Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Zopakujme si naše dejiny

Číslo 3/2011 · Christoph kardinál Schönborn · Čítanosť článku: 2513
 

Kresťanstvo predstavuje na jednej strane korene Európy a budúcnosť Európy vo svete závisí v značnej miere od toho, či si to európske spoločnosti uvedomia. Ale práve toto vedomie sa rýchlo vytráca. Na druhej strane je kresťanstvo pre mnohých cudzím prvkom vo svete, ktorý sa orientuje na rozum, osvietenstvo a demokraciu. Mojou tézou je, že táto Európa a určitým spôsobom ani svet, nebude môcť existovať bez tohto rušivého prvku kresťanstva. Inak povedané, Európa bude môcť zohrať svoju historickú úlohu v koncerte svetových kultúr len vtedy, ak sa tento cudzí element, kresťanstvo, stane súčasťou jej identity.

Ale nenachádza sa už Európa na najlepšej ceste vystúpiť z tohto koncertu svetových kultúr? Napríklad demograficky. A nesúvisí to tiež s tým, že z Európy sa stal najmenej religiózny kontinent? Dovoľte mi, aby som tu citoval dva židovské hlasy:

Britský najvyšší rabín Jonathan Sacks tvrdí, že za znižovaním pôrodnosti v Európe je kultúra „konzumu a okamžitého uspokojenia“ materiálnych túžob. „Európa vymiera,“ povedal Sacks na jednej prednáške začiatkom novembra v Londýne; a to preto, lebo jej obyvatelia sú príliš sebeckí na to, aby vychovali dostatok detí: „Zažívame morálny náprotivok klimatických zmien a nikto o tom nehovorí.“

Najvyšší zástupca židovskej komunity vo Veľkej Británii opísal Európu ako najviac sekularizovaný región sveta. Okrem toho je Európa jediným kontinentom, kde sa znižuje počet obyvateľov. A najvyšší rabín tu vidí jasnú súvislosť medzi religióznosťou a chápaním rodiny. „Kam sa dnes pozriete, či sú to židia, kresťania alebo moslimovia: čím religióznejšie je spoločenstvo, tým početnejšia je v priemere rodina.“

Byť rodičom znamená prinášať „značné obete“ tak finančné, ako aj čo sa týka pozornosti, času a emocionálnej energie, povedal Sacks a opýtal sa: „Kde dnes v modernej Európe ešte nájdete miesto pre koncept odriekania sa v prospech budúcich generácií?“ Najvyšší rabín porovnával vývoj v Európe so zánikom antického Grécka so všetkými jeho „skeptikmi a cynikmi“.

Religiózna viera má zásadný význam pre súdržnosť spoločnosti, ako ďalej hovorí Sacks. „Boh sa vrátil,“ povedal, ale Európa si to neuvedomuje, a to je jej „najväčšia kultúrna a intelektuálna slepá škvrna“. 12.11.09 (KAP-ID)

Druhým svedkom je prof. Joseph H. H. Weiler, profesor európskeho práva na Univerzite New York, ktorý je sám ortodoxným židom. Vo svojej knihe Kresťanská Európa. Cesty poznávania (Vydavateľstvo Pustet, Salzburg Mníchov 2004), ktorá vzbudila veľký rozruch, kladie otázku, prečo majú Európania taký strach uznať a pomenovať skutočnosť, že Európa má kresťanské korene. Hovorí o európskej „kresťano-fóbii“. Aj on vidí súvis medzi týmto zabúdaním a demografickým vývojom Európy.

Tretí záblesk: V októbri 2007 sa stretli predsedovia európskych biskupských konferencií na každoročnom valnom zhromaždení v portugalskom mariánskom pútnickom mieste Fatima. Témou bola rodina v Európe. Jeden z nás tématizoval situáciu, ktorú on a mnohí ďalší považovali za dramatickú, nasledovne: „Nemôže už zanedlho nastať moment, keď väčšina európskej spoločnosti povie kresťanom: Vy ste medzi nami cudzí! Vaše hodnoty nie sú našími. ‚Európske hodnoty‘ sú iné ako kresťanské hodnoty. Vy k nám nepatríte!“

A keby to tak bolo? A čo keď sa to stane? Bolo by to až také prekvapenie? Nepociťovala židovská komunita vo svojich dlhých dejinách zo strany starých orientálnych veľkoríší a neskôr zo strany kresťanstva často práve takéto odcudzenie? Nie je táto „cudzosť“ obsiahnutá aj v jadre kresťanstva? „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás,“ povedal Ježiš pri Poslednej večeri (Jn 15,18). „A nepripodobňujte sa tomuto svetu,“ vyzýva apoštol Pavol rímske spoločenstvo (Rim 12,2). „Milovaní, prosím vás ako cudzincov a pútnikov: zdŕžajte sa telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši,“ povedal apoštol Peter (1 Pt 2,11).

Cítia sa ako cudzinci v tomto svete, ktorý ich odvrhol a pohŕda nimi. Ale oni akceptovali túto cudzosť. „Veď naša vlasť je v nebi,“ povedal Pavol (Flp 3,20). Zároveň sa však túžobne obzerajú po nasledujúcom meste (porov. Hebr 13,14) nebeskom Jeruzaleme (porov. Zjv 21,10).

