Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Lesk a úpadok požehnania v živote národov

Číslo 3/2011 · Jozef Jančovič · Čítanosť článku: 2744
 

Príbeh Božieho požehnania a jeho prienik do nášho sveta sa rozvíja na úsvite ľudstva v Knihe Genezis, ktorá teologicky interpretuje počiatky sveta, ľudstva a Božieho ľudu. Božie požehnanie je spásonosnou silou a zároveň účinnou protilátkou voči faktorom, ktoré negatívne poznačili vzťah Boha s človekom na osobnej i kolektívnej úrovni už na úsvite dejín aj v ich priebehu. Tento článok reflektuje povahu a šírenie Božieho požehnania v biblických dejinách, ktoré popisujú jeho rozkvet, ale aj úpadok v živote jednotlivcov i národov. Tento opis sa realizuje v perspektíve Božieho zjavenia, ktoré poskytuje spoľahlivé teologické východisko pre sledovanie šírenia Božieho požehnania, respektíve jeho úpadku aj v moderných dejinách národných spoločenstiev.

Požehnanie v biblicko-teologickej perspektíve

V prvom kroku sa zaoberajme požehnaním sensu stricto. Bežne k pojmu požehnanie (po hebr. berechá), ľudia vzťahujú veľa priaznivých skutočností, ktoré majú vo Svätom písme svoj pôvod od Pána Boha.1 Osoží si najprv užšie zadefinovať samotný fenomén požehnania. Podľa učenca H. Bräumera sa starozákonné požehnanie vyznačuje siedmimi rysmi: 2

1) Požehnanie je slovo doprevádzané úkonom, gestom.3 K udeleniu otcovského požehnania patrila celý rad úkonov. Hlavná váha pritom spočíva na žehnajúcej formule, zatiaľ čo spomenuté gestá majú prípravný význam a slúžia k navodeniu kontaktu toho, kto udeľuje požehnanie s prijímajúcim. Izák sa Jakuba dotýka (Keď sa (Jakub) priblížil a keď ho pobozkal, (Izák) zacítil vôňu jeho šiat a požehnal ho, hovoriac: ,Hľaďže, vôňa syna môjho je ako vôňa nivy, ktorú požehnal Pán. Nech ti dá Boh z nebeskej rosy a zo žírnosti zeme, tiež hojnosť zrna a muštu! Nech ti slúžia ľudia a nech sa sklonia pred tebou národy. Buď pánom nad svojimi bratmi, a nech sa ti koria synovia tvojej matky! Kto bude teba preklínať, nech je prekliaty, a kto bude teba žehnať, nech je požehnaný!‘ Gn 27,27-29). Jakub žehná Jozefových synov, pričom vkladá ruky na hlavu (Gn 48,14.18), keď ich predtým objal a pobozkal. Sám Pán Ježiš pri požehnaní detí koná identicky, keď „ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich“ (Mk 10,16). Na konci Lukášovho evanjelia Ježiš apoštolov „vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich“(Lk 24,50). Podobá sa žehnajúcemu kňazovi, ktorý žehnal svoj ľud. Novouvedený kňaz Áron pri prinesení prvej veľkej obety: „roztiahol ruky nad ľudom a požehnal ho” (Lv 9,22). Podobne koná aj veľkňaz Šimon II (218-192 pred Kr.): „zostupujúc vystrel svoje ruky nad celým zhromaždením izraelských synov, aby im svojimi ústami udelil slávnostné požehnanie od Boha” (Sir 50,22). Pozdvihnuté ruky sú často poukazom na Boha, ktorý prisľúbil požehnanie a je jeho zdrojom. Kňaz Božie požehnanie iba sprostredkúva.

