Skutočná vojna, po celý čas

Číslo 3/2011 · George Weigel · Čítanosť článku: 3708
 

Mučeníctvo bolo integrálnou súčasťou kresťanského života od čias Skutkov apoštolov. V mysliach mnohých kresťanov sa však „mučeníctvo“ obmedzuje na prvé storočie kresťanstva. Vybaví sa im scéna z veľkolepého hollywoodskeho filmu Rúcho (The Robe), v ktorej Richard Burton a Jean Simmons vzdorujú Caligulovi v podaní Jaya Robinsona, zatiaľ čo sa na nich otcovsky pozerá Michael Rennie (sv. Peter) za zvukov zborového „aleluja“. Takáto predstava je však nepochopením histórie a geografie mučeníctva. Moderný totalitarizmus zapríčinil krviprelievanie in odium fidei, ktoré svojim rozsahom prekračuje všetky predchádzajúce. Komisia pre nových mučeníkov k Veľkému jubileu 2000 došla k záveru, že v 20. storočí zomrelo pravdepodobne dvakrát toľko mučeníkov ako v predchádzajúcich devätnástich storočiach dovedna.

Veľká väčšina týchto mučeníkov 20. storočia prišla o život v komunistických režimoch. Vďaka novej politickej situácii za bývalou železnou oponou je dnes možné podrobne opísať takmer zabudnutú vojnu komunizmu proti kresťanstvu a odhaliť niektoré jej tajomstvá. Bola to súčasne špionážna vojna i masové vraždenie. Zúčastnili sa jej špióni a ich velitelia, rôzni agenti a spolupracovníci, zahŕňala propagandu dezinformácie a ďalšie „aktívne prostriedky“ rovnako ako tábory nútených prác a strieľanie do zátylku.

V poslednom desaťročí sa rozbieha výskum v archívoch bývalých komunistických vlád a tajných polícií v Berlíne, Varšave, Budapešti, Prahe a dokonca i v Moskve. Moja práca na životopise Jána Pavla II. ma priviedla k stretnutiam s mnohými bádateľmi, ktorí sa snažili čerpať z týchto zdrojov informácií. Niektorí z nich sa so mnou podelili o svoje materiály a zistenia. V posledných rokoch som mal preto možnosť prostredníctvom dovtedy prísne tajných depeší a správ „odpočúvať“ veliteľa špionáže Stasi Markusa Wolfa a šéfa KGB Jurija Andropova ako špekulujú o hrozbe vyvolanej zvolením poľského pápeža v roku 1978. Tieto špekulácie boli formulované na základe správ komunistických špiónov zvnútra Vatikánu. Podobne som sa mohol „zúčastniť“ na rokovaniach medzi poľskou komunistickou vládou a Svätou stolicou o podmienkach druhej pastoračnej návštevy Jána Pavla II. vo svojej vlasti. Mohol som „sledovať“ snahy, ktoré vyvíjala Służba Bezpieczeństwa (SB, poľská tajná polícia), aby tieto rokovania ovplyvnila pokusom o vydieranie pápeža. Tieto novoobjavené materiály tiež vrhajú svetlo na snahu vatikánskej diplomacie nájsť modus vivendi s komunistickými vládami, zatiaľ čo sa tieto vlády stále usilovnejšie snažili preniknúť do Vatikánu. Znie to ako námet pre veľký špionážny román. Tieto veci sa však skutočne odohrali. Metódy, akými komunisti viedli vojnu proti katolicizmu, spôsoby obrany Cirkvi, ktoré zlyhali, a stratégie, ktoré boli úspešné, to všetko poskytuje dôležité ponaučenie pre budúcnosť. Zároveň nám to osvetľuje nedávnu minulosť. Táto minulosť si zasluhuje našu pozornosť a rešpekt, pretože priniesla obrovské ľudské obete. Našu pozornosť si zaslúži tiež preto, že nás môže poučiť o úlohe katolicizmu 21. storočia v zápase proti novým hrozbám pre náboženskú slobodu.

V roku 1996 mi pri večeri Stanisław Dziwisz, dlhoročný sekretár pápeža Jána Pavla II., o zápase Katolíckej cirkvi proti komunizmu v Poľsku povedal: „Musíte pochopiť, že to bolo vždy ‚oni‛ a ‚my‛.“ To znamená, že zápas medzi komunizmom a katolicizmom nebol záležitosťou krátkych konfrontácií, a nemôže byť chápaný ani ako analógia parlamentnej vlády a jej opozície. Bola to skutočná vojna, po celý čas.

Tento pohľad na vec mali nepochybne komunisti. Od počiatkov boľševickej revolúcie videli sovietski vodcovia v Katolíckej cirkvi úhlavného nepriateľa svojho programu a záujmov. Pre Lenina a jeho nasledovníkov (vrátane Jurija Andropova, jediného šéfa KGB, ktorý sa stal vodcom ZSSR) bola Katolícka cirkev obrovským, bohatým a nemorálnym sprisahaním, ktorého cieľom bolo okrem iného poraziť komunizmus a zničiť štáty pracujúcich. V období po 2. svetovej vojne, keď boli v kruhoch KGB za „hlavného nepriateľa“ označované Spojené štáty, bola Katolícka cirkev považovaná za úctyhodného ideologického protivníka. Obavu vzbudzoval jej vplyv v mnohých štátoch Varšavskej zmluvy. Kultúrne väzby Cirkvi k nacionalistickému cíteniu v Litve a na Ukrajine ohrozovali Stalinovo vnútorné impérium. Cirkev bola tiež považovaná za hlavnú prekážku sovietskych globálnych zámerov, vrátane vývozu marxisticko-leninistických revolúcií do tretieho sveta, najmä do Latinskej Ameriky.

