Dve lode roku 2012

Číslo 4/2011 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 3503
 

Nový rok 2012 symbolicky rámcujú príbehy dvoch lodí. Lode technologickej pýchy a lode nového impulzu. Prvá sa tragicky potopila, druhá dramaticky nabrala novú dynamiku. Tej prvej sa to stalo na jar pred sto rokmi. Tej druhej na jeseň pred polstoročím. Na prvú veľkonočnú nedeľu roku 1912 sa potopil jeden veľký skutočný zaoceánsky parník. A na Sviatok Matky Božej Márie roku 1962 zahájil pápež Ján XXIII. koncil, aby duchovnú loď –Loď Petrovu – usmernil na vlnách novodobých dejín. Takže dve lode: Titanic a Cirkev.

Nie je pravda, že konštruktéri Titanicu svoju loď označovali za Bohom nepotopiteľnú. Tento výrok odznel za oveľa prozaickejších okolností – jedna matka sa pri nastupovaní s dieťaťom opýtala na bezpečnosť parníka, na čo jeden z námorníkov spontánne zareagoval, že ho ani božia ruka nedokáže potopiť. A keď sa topiť začal, gigantické plavidlo sa stalo laboratóriom predsmrtných reakcií, triedenia duchov, zápasu o život a česť a svedomie do poslednej chvíle. Titanic aj po sto rokoch fascinuje svojim príbehom, príbehom spoločenstva konfrontovaného s bezprostredným smrteľným nebezpečenstvom. Keď padali masky a obnažovali sa charaktery. Aj charaktery troch kňazov. Štyridsiatnik a konvertita Thomas Byles, farár z Essexu, si aj v najdramatickejších okamihoch zachoval svoju kňazskú identitu a stihol ešte vyspovedať asi sto kajúcnikov. Iných oslovilo jeho sebaovládanie, vnútorný pokoj, či nahlas predmodlievaný ruženec. Napriek priamej ponuke nastúpiť do záchranného člna sa rozhodol zostať s ľuďmi na palube. Jeho telo sa už nikdy nenašlo, no pamiatka zostala stále živá. Podobne zostal navždy nezvestný bavorský benediktín Joseph Peruschitz, ktorý tiež utešoval cestujúcich, s krížom v ruke kráčal od kajuty ku kajute, požehnávajúc zúfajúcich pasažierov a udeľoval všeobecné rozhrešenie. Ani on nevyužil ponúknutú príležitosť zachrániť sa v člne, kde zostalo voľné miesto určené pre manželky, ktoré sa odmietli odlúčiť od svojich manželov. Pátra Peruschitza pripomína pamätná tabuľa v jeho scheyernskom kláštore: „Nech odpočívajú v pokoji pozemské ostatky Josepha Peruschitza, ktorý s vierou obetoval život.“ Obetoval ho aj tretí katolícky kňaz, z Litovska emigrujúci Juozas Montvilla, ktorého v jeho domovine dodnes pokladajú za národného hrdinu pre jeho obetavý postoj uprostred masovej agónie pasažierov Titanicu.

Modlitby, požehnania a rozhrešenia troch katolíckych kňazov pre stovky stroskotancov boli veľkou službou – akoby spolu s topiacim sa apoštolom Petrom chceli pomôcť ľuďom, aby aj oni z plného srdca volali: „Zachráň nás, Pane!“ Akoby svojím počínaním chceli naznačiť, čo potrebuje aj Petrova lodička, Božia cirkev – len s kňazmi a veriacimi pripravenými vydať najvyššie svedectvo obety môže plávať rozbúrenými vlnami moderného sveta. Jeho symbolom je Titanic so svojim falošným pocitom istoty a s mnohými mŕtvymi pre sebastrednú nedbalosť iných. Jeden z amerických kazateľov, citovaný magazínom The Literary Digest, krátko po katastrofe konštatoval, že: „nákazu nahlodávajúcu našu civilizáciu predstavuje láska k peniazom a pachtenie po prepychu – tieto dve veci vedno potopili Titanic.“ A baltimorský kardinál James Gibbons už týždeň po katastrofe vo washingtonskom Chráme svätého Štefana prehlásil: „Podľa mňa nevýslovný žiaľ zahaľujúci oba kontinenty prebudí v mnohých srdciach driemajúce vedomie Božej moci. Božej múdrosti, dobrotivosti a zvrchovanosti nad celým vesmírom. A tiež vedomie našej ľudskej povinnosti spravovať spoločenský poriadok v duchu úcty a rešpektu voči živému Bohu. Toto je základný kameň všetkej spravodlivosti, ktorého ignorovanie je zdrojom všetkých našich spoločenských a ekonomických nepokojov.“

V akejsi významovej symetrii sa pol storočia po stroskotaní Titanicu podujala k vlastnej obnove duchovná loď Cirkvi, Petrova loď. Druhý vatikánsky koncil, zvolaný pápežom Jánom XXIII mal vlastne poukázať na jej zodpovednosť za poukázanie na Krista ako základný kameň všetkej spravodlivosti. V otváracom prejave vtedy pápež prehlásil: „Cez dvadsať storočí sa ťažké situácie a problémy, ktorým ľudstvo musí čeliť, vlastne nemenia, pričom Kristus je stále osou dejín a osou života: ľudia ho buď prijímajú aj s jeho Cirkvou radujúc sa zo svetla, dobra, spravodlivého poriadku a pokoja. Alebo žijú bez Krista, či dokonca proti nemu bojujú, a tak zotrvávajú z vlastného rozhodnutia mimo Cirkvi. Preto medzi nimi vládne zmätok a zhoršujú sa vzťahy, obnášajúce hrozby krvavých vojen.“ Týmito slovami pápež naznačil, že úlohou Koncilu bude znovu so všetkou naliehavosťou ponúknuť ľudskej civilizácii na jej kapitánsky mostík Ježiša Krista, ktorý utíšil búrku na mori a kráčal po vode ako nový Mojžiš zachraňujúci ľudí z otroctva. A keď spolu s Titanicom zotročení troskotajú – zasiahnutí ľadovcom nemravnosti a chladu vo vzťahoch – a potápa sa celé ľudské spoločenstvo, znamená to vždy opätovnú výzvu aj pre Cirkev: ako koráb, ako nová Noemova archa plávajúca vlnami moderného sveta má zachovávať, zachraňovať pravdu. A tak, ako na Titanicu traja kňazi s nasadením života otvárali zomierajúcim nebo aj za cenu výsmechu a znevažujúcej irónie neveriacich, tak sa aj na rozbúrenom mori súčasnej spoločenskej situácie žiada od Kristových verných, aby boli vždy pripravení aj za cenu maximálnych obetí vyznávať pravé hodnoty.