Zmysel Radičovej vlády

Číslo 3/2011 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 4137
 

Jedenásteho októbra 2011 padla vláda Ivety Radičovej. Dôvody pádu sú všeobecne známe, všimnime si preto inú vec. Aký zmysel mala vláda Ivety Radičovej? Aké poučenie si máme vziať z jej existencie?

Ak by niekto predpokladal, že na takúto otázku nemožno odpovedať pre krátkosť fungovania vlády (15, respektíve 20 mesiacov), tak na tomto mieste iba poznamenajme, že Ján Čarnogurský aj Jozef Moravčík boli slovenskými premiérmi ešte kratší čas a predsa ich pôsobenie znesie takúto otázku.

Aký bol teda zmysel Radičovej vlády?

Po prvé, pred voľbami v júni 2010 nikto nemohol reálne čakať, že premiérom bude niekto iný, ako Robert Fico. Neverila tomu ani pravica, čo bolo vidieť na istej nepripravenosti na vládu, personálnej aj tematickej.

Po druhé, Iveta Radičová predviedla sebazničujúci prístup vedenia koaličnej vlády. Zo spojencov si robila oponentov a naopak. Viedla viacero vnútrokoaličných konfliktov, ktoré nemohla vyhrať. Chcela hovoriť do príliš veľa rezortných vecí (spory s ministrami sociálnych vecí, dopravy, zdravotníctva, financií) z pozície premiérky, čo malo dva negatívne následky. Jednak ju zamestnávali následné konflikty a jednak jej neostával čas na závažnejšie témy. Predseda vlády so šiestimi stranami (ktorý navyše nie je a ani nechce byť predsedom vlastnej strany) sa musí správať inak, ako predseda vlády, ktorý svojej vláde a strane dominuje.

Po tretie, Radičová podceňovala vážne koaličné konflikty. Zbytočne dlho hľadala koaličný status OKS a Obyčajných ľudí, čo udržiavalo zbytočné napätie. Najvážnejším koaličným konfliktom bol pochopiteľne ten, ktorý viedol k jej pádu. Podcenenie malo niekoľko podôb. Premiérka napríklad trávila v čase otvorenej koaličnej krízy zbytočne veľa času na zahraničných cestách (USA, Chorvátsko), následkom čoho mala málo času na domáce rokovania. Namiesto hľadania kompromisu v užšom mocenskom kruhu organizovala zasadnutia všetkých koaličných poslancov, čo nebolo efektívne. Ako sa napokon ukázalo, rozhodujúcou chybou jej vlády napokon bolo, že ignorovala dlhodobo odlišný názor koaličného partnera na otázku eurovalu. Keďže SaS bolo od začiatku proti, Radičová nemala mandát vlastnej koaličnej väčšiny, o podporu opozície sa dostatočne neusilovala, a predsa v zastúpení štátu podpísala záväzok SR prispieť na rozšírený euroval.

Po štvrté, Radičová nedokázala reagovať na niektoré zásadné témy štátneho významu, osobitne na radikalizujúce sa Maďarsko, ktoré počas vlády Ivety Radičovej prijalo novú ústavu a podniklo sériu krokov, ktoré ohrozujú slovenské záujmy. Radičová síce predstavila návrh na špeciálnu bilaterálnu zmluvu, ktorá by riešila otázku dvojakého občianstva, Budapešť však návrh rýchlo zmietla zo stola a vláda Ivety Radičovej sa na viac nezmohla. Premiérka nijako nezvyšovala tlak na nečinného ministra zahrančných vecí Dzurindu, nepodnikla nijaké zahraničné cesty a nesnažila sa ovplyvniť maďarskú politiku z medzinárodnej scény. Po piate, vo vláde chýbali konzervatívci. KDH, podľa mena konzervatívna strana, na presadzovanie konzervatívnej agendy v prvom rade rezignovala, viackrát pôsobila nepripravne. Ukážkovým príkladom bolo hlasovanie o zriadení výboru pre homosexuálnych aktivistov, ktoré neprešlo počas rokovania vlády o jeden hlas. A to sa pri hlasovaní zdržal liberálny minister školstva Jurzyca. KDH síce bolo proti, nedokázalo však tému otovoriť na koaličnej rade a hlasovaniu predísť. KDH tiež absolútne zlyhalo v zahraničnej politike, čo je zaujímavý paradox, keďže predsedom strany je bývalý podpredseda pre zahraničie. Figeľova strana nemala politiku voči Budapešti a úplne otočila svoju politiku voči EÚ (osobitne v téme eura). Hlas konzervatívcov chýbal vo vláde pri prenasledovaní kresťanov na Blízkom východe. Trpiacim sme neponúkli finančnú pomoc, ani azyly, hoci sme za ich prenasledovanie spoluzodpovední, keďže sme podporili vojnu v Iraku. Figeľova strana tiež nedokázala presadiť dve zvyšné zmluvy so Svätou stolicou do programu vlády, pričom dokončenie ratifikácie je záväzkom štátu. KDH tiež nereagovalo na bratislavský homosexuálny pochod, čelilo oprávnennému posmechu za Figeľov lacno nadobudnutý byt a jeho neschopnosť vzdať sa bytu alebo bolo zahanbené, že tému antikomunizmu preberala buď premiérka Radičová (návrh na múzeum zločinov komunizmu) alebo dokonca liberálna SaS. KDH samotné sa navyše nepochopiteľne angažovalo v politizácii Ústavu pamäti národa, za čo stranu kritizoval aj jej zakladateľ Ján Čarnogurský.

Po šieste, vláda Ivety Radčovej nemala jednu ústrednú tému. Boj za vyššiu transparentnosť niečím takým byť nikdy nemôže. Tak ako chýbala vláde hlavná téma, tak jej chýbal aj spoločný postup proti opozícii. Príznačné naopak bolo, že preferencie opozície rástli okamžite od volieb.

Po siedme, vláda bola zaujatá šetrením a konsolidáciou verejných financií, namiesto vážnych dlhodobých problémov spoločnosti (napríklad demografické vymieranie, bojaschopnosť armády) však venovala príliš veľa energie pochybným reformám (naprklad príprava odvodového bonusu). V liberálnej vláde chýbal hlas, ktorý by upozorňoval na sociálne problémy, od rozvodov po nízku pôrodnosť.

Samozrejme, vláda Ivety Radičovej mala aj svoje dobré časy, za všetky spomeňme odmietnutie pôžičky Grécku na začiatku vládnutia, lepšiu politickú kultúru či boj proti korupcii. Konzervatívcom sa to však musí máliť. Štát má v našom ponímaní vyšší zmysel, a preto aj väčšie úlohy.