Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Cigán

Číslo 3/2011 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 2183
 

(K Bohu aj k diablovi)

Cigán (Slovenská republika/Česká republika, 2011, 107 min.)
Réžia: Martin Šulík, námet: Marek Lesčák, Martin Šulík, scenár: Marek Lesčák, Martin Šulík, kamera: Martin Šec, strih: Jiří Brožek, hudba: Vlado Godár. Hrajú: Janko Mižigár, Martin Hangurbadžo, Miro Gulyas, Miroslava Jarábeková, Ivan Mirga, Martina Kotlárová, Attila Mokos

Skôr, než začnem o tomto filme písať, musím zdôrazniť, že jeho tvorcovia si vybrali mimoriadne ťažkú tematickú oblasť. Veď natočiť (napísať, povedať...) čokoľvek o Rómoch je dnes už skoro také isté riziko ako vyjadrovať sa o holokauste: Za obomi týmito témami sa skrýva toľko bolesti, hnevu, predsudkov, nezodpovedaného, nepochopiteľného, prudérne konzervatívneho, ale aj lacno liberálneho, že už takmer neexistuje priestor na ich slobodnú reflexiu. Navyše: téma Cigánov, či Rómov, v našom kultúrnom prostredí úzko súvisí s opovrhovaním, ktoré si veľká časť Cigánov vyslúžila ignorovaním občianskych (trestnoprávnych, spoločenských, ekologických, hygienických...) noriem našej spoločnosti. A na druhej strane je toto opovrhovanie tiež ventilom najrôznejších frustrácií „bieleho“ obyvateľstva: Iná rasa, ktorá je navyše prevažne neprispôsobivá a neraz robí problémy, je predsa vďačným terčom, na ktorom si možno tieto frustrácie vybíjať.

Čo teda so „svojim“ Cigánom urobili tvorcovia rovnomenného filmu? Predovšetkým sa usilovali „nezainteresovane“ nahliadnuť do cigánskej osady, života, duše. Jednotlivé obrazy sa pred nami odvíjajú bez lacnej ostentatívnosti, udalosti plynú viac-menej prirodzene – čo je samo osebe veľkým pozitívom tohto filmu, v ktorom mnohé z postáv hrali práve neherci, Rómovia z osady. Autori nám ponúkajú zvláštnu estetiku života jedného etnika na okraji spoločnosti, opierajú sa pritom o pozoruhodný výber reálií, o vynikajúcu kameru – a tiež o prevažne veľmi dobre kreované postavy (matka hlavného hrdinu ako „nelacno“ pekný obraz cigánskej matky, jej manžel, ktorého poznáme len zo zjavení – keďže film sa začína jeho smrťou – ako „ideálny“ starostlivý otec, ďalej otčim hlavného hrdinu – kriminálnik a úžerník, ktorý vôbec nevytvára plytkú kópiu vtipov o cigánskych podvodoch, je tu i farár, ktorý sprvu pôsobí ako troska, ale časom prichádzame na to, že je to rovný chlap, frajerka hlavného hrdinu – pekná mladá Cigánka, v ktorej sa jednoduchosť snúbi so zvláštnou dôstojnosťou). Hlavného hrdinu, mladého dozrievajúceho chlapca, som si naschvál nechal nakoniec: Autori sa na život v osade i na jeho vlastný osud usilujú pozerať jeho očami. Volia si na to dokonca aj výrazný formálny spôsob, keď jednotlivé sekcie filmu oddeľujú veľkým detailom jeho očí.

Aký má tento film dej? Je to pohľad na osud dospievajúceho chlapca z cigánskej rodiny, ktorému zavraždia otca – a matka si vezme otcovho brata, aby existenčne zabezpečila rodinu. V otčimovi sa však postupne rozvíja démonický princíp: Je to človek, ktorý svoje nevlastné deti vťahuje do krážov svojich nenávistí a zločinov. Ako jeho protipól sa tu objavuje mŕtvy chlapcov otec: a synovi sa zjavuje – celkom neostentatívne a realisticky – akoby s rodinou stále býval. Je to Cigán, ktorý, ako sa dozvedáme, žil ku koncu života intenzívnym kresťanským životom. Títo dvaja chlapi teda vo filme vytvárajú tézu a antitézu skutočného otcovstva.

