Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Slováci a Íri. Dva príbehy utrpenia

Číslo 3/2011 · Milan Zemko · Čítanosť článku: 2405
 

K dávnej tradícii národov v stredovýchodnej Európe patrí sklon nariekať nad ťažkým osudom a zvaľovať zodpovednosť za svoje zlyhania, chyby a nedostatky na väčších a silnejších susedov. Z vlastnej skúsenosti vieme, že je to už odveká vlastnosť nás Slovákov, ale ani iné národy nezaostávajú v hlasnom sebaľutovaní sa – či už úprimne, z hĺbky duše alebo aj z taktických dôvodov, aby rozcítili iných a pomkli ich tak želateľným smerom.

Napríklad v ešte predminulom storočí po obnovení uhorskej ústavnosti, no ešte v čase, keď panovník František Jozef nevyhovel najdôležitejšej maďarskej požiadavke – uznať suverenitu Uhorského kráľovstva, prominentný uhorsko-maďarský politik Ferenc Deák zanariekal pred panovníkom a súčasne vyjadril neústupčivý postoj: Maďari (podľa neho) veľa trpeli a aj naďalej budú trpieť, ale vytrvajú, pokým sa v plnej miere neobnovia prerogatívy starodávneho kráľovstva. A to aj v rámci (pre nich) rozumného rakúsko-uhorského (alebo skôr habsbursko-maďarského?) vyrovnania roku 1867 dosiahli. Išlo teda o nárek vyjadrujúci istú typickú stredoeurópsku vlastnosť, no súčasne bol zameraný na veľmi efektívny výsledok.

A iný príklad tentoraz z druhej polovice minulého storočia. Bolo to ešte v sedemdesiatych rokoch v bratskom Bulharsku, keď prominentný dramatik tejto krajiny Jordan Radičkov takisto zaúpel nad osudom svojho národa tvrdiac, že nikto široko-ďaleko na Balkáne netrpel toľko ako Bulhari. Čím okrem iného naznačil, že bez tohto utrpenia nielenže by sa Bulharom ľahšie žilo, ale dosiahli by výsledky, ktoré by im mohol závidieť šírošíry svet. Nepochybujem, že podobné výroky z balkánskych končín by sa dali nájsť aj v srbskom, chorvátskom či albánskom, ale i gréckom variante. O utrpení Čechov, ktoré im spôsobovala najmä „cizácká šlechta“ po Bielej hore, ale aj iní cudzí vykorisťovatelia, takisto rozprávala početná literatúra vrátane učebníc, aj keď posledné desaťročia prinášajú i veľmi kritickú českú sebareflexiu zaoberajúcu sa vlastnými chybnými činmi, ako aj nie vždy najšťastnejšou českou mentalitou.

Vráťme sa však do vlastných doliniek, pod tatranské štíty a pripomeňme si, hoci z prvej polovice 20. storočia otca Andreja Hlinku, ako vedel zažialiť nad ťažkým, neúprosným osudom Slovákov a o niekoľko desaťročí neskoršie jeho značne mladšieho ideologického (a vari tak trochu aj konfesionálneho?) protivníka, spisovateľa a esejistu Vladimíra Mináča, ktorý neradostný osud Slovače vmontoval do triedneho a súčasne nacionálneho protikladu medzi budovateľstvom robotných Slovákov (najmä v cudzích službách) a rabovačkami, zlodejstvom nám cudzích (domácich či zahraničných) utláčateľských vladárov (samozrejme vo vlastných službách).

Nad stáročnou biedou a utrpením Slovákov vedeli vo veľkej miere zhodne či podobne dumať takí ideologickí protivníci ako starý národniar a amatérsky historik Július Botto, ľudácky historik František Hrušovský a hociktorý z čerstvo ukovaných marxisticko-leninských historikov po komunistickom prevrate v roku 1948.