Komunistická vojna proti katolicizmu sa exponenciálne vystupňovala v posledných rokoch 2. svetovej vojny. NKVD (predchodca KGB) sa vtedy pokúšala zmeniť mentalitu obyvateľstva v krajinách strednej a východnej Európy, ktoré sa mali dostať do sovietskej sféry. V týchto rokoch sa napríklad objavuje čierna legenda, vykonštruovaná a rozširovaná sovietskymi spravodajskými službami, o údajnej ľahostajnosti Pia XII. k osudu európskeho židovstva a o jeho údajných sympatiách k nemeckému národnému socializmu. Zničenie dobrého mena pápeža a Cirkvi bolo považované za užitočnú prípravu pre triumf nového socialistického človeka na východ od rieky Labe.

V tomto období brutality boli kňazi a zasvätení muži a ženy na celom území nového sovietskeho impéria podrobení zastrašovaniu, väzneniu a smrti, a to len niekoľko mesiacov potom, ako boli oslobodení od mučenia nacistov. Niektorí z hrdinov, ktorí prežili prvú dekádu komunistického útoku proti náboženskej slobode, sú dobre známi: poľský prímas Stefan Wyszyński, ktorý viedol odhodlaný zápas proti komunistickým snahám podriadiť Cirkev Poľskej zjednotenej robotníckej strane, maďarský prímas József Mindszenty, žijúci symbol nádeje, ktorú pochovali sovietske tanky v roku 1956, český prímas Josef Beran, ktorý prežil tri nacistické koncentračné tábory, len aby ho potom uväznil československý komunistický režim, chorvátsky vodca juhoslovanského katolicizmu Alojzije Stepinac, ktorý podobne ako Mindszenty pretrpel klasický monsterproces a napokon bol umučený, slovenský jezuita Ján Chryzostom Korec, v roku 1951 vo veku dvadsať sedem rokov tajne vysvätený za biskupa, ktorého tri desaťročia práce v podzemnej Cirkvi priviedli do pracovných táborov. Najbrutálnejšia komunistická kampaň proti Katolíckej cirkvi v povojnových rokoch však nie je známa až tak dobre. Týkala sa Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine, ktorá je východná svojou liturgiou, no v plnom spoločenstve s rímskym biskupom. Stalin sa obával tejto Cirkvi, ktorá bola útočišťom ukrajinského národnostného povedomia. Pre svoju vernosť Rímu bola táto Cirkev nenávidená Ruskou pravoslávnou cirkvou. V roku 1946 sa Gréckokatolícka cirkev na Ukrajine dostala do politicko-náboženských klieští, ktoré ju zovreli smrtiacou silou na nelegálnom sobore, t.j. cirkevnom zhromaždení, uskutočnenom vo Ľvove na západe Ukrajiny. Ľvovský sobor, zorganizovaný sovietskou tajnou políciou s požehnaním Moskovského patriarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi, rozpustil Brestskú úniu, ktorá priviedla ukrajinských gréckych katolíkov k plnému spojeniu s Rímom, a vyhlásil, že miestna Gréckokatolícka cirkev bola „znovu zjednotená“ s Ruskou pravoslávnou cirkvou. V jednom momente sa tak štyri milióny ukrajinských gréckych katolíkov, ktorí odmietali „znovuzjednotenie“ s Ruskou pravoslávnou cirkvou, stali najväčšou nelegálnou a podzemnou náboženskou skupinou na svete. Tisíce gréckokatolíkov, vrátane množstva kňazov a ôsmich z desiatich ukrajinských gréckokatolíckych biskupov, zomrelo v gulagu.

Ku koncu päťdesiatych rokov sa medzi Katolíckou cirkvou a komunistami v štátoch Varšavskej zmluvy ustálil rôznorodý status quo. Poľská cirkev sa posilňovala pod vedením kardinála Wyszyńského, maďarský katolicizmus bol značne oslabený neúspešným povstaním z roku 1956, zatiaľ čo Cirkev v Československu, často fungujúca v podzemí, bola stále vystavená brutálnemu tlaku. Gréckokatolíci na Ukrajine konali bohoslužby v lesoch, kde tiež organizovali tajné školy a semináre. Rímski katolíci v Litve odolávali neustávajúcej kampani zameranej na rusifikáciu a sekularizáciu. Slovami Stanisława Dziwisza, bolo to vždy „oni a my“.

Zvolenie Angela Roncalliho za pápeža Jána XXIII. v roku 1958 vyznačuje začiatok novej etapy tejto vojny. Roncalli sa obával, že Cirkev začala trpieť v posledných rokoch pontifikátu Pia XII. určitou sklerózou. V prvej dekáde svojho pontifikátu bol Pius XII. do istej miery reformátorom, povzbudzoval liturgické hnutie, dával nové podnety pre katolícke štúdium Biblie a snažil sa, aby Cirkev vnímala samú seba skôr v biblických a teologických kategóriách ako v kanonických a právnych. Roncalli veril, že ak sa tieto reformné hnutia majú uplatniť, ich energia sa musí prejaviť na ekumenickom koncile. Pápežova snaha o obnovenie vnútorného života Katolíckej cirkvi však rýchlo narazila na problém komunistickej vojny proti Cirkvi – ako sa biskupi spoza železnej opony budú môcť zúčastniť Druhého vatikánskeho koncilu?

