Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kto môže za krízu?

Číslo 3/2011 · Martin Barto · Čítanosť článku: 4421
 

Väčšina z nás sa dobre pamätá na jeseň 2008, keď po páde Lehmann Brothers udrela finančná kríza. Tá sa potom v roku 2009 zmenila na hospodársku, keď väčšina vyspelých štátov upadla do recesie a ich HDP sa zmenšili. Kombináciu problémov finančného sektora a reálnej ekonomiky nevydržali verejné sektory niektorých štátov eurozóny, ktoré začali mať vážne problémy s financovaním svojho dlhu. Prečo k tomu došlo? Domnievam sa, že krízu spôsobilo predovšetkým sociálne inžinierstvo, čo nie je nič iné ako ľudská pýcha a snaha kontrolovať a ovládať životy iných.

Finančná kríza vznikla najmä zásluhou živelného poskytovania hypotekárnych úverov nízkopríjmovým domácnostiam v USA, ktoré iniciovala ešte Clintonova administratíva. V atmosfére ekonomického rastu a ekonomického optimizmu, ktorú ešte znásobovala politika veľmi nízkych úrokových sadzieb, len málokto videl ďaleko dopredu a predvídal problémy s takýmito úvermi. Bohatnúca stredná vrstva, vediac o blížiacej sa demografickej kríze, hľadala rôzne spôsoby ako zhodnotiť svoje úspory. Práve balíčky hypotekárnych úverov, ktorých kvalitu posvätili ratingové agentúry, sa stali vítanou investičnou príležitosťou v prostredí, kde dlžník bol pánom.

Rast realitného trhu nemohol pokračovať donekonečna. Ceny nehnuteľností v USA začali klesať začiatkom roku 2008 a s tým súvisiace mierne spomalenie ekonomického rastu spôsobilo, že nízkopríjmové domácnosti vo veľkom prestali splácať svoje záväzky. To postihlo aj veľké finančné inštitúcie na celom svete, ktoré sa priamo či nepriamo zúčastňovali na financovaní realitnej bubliny – banky, poisťovne alebo penzijné fondy. Vlády vstúpili na trh a začali selektívne zachraňovať inštitúcie, resp. ich akcionárov a veriteľov. Írsko, neskorší príjmateľ pomoci z eurovalu, vyhlásilo na jeseň 2008 ako prvé neobmedzenú garanciu vkladov v bankách. Špirála morálného hazardu sa začala nebezpečne roztáčať.

Pád cien realít, znehodnotenie aktív investorov najmä penzijných fondov a bánk, spôsobil jednak zníženie dopytu vo vyspelých štátoch a súčasne pokles ochoty bánk požičiavať si návzajom, ale aj požičiavať klientom. Centrálne banky prišli s veľkými injekciami likvidity, ktoré do istej miery nahradili medzibankový trh, no recesii a hospodárskej kríze v celom vyspelom svete to nezabránilo. V prvom polroku 2009 bola recesia v celej Únii, okrem Poľska. Niektoré štáty, napríklad Lotyšsko zažili dramatický pokles výkonnosti ekonomiky a následne životnej úrovne. Mimochodom, také zníženie životnej úrovne ako v Lotyšsku by v bývalej EÚ-15 nebolo možné. Na druhej strane vďaka týmto obetiam sa Lotyšsko už dostalo z krízy a jeho ekonomika rastie.

Hospodárska kríza a riešenie problémov bánk spôsobili štátom a ich rozpočtom veľké problémy, pretože kvôli kríze poklesli daňové príjmy a na druhej strane prudko vzrástli výdavky. Takmer nijaký štát eurozóny nebol schopný dodržať v rokoch 2009 a 2010 Maastrichtské kritérium deficitu verejných financií (menej než 3 percentá HDP). Vysoko zadĺžené štáty ako Grécko akumulovali ďalší a ďalší dlh (a treba pripomnúť, že veľký podiel jeho financovania sa hľadal v zahraničí) a trhom začalo byť jasné, že pravdepodobnosť jeho splatenia sa prudko znižuje. Riziková prirážka začala byť príliš vysoká, a tak Grécko stratilo možnosť získavať peniaze z trhu. Podobný osud postihol aj Írsko (najmä kvôli enormne vysokému deficitu za rok 2009, ktorý spôsobila jeho záchrana bánk) a Portugalsko. Tieto štáty dostali pomoc od ostaných členských štátov eurozóny buď na bilaterálnom základe (prípad Grécka, a to je dôvod prečo Slovensko sa nemuselo na tejto pomoci zúčastniť) respektíve na základe dočasného Európskeho finančného stabilizačného mechanizmu známeho ako euroval. Tu sa porušil duch dohôd o eurozóne, ktoré zakazujú záchranu jedného členského štátu ostatnými. Rovnako sa v mene záchrany týchto štátov porušil zákaz menového financovania deficitu členských štátov a to vtedy, keď Európska centrálna banka začala nakupovať dlhopisy ohrozených štátov. V stave bezradnosti a paniky hlavní predstavitelia eurozóny a EÚ zvolili riešenie, ktoré prinášalo ďalší morálny hazard, dúfajúc, že získajú istý čas na prípravu skutočného riešenia.

