Nebáť sa Darwina

Číslo 4/2005 · Martin Hanus · Čítanosť článku: 5411
 

Nebáť sa Darwina
Ernst Mayr: Čo je to evolúcia, Kalligram, 2004
Jonathan Wells: Ikony evoluce, Návrat domů, 2005

Na začiatku minulého školského roku srbská vláda oznámila, že na tamojších školách už nebude mať Darwinova teória monopolné postavenie. Keďže podľa Srbov nie je ani tak vedou ako skôr svetonázorom, mala by sa preberať spolu s biblickou verziou o pôvode sveta a života. Srbská vláda má však pravdu iba v z polovice: žiaci a študenti by sa mali naozaj dozvedieť, že darvinizmus, ako najvplyvnejšia evolučná teória nie je faktom, ale teóriou s mnohými spornými miestami. No tým najhorším spôsobom ako ich pred verejnosťou odkrývať, je tasiť do polemiky Bibliu. Sväté písmo je zjavením, ktoré používa metaforický jazyk, nie biologickou rukoväťou. Rovnako ako nie je ani medicínskou príručkou: členovia istej cirkvi v americkej Indiane odmietajú liečenie chorôb, pretože vo vyhľadávaní lekárskej pomoci vidia prejav slabej viery. Výsledkom je, že deti aj dospelí zomierajú na banálne choroby a okolitý svet si s údivom ťuká na čelo. Ak sa na liečenie z Darwina použije Biblia, výsledkom bude úplne nezmyselný stret ateizmu a kresťanstva, racionálnych (hoci nepodložených) argumentov s biblickými podobenstvami. V takomto súboji pookrejú ateisti, kým mnohí kresťania budú zápasiť, aby nestratili vieru – napokon, mýty darvinizmu v posledných 150 rokov už narobili svoje.

Z knihy Ernsta Mayra Čo je to evolúcia vyplýva, že mu je práve takáto konfrontácia najbližšia. Tento „Darwin 20. storočia“, titul, ktorým ho ovenčil americký New York Times, sa preslávil tým, že spojil pôvodnú Darwinovu teóriu s poznatkami Mendelovej genetiky. Oslavné nekrológy v renomovaných časopisoch Economist a Times (Mayr zomrel 3. februára tohto roku vo veku 100 rokov pri obdivuhodnej intelektuálnej sile) zabudli popri jeho nesporných zásluhách spomenúť jedno: talentovaný biológ bol neraz viac ateistickým filozofom než striktným vedcom, ktorý v obhajobe platnosti Darwinovej teórie našiel celoživotné poslanie. Lenže tam, kde je vášeň vedca hľadať pravdu vytláčaná horlivosťou ateistického filozofa, tam sa končí veda, ale začína sa viera – že Boh neexistuje a treba to „vedecky“ dokázať. Tejto pseudovedeckej horlivosti prepadli aj iní neodarwinistickí velikáni. Charles Dawkins hovorí o „darvinovskom svetovom názore“, ktorý mu umožnil stať sa „intelektuálne naplneným ateistom“. Podľa neodarwinistického paleontológa G.G. Simpsona „je človek výsledkom náhodného prírodného procesu, ktorý nemal v úmysle nič také vytvoriť“. Mayr sa vo svojej knihe, ktorú napísal ako 97-ročný, celkom otvorene vysmieva z Biblie a tzv. kreacionistov, v jeho ponímaní, pokladá ľudí veriacich v Stvoriteľa, za jediných, prirodzene menejcenných, protivníkov darwinizmu. Na základe falošných argumentov podsúva, akoby boli kresťania zväčša biblickými fundamentalistami, ktorí tvrdia, že Boh stvoril svet pred šesťtisíc rokmi. V skutočnosti tento názor nezastáva zrejme ani jediný Mayrov vedecký oponent a je to presvedčenie, ktoré zdieľa iba zopár pomotancov. Mayr však postuluje: „Názory kreacionistov (teda kresťanov – pozn. autor) sú v rozpore s poznatkami vedy, dôsledkom čoho sú polemiky a spory medzi kreacionistami a evolucionistami“ (str.28).