Ukázalo sa, že to nebude až taký veľký problém, ako sa očakávalo. KGB a jej sesterské spravodajské služby v štátoch Varšavskej zmluvy považovali Druhý vatikánsky koncil za úžasnú príležitosť preniknúť do Vatikánu, získať nové spravodajské pozície v katolíckych inštitúciách v Ríme a využiť rokovania koncilu na posilnenie vlastných pozícií voči spurným katolíkom za železnou oponou. Spojenie obáv Jána XXIII. ohľadom účasti strednej a východnej Európy na Druhom vatikánskom koncile a jeho presvedčenia, že nastal čas vyskúšať možnosť oteplenia vzťahov medzi Svätou stolicou a Moskvou, dali vzniknúť novej vatikánskej Ostpolitik. Táto Ostpolitik sa zdala ešte naliehavejšou v situácii, keď otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu prebiehalo súčasne s kubánskou raketovou krízou. Avšak zatiaľ čo pápež a Vatikán hľadali nové možnosti dialógu v záujme svetového mieru, KGB a ostatné spravodajské služby v sovietskom bloku obsadzovali vo vnútri Vatikánu nové pozície vo svojej vojne proti Katolíckej cirkvi. Atmosféra srdečného pohostinstva, ktorou Svätá stolica na koncile zahŕňala i pozorovateľov a „oddelených bratov“, vytvorila ideálne podmienky pre komunistické snahy preniknúť do ústrednej administratívy Cirkvi.

Asi najdramatickejší pokus o manipuláciu Druhého vatikánskeho koncilu zo strany sovietskeho bloku sa týkal jeho starého nepriateľa, poľského kardinála Wyszyńského. Počas prvých dvoch pracovných zasadaní koncil rokoval o tom, ako sa postaviť k Blahoslavenej Panne Márii – či v samostatnom dokumente alebo zahrnutím úvahy o Máriinej úlohe v dejinách spásy do Dogmatickej konštitúcie o Cirkvi. Plukovník Stanisław Morawski, riaditeľ 4. oddelenia poľskej tajnej spravodajskej služby, ktoré bolo poverené proticirkevnou činnosťou, videl v tejto teologickej debate príležitosť poškodiť Wyszyńského povesť medzi svetovým episkopátom. Spoločne s teológmi, ktorí spolupracovali s SB, Morawski pripravil memorandum prisudzujúce Wyszyńskému doktrinálne pochybné názory o Márii. Toto memorandum, „O niektorých aspektoch kultu Panny Márie v Poľsku“, sa rozšírilo medzi všetkých biskupov na Druhom vatikánskom koncile i po Európe a novinári pokrývajúci koncil ho považovali za autentické. Postavenie poľského prímasa na koncile bolo aspoň dočasne oslabené.

Manipulácia teologických debát s politickými cieľmi však bola len jednou z metód, ktoré spravodajské služby sovietskeho bloku na Druhom vatikánskom koncile používali. Od začiatku príprav koncilu monitorovala poľská tajná spravodajská služba prácu prípravnej komisie a uskutočňovala operácie proti poľským účastníkom koncilu vrátane elektronického a iného sledovania a intenzívnej snahy získať spolupracovníkov. Jeden z veľmi dobre umiestnených spolupracovníkov poľskej tajnej polície v Ríme, otec Michał Czajkowski (krycie meno Jankowski), v spolupráci so šéfom SB na poľskej ambasáde a priamo so 4. oddelením SB vo Varšave podával tajnej polícii a poľskej komunistickej vláde pravidelné správy. Vývoj koncilných textov, ktoré sa dotýkali sociálnych a politických otázok, bol prirodzeným záujmom Czajkowského veliteľov. Zaujímal ich však aj vývoj ekumenického a medzináboženského dialógu, v ktorom komunistické tajné služby videli príležitosť pre vytváranie problémov, rozsievanie nezhôd a oslabovanie miestnych cirkví.