Títo „cudzinci“ sú však všetko iné ako sekta, ktorá žije v odlúčení od sveta. Chcú tento svet pretvárať, meniť pomery tým, že pretvoria ľudí. Nazývajú to „Metanoia“ a na „cudzincov“ sú prekvapivo zaangažovaní na vybudovaní humánnejšej spoločnosti.

Ako to však vyzerá? Formovala táto zvláštna zmes nádeje na večnosť a pozemských činov Európu? Alebo sa Európa, odkedy sa uvoľnila z paradoxov kresťanstva a emancipovala z cirkevnej závislosti, ešte len vyberá na cestu k svojej identite?

Ako je to teda s kresťanskými koreňmi Európy? Pokus, uviesť na začiatku európskej ústavy vyznanie kresťanskej tradície, ako najdôležitejší element európskej identity, stroskotal. Argumenty, ktoré sa uviedli v diskusii o tejto známej preambule, boli: Európa je dnes viacnáboženská a toto sa musí odrážať aj v jej ústave. Okrem toho: demokratickú kultúru založenú na rozume a osvete sme si museli vybojovať s kresťanstvom. Obidva tieto argumenty sú síce silno podložené, ale závery, ktoré sa na ich základe urobili, považujem za nesprávne. Prečo – na to by mala odpovedať táto prednáška.

Nuž teraz sme si vytýčili rámec, v ktorom chceme diskutovať o našej téme. Ako načrtnúť obraz v krátkom čase 50 minút? Zdá sa mi nemožné, čo aj len približne dostáť téme bez toho, aby som prinajmenšom v hrubých rysoch nenačrtol najdôležitejšie historické etapy cesty kresťanstva a Európy. Je mi jasné, že je to priam nemožné. Každý historik by bol proti tomu. Napriek tomu sa o to chcem pokúsiť, pretože bez zohľadnenia dejín sú naše úvahy o súčasnosti bez základu, bez koreňov.

Takže sa odvážim hovoriť o najväčších historických etapách na ceste kresťanstva a Európy, prinajmenšom uvediem pár príkladov. Obmedzím sa na tri veľké obdobia: antiku, stredovek a novovek. Vždy to budú len skice, príklady a mimoriadne závažné udalosti, ktorým sa budem venovať.

I. Kresťanstvo – cudzí prvok v antike?

„Kresťanstvo tu vystupuje vo svete, ktorý je rímskym mierom (pax romana) zároveň oslobodený a zviazaný. A počas jeho šírenia v nasledujúcich storočiach nastane stret s univerzálnym politickým náboženstvom: cisárskym kultom.“1 Rímska kultúra nemala problémy s integrovaním cudzích náboženstiev. A tieto zas nemali problém so svojou integráciou do cisárskeho kultu.

Jedinú výnimku tvorilo židovstvo a neskôr kresťanstvo. Všetky tie kulty, ktoré priniesli vojaci zo svojich vojenských výbojov a ktoré uctievali otroci a prepustenci, si našli miesto v rímskom Panteóne. Len židia a kresťania sa bránili tomu, aby sa zaradili ako ostatné náboženstvá do pohanského Panteónu.

A aj preto sa im ostro vyčítalo, že majú nepriateľský postoj voči spoločnosti. Ich nárok, byť vera regio sa považoval za domýšľavosť. Obidvom náboženstvám vyčítali, že sú „odium humani generis“, teda nenávidia ostatné ľudstvo.

Paradoxom je prepojenie nároku, byť vera regio s presvedčením, že zastupujú týmto univerzálnu vera philosophia, prístupnú pre všetkých rozumne mysliacich ľudí. Ako príklad môže slúžiť rímsky filozof Justin (písal a hovoril po grécky). V jeho fascinujúcom dialógu s rabínom Tryphonom (okolo r. 150) opisoval svoju cestu ku kresťanskej viere. Potom, ako skúsil všetky vtedy módne a navzájom si konkurujúce filozofické školy bez toho, aby našiel skutočné uspokojenie, stretol pri prechádzke po morskom brehu starého muža, ktorý ho oboznámil s inou filozofiou, v centre ktorej stál Kristus. Táto filozofia ho zaujala, v nej spoznal tú pravú filozofiu, ktorú vždy hľadal. Kresťanstvo – pravá filozofia! Hneď od začiatku tu bol nárok, aby sa v čiastočnom zjavení tak u prorokov ako aj u Ježiša Krista hovorilo o univerzálne platnej a rozumu prístupnej (prinajmenej mu neodporujúcej) pravde.

Odpor bol veľký. Jeho politickým prejavom bolo rozsiahle prenasledovanie. Martýrium sa však považovalo za dôkaz toho, že kresťanstvo je skutočne vera religio, vera philosophia, za ktorú sa oplatí aj zomrieť. Tertulián povedal „Sanguis martyrum semen christianorum (krv mučeníkov je semenom nových kresťanov).“ S ohľadom na značné prenasledovanie a literárne výpady, možno považovať rýchle rozšírenie kresťanstva na celý dovtedy známy svet a jeho vývin na štátne náboženstvo Rímskej ríše, za zázrak. Pokiaľ by bol tento pojem príliš euforický, potom musíme hovoriť prinajmenej o ťažko vysvetliteľnom jave.