Čo bolo predmetom opakovaných slovenských nárekov a slovenského sebaľutovania sa v rôznych ideologických farbách a odtieňoch? Povedané veľmi stručne – ťažké sociálne a národné postavenie Slovákov, a to najneskoršie od zániku Veľkej Moravy až po... nuž zdá sa, že pre väčšinu, osobitne v sociálnych veciach, až dodnes, pre iných (ale koľkých?) podľa priznanej aj nepriznanej politickej orientácie do roku 1918, alebo 1938, prípadne 1989 či 1993.

Slovenskými cestami a necestami...

Preberme si stručne obidva zdroje slovenských nárekov a ukrivdenosti. Bezpochyby platí, že život nemajetných, chudobných ľudí bol celé stáročia ťažký a v niektorých časoch (za hladomorov, vojen a iných pliag) doslova neznesiteľný. Tieto ťažké pomery súviseli aj s prírodnými danosťami, keď v oných dolinách Slovač obrábala spravidla menej kvalitnú pôdu a o plody svojej práce sa ešte musela deliť so zemepánskou vrchnosťou. Aj prírodné bohatstvo skryté v zemi plynulo spravidla do cudzích vreciek, no na jeho ťažbe sa podieľali aj nemeckí baníci a robotní ľudia z iných krajín. A aj oni strácali občas trpezlivosť so svojím neľahkým osudom, ako o tom svedčí napr. vzbura banskobystrických baníkov v 16. storočí. Áno, chudoba, bieda sa od nepamäti rozkladá na širšiu pospolitosť, kým bohatstvo sa zvykne koncentrovať v menšom počte rúk, ale zďaleka nielen na Slovensku.

Jedným z obvyklých dôkazných argumentov ťažkého postavenia slovenského ľudu bývalo vysťahovalectvo najprv od prelomu 17. a 18. storočia vnútri Uhorského kráľovstva a následne od druhej polovice 19. storočia do cudziny, najmä do zámoria. Opäť však nešlo o „morovú ranu“ postihujúcu len Slovákov a decimujúcu ich počet vo vlasti. Je síce pravda, že z okolitých národov (vari s výnimkou Poliakov?) relatívne straty Slovákov na obyvateľstve boli najväčšie, no v ďalšom texte ukážem na jednom príklade zo západnej Európy, že takéto straty mohli byť nepomerne väčšie než v slovenskom prípade. Stabilnou súčasťou slovenského sebaľutovania bývalo zdôrazňovanie dvojnásobného jarma – popri sociálnom nás gniavilo jarmo národného útlaku. Aj tento argument býval však pesničkou mnohých ďalších národov v priestore stredovýchodnej Európy. A páchateľmi útlaku boli podľa okolností Nemci (ríšski a habsburskí), Rusi, Maďari a Turci. Česi trpeli pod tristoročným habsbursko-nemeckým jarmom, my Slováci až pod tisícročným maďarským. Nechajme západných bratancov bokom a pripomeňme si, kedy, ako a ktorí Slováci boli gniavení tisícročnou maďarskou čižmou a bití rovnako starou maďarskou knutou.