Druhý vatikánsky koncil prebiehal paralelne s prvými rokmi vatikánskej Ostpolitik, ktorej hlavným diplomatickým predstaviteľom bol Talian Agostino Casaroli. Vo svojich memoároch opisuje Casaroli štáty Varšavskej zmluvy na začiatku šesťdesiatych rokov ako „veľký, nehybný močiar“, ktorý „sa konečne začína vlniť, hoci len jemne, vo vetre dejín“. Podľa Casaroliho (a, môžeme sa domnievať, tiež Jána XXIII. a Pavla VI.) túto nehybnosť nebolo možné pripísať výlučne Kremľu a jeho satelitom. Bola tiež výsledkom konfrontačného prístupu Pia XII., ktorého ostré protikomunistické výroky umožnili komunistickým autoritám označiť každý kontakt medzi Vatikánom a občanmi krajín sovietskeho bloku, napríklad aj biskupmi, za špionáž. Casaroli veril, že dekrét Svätého ofícia z roku 1949 zakazujúci katolíkom členstvo v komunistických stranách pod hrozbou exkomunikácie, prijali komunisti ako „vyhlásenie vojny“. Casaroli, Ján XXIII. a Pavol VI. sa tiež obávali o vnútorný život Cirkvi za železnou oponou. Ako Casaroli neskôr napísal: „Cirkev v sovietskom bloku bola dusená v zovretí nepriateľskej sily,“ ktorá ju nakoniec „privedie k ‚prirodzenej smrti‛ “. Aby sa tomu zabránilo, bolo treba posilniť sviatostný život Cirkvi: k tomu boli potrební kňazi, svätenie kňazov vyžadovalo biskupov a umiestnenie biskupov vyžadovalo dohodu s komunistickými vládami. Preto bolo potrebné nájsť, slovami Casaroliho, modus non moriendi, „spôsob, ako nezomrieť“, až kým sa studená vojna nerozplynie v zblížení liberalizujúceho sa sovietskeho bloku so stále väčšmi sociálno-demokratickým Západom. Z komunistického pohľadu však bola Ostpolitik a celá atmosféra vatikánskej otvorenosti počas koncilu vítanou príležitosťou preniknúť do vatikánskych štruktúr, zatiaľ čo pokračovala v rozklade Katolíckej cirkvi v štátoch Varšavskej zmluvy. Casaroliho dohodu s Kádárovou vládou v Maďarsku využil režim na to, aby získal nad Katolíckou cirkvou v Maďarsku kontrolu. Väčšina biskupov, ktorí boli vymenovaní na základe dohody medzi Vatikánom a Maďarskom z roku 1964, spolupracovala s maďarskými spravodajskými službami. Od roku 1969 bola Maďarská biskupská konferencia do veľkej miery ovládaná maďarským štátom. Podobne bol pod kontrolou Pontifikálny maďarský inštitút v Ríme, ktorého všetci rektori na konci šesťdesiatych rokov a polovica študentov boli vycvičení agenti maďarskej tajnej spravodajskej služby. Rímski spolupracovníci, ktorí informovali svojich veliteľov v Budapešti o vyjednávacích pozíciách Vatikánu od roku 1963, dostávali vatikánskych diplomatov do veľmi nevýhodnej pozície voči Kádárovmu režimu. Najschopnejší z týchto špiónov, Fritz Kuzen (MOZART), bol zamestnancom Vatikánskeho rozhlasu. MOZART roky pripravoval maďarských vyjednávačov. Jedným z cieľov bolo dostať kardinála Mindszentyho z vnútorného exilu na americkej ambasáde v Budapešti.

Hoci sa v prvých rokoch Ostpolitik zintenzívnila perzekúcia nezávislých prvkov v Ruskej ortodoxnej cirkvi, sovietska vláda tejto Cirkvi súčasne povolila zastúpenie v Svetovej rade cirkví v Ženeve. Z pohľadu KGB išlo o ďalšiu príležitosť rozširovať dezinformácie a propagandu a súčasne prostredníctvom agentov rozptýliť kritiku porušovania náboženskej slobody za železnou oponou. Koncom šesťdesiatych rokov bolo úspechom Ostpolitik získanie povolenia pre niekoľkých litovských katolíkov, aby mohli študovať v Ríme. Dvaja litovskí agenti KGB, Antanas a VIDMANTAS, študovali na Gregoriánskej univerzite, ďalší dvaja, DAKTARAS a Žibutė, sa zúčastňovali stretnutí Pápežskej komisie pre reformu kanonického práva.

V roku 1969 schválil šéf KGB Andropov nový súbor aktívnych opatrení proti Vatikánu, ktorý mal presvedčiť Svätú stolicu, aby sa vzdala svojich „podvratných aktivít“. Agenti KGB v Ruskej ortodoxnej cirkvi s dobrými kontaktmi vo Vatikáne (medzi nimi agent DROZDOV, budúci patriarcha Alexej II., a ADAMANT metropolita Nikodim, ktorý neskôr v roku 1978 zomrel v náručí pápeža Jána Pavla II.) dostali inštrukcie „ ...vyvolať nezhody medzi vatikánskymi organizáciami, ako sú Kongregácia pre východné cirkvi, Sekretariát pre jednotu kresťanov a Komisia pre spravodlivosť a mier.“ Adamant mal tiež informovať svoje kontakty v rímskej kúrii o svojich obavách, že sovietska vláda chce po celom Sovietskom zväze ustanoviť autonómne katolícke cirkvi, „nezávislé“ na Ríme. V rovnakom čase zintenzívnila KGB svoje snahy o zničenie podzemnej Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi obvinením jedného z jej vodcov, Vladimíra Sterňuka, zo sexuálnych neprístojností. Informácie o týchto obvineniach sa dostali tiež do Vatikánu. Bola to naozaj vojna, po celý čas.