A preto stojíme pred otázkou: Ako sa z cudzieho prvku stali korene Európy? Na tomto mieste sa často používa odkaz na jednu scénu zo života apoštola Pavla, ktorá by mala symbolizovať práve túto zmenu. Je opísaná v 16. kapitole Skutkov apoštolov. Pavol je na svojej druhej misijnej ceste v Malej Ázii, nachádza sa v Troade. Tu sa mu vo sne zjaví jeden Macedónec, Grék a prosí ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ „Hneď ako mal toto videnie“, ako píše Lukáš, ktorý sprevádzal Pavla, „usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium“. (Sk 16, 9-10) A tak sa Evanjelium dostalo po prvýkrát do Európy, do miest ako Filipy, Solún, Atény, do Korintu a nakoniec až do Ríma, kde Pavol, rovnako ako Peter, zomiera za svoju vieru.

Čo sa to vlastne dostalo do Európy? Importovalo sa niečo cudzie? Pomoc? Niečo, vďaka čomu sa z Európy stala skutočná Európa? Alebo to bolo niečo, od čoho sa Európa musela emancipovať v dlhom procese osvety, ktorý ešte stále prebieha, aby sa oslobodila od vplyvu iných. Teraz, keď sa zdá, že sa tá „emancipácia“ stala skutočnosťou, sa dvíhajú ustarané hlasy, ktoré varujú pred dopadmi odkresťančenia Európy. Napríklad Juergen Habermas, ktorý varuje pred „moderným vekom na rázcestí“ a s obavami sleduje úpadok etického povedomia, tendenciu k nesolidárnosti a vyčerpanie „zmyslov“. Mohli by sme menovať mnohé, čo sa pri presnejšom pohľade pozitívne preukáže ako ovocie kresťanských koreňov, ktoré by nemali zaniknúť.

Chcem explicitne uviesť tri prvky:

1. Stvorenie človeka na Boží obraz, o ktorom hovorí Biblia na svojej prvej strane. Je to nesmierne významné pre niečo, čo si – ako dúfame – tak dnes ako aj v budúcnosti zaslúži označenie ako „európske“ hodnoty. Stvorenie človeka na Boží obraz je základom ľudskej dôstojnosti, garancia jej nepodmienenosti (jednoznačnosti) a univerzálnosti. Je predpokladom pre to, že túto dôstojnosť nám nemôže nikto vziať, ani zločinom, ani obmedzovaním, ani rôznorodosťou náboženstiev, ba ani kultúrnymi, etnickými či rodovými rozdielmi. Človek je vždy „podľa podoby Boha, jemu podobný“, nezmenený.

Nemusím Vám hovoriť, ako veľmi je dnes ohrozený tento náhľad, za ktorý vďačíme židovsko-kresťanskému biblickému dedičstvu, ktorý bol na začiatku, keď kresťanstvo vstupovalo do hry, cudzí. Spojený s Ježišovým učením a praxou, ktorá práve chudobných, chorých a trpiacich, ale aj hriešnikov, považuje za obľúbencov Božieho dobrodenia, predstavoval tento uhol pohľadu na univerzálne platnú dôstojnosť všetkých ľudí šokujúci cudzí element v kultúrnom prostredí Rímskej ríše. Jacob Burckhardt v Dejinách gréckej kultúry opisuje tento kontrast: „Porodenie postihnutého dieťaťa nebolo vtedy tak ako dnes, nešťastím pre rodinu, ale úľak, ktorý si vyžadoval uzmierenie bohov, a to platilo pre celé mesto, dokonca pre celý národ. Teda nemalo by sa vychovávať nič, čo nie je dokonalé... Podľa Platóna by nemali žiť ani chorľaví ľudia, prinajmenšom by nemali mať potomstvo.“2 A to pomlčíme o „iných obmedzeniach spôsobených potratmi, nulitnosti manželstiev otrokov, ktoré sprevádzalo masové zabíjanie detí, usmrcovanie detí chudobných ľudí...“3. – no dosť bolo strašidiel z antiky, ktoré sa až odstrašujúco ponášajú na dnešnú eugeniku, eutanáziu a prax umelého prerušenia tehotenstva.

V minulosti mohlo kresťanstvo čeliť mohutnému všeobecnému prúdu pohanského života len jedným: alternatívnou praxou. V jednom z ranokresťanských dokumentov, v takzvanom „Liste Diognetovi“ je veľmi pekne zobrazená táto kresťanská „kontrastná spoločnosť“:

„Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani krajom, ani rečou, ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. Toto učenie nevynašli oni dajakým rozumovaním alebo úsilím bádavých ľudí, ani nehája ľudskú náuku, ako niektorí. Obývajú aj grécke, aj barbarské mestá, podľa toho, ako komu určil osud. V obliekaní a strave, ako aj v ostatných oblastiach života sa držia domorodých obyčají, no ukazujú obdivuhodný, ba podľa všeobecnej mienky až neuveriteľný životný postoj. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú. Stôl majú spoločný, ale lôžko nie.“

V skratke, kresťania nie sú sektou, ktorá sa separuje, ale alternatívou, ktorá sa presadzuje svojou vierohodnosťou. Kardinál Walter Kasper povedal na Európskej biskupskej synode v roku 2000: „Kresťanov v budúcnosti spoznáte podľa toho, čo nebudú robiť.“ Všade v Európe, dokonca aj v sekularizovanej západnej Európe, nachádzame práve dnes mladých ľudí, ktorí svoj život prežívajú podľa, receptu z Diognetovho listu a tým dokazujú, že sila kresťanského posolstva je silnejšia ako celý „Mainstream“: „NIE“ z ich úst k mnohému, čo je dnes bežné, je vlastne „ÁNO“ za kresťanskú alternatívu.

