Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tolkien Katolícky

Číslo 4/2005 · Steven D. Greydanus · Čítanosť článku: 6825
 

Steven D. Greydanus
Tolkien Katolícky

J. R. R. Tolkien raz označil svoje epické veľdielo Pán prsteňov ako „v zásade náboženské a katolícke“. A predsa na jeho stránkach niet zmienky o náboženstve, nehovoriac už o Katolíckej cirkvi, Kristovi, ba ani o Bohu. Tolkienovi hobiti nemajú náboženské zvyky ani kult – niet tu ani stopy po modlitbe, obeti alebo spoločnom uctievaní.

Aby to bolo ešte zložitejšie, Tolkien zároveň zdôrazňoval, že Pána prsteňov netreba chápať alegoricky. O Tolkienovi bolo dokonca známe, že je odporcom alegórie ako takej, ba nepáčili sa mu ani alegorické príbehy pre deti od jeho priateľa a kresťana C. S. Lewisa Kroniky Narnie. Ako je teda možné označiť Pána prsteňov ako v zásade katolícke alebo vôbec náboženské dielo?

Stvorenie a úpadok Stredozeme

Časť odpovede sa nachádza v Tolkienovej ďalšej úžasnej kronike Stredozeme, v Silmarillione, ktorý poskytuje širší mýtický kontext Stredozeme a začína sa (bez ohľadu na Tolkienovu antipatiu k alegórii) veľkolepým alegorickým prerozprávaním stvorenia a vyhnania z raja podľa knihy Genesis 1 – 3.

Tolkien tu pomenúva Boha – stvoriteľa Stredozeme Erua („Jediného“, nazývaného aj Ilúvatar, „Všeotec“) i mocného ducha Melkora, ktorý sa vzbúril proti Eruovi a odišiel do temnoty. Zároveň sa dozvedáme, že Sauron, ktorý vyrobil Prsteň, koná v mene Melkora. Tolkien tak vytvára priamy vzťah medzi teistickou, dokonca židovsko-kresťanskou kozmológiou Silmarillionu a vojnou o Prsteň, vyrozprávanou v Pánovi prsteňov.

V samotnom Pánovi prsteňov sa Eru nespomína a správanie sa postáv nemá explicitne náboženskú zložku. Tolkienov kresťansko-katolícky svetonázor však nielenže stojí v pozadí ságy o Prsteni v jej prehistórii, ale obklopuje ju a pokrýva v jej presahujúcich motívoch a imaginatívnych štruktúrach.

Tolkienova viera nie je jediným prvkom jeho vnútorného života alebo osobných skúseností, ktoré s týmto príbehom súvisia. Medzi ďalšie vplyvy patrí Tolkienova láska k jazykom, jeho raná mladosť strávená v predindustriálnom Warwickshire, ktorý pripomína Kraj; jeho láska k stromom i k celej prírode a s tým súvisiaci odpor k strojom; jeho zážitky z prvej svetovej vojny, kde sa stretol s prostými anglickými vidiečanmi, ktorí každodenne konali veľké hrdinské skutky.

Tolkienovo dielo však najvýraznejšie ovplyvnila jeho hlboko prežívaná katolícka viera. Hoci oprávnene trval na tom, že Pán prsteňov nie je alegorické dielo, faktom zostáva, že Tolkien myslel, fantazíroval a písal ako katolík a jeho dielo má jasné znaky jeho viery, ako to napokon aj mal v úmysle.

„Tieň napodobňuje, nedokáže tvoriť“

Židovsko-kresťanská koncepcia stvorenia a pádu a nadradenosť dobra nad zlom je dôležitým motívom nielen v Silmarillione, ale aj v Pánovi prsteňov, kde je zlo v Stredozemi zobrazené ako úpadok a prekrútenie pôvodného a základného dobra. Tak ako sú Melkor a Sauron padlými Ainurmi alebo anjelskými bytosťami, aj zlé bytosti a rasy Stredozeme sú len skazené alebo prekrútené verzie dobrých bytostí a rás.

