Cesta do stredoveku

Číslo 3/2011 · Hana Chorvátová · Čítanosť článku: 4238
 

Univerzity a radnice – okrem Katolíckej cirkvi jediné inštitúcie, ktoré z čias stredoveku v nezmenenej podobe pretrvávajú až dodnes. Samotný vznik a rozvoj univerzít je úzko spojený práve s rozmachom miest a celkovou spoločenskou a kultúrnou atmosférou v západnej Európe v 12. storočí. Počas výrazných a hlbokých zmien v spoločnosti vznikla v mestách nová komunita ľudí – intelektuáli, ktorých spojila nesmierna túžba po nových poznatkoch a láska ku knihám, a charakterizovali samých seba takto: „Ja pracujem, ale nie rukami.“ Do historickej literatúry termín „intelektuál“ zaviedol francúzsky historik Jacques Le Goff.

Dvanáste storočie bolo obdobím, v ktorom mnohých vzdelaných klerikov prestali uspokojovať len diela kresťanských tvorcov. Čoraz intenzívnejšie chceli preniknúť do diel iných autorov, aby mohli spoznávať svet aj iným spôsobom, nielen prostredníctvom Písma: „Nikdy nedospejeme k pravde, keď nás uspokojí to, čo už bolo odhalené...Tí, ktorí písali pred nami, nie sú našimi pánmi, len sprievodcami. Pravda je otvorená všetkým a ešte nikto sa jej nezmocnil v úplnosti.“ (Gilbert z Tournai, cca 1200 - 1284) Začínajú sa objavovať ľudia, ktorých zaujíma tvar Zeme, povaha prvkov, umiestnenie hviezd, vlastnosti zvierat, sila vetra, život rastlín a jej koreňov a sú nešťastní, že mnohí stále odmietajú vziať na vedomie prírodné sily a chcú, aby zostali spútaní svojou nevedomosťou: „Odopierajú nám právo skúmať a odsudzujú nás, aby sme žili ako neotesaní tupci len vo viere a bez rozumu.“ (Guillaume de Conches, cca 1080 - cca 1154)

Tradičných mníchov táto vlna kladenia otázok poburuje a sú rozhorčení, že niektorí vysvetľujú stvorenie prvého človeka nie od Boha, ale z prírody, duchov a hviezd (Guilliaumo/Viliam zo Sant-Thierry, cca 1074/1080 - 1148). Intelektuálov, okrem lásky k znalostiam a ku knihám, spája i potreba šíriť získané poznatky ďalej. Všetky tieto impulzy vedú ku vzniku univerzít, ktoré vznikli podobne ako cechy (združenia remeselníkov s vlastnými pravidlami upravujúcimi vykonávanie remesla).

V 13. storočí sú univerzity už plne sformované. Výnimočnosť a originalita univerzity vychádza z troch základných privilégií: autonómie súdnych právomocí s možnosťou odvolať sa k pápežovi, práva na štrajk a výhradného práva udeľovať univerzitné hodnosti. Univerzita sa stala právnou korporáciou, ktorá si vytvorila pre svoj chod vlastné pravidlá. Ochraňovala ako svojich profesorov, tak i študentov. Študenti dostávali právnu ochranu i na cesty mimo univerzitu. Univerzity boli nezávislé na svetskej i cirkevnej moci. Ich ochrancom sa stal však pápež, čo neskôr v závere 14. storočia v dôsledku veľkej západnej schizmy (voľba dvoch pápežov) do veľkej miery univerzity poškodilo. Všetky stredoveké univerzity (v 13. storočí ich bolo asi desať) poskytovali identické vzdelanie. Umožňovali to dve skutočnosti: Jednak to bol univerzálny jazyk – latinčina, ktorá bola síce už mŕtvym jazykom, ale hovorili ňou vzdelanci, intelektuáli, a tiež univerzálna výučba, ktorá sa opierala o rovnaké autority ako napr. Aristoteles, Galén, Biblia. Táto univerzálnosť umožňovala platnosť akademických hodností získaných na ktorejkoľvek univerzite. Súčasníci si uvedomovali výnimočnosť univerzít a označovali ich v tej dobe ako studium generale.

Základ univerzity tvorili štyri fakulty: Prvá bola fakulta slobodných umení, kde sa vyučovala rétorika, gramatika, aritmetika, geometria, astronómia, dialektika a hudba, pretože ako hovorí Abelard (cca 1079 - 1142): „...medzi všetkými vedami sú slobodné umenia nazývané umeniami, lebo nezahŕňajú len znalosť, ale tiež tvorbu, ktorá nadväzuje bezprostredne na rozum. Taká je úloha kompozície (gramatiky), sylogizmov (dialektiky), rozpravy (rétoriky), čísel (aritmetiky), rozmerov (geometrie), melódií (muzika) a výpočtu hviezdnych dráh (astronómia).“ Univerzity tvorili ďalej tieto fakulty: právnická, lekárska a teologická. Študenti najskôr získavali základné vzdelanie na (nižšej) fakulte slobodných umení a potom mohli pokračovať v štúdiu na niektorej z vyšších fakúlt. Pred vstupom na univerzitu študenti nevykonávali žiadnu vstupnú skúšku. Podmienkou bola čiastočná znalosť latinčiny.