2. Musíme uviesť ešte druhé dedičstvo: Jedinému Stvoriteľovi a rovnakej Božej podobe odpovedá presvedčenie o jednotnosti ľudstva. Ľudia sú skutočne jedna rodina, všetci ľudia sú bez výnimky členovia jednej veľkej ľudskej rodiny. Aká bola v antike táto predstava cudzia, o tom svedčí reakcia rímskeho filozofa Kelsosa (ktorý tiež tvoril v gréčtine) v jeho spise proti kresťanstvu: Tvrdenie, že ľudstvo je jedno, je „buričskou rečou“. Gréci a barbari na jednej úrovni? Už len samotná myšlienka ho poburovala. Pre neho bolo nemysliteľné, súhlasiť s vyjadrením sv. Pavla: „ a obliekli ste si nového (človeka), toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.“ (Kol 3, 10-11) Podľa Maxa Horkheimera je jednotnosť ľudstva jeden z najdôležitejších príspevkov židovsko- kresťanskej tradície.

Stane sa v Európe znova cudzím prvkom? Desivé dejiny rasových ideológií 19. a 20. storočia nám to dokazujú. Prekonali sme ich? Nové xenofóbne hnutia však vzbudzujú obavy, aj keď možno pochopiť strach z prílišného prisťahovalectva.

Pápež Pius XII., ktorého často kritizovali za jeho sporný postoj počas 2. svetovej vojny, vyjadril svoj jasný postoj proti rasovej ideológii vo svojej príliš málo známej prvej encyklike z októbra 1939 a odvolával sa predovšetkým na argument, že ľudstvo je jedno:

„Nádherné divadlo, ktoré nám ľudský rod prezentuje v jednote spoločného pôvodu v Bohu... v jednote s prírodou, u všetkých rovnaká jednota materiálneho tela a duchovnej, nesmrteľnej duše; v jednote bezprostredného cieľa a jeho úlohe vo svete; v jednote jestvovania na zemi, pričom všetci ľudia sú prirodzene oprávnení užívať jeho dary, aby si tak udržali svoj život a rozvíjali ho ďalej; v súlade s nadprirodzeným cieľom, Bohom samotným, po ktorom musia všetci túžiť; v jednote prostriedkov, ktorými sa tento cieľ dosiahne; ... v jednote vykúpenia nás všetkých Kristom.“5

„Tento zákon ľudskej solidarity a lásky (Pius XII) nás uisťuje, že všetci ľudia sú si aj pri bohatej rozmanitosti osôb, kultúr a národov naozaj bratmi a sestrami“ (KKC 361). Mal by sa tento zákon ľudskej solidarity a lásky, ktorý kresťanstvo zakorenilo v Európe ako ideál a svoju úlohu, opätovne stať cudzím prvkom, ktorým bol na začiatku?

3. Človek bol stvorený na obraz Boží a preto má dar, ktorým sa najviac približuje k Bohu: slobodu. Na rozdiel od pohanských bohov, ktorí sú rovnako ako aj ľudia pod vplyvom fatum, priniesla biblická podoba ľudstvu slobodu. Boh, ktorý od človeka žiada, aby ho miloval „z celého srdca“, nemôže toto srdce nútiť, aby mu odpovedalo láskou. Tu vidím najhlbší koreň náboženskej slobody.

Obrovským „vynálezom“ biblického náboženstva je sloboda: schopnosť sebaurčenia, ktorú dal Boh ľuďom, pretože len dobrovoľne konajúci človek môže Boha milovať skutočne. Láska zaháňa donútenie. Sv. Augustín povedal: „Veriť môže človek len dobrovoľne (credere non potest nisi volens).“6 Napriek všetkým porušeniam vlastnej náuky o slobode, ktoré sa vyskytli počas dejín kresťanstva, zostáva táto náuka základom práva na slobodu, ktorým sa Európa tak preslávila. Paradoxom je, že tento pohľad na slobodu sa práve v modernom veku opakovane spochybňuje. Deterministické modely myslenia, popieranie slobody určitými tendenciami pri skúmaní mozgu, ale aj filozofické a psychologické spochybňovanie efektívnej slobody ľudstva, prekvapivo pripomínajú niektoré fatalistické názory, ktoré vládli v čase prieniku kresťanstva do Európy v prvom storočí n. l. Stratíme túto slobodu, ak zaniknú jej kresťanské korene?

