Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kto môže za krízu?

Číslo 3/2011 · Pavol Minárik · Čítanosť článku: 2108
 

Začnem malým oblúkom. Kto by mal vlastne o kríze písať? Novinári? No iste. Hlavne ekonomickí, však je to ich chlieb. Ekonómovia? Samozrejme tiež. Od mikroekonómov po makroekonónov. To snáď ani netreba zdôvodňovať.
V ekonomike fungujeme všetci, bolo to tak doteraz a bude to tak aj naďalej. Týka sa všetkých. Tým nechcem povedať, že všetci sa automaticky podieľali aj na vzniku recesie, či krízy. Každý podľa svojej miery zodpovednosti bude niesť zodpovednosť za svoju rodinu, firmu, banku alebo štátnu inštitúciu. Inými slovami, bude sa musieť podľa nových podmienok zariadiť. A zrejme všetci, hoci nie všetkým sa to podarí, by si chceli svoje postavenie prinajmenšom udržať.
Vrátim sa k úvodnej otázke. Ekonómovia o kríze v podstate píšu. Ľudia z praxe pomenej. Zato akademici a teoretici rôznych think tankov či škôl píšu veľa. Koniec koncov tým sa teoretici živia a teraz majú svoju žatvu, aj hodinku mediálnej slávy. Aj politici, hlavne tí s ekonomickým pozadím, píšu. Ani nemôžu inak. Za posledných šesťdesiat rokov si totiž práve politici uzurpovali moc a neúmerný vplyv na život spoločnosti, vrátane hospodárstva, nezamestnanosti, dôchodkov. Všetko oblasti s priamym dopadom na každého jedného z nás. Preto dnes musia politici preukázať, ako tento vplyv uplatnia.

Ostatní veľmi nepíšu, hoci by mali. Z pozície zdanlivo nevinných, z pozície tých, ktorí zdanlivo nenesú zodpovednosť. Aj oni by mali ponúkať svoje pohľady, svoje východiská a návrhy. Koho mám vlastne na mysli? Teológov, filozofov, ľudí z praxe, všetkých, čo sa na to cítia. Aj keď sa im nechce. Súčasná hospodárska kríza je vnímaná na jednej strane až apokalypticky ako najhoršie obrázky z čierno-bielych žurnálov z tridsiatych rokov zo Spojených štátov. Uvedomujeme si, čo vlastne porovnávame? Trhané pohyby starých filmových týždenníkov ukazujú stovky robotníkov čakajúcich na jedno-dve uvoľnené pracovné miesta a vzápätí strih na ešte väčšie davy postávajúcich pred výdajňou stravy.
Iný, trochu odosobnený a ekonomicky sterilný pohľad na krízu ju predstavuje ako technické riešenie, akoby išlo iba o realokáciu ekonomických zdrojov. Nie je to síce bezbolestné, ale prospešné, tvrdia. Na základe toho sa formujú nezmieriteľné skupiny, dnes už kultivovane diskutujúcich ekonómov (ich bojovné spory dávnejšie prebrali politici). Na jednej strane sú optimistickí inžinieri budúcnosti, ktorí veria, že existujú riešenia ako sa hrozbe trvalo vyhnúť. S iskrou v oku veria v trvalý ekonomický rast. Opatrne priznávajú, že nie všetko musí vyjsť a zväčša ani nevychádza, ale na to sú naporúdzi hneď dve vysvetlenia. Keby sa navrhované opatrenia nerealizovali, bolo by ešte horšie. Alebo boli zvolené opatrenia príliš opatrné. Namiesto sto miliárd sa malo minúť na tú istú vec tisíc miliárd, a hotovo. Na druhej strane stoja iní optimisti. Pracovne ich volám optimisti tvrdého srdca. Ich riešenia sa zatiaľ príliš neosvedčujú, pretože nemôžu. Prakticky sa totiž neaplikujú a ak, tak len v časoch, keď to už inak nejde a vtedy ich ťažko otestovať.
Rozhodnúť medzi týmito ekonomickými videniami je naozaj ťažko. Obe veľmi podobne a presne analyzujú stav, sú čoraz sofistikovanejšie, obe sú plné matematického modelovania, obe reprezentujú uznávané osobnosti, nositelia Nobelových cien. Obávam sa, že testu skutočnou praxou v porovnateľných podmienkach sa nikdy nedočkáme. Preto uprednostnenie jedných alebo druhých ostáva vecou nastavenia človeka, jeho videnia sveta, osobnej zodpovednosti, sociálneho cítenia, jednoducho otázkou osobného presvedčenia.