Prvé univerzity vznikli v Paríži a Bologni a mali celkom odlišnú organizáciu. V Paríži tvorilo univerzitu spočiatku voľné združenie škôl, kde mal každý učiteľ svojich vlastných žiakov. Školy boli podľa disciplín rozdelené do fakúlt, ktoré mali za úlohu zjednotiť štúdium a dohliadať na správnosť vyučovania. Samotná univerzita zhromažďovala fakulty a národy (učitelia a študenti sa organizovali podľa krajiny pôvodu na „národy“), dohliadala na všeobecnú disciplínu medzi učiteľmi a študentmi a bránila ich voči vonkajšej moci, ako bol napríklad kráľ alebo biskup. Hlavou univerzity sa stáva rektor volený na tri mesiace. Zároveň univerzita dohodla s vonkajšou mocou udeľovanie privilégií – právne a daňové úľavy či stanovenie cien nájomného. V tom istom období sa v Paríži objavujú prvé collegia. Najskôr sú to len ubytovne pre chudobných študentov, ale čoskoro sa z nich stali miesta bohatého intelektuálneho života. Vznikajú tu prvé univerzitné knižnice, bez ktorých štúdium nie je vôbec mysliteľné (čo platí aj do súčasnosti). V Bologni boli síce fakulty podobne ako v Paríži, ale univerzitu v podstate tvorili komunity študentov. Učitelia neboli súčasťou univerzity, ale pracovali na nej na základe zmlúv a podľa svojej špecializácie sa spájali do kolégií.

Výrazná zmena nastáva po roku 1378, keď došlo k veľkej západnej schizme, ktorá narušila dovtedajší kresťanský univerzalizmus. Pod vplyvom schizmy sa urýchlil rozvoj svetských štátov, kniežatstiev a miest, ktoré chceli mať vlastnú univerzitu. To viedlo k zakladaniu nových univerzít, ktoré sa prispôsobovali miestnym podmienkam a boli podriadené dohľadu svojho zakladateľa – najčastejšie panovníka, ktorý univerzitu zvyčajne financoval. Na univerzitách dochádza k presadzovaniu národných jazykov (prvou takouto univerzitou sa stala Karlova univerzita v Prahe). Niektorí historici hovoria o úpadku univerzít, iní hovoria o skutočnej integrácii mnohých okrajových krajín do modernej Európy.

Význam stredovekých univerzít spočíva aj v tom, že študovať na univerzitu mohol prísť muž alebo žena z ktorejkoľvek spoločenskej vrstvy. V literatúre sa často uvádza, že študovali výlučne muži, nie je to však úplná pravda. Univerzitné vzdelanie bolo otvorené i ženám. Dôkazy poskytujú nielen stredoveké iluminácie, ale aj zmienky o lekárkach. Bohužiaľ, po roku 1500 sa zmienky o vzdelaných ženách, napríklad lekárkach, z písomných prameňov vytrácajú. Univerzitné vzdelanie umožnilo jednotlivcovi dosiahnuť vyššie spoločenské postavenie a absolventom univerzitného vzdelania sa preukazovala veľká úcta. Zároveň je veľmi pozoruhodné, ako sa univerzity sporili so svetskou mocou, najmä mešťanmi. Dôležitou univerzitnou zbraňou boli prerušenie činnosti a secesia (odchod), ktoré neváhali použiť, aby dosiahli svoj cieľ. Cirkevní i svetskí predstavitelia miest, uvedomujúc si prestíž univerzít aj ich hospodársky význam, preto univerzitám nie raz ustúpili.

Čaro stredoveku spočíva aj v tom, že ho treba objaviť, doslova oprášiť, tak ako mnohé pozoruhodné detaily o stredovekých univerzitách vydolovali historici z hlbín stredovekých listín, listov a kníh. Jedným z nich je aj Jacques Le Goff, milovník stredoveku a nadšenec šírenia nových poznatkov o tomto období, ktorý je autorom podnetnej knihy Intelektuálové ve středověku (Praha 1999). Zrejme nebude náhodné, že kto chce objaviť čaro stredoveku, musí aj dnes siahnuť po knihe.

Autorka je pedagogička, žije v Banskej Bystrici.