Traduje sa, že naše jarmo trvá od rozvrátenia Veľkej Moravy bojovnými maďarskými kmeňmi, teda zhruba od začiatku 10. storočia. Taký je však pohľad na postavenie Slovákov od čias národného obrodenia, alebo skôr prebudenia, začiatkom 19. storočia. Slovenskí historici, učenci zo staršieho obdobia, nehovoria ešte o podmanení Slovákov Maďarmi, ale o ich prijatí v spoločnej Karpatskej kotline. Obidva pohľady sú istým spôsobom ideologické a účelové, podobne ako ideologický a účelový je až dodnes pohľad na Veľkú Moravu. Ak totiž vychádzame z prameňov aj archeologických nálezov, sotva dospejeme k inému názoru ako k tomu, že tvorcami veľkomoravského štátu boli Moravania, koncentrovaní v povodí rieky Moravy, ktorí najprv na čele s Mojmírom vojensky dobyli Nitrianske kniežactvo za Karpatmi a následne ďalší panovníci Mojmírovej dynastie postupne a rovnako získali územia od Tisy až po Lužicu, od Visly po Blatenské jazero, vrátane územia českých kmeňov. Náčelníci českých kmeňov boli však medzi prvými, ktorí sa po Svätoplukovej smrti po sotva piatich rokoch odtrhli od Veľkej Moravy a radšej sa poddali nemeckému cisárovi. Aj tento fakt poukazuje na účelovú, ideologickú predstavu Veľkej Moravy ako „prvého štátu Čechov a Slovákov“, starostlivo pestovanú za Československa. Územie Nitrianska, resp. ďalšie územia dnešného Slovenska, mali ako prvá podmanená, no súčasne najbližšia „krajina“ vo Veľkej Morave postavenie údelného kniežactva. Teda boli v podriadenom postavení a taký stav – či sa nám to páči alebo nie – pretrvával počas celej „písanej histórie“, až do 20. storočia.

Nemožno sa potom čudovať, že Veľká Morava bola (nielen pre presilu „cudzích zbraní“, ale aj pre vlastnú slabosť a rozvrat) síce vojensky porazená a jej územie bolo zrejme aj zničené či vyplienené, no miestni hodnostári v bývalom údelnom kniežactve, pokiaľ sa stihli zorientovať v novej situácii, sa dali do služieb podmaniteľov, nových pánov a tak sa integrovali do novej vrchnosti v tomto priestore. Radšej sa prispôsobiť ako zahynúť – taký postoj nie je však charakteristický len pre slovenské vŕšky a doliny. A v súvislosti s maďarským „zaujatím vlasti“ mali by sme pamätať aj na to, že maďarské kmene neboli ani prvými, ani poslednými, a teda ani výlučnými dobyvateľmi tohto územia, že v tých časoch a ešte veľmi dlho potom sa územia v celej Európe získavali popri dynastických sobášoch práve vojenským obsadením a následným „zabezpečením“ získaného priestoru ostatnými štátnymi mechanizmami.

Od čias, keď sa sformoval a stabilizoval (napriek všetkým dočasným krízam) uhorský stredoveký feudálny štát, základný „rez“ medzi obyvateľstvom pomerne veľkej krajiny sa neviedol po etnickej, ale stavovskej línii, a to až do revolučného roku 1848. To neznamenalo, že predovšetkým v slobodných kráľovských, resp. banských mestách (teda na pôde postupne sa formujúceho meštianstva) nedochádzalo ku konfliktom, ktoré mali aj svoj etnicko-jazykový prejav, ale za ním sa skrýval podstatnejší záujem spravidla nenemeckých mešťanov o uplatnenie ostatných svojich práv v istom lokálnom priestore. V týchto sporoch sa často spájali Slováci s Maďarmi proti Nemcom, čiže tieto konflikty nemohli byť dobovo vnímané ako nejaký maďarský národnostný útlak. Takisto vnútri uhorských stavov sa občas objavil etnicky znejúci konflikt (pripomeňme si polemiku medzi Bencsikom a Maginom týkajúcu sa trenčianskeho zemianstva a podmaniteľskej teórie, z prvej polovice 18. storočia), no boli to spory ojedinelé a lokálne. Povedomie uhorského šľachtictva a lojality k svojmu stavu a k uhorskej korune zjednocovalo všetkých privilegovaných obyvateľov krajiny.