Alebo na iných miestach: „Napriek tomu bola sila Biblie obmedzená – o čom svedčilo rýchle prijatie Darwinovej teórie o spoločnom pôvode (s výnimkou kreacionistov; s. 100)”. „Tak ako vedci čoraz lepšie chápali svet prírody, čoraz väčšmi klesala dôveryhodnosť dokonalého plánu dobrotivého Stvoriteľa“ (s. 198). „Svojho času prevládala takmer všeobecne uznávaná myšlienka, že vyvrcholením aktu stvorenia bol človek (...).” Mayr teda svoj ateizmus iba nedeklaruje, ale vyhlasuje ho za vedecky dokázaný: „Záver je, samozrejme, v úplnom rozpore s učením väčšiny náboženstiev, ktoré pokladajú človeka za vyvrcholenie aktu stvorenia...“ (s. 295) – Sám sa tak dopúšťa toho, z čoho obviňuje kreacionistov: z vedy robi slúžku svojho svetonázoru. To je však z hľadiska náplne a ambícií jeho odboru úplne diskvalifikujúce. Ako sa dá s istotou vedca tvrdiť, že svet a človek je výsledkom neriadeného procesu? Tak, ako empiricky nemožno dokázať existenciu Boha, tak sa predsa nedá dokázať ani jeho neexistencia. Vedec, ktorý sa pokúša o jedno či druhé, prekračuje svoje kompetencie a stáva sa mystikom. To sa, žiaľ, v tejto knihe prihodilo aj Mayrovi: tým, že sa s pomocou vedy pokúša potvrdiť svoj ateizmus, opúšťa základné Popperové definície vedeckosti: Mayrove hypotézy sa nedajú vyvrátiť, pretože sa točia v kruhu.

Typicky neodarvinisticky napríklad tvrdí, že ak majú určité organizmy „popri mnohých rozdieloch rad spoločných znakov, na príčine je skutočnosť, že sa vyvinuli z nejakého spoločného predka“. Táto kľúčová téza je však nanajvýš problematická. Molekulárny biológ Jonathan Wells, ktorého čerstvá kniha Ikony evoluce je vedeckou reakciou na neodarvinistov ako Mayr, namieta, že homologické (podobné) orgány vôbec nemusia byť dôkazom spoločného pôvodu, keďže môžu byť riadené rôznymi génmi. Napríklad stavba oka chobotnice a človeka je veľmi podobná, napriek tomu vôbec nie je isté, žeby mali spoločného predchodcu v podobe akéhosi ancestrálneho oka. Ak majú, treba to presvedčivo dokázať, a nie vydávať ako dôkaz iba fakt podobnosti. Wells logicky upozorňuje na zjavnú zacyklenosť darvinistov: „(...) ak je homológia definovaná ako podobnosť následkom spoločného pôvodu, potom ide o tautológiu, ak ju zároveň použijeme ako dôkaz pre spoločný pôvod“.

Samozrejme, Mayr vo svojej knihe ponúka veľa faktov a inšpiratívnych argumentov, ktoré vysvetľujú, ako mohli prebehnúť makroevolučné procesy od najnižších k najvyšším formám života. Wells tieto teórie o spoločnom pôvode všetkých živých organizmov len spochybňuje, ale nepredkladá nijakú ucelenú kontrateóriu. To je dôvod, prečo je darvinizmus taký atraktívny a prečo sú jeho kritici v defenzíve. Súbežné čítanie Mayra a Wellsa je zaujímavé aj tým, ako tento kontrast jasne vystupuje na povrch. Kým Mayr zavalí čitateľa faktami a zákonitosťami o genetickej variabilite, ktorá v danej populácii, vystavenej prírodnému selekčnému tlaku, uprednosťnuje najzdatnejších jedincov a pomalá postupnosť zmien umožňuje vznik nových druhov, oponent Wells je iba tou myšou, ktorá nahlodáva Mayrov bombasticky vyzerajúci syr. Kým Mayr odporcov svojej teórie zosmiešňuje ako okrajových extrémistov s Bibliou v ruke, Wells akoby sprisahanecky rozplietal scenár ako neodarvinisti v USA s pomocou verejných inštitúcií vykázali nedarvinistických vedcov mimo hlavný prúd prístupu k zdrojom na výskum. Laický čitateľ sa na vlastný rozum môže spoľahnúť iba do istej miery. Ťažko rozsúdi spory o tom, či sú mutácie zdrojom všetkých genetických zmien, či je Archaeopteryx naozaj prechodným článkom medzi plazmi a vtákmi (ako sebaisto tvrdí Mayr) alebo iba najstaršie známym členom skupiny vyhynutých vtákov (čo si podľa Wellsa myslí väčšina paleontológov), či je nálezov skamenelín málo, alebo naopak dostatočne na to veľa, aby sme z nich mohli vyvodzovať odvážnejšie závery.