Sú tu napríklad trollovia, splodení ako výsmech stromovitých Entov, orkovia (prekladá sa aj ako skřeti, skirkovia, ohyzdi), skazení alebo spotvorení potomkovia Elfov, a strašní Nazgulovia alebo Čierni jazdci, prízraky ľudských kráľov. Podobne je zlý čarodejník Saruman padlý Istari a dokonca aj Glum je zdegenerovaný hobit.

Tento základný princíp objasňuje kľúčový rozhovor medzi Samom a Frodom počas ich putovania cez temné územie Mordoru, „kde spočívajú Tiene“, s poslaním zničiť zlý Prsteň. Keď Sam rozmýšľa, či zlí orkovia pijú vodu a jedia jedlo tak ako ostatné bytosti, alebo či žijú z jedu a zlého vzduchu, Frodo odpovedá:

„Nie, Sam, jedia a pijú. Tieň, ktorý ich splodil, vie len napodobňovať, nedokáže tvoriť skutočné nové veci. Nemyslím si, že dal orkom život, iba ich znetvoril – a aby vôbec mohli žiť, musia žiť ako ostatné živé bytosti. Ak sa nedostanú k ničomu lepšiemu, bude im stačiť aj zlá voda a skazené mäso, no nie jed.“

Na rozdiel od dvoch strán Sily v Hviezdnych vojnách Georgea Lucasa tu neexistuje dualistická interpretácia dobra a zla ako rovnocenných a protikladných síl, jin a jang, dvoch strán jednej mince. V Tolkienovej vízii je dobro prvotné, zlo odvodené, a nech sa na tomto svete odohrávajú akékoľvek tragédie a hrôzy, nebudú mať posledné slovo.

Toto vedomie eschatologickej nádeje je mimoriadne zreteľné v jednej pamätnej pasáži počas putovania Mordorom, keď Sam akoby prežíval zjavenie:

„Zem akoby bola plná praskajúcich, pukajúcich a ľstivých zvukov, no nebolo počuť hlasy ani kroky. Nočná obloha vysoko nad Ephel Duath na Západe bola matná a bledá. Sam uvidel, ako sa medzi oblačnými prízrakmi nad tmavým štítom vysoko v horách na chvíľu zajagala biela hviezda. Jej krása mu zasiahla srdce, a keď zdvihol zrak z opustenej zeme, vrátila sa k nemu nádej. Ako ostrý šíp ho premkla myšlienka, že Tieň je napokon len niečo malé a dočasné: mimo jeho dosahu je navždy svetlo a neobyčajná krása. Jeho pieseň vo Veži vyjadrovala vzdor, a nie nádej – vtedy totiž myslel na seba. Teraz, v tomto okamihu, ho prestal trápiť vlastný osud, ba aj osud jeho pána. Zaliezol späť do ostružiny, uložil sa vedľa Froda, odložil všetok strach a upadol do hlbokého pokojného spánku.“

Obyčajný „vzdor“ voči zlu je prírodná alebo pohanská cnosť (zlí obri napokon zvíťazia, hovorievali nórski bojovníci, ale my pôjdeme umrieť spolu s bohmi). V kresťanskom myslení je však nádej teologická cnosť a Samovo srdce napĺňa takáto eschatologická nádej.

„Pôsobí tu ešte čosi“

Toto vedomie nádeje v Stredozemi je tiež zakorenené v nedefinovanom, ale zreteľnom vedomí Prozreteľnosti. V Pánovi prsteňov sa síce nespomína Eruovo meno, ale jeho vôľa je jasná už od začiatku, keď Gandalf vysvetľuje Frodovi, aký má význam, že zlý Prsteň objavil jeho strýko Bilbo, skromný hobit. V tejto zdanlivej náhode, hovorí Gandalf:

„...pôsobilo ešte čosi, mimo zámerov toho, kto vyrobil Prsteň. Neviem to povedať jednoduchšie, než že Prsteň mal nájsť Bilbo, a nie ten, kto ho vyrobil. V tom prípade si ho mal mať aj ty. A to pomyslenie je azda nádejné.“

Samozrejme, Gandalf to „nevie povedať jednoduchšie“, lebo Tolkien sa chce v tomto príbehu vyhnúť explicitnému spojeniu s náboženskou doktrínou. Ale základná myšlienka je jasná.

