorí sa ich rozhodli hľadať a úcta tým, ktorí sa rozhodnú na nich stavať. Na morálnych víťazstvách nápadných hrdinov, utlačených do úzadia. Zabudli sme ľahostajne.

Desať portrétov politických väzňov. Spôsob, akým boli ich životy zachytené, samotných ľudí sprítomňovali. Úroveň prezentácie a zodpovednosť týchto mladých ľudí bola prekvapujúca. Z kvalitnej prezentácie, audiovizuálnych záznamov, fotografií a príbehom, ktorý rozprávali, vytvorili vernú mozaiku. S hanbou priznávam, že také sprítomnenie ťažkých životných skúseností a osobných víťazstiev človeka, by nedokázali ani niektorí moji vysokoškolskí spolužiaci. Chýba nám zápal pre spravodlivé veci. Keď účastníci konferencie rozprávali o osobných prínosoch pri práci na projekte, verila som im to nie zo slov, ale z ich výrazu tváre.

Vďaka tejto konferencii sa tak 18. novembra 2011, do pokladu nášho národa, pridali životné príbehy týchto ľudí: vladyku Jána Eugena Kočiša, veterána 2. svetovej vojny Eliáša Želizňáka, kapucína Tomáša Konca, samostatne hospodáriaceho roľníka Pavla Luptáka, Viliama Neupauera – človeka deportovaného do Ruska, Jána Manasa – zakladateľa ilegálneho skautingu Zlatý orol, akademického maliara Ladislava Záborského, Alojza Lenkavského – člena Bielej légie, saleziána Dona Františka Valábeka a politického väzňa Františka Graneca.

Ich životné skúsenosti sa stali súčasťou histórie. Je na našej generácii, či budeme budovať na tom, čo nám odovzdali. Anton Neuwirth v jednom rozhovore povedal, že: „Komunistická strana by sa nemala zakázať, ale vyhlásiť za antihumánnu, pretože nerešpektovala základné ľudské práva predovšetkým tým, že diskriminovala občanov.“ Tieto slová sú dôležité, keď sa vnímajú spolu s odkazom, ktorý zanechali títo hrdinovia. Spájajú sa s presvedčením Antona Neuwirtha, že jedinou možnosťou je odpustiť. A to je jedna zo skúseností, ktorá nemôže zostať neodovzdaná.

Viac o jednotlivých prácach žiakov v projekte Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom nájdete na stránke www.november89.eu alebo postoy.sk.

Autorka je študentkou Kolégia Antona Neuwirtha a Katedry žurnalistiky na Univerzite Komenského.