Do polovice 19. storočia možno teda hovoriť o neľahkej sociálnej situácii slovenských poddaných, no to sa týkalo aj ostatných poddaných v Uhorsku, podobne ako v iných krajinách s rovnakým sociálnym systémom. Ťažko sa však dá dokázať cieľavedomý a systematicky organizovaný národnostný útlak zo strany etnicky maďarskej časti uhorských stavov, nehovoriac o habsburskej dynastii, záujmy ktorej sa nespájali, až na krátke obdobie vlády Jozefa II., s presadzovaním jediného (nemeckého) úradného jazyka. Všetkým zainteresovaným dlho vystačila latinčina, aj keď druhým krajinským jazykom v Uhorsku bola maďarčina, ktorá sa postupne začala fedrovať už v prvej polovici 19. storočia, kým ostatné jazyky patrili medzi lokálne.

Iná otázka je, prečo vyššie vrstvy slovenského etnického pôvodu nemali pred nástupom moderného nacionalizmu záujem (alebo silu?) dosiahnuť pre územie s prevahou etnicky slovenského obyvateľstva isté autonómne postavenie v rámci Uhorského kráľovstva, hoci aj s odkazom na údelné kniežactvo Arpádovcov s centrom v Nitre jestvujúce od poslednej tretiny 10. storočia do začiatku 12. storočia. Aj autonómne postavenie určitého územia v rámci väčšieho celku prispieva totiž k rozvoju jeho mnohostrannej identity, napr. aj tým, že sa sformuje jeho centrum, ktoré koncentruje a podporuje rozvojové sily územia. Je to jedna z možných tém pre historikov stredoveku a novoveku. Sám si môžem položiť len niekoľko hypotéz: riedke osídlenie geograficky veľmi členitého, a teda nejednotného územia, etnická pestrosť územia, nepodnecujúca spoločné záujmy, dôsledná lojalita miestnej a regionálnej vrchnosti voči trónu, a to až v takej miere, že sa vôbec neprejavila istá jej kolektívna vôľa získať aj inú než stoličnú samosprávu (obdobie regionálnej dominancie Matúša Čáka na prelome 13. a 14. storočia je iného charakteru). Pocit a povedomie národnostného útlaku zo strany uhorsko-maďarskej politickej elity, ale aj nevyhnutnosť reagovať naň a dožadovať sa svojich práv, sa začal postupne vytvárať najprv v časti slovenských vzdelancov v priebehu prvej polovice 19. storočia. Spočiatku sa týkal predovšetkým jazykových, školských a cirkevných práv. Politické požiadavky neboli na programe dňa. Svedčia o tom publikované obrany Slovákov z tých čias. Na nepripravenosť slovenskej verejnosti ako slovenskej, na prahu veľkých zmien s príchodom „jari národov“ roku 1848, musel však poukázať aj sám Štúr, čo sa pomerne zreteľne potvrdilo v priebehu necelých dvoch revolučných rokov do jesene 1949 a najviac v onú smutnú jeseň, keď neveľmi skúsení slovenskí politici, údajne na strane habsburských víťazov, no prakticky generáli bez ozajstného vojska, boli víťaznou dynastiou odmeňovaní tým, čím boli porazení Maďari trestaní: Samozrejme až na tie hrdelné tresty, ktoré Maďarov neobišli. Mimochodom, v roku 1848 Slováci vôbec prvýkrát v histórii sformulovali svoje štátoprávne požiadavky. A slovenská slabosť sa mala zreteľne prejaviť po páde Bachovho neoabsolutizmu a obnovení ústavných pomerov v obidvoch častiach ríše, keď sa slovenskí vzdelanci a politici v jednej role celé desaťročia opakovane ocitali takmer izolovaní v prostredí slabej, nesebavedomej slovenskej spoločnosti, pasívne, ale niekedy aj aktívne, vedome prijímajúcej smerovanie určované uhorsko-maďarskou politickou elitou a uhorsko-maďarským štátom.