Ruku Prozreteľnosti vidieť v rôznych okamihoch drámy tohto príbehu, ale nikde nie tak jasne ako vo finále na Hore Osudu, kde obidve ústredné postavy, ktoré zápasia so zlom, podľahnú, no v konflikte ich zlej vôle sa všetko odohráva nie v prospech zla, ale dobra.

V rukách iného spisovateľa by takýto záver mohol vyznievať náhodne, ironicky, absurdne či dokonca ako deus ex machina. No u Tolkiena je to nevyhnutný výsledok zrážky medzi neúprosnými plánmi Prozreteľnosti a obmedzeniami jeho padlých hrdinov. Tu Tolkien najdôraznejšie odmieta alegorizujúcu interpretáciu: Frodo možno v mnohom pripomína Krista, ale na rozdiel od Lewisovho leva Aslana nie je jeho alegorickým zobrazením. Tam, kde Kristus triumfoval, Frodo zlyháva, plány Prozreteľnosti sa však aj tak naplnia.

Ozveny smútku

Frodovo záverečné zlyhanie na Hore Osudu je dôležité aj z iného dôvodu: dokonca aj na pokraji víťazstva vyvoláva pocit smútku a straty, ktorými sú tieto knihy preniknuté.

Napriek všetkým znakom Prozreteľnosti a eschatologickej nádeje Pán prsteňov nie je príbehom konečného víťazstva dobra nad zlom, ale iba príbehom jednej dôležitej bitky v ďalekej mýtickej minulosti.

Tolkienov príbeh má ďaleko od zjavenia večnej slávy na spôsob 22. kapitoly Zjavenia apoštola Jána, kde je zotretá každá slza, ale ozýva sa v ňom elegický smútok a naliehavé vedomie, že to, čo je stratené, sa už nikdy nedá získať späť. Znova a znova si uvedomujeme všetko, čo kedysi bolo a už nikdy nebude (alebo až vtedy, keď sa obnoví svet). Enti nikdy nenájdu entské manželky, Frodo sa nikdy nevráti do Lothlórienu, Elfovia navždy odídu na Západ.

Na toto všetko má vplyv autorovo vedomie padlého sveta a nevyhnutných žiaľov tohto života. „Som kresťan, rímsky katolík,“ napísal raz Tolkien priateľovi, „takže neočakávam, že ‚dejiny‘ budú niečím iným ako ‚dlhou porážkou‘ – hoci obsahujú (a v legende môžu obsahovať aj zreteľnejšie a pôsobivejšie) určité ukážky alebo záblesky konečného víťazstva.“

Presne takúto vnímavosť stelesňuje Tolkienova „legenda“. Nepochybne sú tu „ukážky alebo záblesky konečného víťazstva“, ale aj smútok, tragédia a strata. Dokonca aj v samom závere je víťazstvo poznačené stopami smútku a straty: Frodovo zlyhanie na Hore Osudu, vymetenie Kraja, odchod Elfov.

„Záblesky konečného víťazstva“

Napriek týmto prvkom sa Tolkien vyhýba metóde záverečnej tragédie alebo hrdinskej smrti, akou je napríklad smrť Thorina v závere Hobita, ktorý je úvodom k Pánovi prsteňov. V tomto príbehu sa Thorin hrdinskou smrťou v Bitke Piatich armád vykupuje z neústupčivosti voči Bilbovi.

Naproti tomu v Pánovi prsteňov nikto nemusí zomrieť, aby zničil temného pána a jeho zlý prsteň, ba ani zahynúť v záverečnom zápase proti nemu. Frodo a Sam, Aragorn a Faramir, Gandalf, Gimli a Legolas, Smieško a Pipin – všetci prežijú záverečný konflikt (jedna vedľajšia postava, starý Théoden, umiera v bitke s Nazgulmi). Samozrejme, jedna dôležitá postava zahynie s prsteňom a jeho pánom, nie je to však v jej prípade sebaobetovanie, ale rozsudok, pohltenie zlom, ktoré si sama zvolila. Na konci je teda jedinou skutočnou hrôzou duša, ktorá padá do ohňa, ale dokonca ešte aj to slúži plánom Prozreteľnosti.