Nazdávam sa, že najneskôr v tomto momente sa ozvú protestné hlasy: Nebol novovek donútený pracne si vydobýjať svoju slobodu proti kresťanstvu? Je to, čo bolo voľakedy silnými kresťanskými koreňmi dnes prekážkou slobody, vďaka dogmatickým a morálnym bariéram?

Na túto otázku musíme hľadať odpoveď v ďalších dvoch častiach tejto prednášky týkajúcich sa stredoveku a novoveku.

II. Stredovek – „temná“ doba Európy?

Doteraz som sa pokúšal uviesť tri nové prvky, ktoré prinieslo kresťanstvo Európe: božskú podobu všetkých ľudí; jednotnú rodinu ľudstva a dar slobody. Dalo by sa spomenúť ešte mnoho iného: vnímanie času (nie cyklické, ale lineárne, teda zrodenie dejín); chápanie práce (napr. ora et labora sv. Benedikta) nie ako otrocké donucovanie, ale ako sebarealizáciu ľudí a ako spolupodieľanie sa na diele Stvoriteľa. 7

Ale problémom nie je ideálny obraz pôvodného a raného kresťanstva, ale tá podoba kresťanstva, ktorú toto nadobudlo po konštantínskom prelome a predovšetkým po tom ako ho cisár Theodosius (v roku 380) pozdvihol na štátne náboženstvo. Práve toto obdobie kresťanstva s jeho všetko ovládajúcou mocou a nádherou, jeho katedrálami a kláštormi, ale aj s jeho križiackymi výpravami a prenasledovaním kacírov. Teda: vtedajší „temný“ stredovek, z ktorého sa vyvinulo svetlé osvietenstvo (a predtým reformácia). Tento v kánone „nadobudnutých predsudkov“ pevne zakorenený obraz temného kresťanstva sa objavuje vždy vtedy, keď sa pri dnešných sporoch hovorí o podozrení, že „Cirkev“ chce Európu vrátiť späť do „temného stredoveku“, pričom sa čelná pozícia pri hodnotení spiatočníctva s obľubou priznáva pápežovi a Katolíckej cirkvi.

Nuž dosť bolo irónie, prejdime k veci. Rané kresťanstvo pred Konštantínom bolo pre mnohých fascinujúce. Všetky, alebo ak budeme opatrnejší: mnohé z obrodzujúcich hnutí, ktoré európske kresťanstvo zaznamenalo, sa orientovali podľa týchto počiatkov, keď kresťanská viera nachádzala cestu do sŕdc ľudí bez zbraní, bez ochrany a zákonov cisárov a štátu. K tomuto momentu sa ešte vrátime v našich záveroch (ale na tie si ešte musíte trpezlivo počkať).

Teraz však ide o to, aby sme sa pozreli na tú epochu kresťanstva, ktorá trvala viac ako tisíc rokov, medzi konštantínskym obdobím a začiatkom novoveku. Dovoľte mi však predoslať: Kto sa po najtemnejšom storočí ľudských dejín, „storočí vlkov“, ako Ossip Mandelstam nazýva 20. storočie (židovsko-ruský básnik bol jednou z miliónov obetí sovietskeho teroru), domnieva, že môže po tomto storočí nazývať stredovek „temným“, tomu musím povedať: Zopakujte si dejepis!

Nová epocha, „stredovek“, sa začína určitým spôsobom pokresťančením cisára. Nebol to oprávnený sen prenasledovaných kresťanov? Čo ak sa jedného dňa stane cisár kresťanom? Zabezpečilo by to slobodu Cirkvi. Bola by chránená pred prenasledovaním, mohla by sa slobodne rozvíjať. Ale ten sen sa rýchlo skončil. Aké miesto však zaujíma cisár, ktorý sa stal kresťanom? Vládne nad Cirkvou? Ale aj pod kresťanským cisárom platí slovo apoštolov pred Veľkou radou v Jeruzaleme: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Sk 5,29) Sv. Ambróz Milánsky odolával zoči-voči pokresťančenému cisárovi slovami, ktoré predstavujú niečo ako chartu „západnej cirkevnej slobody“ (tak sa tiež nazýva kniha Huga Rahnera z roku 1943 napísaná počas najstrašnejšieho obdobia národného socializmu): „Cisár je v Cirkvi, nie je nad Cirkvou. Dobrý cisár sa snaží Cirkev podporiť a nie ju potláčať. Akokoľvek to povieme podriadene, o to neoblomnejšie na tom trváme, aj keď nám hrozia hranicou a mečom a vyhnanstvom. My Kristovi bojovníci sa už nebojíme.“8

Tým sa otvára diskusia, ktorá poznačila na viac ako tisíc rokov život Západu – inak, ako východnú časť Európy: spoločne a proti sebe – imperium a sacerdotium, boj o moc a postavenie medzi cisárom a pápežom.