Nemal by však rezignovať, pretože najmä v knihe Ernsta Mayra je veľa pozoruhodných pasáží, kde musia aj v biológii neveľmi podkutom čitateľovi zablikať varovné svetielka.

Jared M. Diamond v predslove k Mayrovej knihe píše: „Lepšiu knihu o evolúcii nepoznám. Navyše, lepšej knihy ako táto nikdy nebude.“ Sám Mayr vyhlasuje: „Darvinovskí evolucionisti môžu byť právom hrdí na paradigmu, ktorú vytvorili. Za posledných päťdesiat rokov nebol úspešný nijaký pokus vyvrátiť jeden alebo niekoľko predpokladov darvinizmu“ (s. 347).

Takáto suverénnosť vedca upnutého na jednu teóriu je podozrivá aj vtedy, keby bola teória sebalepšia. No nielen vo Wellsovej knihe, kde sú od základov spochybnené niektoré tradované ukážky preukaznosti darvinizmu (o pôvode a evolúcii človeka, o evolučnom strome života či o štyroch krídlach muchy octomilky atď.), ale aj pri pozornom čítaní Mayra rýchlo zistíme, že tu nesmrdí iba prílišná pýcha.

Sebaistému darvinistovi Mayrovi totiž neraz protirečí vedec Mayr, ktorý priznáva, že toho ešte veľa nevie. Ako darwinista nepochybuje o spoločnom pôvode a o postupných evolučných zmenách, ako vedec uznáva, že skameneliny tomuto nenasvedčujú. Ako darvinista to však hneď dovysvetľuje tým, že mnohé organizmy neskameneli, a preto sa o nich nikdy nedozvieme. Lenže práve v tom je vážny problém: väčšina živočíšnych kmeňov a tried sa zrazu objavila v dobe tzv. raného kambria pred asi 530 až 565 miliónmi rokov. Z toho dôvodu chýbajú Darwinom predpokladané prechodné články, ktoré by mohli vyplniť mnoho medzier medzi vývinovými skokmi. Iste, možno logicky predpokladať, že tie prechodné články existovali a možno sa raz nájdu. A určite je kontraproduktívne (čo nie je prípad Wellsa), ak niektorí kresťania túto medzeru sebapotvrdzujúco vykladajú ako dôkaz stvoriteľa, ktorý zrazu zázračne zasiahol. Čo budú tvrdiť, ak sa nejaká medzera vyplní novým nálezom? Rovnako však musí platiť pre poctivého darvinistu, že kým chýbajú dôkazy, jeho predpoklady sú iba čistou hypotézou, nie faktom. „Kambrická explózia“, ako sa zvykne v literatúre označovať, je preto podľa Wellsa „pre Darwinovu evolúciu vážnou výzvou“. Pred darvinizmom stojí aj mnoho iných výziev: dnešná veda nedokáže vysvetliť, akoby mohla evolučne vzniknúť taká zložitá štruktúra ako DNA, ktorej funkčnosť je daná dokonale organizovanou súhrou bezpočetného množstva prepojení. Inými slovami: Mayr robí okolo Darwinovej teórie veľa kriku, ale nepozná dôkazy, ktoré by potvrdili jej základné princípy.