Už pred zvolením za pápeža bol Karol Wojtyła predmetom intenzívneho záujmu poľskej SB i sovietskej KGB. Ako každý seminarista a kňaz v povojnovom Poľsku mal Wojtyła od počiatku cirkevnej kariéry spis u SB a agenta, ktorý ho sledoval. Spis sa ešte rozrástol a počet agentov sa zvýšil po Wojtyłovej vysviacke na krakovského pomocného biskupa v roku 1958. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov začala SB preklínať Wojtyłu a obávať sa ho ešte viac než sa bála kardinála Wyszyńského. Nešlo o to, že by Wyszyński strácal svoju tvrdosť, no obe strany už medzi sebou hrali známu hru. S Wojtyłom režim nikdy nevedel, čo sa môže stať. A keď sa ako krakovský arcibiskup stal obrancom ľudských práv pre všetkých, stal sa ešte väčšou hrozbou ako Wyszyński.

V novembri 1973 vytvorilo 4. oddelenie SB „Nezávislú skupinu D“, ktorá mala za úlohu „dezintegrovať“ poľský katolicizmus koordinovaným útokom na bezúhonnosť Cirkvi. Veliteľ Nezávislej skupiny D, plukovník SB Konrad Straszewski, bol dlhé roky styčným dôstojníkom jedného z Wojtyłových kolegov na Katolíckej univerzite v Lubline. Na základe správ od Straszewského a ďalších agentov SB zvažovali poľskí prokurátori v troch prípadoch medzi rokmi 1973-1974 obvinenie z protištátnej činnosti. Veci sa však od čias poľského stalinizmu zmenili a komunistický vodca Edward Gierek sa neodvážil zakročiť proti Wojtyłovi tak, ako jeho predchodcovia proti Wyszyńskému v roku 1953. Sledovanie arcibiskupa sa zintenzívnilo, podobne i snahy získať spolupracovníkov z radov pracovníkov arcibiskupského úradu. Potom prišla brutalita: Msgr. Andrzej Bardecki, cirkevný poradca laických katolíckych novín Tygodnik Powszechny, bol zbitý násilníkmi z SB (alebo na pokyn SB) v noci po stretnutí redakčnej rady, ktorej sa zúčastnil aj kardinál Wojtyła. Keď arcibiskup druhý deň navštívil tohto staršieho kňaza v nemocnici, povedal mu: „Zastúpil si ma, bol si zbitý namiesto mňa.“ (Je zaujímavé, že sa SB nikdy nepokúsila získať spolupracovníkov spomedzi Wojtyłových blízkych laických priateľov. Ukazuje to na zvláštnu komunistickú formu klerikalizmu.)

SB neodhalila utajené vysviacky kňazov pre podzemnú Cirkev v Československu, ktoré kardinál Wojtyła konal v Krakove. Tajná polícia však vedela a obávala sa blízkych vzťahov medzi arcibiskupom a laickým (často agnostickým) politickým disentom v Poľsku od polovice sedemdesiatych rokov. Na konferencii spravodajských služieb sovietskeho bloku, ktorú v roku 1975 organizovala KGB za účelom naplánovania ďalších protivatikánskych aktivít, poľská, maďarská a československá tajná služba referovali o „agentoch na významných pozíciách“ vo Vatikáne. Maďari tiež upozornili, že Wojtyła by bol zvlášť nebezpečným oponentom ako pápež.

Jurij Andropov zjavne súhlasil. Krátko po zvolení pápeža Jána Pavla II. 16. októbra 1978 poslala KGB niekoľko tajných agentov, známych ako „ilegáli“, do Poľska, kde mali zistiť, čo sa dá. Jeden z nich, Oleg Petrovič Burjen (DEREVĽOV), vystupoval ako predstaviteľ kanadského vydavateľstva, ktoré sa zaujíma o poľských misionárov v Ázii, a vyvinul vytrvalé úsilie rozpracovať starého priateľa nového pápeža, filozofa otca Józefa Tischnera. Poľská SB vyslala pri príležitosti zvolenia svojho krajana za rímskeho biskupa do Večného mesta zvlášť sofistikovaného agenta Edwarda Kotowského (PIETRO), ktorý v predchádzajúcich troch rokoch absolvoval intenzívny kurz taliančiny a naučil sa všetko dostupné o Svätej stolici a jej fungovaní. Krytý diplomatickým umiestnením na poľskej ambasáde v Ríme, rozvinul PIETRO širokú sieť kontaktov vo Vatikáne, vrátane ľudí s prístupom do pápežského bytu. PIETRO neskôr povedal poľskému historikovi Andrzejovi Garajewskému, že v prvých rokoch pontifikátu Jána Pavla II. pracovala viac než polovica „diplomatov“ na poľskej ambasáde v Ríme pre SB, podobne ako rímski zamestnanci poľských štátnych aerolínií a cestovnej kancelárie, členovia obchodného zastúpenia v Taliansku a rôzni „ilegáli“.

Ján Pavol II. mal podozrenie, že Svätá stolica je plná agentov zo sovietskeho bloku. Preto zmenil niektoré pápežské postupy, aby tak zabezpečil istú mieru kontrašpionážnych opatrení. Materiály o Poľsku a ďalšie citlivé materiály sa už neukladali na Štátnom sekretariáte, ale uchovávali sa v pápežskom byte, kde sa nemohli pohybovať nepovolané osoby. Ján Pavol tiež odmietal diktovať zápisy z rozhovorov s významnými osobami, ako bol sovietsky minister zahraničných vecí Andrej Gromyko zjavne z obavy, že by sa mohli v priebehu spracovania v rímskej kúrii dostať do nesprávnych rúk. Preto sa so svojím sekretárom Stanisławom Dziwiszom schádzal každý večer, aby spísali záznam o stretnutiach a rozhovoroch toho dňa. Dziwisz uchovával tieto poznámky v sérii denníkov, ktoré boli pod jeho kontrolou v pápežskom byte.