Dvaja pápeži zosobňujú symbolicky a reálne vývoj, ktorý poznačil kresťanský Západ, ale ho zároveň uvrhol do najhlbšej krízy: pápež Gregor Veľký (590-604) trpel úpadkom Ríma, pričom bol sám členom vysokej šľachty. Videl, že od pápeža Východorímskej ríše môže síce očakávať nárok na ovládnutie Západorímskej ríše, ale nie pomoc. Preto začala preberať Cirkev samotnú úlohu strážkyne a miestodržiteľky Západorímskeho impéria. Pápež Gregor chcel (až po vytvorenie symbolického jazyka) biskupovi Rímskej ríše zabezpečiť ako Pontifexovi Maximovi nadvládu a upevniť pozíciu Ríma ako caput mundi kresťanskej Západorímskej ríše. Toto sa mu podarilo síce len symbolicky, ale Rimanom to dodalo nové sebavedomie a Cirkvi nový cieľ.

O dvesto rokov neskôr urobil jeho nástupca Lev II. ďalekosiahle rozhodnutie: požiadal o pomoc Frankov a korunoval v roku 800 franského kráľa Karola Veľkého za rímskeho cisára. Pre byzantského cisára to znamenalo veľkú zradu voči jednotnosti ríše a kresťanstva. Do dnešného dňa trpia obe časti kresťanstva, východná a západná, stále hlbším vzájomným odcudzením, ktoré viedlo nakoniec k rozdeleniu v roku 1054. Pre Západ Európy znamenala táto korunovácia rozhodujúci krok k samostatnému vývoju na „západné kresťanstvo“.

Dopady tohto rozhodnutia sú všeobecne známe: Rozvojom „Svätej rímskej ríše“ (Sacrum Romanorum Imperium) vznikla na jednej strane počas storočí samostatná, rozvinutá, kresťansky ladená kultúra – kultúra latinského stredoveku. Na druhej strane sa rozvinul rovnako dlhý konflikt o postavenie na špičke ríše: cisár, ktorý mal v ríši vládnuť z vôle Božej, alebo pápež ako Pontifex Maximus, Kristov zástupca, ktorý cisára urobil cisárom?

Vieme, ako ten konflikt dopadol: vyhralo sacerdotium nad imperiom. Ale bolo to Pyrrhovo víťazstvo. Predstava, že pápež by mohol sám vládnuť viacnárodnej Európe, sa ukázala ako ilúzia. Dynamika bojov európskych kráľov a kniežat o vytvorenie nezávislých národov a o územnú nezávislosť sa ukázala ako silnejšia. No a na konci mnohých vojen sa zo sacerdotia stal stredoveký štát, cirkevný štát bez väčšieho významu v európskom mocenskom koncerte. Význam si pápež udržal len vďaka svojmu duchovnému, ideálnemu nároku ako zástupca univerzálnej viery. Boj o nadvládu v ríši a potom o „cirkevný štát“ v konkurencii k svetskej moci skôr oslabil ako posilnil tento duchovný význam pápeža. Nakoniec boj o moc spôsobil hlbokú krízu, ktorá sa vyvíjala od stredoveku a vyústil do reformácie, rozdelenia západnej Cirkvi, konfesijných bojov a následného osvietenstva a sekularizácie. Z týchto dejín by sme sa mali poučiť: je omylom veriť, že náboženstvo, náboženské spoločenstvo sa posilní predovšetkým tým, že sa spojí so štátnou a politickou mocou. Náboženstvo samozrejme potrebuje ochranu štátu (rovnako ako štát potrebuje silu náboženstva), ale náboženstvu nerobí dobre, ak sa identifikuje so štátnymi štruktúrami a politickými inštitúciami. Diferenciácia je dobrá pre obidve strany. To je poučenie z dlhej histórie kresťanstva. Kresťanstvo prosperuje najviac vtedy, keď sa nesnaží o splynutie so štátom, ale je inšpirujúcou, tvorivou silou autentickej viery. Keď sa na Cluny začínali prejavovať znaky úpadku, nasledovala ďalšia obrovská reformná vlna: Sv. Bernard z Clairvaux založil v 12. storočí rád cisterciánov, ktorí v krátkom čase vybudovali v Európe intenzívne komunikujúcu sieť kláštorov. A keď sa v 13. storočí začali rozvíjať mestá, vzniklo znova veľmi živé a intenzívne hnutie: František a jeho nasledovníci hlásajúci chudobu. Zohľadnilo sa dostatočne, aký potenciál slobody spočíval v týchto reformných hnutiach a do akej miery formovali povedomie slobody v Európe? Od začiatku kresťanstvo umožňovalo „vystúpenie zo svetského sociálno-politického poriadku“. Princíp „poslušnosti Bohu viac ako voči ľuďom“ vniesol element osobnej slobody voči spoločenskému tlaku. Jeden z najpôsobivejších príkladov predstavuje scéna z Assisi, z roku 1207, keď mladý Francesco Bernardone vypovedal poslušnosť svojmu otcovi a svetskej vrchnosti, aby poslúchal jedine Boha. Otcovi vrátil odev, aby nahý nasledoval nahého Krista. Táto sloboda radikálne kresťanského života uvoľnila vo všetkých storočiach veľké kreatívne sily. Práve tu sa nachádza jedna z príčin vnútornej dynamiky Európy. A dokonca aj v sekulárnej Európe naďalej pôsobí vyžarovanie tohto radikálneho nasledovníctva Krista. Aby som predbehol svoje závery: som presvedčený, že práve tu sa nachádza jeden z najväčších potenciálov nádeje pre Európu. Tak ako v stredoveku, rovnako aj novoveku prebudili a dynamizovali kresťanstvo veľké reformné hnutia. A tak je tomu dodnes. Cirkev (hovorím tu o Katolíckej cirkvi, ale rovnako to platí aj iné kresťanské cirkvi) má často nečakané zdroje reformy. Prečo by na nás nemali čakať nejaké prekvapenia, ako napríklad také, aké inicioval Poverello z Assisi pred 800 rokmi?