2) Požehnanie je Boží čin. Už na počiatku pri stvorení požehnáva Boh živočíchy žijúce vo vode a vo vzduchu (Gn 1,22), žehná človeka (Gn 1,28) a požehnáva siedmy deň (Gn 2,3). Týmto trojnásobným jednaním je opísaná široký záber a moc Božieho požehnania, ktoré sa tu viaže veľmi úzko jednak na odovzdávanie života, za fenoménom ktorého stojí mimoriadnym spôsobom sám Boh, a sekundárne ho sprostredkúvajú živé tvory ďalej. Prvé dve požehnania v Biblii nie sú v prvom rade príkazy, treba ich skôr chápať ako veľký nádherný dar a výsadu: Boh udelí živým bytostiam, zvlášť človekovi, schopnosť odovzdať a šíriť život, ktorý od neho prijali a ktorý mu osobitne náleží. Je to dar, čo spája živé bytosti s Božím dielom. Ľudia sú, vďaka Božiemu obrazu v sebe, schopní Bohu porozumieť a komunikovať s ním, čím prevyšujú nižšie bytosti, a sú tak s Bohom v jedinečnom vzťahu, ktorý on sám s nimi nastolil. Práve siedmy požehnaný deň oddychu (hebr. šabat) je zasvätený Bohu a cez ničnerobenie je paradoxne plodným časom, do ktorého Boh pozýva ľudí, aby v ňom pred Pánom prehĺbili vzťah s darcom života. Požehnanie syna Izákom sa deje pred Pánom (Gn 27,7), doslovne pred jeho tvárou (tvár je tu metafora dôverného kontaktu). Príklon Pánovej tváre je výrazom osobitnej starostlivosti o požehnaného, zahrňujúcej celý jeho rozporuplný každodenný život. Podobne je to aj pri kňazskom požehnaní z Knihy Numeri 6,24-27: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ 4

3) Požehnanie je spásonosnou silou. Prejavuje sa nielen na osobe, ale aj na majetku. Príkladom je aj bohatý Abrahám (Gn 27,28). Sila sprostredkovaná požehnaním je silou plodnosti a zdaru, ktorá má svoj pôvod v Bohu a požehnaný, ktorý má na nej účasť, ju môže podávať ďalej, a stane sa požehnaním aj pre druhých (Gn 12,2: Požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním; Lában povedal Jakubovi: Gn 30,27: Zistil som, že kvôli tebe ma Pán požehnával).

4) Požehnanie buduje spoločenstvo. Požehnanie má charakter vzájomnosti a je konštitutívnym prvkom spoločenstva. V povolaní Abraháma Pán hovorí: „Požehnám tých, čo ťa budú žehnať”(Gn 12,3); v žehnajúcej formule hovorí zasa Izák Jakubovi: „kto bude teba žehnať, nech je požehnaný!“ (Gn 27,29). Odpoveďou požehnaného je tiež požehnanie, čím sa prejavuje dvojitá dynamika požehnania. Kmeň hebr. slovesa b-r-ch prekladáme nielen požehnávať ale aj slovom zvelebovať dobrorečiť, (lat. benedicere). Zvolanie „Požehnaný Abram!“, i výkrik „Zvelebený Boh“ vyjde z dojmu nad tým, ako pôsobí Božia moc. Požehnanie je ľudskou odpoveďou na Božie zjavenie (Melchizedech v Gn 14,20; Abrahámov sluha v Gn 24,27; Jetro v Ex 18,10). Požehnanie kňaza Melchizedecha ide v dvoch pohyboch: v zostupnom pohybe ide od Boha k človeku: „Buď požehnaný, Abram, od najvyššieho Boha…“. Je to ustanovujúce požehnanie. Zvoláva život a záchranu od Pána na praotca Abraháma. Druhé požehnanie je vzostupné, vystupuje od Melchizedecha k Bohu: „Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti dal do rúk tvojich nepriateľov!“ Nazývame ho prehlasujúcim požehnaním.

5) Požehnanie je neodvolateľné. Ezau sa musel zmieriť so skutočnosťou, že otec požehnal jeho brata Jakuba a nemôže to stiahnuť späť. Požehnanie nie je časovo obmedzené a má bezpodmienečnú účinnosť. Aj keď Jakub otca oklamal, zostane požehnaný: „Aj som ho požehnal a bude požehnaný!“ (Gn 29,33). Ezauovi zostáva zúfalá otázka: „Otče môj, či máš len jedno požehnanie?”(Gn 27,38). Neskôr však vidíme Jakuba v Písme udeľovať požehnanie všetkým svojím synom (Gn 49) a aj obom synom Jozefa (Gn 48). Podobne to robí Mojžiš nad dvanástimi kmeňmi Izraela (Dt 33).