Zvláštny záujem vyvolávala v spravodajských službách sovietskeho bloku pripravovaná pápežská návšteva Poľska v júni 1979. Pred samotnou návštevou zorganizovala poľská SB obrovskú operáciu na zamedzenie škôd LATO-79 (Leto-79), v rámci ktorej sa podarilo dostať do cirkevnej komisie pre prípravu návštevy minimálne jedného klerikálneho agenta. Pri tejto príležitosti SB úzko spolupracovala so Stasi, ktorej legendárny šéf špionáže Markus Wolf mal vo Vatikáne svoj vlastný kontakt, nemeckého benediktína Eugena Brammertza (LICHTBLICK), pracujúceho v nemeckej redakcii L’Osservatore Romano. Zatiaľ čo pápež zapálil počas svojej návštevy v Poľsku revolúciu svedomia, ktorá sa rýchlo rozšírila po regióne, SB vyslala do Krakova 480 agentov, aby monitorovali udalosti a vyvolávali čo najviac problémov.

Intenzita obáv, ktorú prejavovala SB a Stasi pred a počas pápežovej púte v júni 1979, bola podobná ako v Moskve, kde KGB obvinila poľského pápeža z „ideologického rozvracania“. Moskva bola zvlášť rozladená tým, že Ján Pavol sám seba označoval za „slovanského pápeža“. To viedlo Politbyro Komunistickej strany k záveru, ktorý prekvapil vatikánskych diplomatov, že Svätá stolica odštartovala nový „ideologický zápas proti socialistickým krajinám“. O päť mesiacov neskôr prijal sekretariát Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu šesťbodový plán s názvom „Rozhodnutie pracovať proti politike Vatikánu vo vzťahu k socialistickým krajinám“, ktorý obsahoval okrem iného kampaň aktívnych opatrení na Západe, „ ...s cieľom ukázať, že vedenie nového pápeža Jána Pavla II. je pre Katolícku cirkev nebezpečné.“ V tomto kontexte znamenali „aktívne opatrenia“ propagandu, dezinformačné kampane, vydieranie a pokusy presvedčiť svetovú tlač, že pápež je hrozbou pre mier. Sovietske obavy sa rádovo zvýšili nasledujúci rok so vznikom hnutia Solidarita. Jurij Andropov situáciu okamžite riešil infiltráciou ďalších „ilegálov“ do Poľska. Pápežovo varovanie pred sovietskou inváziou do Poľska v decembri 1980 pridalo ďalšiu položku na zoznam obvinení Jána Pavla, za ktoré ho mal napokon potrestať Mehmet Ali Ağca 13. mája 1981. Neúspešný pokus o atentát však nebol ukončením komunistickej vojny proti Jánovi Pavlovi II. Ďalšia špinavá epizóda tejto vojny prišla s komplikovanými rokovaniami, ktoré predchádzali druhej pápežskej púti do Poľska v júni 1983, keď v krajine stále platilo stanné právo. V snahe získať prevahu sa SB rozhodla Jána Pavla vydierať. Ako nástroj vydierania zvolila falošný denník údajne písaný zosnulou bývalou zamestnankyňou Krakovskej arcidiecézy počas arcibiskupského pôsobenia Wojtyłu. V denníku „pisateľka“ Irina Kinaszewska uvádza, že bola arcibiskupovou milenkou. Plán sa prezradil, keď sa Grzegorz Piotrowski z Nezávislej skupiny D, ktorý bol poverený uložiť falošný denník v dome prominentného krakovského kňaza, po úspešnom vlámaní opil, havaroval s autom a dopravnej polícii vyrozprával, na čom sa podieľal. Informácie o komplote prenikli na verejnosť z policajných kruhov ako aj z Arcibiskupského úradu v Krakove, keď falošný denník našli a zistili, na čo mal slúžiť. Plán na vydieranie pápeža sa tak sám zničil.

Aféra s denníkom pripomína komédiu o neschopných policajtoch – avšak len dovtedy, kým si človek uvedomí, ako veľmi sa SB (a poľská vláda) bála Jána Pavla II., a to dokonca i v čase, keď v krajine platilo stanné právo, a ako hlboko dokázala klesnúť, aby podkopala jeho morálnu autoritu. Pokiaľ ide o kapitána Piotrowského, objavuje sa na scéne o rok a pol neskôr ako muž, ktorý na smrť dobil Jerzyho Popiełuszka a hodil jeho dotlčené telo do Visly. Bola to vojna, po celý čas.

Bude trvať desaťročia, možno storočia, kým bude vyrozprávaný príbeh komunistickej vojny proti Katolíckej cirkvi. No vzhľadom na dostupnosť nových materiálov z archívov komunistických vlád a tajných polícií si môžeme z tohto zápasu vziať aspoň niektoré ponaučenia. Prvé sa týka povahy sporu.