Vzhľadom na dva milióny Slovákov, ktorých priznávali aj oficiálne uhorské štatistiky, bolo niekoľko stovák aktívnych účastníkov slovenského národného hnutia a niekoľko tisícov (alebo až desať tisícov ?) ich podporovateľov primálo na účinný tlak, ktorý by bol primäl uhorsko-maďarskú štátnu vrchnosť, ale aj širokú maďarskú spoločnosť k väčšej ústretovosti k Slovákom a iným národnostiam. Tí najaktívnejší spomedzi Slovákov mali však právo hovoriť o maďarskom útlaku po úradných represáliách (vrátane väzenia), ktoré ich pomerne systematicky postihovali. No ešte stále nemáme dôkladnejšie „zmapované“, či a do akej miery pociťovala širšia slovenská spoločnosť tieto pomery ako ťažko znesiteľné národné jarmo a utrpenie.

Ak Slováci neboli pripravení na meruôsme roky, ale ani na obnovenie ústavnosti a následne rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867, platí to (už tradične) aj o závere prvej svetovej vojny a vzniku Československej republiky, ktorá akoby „spadla z neba“ nielen na nezorientovanú slovenskú pospolitosť, ale aj na podaktorých zaslúžilých mužov účinkujúcich na národa roli dedičnej, ktorí veľmi, veľmi váhali, či sa majú naplno zapojiť do správy nového štátu alebo vyčkať, ako to s novým štátom dopadne.

Demokratická republika však nielen podnietila vskutku slovenské 20. storočie, s nebývalým kultúrnym a civilizačným rozmachom Slovenska, ale vytvorila aj priestor pre do tých čias nepoznané hlasné náreky nad postavením národa. Niežeby nebolo voči čomu vyjadrovať nespokojnosť a žiadať nápravu, no vtedajšie nové demokratické prostredie otvorilo priestor pre hlasné vzdychanie, vzlykanie, ba aj bohapusté nadávanie, za aké by v bývalom Uhorsku nasledovali poriadne výprasky s ochladením hlavy, napríklad vo vacovskej či segedínskej väznici.

Po krátkej ére prvej Slovenskej republiky a následne podstatne dlhšej ére komunistického Československa, keď sa – až na krátkodobé výnimky – verejne vzdychať a nariekať nemohlo, ba nesmelo, sme my Slováci od roku 1989 opäť v tom „šťastnom“ postavení, že priestor na prejavy najrôznejších skľúčeností a nárekov je široko a slobodne otvorený. Nie som si však istý, či ho Slováci využívajú s jasným vedomím, prečo vzdychajú a za čím nariekajú...

...a cestami necestami írskymi

Rád by som preto ako istý kontrapunkt k našim historickým boľačkám postavil príbeh iného malého, resp. nepriazňou dejín podstatne zmenšeného európskeho národa, a síce Írov. V súčasnosti má Írska republika, zaberajúca podstatnú časť írskeho ostrova, okolo štyri a pol milióna obyvateľov, teda takmer o milión menej ako Slovensko. Pre úplnosť v šiestich grófstvach Severného Írska, ktoré je súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska žije približne jeden milión sedemsto tisíc obyvateľov. Írsko však zažilo v minulosti niekoľko krát veľmi ťažké časy, ktoré až osudovo dopadli na jeho obyvateľstvo.

Pre isté zjednodušenie textu budem opäť najprv hovoriť o sociálnej situácii Írov v minulosti a potom o ich štátnom a politickom postavení a osobitne o ich zápase za získanie či obnovenie nezávislosti. Ak naši historici a publicisti zvykli poukazovať na ťažké životné pomery Slovákov, ktoré mnohých z nich vyháňali z vlasti, potom životné pomery Írov, najmä od veľkého hladomoru v rokoch 1845-1849 (zapríčineného opakovanou neúrodou zemiakov), boli oveľa ťažšie a spôsobili dramatickú redukciu írskeho obyvateľstva. Ešte pred hladomorom malo Írsko aj v dôsledku značného populačného prírastku vyše osem miliónov obyvateľov. No počas hladomoru ich zomrelo okolo milióna a ďalší milión sa z krajiny vysťahoval. Tým však pokles obyvateľstva zďaleka neskončil, pretože emigrácia najmä do zámoria pokračovala rýchlym tempom, takže v rokoch 1850-1920 prišlo Írsko vysťahovalectvom o vyše štyri milióny štyristo tisíc obyvateľov! Veru ťažko porovnateľné so slovenskými vysťahovaleckými stratami pohybujúcimi sa v tých časoch okolo pol milióna. Aj preto mal Slobodný írsky štát v polovici 20. rokov minulého storočia, už v postavení britského domínia (podobnom ako Kanada či Austrália), necelé tri milióny obyvateľov, o čosi menej ako malo vtedajšie Slovensko (v Severnom Írsku žilo jeden a štvrť milióna obyvateľov).

