Kto môže za krízu?

Číslo 3/2011 · Pavol Minárik ml. · Čítanosť článku: 2934
 

O ekonomickej kríze sa v posledných troch rokoch popísali stohy papiera. Bolo napísané veľa o jej príčinách, priebehu, vyhliadkach do budúcnosti, a tiež o tom, čo by mali a nemali robiť vlády. Možno niekedy až príliš veľa. Nechcem pridávať ďalšie strany navyše, a preto nebudem písať o tom, prečo kríza vznikla a čo je jej podstatou. Napíšem len, že v každom názore môže byť kus pravdy, a že každé jednoduché vysvetlenie zložitého problému ju odhaľuje iba ak čiastočne.
Dovolím si pridať do diskusie tri poznámky. Prvá bude možno vyzerať príliš optimisticky. Myslím si, že kríza je ďaleko menej závažná, ako sa často tvrdí. Viac než ukážkou slabosti nášho ekonomického systému je ukážkou jeho sily. Druhá poznámka sa týka dlhovej krízy niektorých európskych štátov. Táto kríza nie je krízou trhovej, ale socialistickej časti nášho spoločenského systému. Preto by sme mali hovoriť skôr o kríze politickej než hospodárskej. Tretia poznámka sa týka ekonomickej profesie. Zdá sa mi, že ekonómovia nesú časť zodpovednosti za krízu, keďže rezignovali na svoju úlohu ukazovať, ako málo toho vieme o fungovaní spoločnosti, ktorú chceme riadiť.

Kríza je v posledných troch rokoch nepochybne jedným z najviac skloňovaných slov v médiách. Zrejme to vyplýva z povahy médií, ktoré na jednej strane nie sú schopné niektoré problémy sledovať dlhšie ako pár dní, a na druhej strane iné témy nie sú schopné opustiť. Pred súčasnou krízou to bolo globálne otepľovanie, predtým terorizmus, atď. Spoločným znakom týchto tém je ich negatívne zafarbenie.
Aká je teda povaha tejto krízy? Je pravda, že hrubý domáci produkt rozvinutých západných štátov sa v roku 2009 oproti predchádzajúcemu roku znížil. Pre väčšinu týchto štátov to bolo po dlhej dobe prvýkrát, čo došlo k takémuto vývoju. Na druhej strane už v roku 2010 produkcia väčšiny štátov opäť rástla. Zaujímavé je, že k výraznému prepadu došlo práve v tých ekonomikách, ktoré výraznejšie rástli v predchádzajúcom období. Ponechajme stranou otázku či predchádzajúci rast nebol len iluzórny, a či následný pokles nebol len upravením štatistík do reálnej podoby (napríklad po odpísaní zlých investícií). Aj keď prijmeme čísla o raste HDP ako verný obraz ekonomickej situácie, úroveň produkcie sa vrátila prinajmenšom na úroveň spred dvoch či troch rokov. Napríklad v prípade Slovenska bola produkcia v roku 2009 stále vyššia než v roku 2007, hoci oproti roku 2008 mierne poklesla.
Podobne je to s nezamestnanosťou. Za dva roky sa nezamestnanosť v Európskej únii zvýšila o 2,6 percenta, na Slovensku o temer 5 percent – a v roku 2011 opäť klesá. To znamená, že aj keby sme celé zvýšenie pripísali kríze, veľkej väčšiny ľudí sa kríza zásadne nedotkla. (Úmyselne medzi postihnutých nezaraďujem štátnych zamestnancov, ktorým sa znížili platy. Dlhové problémy viacerých štátov nie sú výsledkom vývoja ekonomiky, ale dôsledkom ich predchádzajúceho správania. Hoci ekonomická kríza spustila krízu dlhovú, nejde o nevyhnutný následok – pokiaľ by štáty predtým hospodárili rozumne.)
Myslím, že je dôležité si uvedomiť, že aj v čase „najhoršej krízy“ sme sa mali (v priemere) lepšie, ako sa malo ľudstvo po celú svoju históriu – snáď s výnimkou niekoľkých rokov. Na rozdiel od minulosti kríza neznamená pre ľudí v rozvinutých štátoch hladomor či iné existenčné problémy, a to ani pre tých, ktorí pre krízu stratili prácu. Prečo teda toľko hovoríme o kríze?
To, čo nás od našich predkov odlišuje, sú naše očakávania. Zatiaľ čo v minulosti ľudia predpokladali viac-menej nemenné udržiavanie status quo, a to (do určitého obdobia) vrátane opakujúcich sa hladomorov, dnes očakávame neustále zvyšovanie svojej životnej úrovne. Rast bohatstva nie je považovaný za niečo extra, nie je ani akýmsi „darom z nebies“ ani odmenou za ľudské zveľaďovanie Zeme, ale považujeme ho za samozrejmosť. A v čase, keď naše očakávania nie sú naplnené, hodnotíme situáciu ako krízu.
Pre väčšinu ľudí ide život ďalej napriek kríze. Obchody sú plné tovaru, väčšina firiem vyrába, služby sú dostupné bežným spôsobom. To všetko ukazuje, že existujúci ekonomický systém je veľmi robustný. Dokonca ani v stave, ktorú niektorí označujú za najhoršiu krízu od tridsiatych rokov minulého storočia, tento systém nezlyháva vo svojej základnej funkcii organizovať výrobu a spotrebu. Myslím, že toto je dôvodom pre optimizmus.