III. Novovek: iný uhol pohľadu Európy

Kto nevidí, tak ako to vidím ja korene Európy v dedičstve antického kresťanstva a jeho spracovaní v stredoveku, musí tieto korene bezpochyby vidieť u reformátorov a osvietencov, takže skôr v rozpore s Katolíckou cirkvou. Z takéhoto pohľadu je moderná Európa skôr dieťaťom osvietenstva, ktoré často formuluje a bojuje za svoje hodnoty a náhľady proti Cirkvi, dokonca proti kresťanstvu. Často sa namieta, že nie kresťanstvo predstavuje korene európskeho náhľadu na ľudské práva, ale že práve tieto práva sa museli vybojovať napriek húževnatému odporu najmä Katolíckej cirkvi. Jedno je isté. Roztrieštenie viery v 16. storočí hlboko otriaslo západnou spoločnosťou. Ani si nevieme predstaviť, aké traumy pre ľudí znamenalo rozdelenie na „novú“ a „starú“ vieru. Náboženské vojny, ktoré z rozkolu vyplynuli, sa nazývali tiež „hermeneutické občianske vojny“, pretože bojujúce strany sa legitimovali rôznym výkladom pre všetkých rovnakej Biblie.

Jeden z najhorších dôsledkov náboženských vojen bola „teritorializácia“ vyznania viery: Cuius regio eius religio. Bydlisko stanovuje vierovyznanie. Do dnešného dňa trpí európska politika na dôsledky tohto princípu: funkcionalizácia konfesie pre národnú identitu, či je to vo väčšinovo ortodoxných krajinách (Grécko, Rumunsko, Bulharsko) alebo tragická severoírska občianska vojna. Je katastrofálny koncept etnických čistiek ako na Balkáne len tragickým pokračovaním princípu, ktorý trhá Európu? Vyhnanie nemecky alebo maďarsky hovoriacich občanov z Československa bolo toho extrémnym príkladom. Rovnako ako vojny na Balkáne v deväťdesiatych rokoch. Je strašné, keď v určitom období neexistuje viera v možnosť spolužitia náboženstiev, jazykov, kultúr a národov. Mnohonárodná Habsburská ríša predstavovala protipól. Takže niet sa čo diviť, že bola zničená, aj keď ako žiadna iná európska realita predstavovala integráciu, o dosiahnutie ktorej sa dnes tak snažíme.

Náboženské vojny mali aj iný dôsledok: ľudia mali dosť teologických konfliktov. Snažili sa nájsť základ, na ktorom sa mohol vybudovať štát nezávisle na teológii a konfesii a ktorý bol podľa názoru mysliteľov ako Hobbes alebo Spinoza zakorenený v matematicko – prírodovednom myslení. V matematike a fyzike neexistujú kacíri. Tu teda musí byť základ pre porozumenie práva, etiky a metafyziky, bez ohľadu na vieru. Neuveriteľný úspech matematicko – prírodovedného spôsobu myslenia zdanlivo v plnej miere potvrdzuje, že náboženstvo je spiatočnícke a vedecký svetonázor je pokrokový. A čo je horšie: náboženské vojny zdá sa potvrdzujú, že náboženstvá ľudí rozoštvávajú, osvietenstvo ich ale oslobodzuje.

A keď pôjdeme ešte hlbšie, musíme prejsť od otázky viery k otázke Boha. V konečnom dôsledku ide o to, keď nahliadame na krízu Európy od náboženského rozkolu. Filozof Odo Marquard hovorí o „tribunalizácii Boha“. Obviňuje sa samotný Boh. Stará otázka o zlučiteľnosti Božej dobroty a zla sa kladie nanovo a je akútnejšia: Unde malum? Odkiaľ pochádza zlo? Nuž na túto otázku prírodovedecký svetonázor odpovedať nevie. Presnejšie: pokus o odpoveď na túto otázku predstavuje viera v pokrok: raz pokrok odstráni všetko zlo: choroby sa vyliečia pokrokom v medicíne, neprávosť sa napraví hospodárskym pokrokom. Viera v pokrok nahradila vieru v Boha.

Ale celá vec má dva háčiky: Za prvé budúci pokrok mi dnes nepomôže. Vtedy už budem mŕtvy. Pretože „on the long run we are all dead“. A existujúca neprávosť a utrpenie sa tým nevymaže. A za druhé existujú odôvodnené pochybnosti týkajúce sa neobmedzeného pokroku. Taký totiž nejestvuje. Očakávania, ktoré sa vkladali do marxizmu a iných foriem viery v pokrok sa nenaplnili. Ani sa naplniť nemohli. Pretože my sme tu na zemi len hosťami. Čas nášho putovania na zemi je ohraničený, jej zdroje takisto. Na konci dňa si môžeme triezvo položiť otázku: A to už bolo všetko?