Prečo test neprichádza? Za základné ekonomické rozhodnutia nesú zodpovednosť politici. A tak prvý model môže byt aplikovaný kdekoľvek. V demokratických aj nedemokratických režimoch. Nenesie v podstate nejaký okamžitý politický náklad. Závisí len od vnútorného nastavenia politikov a ich rozhodnutia. Videli sme to pri politike prezidenta Roosevelta New Deal v Spojených štátoch a vidíme to pri eurovaloch v eurozóne. O aplikácii „plánovaného hospodárstva definitívne odstraňujúceho krízy“ mocenskými zásahmi v nedemokratických režimoch je u nás zbytočné hovoriť.
Ako je na tom alternatívny koncept optimistov tvrdého srdca? Uplatniť ich hospodársku stratégiu a nechať voľne pôsobiť trh, je na dnešnej úrovni sociálneho štátu ilúziou. Posilňovanie protrhových preferencií vidíme skôr v autoritárskych režimoch (Pinochet, Salazar), alebo keď sa stretne takéto videnie nositeľov moci preberajúcich spoločnosť po dlhšej stagnácii (Reagan), prípadne priam katastrofe (Slovensko po porážke Mečiara). Inak je priam v genetickom kóde demokracie zakódované posilňovanie štátnych zásahov, zvyšovanie prerozdeľovania, regulácií, stimulácií ekonomického rastu štátnymi opatreniami. Samozrejme, deje sa to zadlžovaním a odsúvaním dlhodobých problémov. Štvorročný volebný cyklus k tomu priam nabáda. V tomto zmysle nie je, a ani nemôže byť odolná ani Európska únia. V dvadsaťsedemčlennej Únii sa volí každý rok v priemere v šiestich krajinách a prakticky každý rok aj v z rozhodujúcich štátoch.
Politici sú naozaj v ťažkej dileme. Povedať pravdu a postupovať realisticky znamená riziko straty preferencií. Zvyšovať dlhy, živiť ilúzie a hľadať vinných všade okolo znamená šancu na znovuzvolenie. Tak vyzerá dnešná politika. Politici boli úspešní a podarilo sa im získať zodpovednosť za vývoj ekonomiky. Nečudo, že ľudia od nich dnes žiadajú trvalý blahobyt. A pod blahobytom sa dávno prestalo rozumieť len mať sa dobre. Veď dnes sa máme tak dobre, ako nikdy, prinajmenej veľká a rozhodujúca časť populácie. Žiadne iné generácie (a to tri po sebe idúce generácie!) nezažili taký rast životnej úrovne ako my. Niet obdobia, aby tak veľká časť ľudstva nezažila čo i len dočasné strádanie. Európa a Severná Amerika po roku 1945 sú výnimkou. Nevieme čo je masové utrpenie a masová chudoba. Práve naopak. Máme možnosť masovo obmedzovať nedostatok v menej šťastných častiach sveta a aj to viac menej účinne robíme. Takmer každý z nás má možnosť dôstojne prežiť celý svoj život. Šesťdesiat rokov žiaden prepad. Za krízu sa vyhlasoval aj spomalený rast. Na to sa privykne ľahko a ľahko sa odnaučí strádať. V takej situácii nie je veľký problém vystrašiť už len slovíčkom kríza, obyčajným pripomenutím starých obrázkov z tridsiatych rokov. Čo však v takomto „dokonalom“ svete vôbec ešte znamená mať sa dobre? Po neustálom zlepšovaní a vlastníctve vysoko prevyšujúceho potreby dôstojného života nestačí pocit mať sa dobre. Ak sa chceme dostať k jadru problému, porozumieť prečo musela vzniknúť súčasná svetová hospodárska kríza, musíme si uvedomiť, že dnes pod „mať sa dobre“ treba rozumieť perspektívu: mať sa dobre rok čo rok, mesiac čo mesiac, stále lepšie a lepšie ako v nedávnej minulosti. Ekonomiku si predstavujeme ako perpetuum mobile. A túto ťažko splniteľnú úlohu spôsobujú samotní politici, ktorí neustále voličom sľubujú, že to vedia zariadiť. Hovoria o voličoch, je to však ich zodpovednosť. Oni vybudovali v ľuďoch túto závislosť.