Omnoho závažnejšie sú však spory okolo pôvodu a vývoja človeka, pretože majú aj ďalekosiahle morálne implikácie. Darvinista Mayr konštatuje: „Nijaký dobre informovaný človek už nepochybuje, že človek pochádza z primátov, konkrétne z ľudoopov“ (str. 300) a na otázku, z čoho sa vyvinulo ľudské vedomie, deklaruje: „Odpoveď je v skutočnosti veľmi jednoduchá: z vedomia živočíchov!“ (s. 358); Vedec Mayr však musí na iných miestach so značnou mierou neistoty priznať, že o prechode od opíc k človeku nevieme takmer nič, pretože nám chýbajú fosílie z dôležitých období. Darwinisti teda ponúkajú iba dedukcie, na ktoré majú, samozrejme, plné právo. Lenže napríklad deti v školách, ktorým sa na nástenkách ukazuje evolučný sled od postupne sa zdvíhajúceho ľudoopa po vzpriameného Homo sapiens by mali vedieť, že to je len domnienka, nič viac. Ako alternatívu ich na hodinách biológie netreba oboznamovať s knihou Genesis, ale s poctivými faktami. Jedine tých sa môžu obávať vedeckí mytológovia.

Neodarvinizmus nie je iba teóriou s ohraničenou pôsobnosťou, ale nevyhnutne musí presahovať do oblasti ľudskej etiky. Tá by mala byť z pohľadu darvinizmu vedená úsilím prispôsobiť sa prírodnému výberu, a teda prežiť. Má teda vo svete bez Boha a vo svete ľudí, ktorí sa vyvinuli z ľudoopov, zmysel hovoriť o morálke? Máme byť čímsi viac než len sebcami? Mayr, ktorý v 20. storočí prežil dve svetové vojny a dve totality, si zrejme musel uvedomovať dôsledky, aké prináša jeho výklad sveta a evolúcie. V knihe sa preto venuje motívom správania jedinca, ktoré označujeme ako altruistické. Tie sú založené na vzájomnej výhodnosti. Napríklad o vlastných príbuzných sa staráme preto, lebo máme sebecký záujem na zvýšení „vlastnej reprodukčnej zdatnosti“. Mayr však dodáva, že v človeku sa vyvinulo v protiklade s našimi vrodenými sklonmi altruistické správanie voči cudzím osobám: vďaka kultúrnej evolúcii a duchovným vodcom. V tejto súvislosti oceňuje (prvý krát a naposledy) nepriamo aj kresťanstvo, keď chváli za mravnú výchovu svetové náboženstvá. Z pohľadu darvinistu je to tá možno najvznešenejšia interpretácia, akú môže skonštruovať. Ale na základe akých hodnôt môže Mayr, ktorý vyzdvihuje toleranciu, rovnosť a demokraciu, protirečiť totalitaristickým požiadavkám duchovných vodcov s celkom inou predstavou o kultúrnej evolúcii? Môže proti nim postaviť nanajvýš vlastný vkus, ale určite nie absolútne hodnoty – odkiaľ by sa vzali? No tam, kde je morálka relatívna a určovaná evolúciou, môže sa stať každá módna či totalitná požiadavka správnou – pre neodarwinistov tým viac, ak ju presadia silní a prispôsobiví jedinci.

Polemika s neodarwinistami by sa aj preto nemala stať náplňou hlúčika kresťanov, ale aj pre agnostikov či ateistov, ktorí si cenia morálne základy našej civilizácie. No aj pre všetkých vedcov, ktorí si cenia základy vedeckej metodológie a musia s veľkou nedôverou sledovať kolegov, ktorí svoje nedokázané domnienky fanaticky chránia pred možnosťou falzifikácie. Tým viac by si mali zachovať zdravý rozum vedci, ktorí sú zhodou okolností aj kresťanmi. Pre nich by mal byť každý nový dôkaz, teda aj taký, ktorý by potvrdzoval niektorý aspekt Darwinovej evolúcie, cestou k pravde o stvorenom svete. Tí, ktorých vedecké úsilie poháňa túžba ostať „intelektuálne naplnenými ateistami“, musia veriť v Darwina a nové dôkazy ignorovať, alebo prispôsobovať v prospech svojich teórií. Rozumne rozmýšľajúcemu kresťanovi však môže byť jedno, či Archaeopteryx je alebo nie je prechodným článkom medzi plazmi a vtákmi. Tento článok viery ponechajme neodarvinistom.

Martin Hanus
Autor je redaktorom časopisu .týždeň