Záver: Kresťanstvo – základ a cudzí element

Situácia kresťanstva v Európe je paradoxná. Zdá sa byť marginalizovaná. Cirkvi sa vedú pod položkou „ešte existujú“. Ale už nemajú predchádzajúci význam. A predsa ich nepovažujem za „výbehový model“ v Európe, kde je pomaly nedostatok zmyslového vnímania.

V mnohých ohľadoch sa nachádzame opäť v počiatkoch kresťanstva: v nábožensky a kultúrne pluralitnom svete, v takmer „pohanskom“ svete, kde sa zabúda na storočiami osvedčené kresťanské princípy, kde vládne astrológia a potraty, povery a strach. Kresťania síce v Európe predstavujú nominálne veľkú väčšinu. Ale praktizujúcich kresťanov je menšina.

Ja vidím situáciu kresťanstva v Európe ako niečo napínavé a plné šancí. V mnohých ohľadoch predstavuje rušivý prvok – a predsa u mnohých vzbudzuje pocit domova. V Európe je čím ďalej tým viac ľudí, ktorí sa „vracajú domov“, teda ľudí, ktorí nachádzajú cestu z úplne sekulárneho spôsobu života do vedomej viery. O tejto ceste potom často hovoria ako o návrate domov.

V tom spočíva nezameniteľná sila kresťanstva: poskytuje dvojité občianstvo, jedno pozemské a jedno nebeské. Prizýva k lojálnemu spolupôsobeniu v spoločnosti, k prevzatiu zodpovednosti za civitas terrena, bez toho, aby ich utopicky prevracala alebo prehadzovala. Tento pokojný záujem o pozemské veci má svoj pôvod v tom, že zároveň existuje príslušnosť k civitas Dei. Tento nárok, nebyť len občanom pozemskej civitas, viedol všetkých mysliteľov a diktátorov k tomu, aby Cirkev nenávideli. Kresťan je vo vzťahu k štátu slobodný, pretože nikdy nie je len občanom štátu. Nikdy nebola táto „sloboda človeka kresťana“ vyjadrená krajšie, ako u „vyznávajúcich kresťanov“, ktorí sa vďaka slobode viery vymkli spod totalitných zásahov štátu. Svetlým príkladom takejto slobody je Dietrich Bonhoeffer, rovnako ako jednoduchý hornorakúsky sedliak Franz Jägerstätter. Tento ferment slobody má vnášať do dnešnej Európy kresťanstvo, ako slobodu voči hlavnému prúdu, politickej korektnosti alebo jednoducho diktátu módy.

Táto sloboda má hlbší zdroj, nevyčerpateľné zásoby. Na začiatku sme hovorili o prekvapivom fenoméne rýchleho šírenia sa kresťanstva v jeho začiatkoch. Vidím okrem iných dôvodov predovšetkým jeden – toto rozšírenie má do činenia s tým, ktorý ho výslovne nariadil a pritom prisľúbil: „A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20) Tento sľub Ježiša Krista je najsilnejším zdrojom kresťanstva, verifikuje sa stále znova prekvapivým spôsobom. Tým sa vysvetľuje nevyčerpateľná regeneračná sila kresťanstva. Často sa prehlasovalo, že vymiera, ale obnovuje sa zo sily zmŕtvychvstania.

Rušivý prvok v Európe – a predsa aj jej kultúrne korene: to je tá napínavá situácia kresťanstva v sekulárnej Európe. Táto sa na kresťanstvo pozerá často kriticky. A to je dobre. Je potrebné oboje: prorocký prísľub evanjelia, ako liečivý nepokoj. Ale kresťanstvo potrebuje aj kritické spochybňovanie sekulárnej Európy. Robí mu dobre. Prebúdza ho, je preňho výzvou. Neúprosne mu kladie otázky týkajúce sa jeho vieryhodnosti. Myslím si, že Európa vo svojom vnútri túži po autentickom kresťanstve. Pretože my všetci, či už sekulárni alebo veriaci Európania vieme, že koreňmi, ktoré pomôžu Európe v budúcnosti, je vieryhodné, svojim počiatkom verné kresťanstvo, aj keď sa nám občas zdá byť cudzie. Nepotrebuje Európa súrne novú lásku k tomuto takému cudziemu a predsa takému blízkemu: ku kresťanstvu?

Autor je viedenský arcibiskup. Prednáška odznela 24. septembra 2011 na pôde žilinskej nadácie Polis.




1 - Hans Maier, Svet bez kresťanstva – čo by bolo inak? Herder/Spectrum 1999, str. 108 nem. znenia
2 - Kroenerovo vydanie, zv. III, 7
3 - citát z Hansa Maiera, op. cit., str. 15
4 - List Diognetovi, Vydavateľstvo Johannes Verlag, Einsiedeln, 1982, Str. 19
5 - Pius XII., Encyklika „Summi Pontificatus“, KKK 360
6 - Augustinus, Traktát v Io. Ev. 26,2
7 - Porovnaj Hans Maier, op. cit.
8 - Sermo contra Auxentium 36; PL 16, 1018 B: cit. Podľa H. Rahnera, op. cit. Str. 10

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.