6) Podmienky pre získanie požehnania. Izák mal len jednu podmienku, ten ktorého mal požehnať mal byť prvorodený syn. V Jakubovom rode to bude synovstvo, resp. generačná postupnosť. Mimo úzkej hranice rodového spoločenstva existuje aj iná podmienka pre to, aby sa získalo požehnanie: poslušnosť voči Božiemu zákonu a Božím prikázaniam. Nastáva tu posun vo vnímaní požehnania, keď pôvodne bolo bez podmienok, teraz sa stáva viazané na poslušnosť voči prikázaniam a s neposlušnosťou sa spája opak požehnania – kliatba. Prekážkou požehnania sa môže stať hriech ľudu, nevernosť Pánovi a jeho slovu. Porušená zmluva s Bohom zastaví tok dobra z požehnania. Existuje totiž vzťah medzi požehnaniami a prikázaniami. Ťažko aj dnes môže byť niekto úplne požehnaný, ak neodstráni hriech zo stredu svojho života. Zákon ukazuje, ako má žiť ľud zasvätený Bohu alebo požehnaný Bohom. Pri uzatváraní zmluvy sa požiadavky jasne zverejnili v legislatívnych textoch (porov. Ex 19-24, najmä Dekalóg a Kniha zmluvy v kap. 20-23). Bohoslužba v posvätnom čase a priestore je najlepším prostriedkom na získanie požehnania, keďže jej rituály očisťujú, obnovujú a upevňujú životodarný vzťah človeka s Bohom. Táto skutočnosť platí až dodnes. Požehnanie vychádza z Božej slobodnej dobroty a napomáha priateľstvu človeka s Bohom. Takýto vzťah si vyžaduje obojstranný záujem, aj keď sa tu človeku núka čistá milosť od Boha. Boh zostáva vo vzťahu verný, iba človek zrádza. To je aj dôvod, prečo Izrael nemôže požívať Božie požehnania, keď nepočúva Pánove slová, obchádza prikázania a dokonca opúšťa samého Pána v modloslužbe: „Prekliaty muž, ktorý si urobí modlu vyrezávanú alebo liatu – ohavnosť u Pána, dielo rúk umelca – a uloží ju na skrytom mieste!… Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha… doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa. Budeš prekliaty v meste, budeš prekliaty na poli“ (Dt 27, 15; 28, 15 – 16).

7) Hranice požehnania. Izák svojho prvorodeného syna Ezaua „nepreklial“, ale udelil mu obmedzené „požehnanie“. Ezauovi zostal pobyt v neúrodnej krajine, meč, poddanstvo a možnosť vymaniť sa z neho. Ezau má žiť a jeho osud súvisí s požehnaným bratom Jakubom, ktorý ho napokon aj požehná po návrate z Mezopotámie od Lábana (Gn 33,11). List Hebrejom videl aj slová pre Ezaua ako požehnanie: „S vierou požehnal Izák Jakuba a Ezaua vzhľadom na budúcnosť“ (11,20).

Primát požehnania v dejinách sveta

Celý svet zostáva aj napriek hriechu v stave Božieho požehnania. Táto optimistická vízia sveta je nesmierne dôležitá a mala by byť súčasťou aj našej mentality. Musíme si ju zachovať napriek tvrdej skúsenosti s hriechom, bolesťou a smrťou. Takýto pozitívny postoj k svetu nezrušil ani hriech prvých ľudí, ktorý vniesol do sveta silu „kliatby“. Boh povedal mužovi po hriechu: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ,Nesmieš z neho jesť!‘, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života“ (Gn 3, 17).

Dejiny sveta a ľudstva sa odohrávajú v napätí požehnania a kliatby, kde je však sila požehnania napriek všetkým protikladným silám víťazne zabezpečená vypovedaným a neodvolateľným Božím slovom. Aj príbeh o potope vychádza z tvrdenia o šírení zloby a vrcholí v zničení všetkého živého, no zavŕši sa opätovným dvojnásobným požehnaním, ktoré cez Noema a jeho pokolenie znova zasiahne celé stvorenie: „Pán si povedal: ,Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka… Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc.‘ Potom Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem!… Vy sa však ploďte a množte sa, rozšírte sa na zemi a naplňte ju!‘… ,Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, aj s každou živou bytosťou, čo je s vami‘“ (Gn 8,20-9,17).