Sympatickým prvkom, ktorý pôsobí na chlapca tápajúceho medzi týmito dvomi svetmi, je miestny farár, amatérsky boxer, ktorý do tohto tvrdého prostredia zapadá veľmi dôveryhodne: žiadny pátos, žiadna schéma – jednoducho človek, ktorý sa borí s abnormalitou zlého sna, ktorým je život na okraji jednej a v centre inej spoločnosti.

Príbehy hlavného hrdinu sú vlastne sledom menších alebo väčších prehier: pretože osud mu nepraje, pretože je Cigán, pretože... A tieto prehry neprichádzajú z melodramatickým rachotom, ale s hrozivou samozrejmosťou.

Všetko, čo som doteraz spomenul, považujem za výrazné pozitíva filmu. Okrem nich tu však vidím aj tri problémy. Tým hlavným je pozícia samotného hlavného hrdinu: Tvorcovia sa rozhodli na udalosti v osade nazerať jeho vlastnými očami. Typologicky však tento chlapec pôsobí veľmi jednoducho – a tak sa podchvíľou nedá veriť, že všetky tie detaily, nuansy, vibrácie, ktoré si všimli tvorcovia (scenárista, režisér, kamera...), sú „naozaj“ nazeraním z optiky „-násťročného“ človeka z osady. To uberá filmu na hodnovernosti. Druhým problémom je scenáristický a režijný princíp, pri ktorom autori neuzatvárajú oblúky naznačených (symbolických) dejových línií – mám na mysli napríklad to, že farár-boxer napokon neprinesie boxerské, ani iné „finále“ v spore s miestnou mravnou spodinou, otcove zjavenia synovi neprinesú katarziu, ani jej opak, ale ostávajú zvláštne indiferentné, chlapcova frajerka, keď ju „predajú“ na výdaj do Čiech, zmizne náhle z chlapcovho sveta a neostáva po nej ani stopa „prvotného obrazu ženy“, aký môže vzniknúť len z prvej lásky. Dobre: autori sa očividne vyhýbali takémuto zjavnému typu symboliky, ktorá by sa – možno – mohla stať v súboji o autentický divácky zážitok kontraproduktívnou.

Napriek tomu sa však ponad film klenie oblúk, ktorý sa na symbolický „zahrá“: Mŕtvy otec pri jednom zo svojich zjavení synovi povie, „že ich klamali“ – pretože Boh vôbec nemá takú moc, aká sa mu prisudzuje. A na inom mieste deja dá chlapcovi nôž, ktorým ho vraj zabil chlapcov otčim. Na záver chlapec týmto nožom – opäť celkom neostentatívne, akoby si krájal chlieb – otca pomstí, vraziac čepeľ otčimovi do chrbta. Na križovatke cesty za osadou potichu zomiera podliak, chlapec ostáva sedieť v autobusovej búdke a pozerá sa na otčimov koniec – a v prednom pláne odrazu prechádza pštros, ktorého kedysi otčim-úžerník, nechcel prijať od ktorýchsi zo svojich rodákov namiesto dlžných peňazí. Akokoľvek to obraciam, neviem si s tým koncom rady. Veď, všetko ostatné nasvedčuje tomu, že tento film nechcel byť len dadaisticko-sarkastickou parafrázou na tému „Boha niet, ale pozri si pštrosa!“...

Zdá sa mi, že autori sa stali do istej miery obeťami vlastnej snahy „byť nad vecou“ – a v záujme toho sa vyhnúť hodnoteniam. Nie – nemuseli hodnotiť. Ale pokiaľ rozvibrovali natoľko silné témy, mali im dovoliť, aby vyzneli. Škoda.

PS: Vynikajúca hudba Vlada Godára s prizmou kvázi renesančnej čistoty, povýšenej na (est)etický prazáklad dotýkajúci sa rovnako bielej i čiernej ľudskej duše.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.