Samozrejme, že racionálne je mnohým jasné, že to tak nemôže isť donekonečna. Intuitívne cítime, že tu niečo nehrá, ale keďže ide o nás, o naše výhody, o našu spotrebu, radšej zavrieme oči a v duchu si povieme, nech to ešte radšej nejako spravia. Hoc aj na dlh.

Vzorovým príkladom našej doby je politik Ferenc Gyurcsány, bývalý maďarský premiér, ktorý prizná: „Klamali sme ráno, klamali sme na obed, klamali sme večer“. Nebolo to veľké verejné priznanie (a už vôbec nie kajanie sa), tie slová zazneli na internom zasadnutí v snahe presvedčiť kolegov, že to tak ďalej nemôže ísť. Výsledok je verejné pohoršenie. Áno, klamať sa nesmie, je to nemorálne a neprípustné. Čo sa však stane? Premiér takýmto čudným spôsobom nadobudnutý mandát nevyužije. A jeho hlavný oponent na tom politicky získa. Pritom sa s tým prvým v klamstvách pretekal, ale verejne to nikdy nepriznal. Ani slovom sa tým nechcem postaviť za Gyurcsánya, len dokumentovať, kam až dospelo správanie voliča. Presne v tom duchu, ako svoj slávny výrok myslel Bill Clinton platí It’s politics, stupid! Áno, ide o politiku. Aj v časoch ekonomickej krízy. Ekonomické čísla sú len príznak, zdroj treba hľadať inde.

Prejdime však k dlhovej otázke. Ani na ňu sa totiž neradno dívať len úzko ekonomickým pohľadom. Vrátane toľko spomínaného Grécka. A prečo? Pretože grécky príbeh je mentálne príbehom európskym. Dovoľte malý príklad: Grécky futbalový majster nastupoval na posledný zápas Ligy majstrov s deviatimi legionármi v zostave. Poviete mi, súkromný podnik, čo to má s krízou a verejnými dlhmi spoločné? Nuž, všetko. Veď má mať grécky futbalový divák – štátny úradník, dôchodca, študent a ktovie kto ďalší – taký príjem, aby tento súkromný podnik utiahol? Je to v poriadku, aby sa takto pestovala klubová, lokálna a národnú hrdosť? Aj tu treba vidieť, prečo vznikali mnohé dlhy a čo všetko z nich bolo financované. Samozrejme, grécky Olympiakos je úsmevný v porovnaní s globálnymi kolosmi ako FC Barcelona, Porto či Real Madrid. Iberský polostrov pritom na tom nie je finančne výrazne lepšie ako Peloponéz. To, že španielski futbalisti (vrátane Iniestu a Ronalda) štrajkujú za lepšie podmienky, je rovnako absurdné ako štrajk taxikárov – súkromníkov v kolabujúcej krajine závislej od turistického ruchu. Futbal je dnes zábava a biznis a podľa toho ho treba aj súdiť. Otázka preto znie, je cena prestupujúceho Cristiana Ronalda (kúpeného na dlh) reálnym ocenením hodnoty, alebo je to rovnaká bublina ako iné bubliny v ekonomickom svete? Ako môže skončiť biznis, ktorého náklady má kryť budúci predaj dresov? Tento problém sa samozrejme netýka len futbalu, ale celého zábavného priemyslu. Hudba, film a jeho celebrity, móda so svojimi fetišmi módnych značiek a modeliek. K tomu treba prirátať celý systém ochrany autorských práv a duševného vlastníctva, ktorý dnes zasahuje reálny ekonomický svet. Až doteraz sa zdalo, že v tom problém nie je. Čím dlhšie však súčasná hospodárska kríza trvá (a bude trvať), tým hlbšie sa naše zažité vnímanie bude meniť.