V súvislosti s touto dramatickou redukciou írskeho obyvateľstva nešlo však len o sociálne či zdravotné pomery v tejto ostrovnej krajine, ale aj o jej dosah na znalosť pôvodného írskeho, keltského jazyka medzi domácim obyvateľstvom. Ak pred veľkým hladomorom ovládala írčinu, napriek dlhodobému pôsobeniu anglickej moci a kultúry ešte stále viac ako polovica obyvateľstva, po hladomore sa znalosť írskeho jazyka zredukovala na štvrtinu obyvateľstva a už na základných školách sa zaviedla ako vyučovací jazyk angličtina. V polovici dvadsiatych rokov 20. storočia, teda v Slobodnom írskom štáte ovládalo írčinu 13 % obyvateľstva, ostatní obyvatelia hovorili len po anglicky a dnes hovorí plynne po írsky len asi 5 % obyvateľstva. Postavenie írskeho jazyka sa teda oslabovalo aj v samostatnom Írsku. Neznalosť pôvodného írskeho jazyka však nemala katastrofálny dopad na írsku národnú identitu. Tá sa uchovávala jednak povedomím o geograficky jasne vymedzenom území krajiny – írskeho ostrova, pretrvávaním povedomia o írskej kultúre, štátnosti a írskej osobitosti, upevňovaného najmä od čias reformácie aj pevným zotrvávaním na strane Katolíckej cirkvi ako národnej cirkvi zoči-voči anglickému protestantizmu. K írskej mentalite patrila aj nemalá schopnosť (ktorou sme my Slováci určite neoplývali) mobilizovať sa v dlhom a dlho neveľmi úspešnom, zápase za opätovné získanie írskej samosprávnej svojbytnosti najprv v rámci Britskej ríše a následne vo forme samostatného štátu.

Radikálna redukcia írskeho obyvateľstva a jeho rovnako radikálne jazykové poangličťovanie vytvárali teda skôr brzdiaci priestor pre politický boj Írov za získanie nezávislosti. Len stručne vyznačím írsko-anglický zápas od čias normandsko-anglických kráľov, teda od druhej polovice 12. storočia. Ani niekoľko storočí po normandskej invázii okupanti nedokázali ovládnuť celé Írsko, no spoľahlivo kontrolovali pás územia na východnom pobreží s centrom v Dubline, od konca 14. storočia označovaný ako Anglická ohrada. Ostatné územia sa ocitali raz v silnejšom, inokedy v slabšom vazalskom postavení voči anglickej korune. Sústredenejšie úsilie Angličanov o ovládnutie celého ostrova sa začalo uplatňovať za Tudorovcov v 16. storočí. Narážalo na írsky odpor, ktorý sa však Angličanom postupne darilo zlomiť, okrem iného aj pre opakovaný írsky sklon k nejednotnosti a vnútornej konfliktnosti (čo nám nie je celkom neznáme z domácich pomerov). Pokračovalo poangličťovanie miestnej správy, no – ako už bolo spomenuté – nepodarilo sa priviesť či prinútiť Írov k protestantizmu. Za zmienku stojí, že najdlhšie Angličanom vzdoroval Ulster, dnes britské Severné Írsko, s čím sa noví mocipáni vyrovnali „klasickým spôsobom“ – zmenou štruktúry obyvateľstva a vlastníctva pôdy prostredníctvom prílivu nových osadníkov najmä protestantských Škótov. Tak sa z Ulsteru napokon stala opora britského panstva v Írsku. Ďalšie neúspešné povstania v 17. storočí, po ktorých nasledovali ostré represie, ďalšie vyvlastňovanie pôdy a diskriminácia katolíkov na dlhší čas „pacifikovali“ katolíckych Írov. Po vypuknutí Francúzskej revolúcie sa však Íri opäť a znovu neúspešne ozvali a odpoveďou na povstanie bolo roku 1801 zrušenie Írskeho parlamentu a prijatie Zákona o únii s Veľkou Britániou.