Katolicizmus a komunizmus ponúkajú svetu dve radikálne odlišné predstavy o ľudskej prirodzenosti, ľudskom spoločenstve, pôvode človeka a o jeho cieli. Tieto predstavy sú od základu nezlučiteľné, čo vysvetľuje zúrivé nepriateľstvo komunizmu voči Cirkvi. Táto nezlučiteľnosť tiež naznačuje, že strategická vízia Jána Pavla II., ktorá zahŕňala víťazstvo slobody nad totalitnou tyraniou, bola presnejšia než vízia tých, ktorí dúfali v postupné zbližovanie sa medzi liberalizujúcim sa komunizmom a stále viac sociálno-demokratickým Západom. K žiadnemu zblíženiu by nedošlo. Niekto musel zvíťaziť a niekto musel byť porazený. Tak sa aj stalo, pravda o ľudskej osobnosti dokázala svoju silu v čase. Obete mučeníkov nám pripomínajú, že takéto dokazovanie zahŕňa tvrdé skúšky a veľké hrdinstvo.

Pravdivé poznanie povahy sporu naberá na vážnosti, ak vezmeme do úvahy hrozby, ktorým čelí náboženská sloboda a ostatné základné ľudské práva v Číne, vo Vietname, v Severnej Kórei, na Kube a zo strany džihádistického islamizmu (ktorý, keď sa dostane k moci, získava mnoho rysov západného totalitarizmu). Aké poučenie si môžeme vziať zo skúsenosti s vatikánskou Ostpolitik šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov pre dnešné vzťahy Cirkvi s Čínou, Vietnamom a Kubou? Aké poučenie si môžeme vziať pre zápas o prežitie Cirkvi v arabskom moslimskom svete? A aby sme posunuli otázku do oblasti, kde ju západní politickí lídri nechcú, ponúka skúsenosť Cirkvi zoči-voči komunizmu poučenie pre vzťah Cirkvi k agresívnemu exkluzivistickému sekularizmu 21. storočia a jeho snahe nastoliť to, čo pápež Benedikt XVI. nazval „diktatúra relativizmu“?

Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky musíme uznať, že katolícke pokusy nájsť modus vivendi (či, slovami kardinála Casaroliho, modus non moriendi) s komunistickými vládami zriedkakedy, ak vôbec, priniesli významnejšie zisky. Problém vzťahu Cirkvi a politického režimu, ktorý sa snaží zaplniť celý priestor v spoločnosti, však existoval dlho pred vzostupom ruského boľševizmu. Politika ústupkov nefungovala u Napoleona, nefungovala ani u mexických a španielskych protiklerikálnych režimov, a nefungovala ani v Rakúsku po anšluse. Nemalo by teda byť prekvapujúce, že nefungovala ani u komunistov. Najprenikavejšie zlyhanie Ostpolitik sa týka Maďarska, kde biskupské vedenie v dobe po Mindszentym vážne poškodilo bezúhonnosť Cirkvi svojou poddajnosťou voči maďarskému komunistickému režimu. Výsledky tohto zlyhania sú cítiť dodnes. Opačným prípadom je Poľsko. História vyhodnotí kardinála Wyszyńského ako lepšieho stratéga a taktika, než boli architekti vatikánskej Ostpolitik. Nekompromisný a neochvejný odpor udržal katolicizmus nažive v Litve a na Ukrajine. Poddajnosť a ústupky ničili Cirkev v Čechách a na Morave, až kým Ján Pavol II. neinšpiroval osemdesiatnika kardinála Františka Tomáška, aby sa stal hrdinom odporu v osemdesiatych rokoch. Úspešný odpor bol založený na silnej katolíckej identite spojenej s politickou šikovnosťou, akú prejavovali Stefan Wyszyński a Karol Wojtyła – šikovnosťou, ktorá spájala pevnú strategickú víziu s taktickou pružnosťou. Wyszyńského snaha nájsť pre poľskú Cirkev priestor, aby obnovila svoju silu po 2. svetovej vojne, nebola vo Vatikáne na konci štyridsiatych rokov vždy oceňovaná. Strategická vízia bola jasná – komunizmus musí byť porazený, ale jednotlivé podrobnosti taktiky v Poľsku však vo Vatikáne neboli dobre pochopené. Situácia sa otočila v sedemdesiatych rokoch. Vatikán požadoval taktickú pružnosť (s cieľom nadviazať formálne diplomatické styky medzi Svätou stolicou a Poľskou ľudovou republikou), zatiaľ čo Wyszyński zaujal tvrdý postoj z obavy, že komunisti budú hrať s neznalými diplomatmi Svätej stolice hru podľa vzoru „rozdeľ a panuj“.

Karol Wojtyła, pápež Ján Pavol II., bol dostatočne šikovný na to, aby pochopil, akú taktickú výhodu Cirkvi prinesie vymenovanie Agostina Casaroliho, architekta Ostpolitik Pavla VI., za štátneho sekretára. Zatiaľ čo pápež kázal o morálnej obnove priamo ľuďom, vynechávajúc komunistické vlády, Casaroli pokračoval vo svojej diplomacii. Komunisti tým nedostali príležitosť obviňovať Cirkev, že odstúpila od dialógu. Nemožno povedať, že by Casaroliho memoáre odhaľovali veľké nadšenie pre túto deľbu práce. Casaroliho chvála na Michaila Gorbačova ako ústrednej postavy v revolúcii z roku 1989 v prednáške, ktorú mal v roku 1990 v Krakove, naznačuje, že tento najschopnejší vatikánsky diplomat nikdy skutočne nepochopil genialitu prístupu Jána Pavla II. Ján Pavol a Casaroli však napriek tomu tvorili úctyhodný tím, aj keď nie presne podľa Casaroliho predstáv (Casaroli raz túžobne povedal, že „...by chcel tomuto pápežovi pomôcť, ale on je taký odlišný“).