Keď už hovoríme o aktéroch krízy, nemožno opomenúť banky. Svet veľkého bankovníctva je zvláštny, je to svet, ktorý si dokázal vydieraním vydobyť nedotknuteľnosť. Bankovníctvo je síce osobité, ale stále „len“ klasické podnikanie. Uplynulé desaťročia ako rástla dôležitosť bánk v očiach politikov, sa však stalo niečo dôležité. Riziko podnikania nenesie vlastník, za zlé rozhodnutia nie sú postihované manažmenty. Naopak. Straty sa bezproblémovo prenášajú na zodpovedne sa správajúcich – sporiacich klientov a keď sú veľmi veľké, tak na daňovníkov (cez štátny dlh). Zisky sa však naďalej delia doma, v banke. Existuje však aj povestný príklad, ktorý potvrdzuje pravidlo. Maličký Island to odmietol. Rozhneval tým britských a holandských majiteľov bánk, ale pokojných Severanov to veľmi nevyrušovalo. Koniec koncov, na to, čo „spáchali“ ich banky, by ich klienti nikdy nezarobili. Výsledok? Zatiaľ sa ukazuje, že malému Islandu sa nič strašné nestalo. Stojí to však za ďalšie sledovanie.

Prečo požívajú banky takú špeciálnu ochranu? Ekonómi strašia domino efektom. Je to však naozaj tak? Dovolím si malý československý príklad. Rozumie mu každý z nás. Stačí si uvedomiť, ako sa za posledné dve desaťročia zmenil prístup k vlastníctvu automobilu. To moje prvé som po desiatich rokoch a 110 000 kilometroch daroval synovi. Žiadny miliónový zázrak, len funkčná Škoda 120. Nedostatky reálneho socializmu nás naučili starať sa o autá tak, aby prežili dlhšie, než si zvykli nové modely. Po dvoch rokoch ho synovi ukradli. Zrejme malo ešte nejakú hodnotu. Po pár rokoch sa zaviedlo šrotovné. Platba za zničenie takýchto vecí. Ničenie ako prevencia pred krízou. Reálne peniaze za peniaze na dlh. To všetko160 rokov po smrti Frederica Bastiata. Jeho esej Čo vidieť a čo nevidieť sa číta už aj na bratislavskej Ekonomickej univerzite, takže aj náš ekonomický poter vie, aký nezmysel je, aby sme sa vytešovali z pekárovho rozbitého okna. Zato pri šrotovaní starých, ale ešte stále funkčných áut sa mnohí vytešovali. A od Berlína po Bratislavu snívali sen o čarovnom prútiku, ako zvýšením dlhu vyriešime ekonomický problém.

Kríza v takýchto podmienkach musí zákonite prísť. V svojej podstate ide totiž o užitočnú liečbu deformovaných ekonomických vzťahov, zadlženosti všetkých voči všetkým, neschopnosť splácať, neschopnosť si ďalej požičiavať, realokácia zdrojov, prasknutie bublín a dalo by sa pokračovať. Súčasne platí, že liečenie nebude bez bolesti. Treba sa na to pripraviť. Odvykli sme znášať nepohodu, prinášať obete v prospech vznešených cieľov a ideálov. Vlasť je prežitok, Cirkev smiešna stredoveká starina, vzdelanie papier. Nechceme robiť v prospech blížnych, dokonca aj manželia čoraz častejšie robia na svoj vlastný účet a náklady na domácnosť zúčtovávajú. Niekedy mám dojem, že už nevieme prijímať obetu ani na úžitok sebe. V mene pohodlia odmietame deti a tým svoju budúcnosť. Odmietame vidieť skutočné utrpenie hoc vieme, že patrí k životu. Odpratávame svojich starých rodičov zo svojho sveta a niekde to robia doslovne zo sveta. Nevidíme suseda v núdzi. Miesto toho si vygenerujeme fantómové bolesti tam, kde naisto netreba skutočnú intervenciu. Bedákame nad osudom Afroameričanov odvlečených do otroctva a súčasne nevenujeme pozornosť ich dnešným problémom. Bedákame nad diskrimináciou homosexuálov, znevýhodnením imigrantov, ktorí zdvihli kotvy a svojich menej nadaných blížnych nechali v oveľa horších podmienkach ako sú tie, pre ktoré ich ľutujeme. Ako budeme reagovať, keď tieto pseudoproblémy leptajúce spoločnosť nahradia skutočné problémy zo skutočnej krízy?

Autor je bývalý poslanec NR SR.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.