Dejiny Izraela, Božieho ľudu, sú dejinami požehnania. Svedčí o tom najmä prvá biblická Kniha Genezis. Požehnanie bolo pre celý svet prisľúbené Abrahámovi (Gn 12,1-3) a bolo darované svetu a napokon v Ježišovi, ktorý je požehnaným plodom požehnanej ženy Panny Márie (Lk 1, 42). Kniha Genezis je príbehom požehnania ľudí na začiatku stvorenia, potom po očiste stvorenia v potope a v treťom kroku je požehnanie ľudstva daného cez Abraháma. Z prísľubu Abrahámovi vychádzajú dejiny Izraela a ich výklad stanovujú výroky o požehnaní: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,1-3).

Univerzalizácia požehnania cez Ježiša Krista

Duchovná šírka a dvojitá dynamika požehnania vystúpi do popredia aj v Novom zákone. Nachádza sa najmä v kontexte modlitby a židovskej nábožnosti. Motívy požehnania poznačia prvé dve kapitoly Evanjelia podľa Lukáša. Stačí pomyslieť na chválospevy Magnificat („Velebí“) a Benedictus („Zvelebený“). Alžbeta označí Pannu Máriu za „požehnanú medzi ženami“, ktorá nesie v lone „požehnaný plod“, za čo Mária velebí Pána. Podobne aj Zachariáš zvelebuje Boha, čo sú jeho prvé slová po tom, čo získa opätovne dar reči. S Ježišom sa završuje definitívne požehnanie, ktoré Cirkev po prijatí Ducha šíri po celom svete. Duch Svätý bol po odchode Ježiša darovaný Cirkvi ako trvalá prítomnosť Božieho daru v nás. Duch Ježiša je nám daný, prijímame ho a vlastníme. Svätý Pavol mohol súhrnne o požehnaní cez Krista a Ducha Svätého napísať: „tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi… sú žehnaní s veriacim Abrahámom… v Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbeného Ducha“ (Gal 3, 7.9.14).

Naša viera vidí v Ježišovi Kristovi a v dare Ducha Svätého vrchol a súhrn všetkých Božích požehnaní. Z tohto vedomia pramení v Liste Efezanom nová pieseň chvály Bohu, ktorý je prameňom každého požehnania a milosti: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,3-5). Je to najkrajší text na tému požehnania v Novom zákone na pozadí stvorenia a dejín spásy. V hymne spomenutý Boží zámer sa vykladá ako zámer požehnania, vďaka Ježišovi sme sa stali Božími deťmi a jeho Duch v nás je „závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 14).

Úpadok požehnania volá po pokání ľudí a Božom milosrdenstve

Zdalo by sa pri zjednodušenom videní, že dnešná situácia vo svete zodpovedá ústupu Božieho požehnania. Situácia nášho globálneho sveta blízka point of no return sa niektorým ľuďom javí ako kliatba visiaca nad ľudstvom, z ktorej niet úniku. No takéto videnie vecí nezodpovedá možnému východisku naznačenému v Písme, ktoré spočíva aj v nešťastí v príklone k Bohu. Dejiny sú neustálym bojiskom dobra a zla, požehnania a jeho marginalizácie zásluhou hriechu jednotlivcov a spoločenstiev, ale aj zásluhou štruktúr hriechu, ktoré sa sedimentovali v spoločenských sieťach a dajú sa nazvať aj sociálne hriechy. Ak hriech ničí život jednotlivca, ničí takisto aj život spoločenstva, o to viac ak to je priamy hriech voči Bohu a jeho ľudu. Už Izrael zakúšal nepriazeň Boha a zažil odozvu svojej modloslužby, istého odklonu od Pána, keď skončil v zajatí. Svätopisec čítal dejiny Izraela vždy cez vzťah ľudu k Bohu. Boh sa ukázal milosrdným po pokání ľudu, ktoré nastupuje ako uzdravujúci postoj, a svoj ľud opäť uviedol do zasľúbenej krajiny. Pokánie samotných hriešnikov i zástupné pokánie neskorších generácií za generácie predošlé, spadá pod permanentnú tému pokánia, ktoré je veľmi živou témou Starého zákona. Jednotlivec, ale aj ľud si je vedomý svojich hriechov a ich dôsledkov, za ktoré robí nápravu, prikláňa sa k Bohu, ktorý sa zľutúva a ukáže sa ako milosrdný. Niekedy sa ukáže Boh milosrdný bezpodmienečne, napr. tým, že poslal svojho Syna, keď bol svet v pavučine hriechu sveta, ktorý on z neho sňal. Na tento neočakávaný postup má jednotlivec ale aj spoločenstvá zareagovať nápravou svojho života, po čom volá aj sám Ježiš, ktorý vyzýval na pokánie a plnenie Otcovej vôle a ktorý zomrel zástupne za hriechy nás všetkých.