Teraz je úplne jasné, že zakladatelia eurozóny ani nepomysleli na možnosť bankrotu členského štátu. Mala tomu zabrániť prísna rozpočtová disciplína a obmedzenie celkového zadĺženia členov. Pravý opak bol pravdou a politické rozhodnutie o vstupe niektorých štátov do eurozóny, najmä Grécka, znamenal významný morálny hazard pre rozpočtovú politiku. Ukázalo sa totiž, že pravidlá nie sú vymožiteľné a navyše uvoľnenú rozpočtovú politiku ešte podporovala možnosť získania veľmi lacného financovania štátneho dlhu. Ak by sa na druhej strane dodržiavalo pravidlo o tom, že celkové zadĺženie štátu nesmie prevýšiť 60 percent HDP, tak dnes by ani Grécko ani Portugalsko nemali tak veľké problémy. Podobne ťažko zadĺžené sú aj Belgicko a Taliansko. Treba podčiarknúť, že všetky tieto štáty sú pritom aspoň čiastočne závislé na medzinárodných finančných trhoch – na rozdiel napríklad od Japonska, ktorého celkový dlh prevyšuje 200 percent HDP, no veriteľmi sú najmä vlastní občania a firmy.

V súčasnosti neexistuje jednoduché riešenie problémov eurozóny. Ťažko zadĺžené štáty sa môžu dlhov zbaviť ich čiastočným odpísaním a naštartovaním hospodárskeho rastu. Práve naštartovanie rastu bude problematické, pretože hlavným problémom týchto štátov je nízka konkurencieschopnosť pre nemožnosť devalvovať. Euro je pre tieto štáty príliš tvrdou menou. Ak majú ostať členmi eurozóny, štedrá pomoc ostatných členských štátov bude nutná. Netreba pritom zabúdať, že euro je aj politický projekt. Navrhnuté zvýšenie kapacity dočasného eurovalu a jeho transformácia na trvalý Európsky stabilizačný mechanizmus znamená v konečnom dôsledku vznik Európskeho menového fondu, ktorý by mal v eurozóne hrať podobnú úlohu ako MMF.

Pomalé a nerozhodné riešenie problémov, najmä problému Grécka, vedie momentálne k oslabovaniu celej eurozóny a trhy prestávajú dôverovať aj väčším ekonomikám – pod tlak sa dostali Španielsko a Taliansko, tieň padá aj na Francúzsko. Únia preto už nie je v situácii, keď by mohla s ďalším riešním otáľať. Euroval z roku 2010 a pomoc Grécku sa dali chápať ako nástroje, ktoré neprinášajú riešenie, no poskytujú istý čas na prípravu skutočných riešení. Zdá sa však, že sa premrhalo už vyše roka času.

Dnes je jasné, že eurozóna v súčasnom usporiadaní nemôže prežiť. Žiadne riešenie však nebude lacné a bezrizikové. Eurozóna sa môže postupne transformovať na fiškálnu úniu s transférmi medzi štátmi, čo bude viesť postupne k federalizácii Európskej únie. Záchrana a obnovenie konkurencieschopnosti niektorých štátov južného krídla eurozóny bude vyžadovať obrovské prostriedky.

Kvôli neochote uvoľniť tak veľké sumy, však môže vzniknúť len zárodok budúceho európskeho federálneho štátu okolo Nemecka, ktorý bude mať menovú úniu v takmer ideálnej menovej oblasti. Je otázka, kde by v takom prípade ostalo Slovensko. Berúc do úvahy naše prepojenie a závislosť na Nemecku, bolo by pre nás dôležité ostať v užšej eurozóne. Tento scenár však prináša veľké riziko, pretože nikto dnes nevie povedať aký bude ďalší vývoj štátov, ktoré opustia eurozónu (dobrovoľne alebo nedobrovoľne). Zavedením národnej meny sa ich finančné systémy a ekonomiky môže úplne položiť, čo následne bude mať vplyv na celú Úniu.

Tretia možnosť, keď by prevládli odstredivé sily a nacionalizmus, je úplny rozpad eurozóny, riadený či neriadený, návrat k národným menám a následne pravdepodobne aj postupný rozpad Európskej únie. Posledná z možností by bola veľmi zlá správa pre celú Európu. Stratila by možnosť významne ovplyvňovať dianie v dnešnom komplikovanom svete, kde rastie konkurenčná výzva najmä z Ázie. Jednotlivé európske štáty, postupne strácajúce konkurencieschopnosť, s drahými sociálnymi systémami a ťažko zvládateľnými menšinami, by sa mohli ľahšie dostať pod vplyv štátov, ktoré sú veľmi vzdialené európskej predstave demokracie a slobody. Navyše pád eura by pravdepodobne znamenal začiatok veľkej globálnej ekonomickej krízy, pretože euro funguje aj ako jedna z rezervných mien. Aký by bol koniec takejto krízy, ťažko predvídať. Naposledy v tridsiatych rokoch prišla po kríze 2. svetová vojna.

Autor je bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.