Pri všetkej chvále na trhovú ekonomiku však nemožno prehliadnuť iný problém. Tým sú „dlhové krízy“ niektorých európskych štátov. Trhový systém sa ukazuje ako veľmi stabilný, dokonca napriek necitlivým štátnym zásahom, ktoré spustili hospodársku krízu (či už medzi ne zaradíme nezodpovednú menovú politiku, zlyhanie regulácie či zlyhanie pološtátnych podnikov ako Freddie Mac a Fannie Mae). Na druhej strane sa zdá, že politicky riadené systémy (pre)rozdeľovania zdrojov, sú oveľa menej dôveryhodné. V situácii, keď verejný sektor v rozvinutých ekonomikách ovláda značnú časť zdrojov, je možno naozaj na mieste hovoriť o kríze. Písať o tom, ako a prečo verejný sektor zlyháva v alokácii vzácnych zdrojov, sa zdá v postkomunistickej krajine zbytočné. Politické rozhodovanie trpí rovnakými problémami bez ohľadu na to, či štát kontroluje 30 alebo 100 percent hospodárstva. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote nebude cieľom dlhodobý blahobyt ľudí, ale napĺňanie iných, spravidla krátkodobých, záujmov. Podobne ako komunistické vlády nezvládali alokáciu zdrojov medzi rôznymi odvetviami (čoho výsledkom mohol byť napríklad rekord vo výrobe surového železa na úkor nedostatku toaletného papiera), demokratické vlády zlyhávajú v medzičasovej voľbe. To v praxi znamená, že si požičiavajú viac, ako by bolo vhodné.
Je v povahe demokracie, že politici sledujú krátkodobé ciele. Výnimkou sú len tí, ktorí uznávajú nejakú transcendentnú autoritu (teda presahujúcu aspoň hranice volebného obdobia). V praxi sa ukazuje, že ich výskyt nie je veľmi častý. Situácia v Grécku a v ďalších problematických štátoch by nemala byť prekvapením. Skôr by sme sa mali čudovať, že sa problémy prejavili až teraz a len v niektorých štátoch. V každom prípade je dlhová kríza inou krízou než tá, ktorá rozvírila diskusiu v roku 2008.

Napokon krátka poznámka k ekonómii. Nemyslím si, že by akademická ekonómia zásadne ovplyvňovala reálnu hospodársku politiku. Často však politikom poskytuje argumenty, ktoré im pomáhajú presadiť opatrenia predkladané s úplne inou motiváciou. A práve v tom tkvie ich časť zodpovednosti.
Mnoho prestížnych ekonómov sa snaží vzbudiť zdanie, že rozumieme fungovaniu spoločnosti, a teda ju môžeme efektívne riadiť. Tento názor je rozšírený po desaťročia, hoci mnohé opatrenia naplánované ekonómami opakovane zlyhávali. F. A. Hayek v Osudnej domýšľavosti z roku 1988 napísal: „Zvláštnou úlohou ekonómie je ukázať ľuďom, ako málo toho v skutočnosti vedia o tom, čo si predstavujú, že by mohli plánovať.“ Zdá sa, že súčasní ekonómovia sa snažia ukázať, ako veľa toho vedia a ako úžasne by dokázali naplánovať fungovanie spoločnosti.
Volanie po lepšej regulácii či lepšej organizácii politického či ekonomického systému sú prirodzeným dôsledkom pociťovanej krízy. Problém je, že o veci, ktorú by sme chceli vylepšovať či opravovať, veľa nevieme. V takej situácii určite netreba rezignovať, no vyžaduje si to veľkú dávku pokory. Mnohým sociálnym inžinierom, či už politikom alebo ich poradcom, zdá sa, pokora skôr chýba.

Napriek ohlasovanej kríze žijeme v úžasnom svete blahobytu, poriadku a bezpečnosti. Mali by sme preto byť opatrní, keď niekto prináša návrhy na radikálnu zmenu systému, ktorý nám tento blahobyt, poriadok a bezpečnosť priniesol. Pre radikálnych reformátorov je kríza, či už reálna alebo pociťovaná, ideálnou príležitosťou presadiť riešenia, ktoré by inak nemali šancu (ako napríklad štátne ručenie za súkromné straty či fiškálnu federalizáciu EU). Možno práve preto v čase krízy, viac než inokedy, potrebujeme dôverovať tradícii a zdravému rozumu.

Autor pôsobí na pražskej vysokej škole CEVRO Institut.