Po minulom 20. storočí zapletenom do bezbožných ideológií, ktoré priniesli krutosti a zostali ako moloch istú dobu zvierať život národov, ale aj po stáročiach dejín, v ktorých synovia a dcéry Cirkvi zlyhali a za čo sa zástupne v Ríme kajal bl. Ján Pavol II. v prvú pôstnu nedeľu roku 2000, niet inej cesty ani pre nás súčastných ľudí, ktorí vidíme ústup Božieho požehnania a milosti, ktoré sa stiahlo pred hriechom vrazeným do vzťahu ľudí k Bohu na osobnej, ale aj kolektívnej úrovni. Pokánie a príklon k Bohu je istá overená cesta, ktorá môže priniesť nápravu a na ktorú nás vyzýva aj Peter našich dní, Benedikt XVI.

Autor je vysokoškolský pedagóg na RKCMBF UK Bratislava


1 - Koreň slova brch - požehnávať sa v Starom zákone vyskytuje až 398-krát. V knihe Genzis mám až 88 jeho výskytov a z toho štvrtinu (23-krát) v 27. kapitole knihy. Frekventovaný je tiež výskyt výrazu v žalmoch, pričom sporadicky sa vyskytuje v legislatívnych textoch Pentateuchu (porov. C.A, Keller, „brk pi. Segnen“, THAT, 354).

2 - Porov. H. Bräumer, Das erste Buch Mose, Wuppertal 1987, 288-293.

3 - Aj náš slovenský výraz požehnanie vyjadruje práve gesto pri (po)žehnaní; substantívum súvisí so slovesom žehnať (varianty po-/pre-/za-žehnať) udomácnením v stredoveku v našom slovníku na základe nemeckého slovesa segnen, ktoré zasa pochádza z latinského slovesa signare – poznačovať (krížom). (Porov. Václav Machek: Etymologický slovník jazyka českého (2. oprav. vydání). Praha, Academia 1968, s. 724).

4 - Tento text sa nachádza sčasti na najstaršom fragmente biblického textu doteraz zapísanom, ktorý bol objavený roku 1979 v Jeruzaleme pri Gehenskom údolí v jednej hrobke na dvoch strieborných plaketách na spôsob ženských amuletov. Texty na strieborných zvitkoch boli zachytené v protohebrejskom písme. Predpokladá sa, že vznikli koncom 7. alebo začiatkom 6. storočia pred Kr. Amulety s požehnaním v hrobe mali zrejme pomôcť mŕtvemu v podsvetí, na čo dobre poukazuje motív ochrany, svetla a pokoja v požehnaní. Zápis je bez samohlások, tvoria ho iba spoluhlásky a obsahuje text požehnania blízky Nm 6, 24-27: jbrk JHWH wyšmrk - nech žehná Pán a nech ťa chráni! / j’r JHWH pnjw ’ljk - nech ti Pán ukáže tvár / wjśm lk slwm - a daruje ti pokoj! (Porov. B. Levine, Numbers 1 – 20 (AB 4a), New Haven 1993, 237-241).

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.