Ani politické porážky ani ťažké existenčné pomery (osobitne spomenutý veľký hladomor a vysťahovalectvo) nedokázali však Írov úplne zlomiť, naopak ešte v prvej polovici 19. storočia sa zmobilizovali za zrušenie Zákona o únii, za zníženie majetkového cenzu pri voľbách a v zápase proti diskriminácii katolíkov. Toto úsilie prinieslo do konca 19. storočia ovocie aj v tom, že do jednotného Britského parlamentu bola za Írsko postupne volená veľká väčšina prívržencov írskej autonómie, čím Íri jasne vyjadrovali svoju politickú vôľu (Slováci si do Uhorského parlamentu nikdy nezvolili viac ako 7 slovenských poslancov).

Írsky boj za nezávislosť už v 20. storočí nebolo možné zastaviť napriek neúspešnému Veľkonočnému povstaniu roku 1916 aj napriek tomu, že Britom sa podarilo nepripustiť tému samostatnosti Írska na Parížsku mierovú konferenciu roku 1919. Po krvavej írsko-anglickej vojne v rokoch 1920-21 a aj pod tlakom Američanov a amerických Írov obidve strany dospeli ku kompromisu: Íri získali už spomenutú obmedzenú samostatnosť vo forme domínia a museli sa zmieriť s rozdelením ostrova. No neboli by to Íri, keby sa medzi nimi popri jednotnom „ťahu na bránu samostatnosti“ neprejavili aj tradičné vnútorné rozpory. Sotva totiž obnovený Írsky parlament potvrdil v januári 1922 dohodu s Veľkou Britániou, radikáli žiadajúci úplnú samostatnosť rozpútali občiansku vojnu, trvajúcu vyše roka. V nej umiernení Íri zvíťazili, pričom nemilosrdne zúčtovali aj so zaslúžilými bojovníkmi za nezávislosť. To, o čo sa usilovali radikálni prívrženci nezávislosti, sa nakoniec presadilo postupnými krokmi. V roku 1937 bola prijatá republikánska ústava a v roku 1949 sa Írsko aj formálne stalo republikou a vystúpilo z britského Commonwealthu. Dnes je Írska republika členským štátom EÚ s mimoriadnym hospodárskym rozmachom v poslednom desaťročí 20. storočia a so známymi finančnými problémami v posledných rokoch. Problémy Írska však svet nevníma rovnako ako napr. problémy Grécka. Ako otvorený problém zostáva však pre samostatné Írsko otázka oddeleného Severného Írska s prevahou protestantov, ktorý doteraz stál veľa ľudských životov.

Na záver: ak sa dejiny nejakého národa dajú charakterizovať slovami o „stáročnej skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť“, potom to bezpochyby platí o dejinách írskeho národa. A porovnanie našej historickej skúsenosti so skúsenosťou írskou by nás malo nabádať k menšiemu vzdychaniu a sebaľutovaniu, k väčšiemu rešpektu k osudom iných národov a najmä k väčšiemu všestrannému vypätiu vlastných síl zameraných na našu prítomnosť a budúcnosť.

Autor pracuje v Historickom ústave SAV

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.