Skúsenosť Katolíckej cirkvi so sovietskym komunizmom prináša tiež poučenie pre jej súčasné vzťahy s Ruskou pravoslávnou cirkvou a s ruským štátom. Ruská pravoslávna cirkev darovala Bohu v 20. storočí tisíce ctihodných mučeníkov. Od konca 2. svetovej vojny až do pádu ZSSR však bola v prevažnej miere podriadenou organizáciou KGB. „Furovova správa“ Sovietskej rady pre náboženské záležitosti z roku 1974 rozlišuje tri kategórie ruských pravoslávnych biskupov. Prvá kategória zahŕňa tých, „ ...ktorí prejavujú slovami i skutkami nielen lojalitu, ale i patriotizmus voči socialistickej spoločnosti; prísne dodržujú zákony o náboženských obradoch, a poučujú farské duchovenstvo a veriacich v rovnakom duchu; realisticky chápu, že štát nemá záujem uznať rolu náboženstva a cirkvi v spoločnosti; a s ohľadom na to neprejavujú aktivitu v rozširovaní vplyvu pravoslávia medzi obyvateľstvom.“ Do tejto kategórie biskupov patrí patriarcha Pimen, ktorý v roku 1988 odmietol pozvať Jána Pavla II. do Moskvy na oslavy tisíceho výročia príchodu kresťanstva medzi východných Slovanov, a patriarcha Alexej II., nástupca patriarchu Pimena, ktorý odmietol príchod Jána Pavla II. do postkomunistického Ruska. Chvála patriarchu Pimena na „vznešené duchovné kvality“ Jurija Andropova, ktorý bol desaťročia hlavným prenasledovateľom sovietskych kresťanov, je príkladom najvzdialenejších hraníc podkladania sa moci. Chváliť práve vládnuceho cára však nie je v Ruskej pravoslávnej cirkvi historickou anomáliou. Spolupráca pokračuje aj so súčasným patriarchom Kirillom. Jeho podpora revanšizmu Vladimíra Putina silno zaťažila vzťahy medzi Ruskou pravoslávnou cirkvou na jednej strane a ukrajinskými gréckokatolíckymi a pravoslávnymi spoločenstvami na strane druhej. Kirillovo vymenovanie za zástupcu Ruskej pravoslávnej cirkvi vo Svetovej rade cirkví v Ženeve v čase, keď bol dvadsaťpäťročným novovysväteným kňazom, nemohlo byť ničím iným než prácou KGB. Dúfajme, že sa tento inteligentný muž zbavil predchádzajúcich politických väzieb. Prvé roky jeho patriarchátu a jeho presvedčenie, že určité územia sú exkluzívnou kultúrnou sférou ruského pravoslávia, však nie sú veľmi povzbudivé. Možno prišiel čas, aby sa dialóg medzi katolíkmi a ruskými pravoslávnymi zameral na niektoré základné otázky ohľadom vzťahu cirkvi a štátu. Návrhy moskovského patriarchátu na spoločnú katolícko-pravoslávnu „novú evanjelizáciu“ Európy pravdepodobne zostanú ležať ladom, pokiaľ nebude existovať spoločné chápanie vzťahu kresťanských cirkví voči autorite štátu, a tiež dokiaľ slobodné vyznávanie viery neprestane byť chápané na etnickom základe.

Zúrivosť komunistického útoku na Cirkev, keď kresťanov hádzali divým zvieratám a pribíjali ich na kríž po prvýkrát od Diokleciánovych čias, ponúka napokon tiež dôležité poučenie o nadpozemskej politike spojenej s modernou technológiou v spoločnosti zbavenej transcendentnej morálnej ukotvenosti, ktorá by poskytovala kultúrne obmedzenie štátnej moci. Krvipreliatia európskych náboženských vojen sa odohrali pred takmer štyrmi storočiami. Oveľa rozsiahlejšie krvipreliatia komunizmu 20. storočia zostávajú v živej pamäti. Tento historický fakt môže byť vhodne použitý v Bruseli, Washingtone a mnohých európskych hlavných mestách, kde odporcovia bijú na poplach proti politickým argumentom formovaným náboženským morálnym presvedčením.

Komunistická vojna proti kresťanstvu bola krvavou záležitosťou, v ktorej kresťanské mučeníctvo dosiahlo nový vrchol. Táto vojna tiež zahŕňala miliardy hodín práce a miliardy dolárov z verejných zdrojov, a tak sa stala formou okrádania občianskej spoločnosti. Pevne odhodlaní a politicky šikovní kresťanskí pastieri a laici napokon nad komunizmom zvíťazili. Semenom víťazstva Cirkvi však bola krv mučeníkov. Táto ich obeť a to, čo sa z nej môžeme naučiť o cnosti statočnosti, nesmie byť nikdy zabudnutá.

Autor je kanadský spisovateľ a publicista, autor biografie Jána Pavla II. Svedok nádeje, pracuje v Ethic and Public Policy Centre vo Washingtone. Článok vychádza s láskavým zvolením First Things, kde pôvodne vyšiel.