To, že sa Tolkien v Pánovi prsteňov vyhol záverečnej sebaobetujúcej smrti, nie je dané tým, že by nevedel doceniť dramatický význam takejto metódy; je to preto, že takýmto záverom dosahuje niečo iné. Niektoré víťazstvá prichádzajú iba za cenu záverečnej obety alebo straty, ale Tolkien bol presvedčený, že to nie je najhlbšia pravda o konflikte dobra a zla, a „konečné víťazstvo“ nad zlom, z ktorého môžu legendy ponúknuť len „ukážky alebo záblesky“, si takúto stratu nevyžaduje.

Prvky smútku a pádu v Tolkienovom závere zabraňujú alegoricko-eschatologickej interpretácii, no v neprítomnosti záverečnej tragédie a v prežití všetkých priateľov možno vidieť „ukážky alebo záblesky konečného víťazstva“.

Prvok nádeje je taký silný, že Sam sa dokonca môže nahlas pýtať: „Bude raz všetko smutné neskutočné?“ Odpoveď znie: Áno, ale, žiaľ, nie tu a teraz. V Stredozemi treba stále ťažko pracovať, bojovať s budúcimi tieňmi a niekde v bližšie neurčenej budúcnosti príde ten, ktorého spasiteľské dielo sa len vzdialene odráža vo veľkých skutkoch Froda, Gandalfa a Aragorna.

Frodo, Gandalf, Aragorn: kňaz, prorok, kráľ

Frodo, Gandalf Sivý a Aragorn – každý z nich vzdialene stelesňuje jeden z troch aspektov Kristovho pôsobenia ako kňaza, proroka a kráľa. Každý z nich zároveň absolvuje určitú sebaobetujúcu „smrť“ a znovuzrodenie.

Kňazská rola patrí Frodovi, ktorý za celý svet nesie bremeno strašného zla, tak ako Kristus nesie svoj kríž. Frodova via dolorosa je jadrom Tolkienovho príbehu, tak ako sú rozprávania o ukrižovaní jadrom evanjelií. Tak ako Kristus zostúpil k zosnulým, aj Frodo putuje do Mordoru, Kraja Smrti, a pretrpí si tu stav podobný smrti v brlohu obrovskej pavučice, kým sa prebudí, aby dokončil svoju úlohu. A tak ako Kristus vystúpil na nebesia, aj Frodov život v Stredozemi sa končí, keď odchádza cez more na mýtický Západ s Elfmi, čiže do raja.

Gandalf je prorok, ktorý odhaľuje skryté poznanie, robí zázraky, učí ostatných. Gandalf evokuje spasiteľskú smrť a vzkriesenie Krista – bojuje s pekelnými mocnosťami, aby zachránil svojich priateľov, obetuje sa a zostupuje do podzemných rozmerov, aby sa napokon víťazne vrátil vo väčšej sile a sláve ako Gandalf Biely. Tak ako v prípade Froda, aj Gandalfovo putovanie po Stredozemi sa končí poslednou cestou cez more na Západ.

Napokon je tu Aragorn, nekorunovaný, ktorý sa má stať kráľom. Okrem toho, že Aragorn je mesianistickým kráľom z proroctva, zároveň matne odráža spasiteľské dielo Krista tým, že prejde Cestami mŕtvych a ponúka pokoj duchom, ktorí sú tam uväznení, čím v istom zmysle anticipuje zavretie pekelných brán. (Aragorn na Cestách mŕtvych stretáva duchov, ktorí porušili sľub a nemôžu odpočívať v pokoji, kým si neodpykajú zradu, čo vyvoláva predstavu očistca.)

„Snehobiela! Ó, pani čistá!“

Tak ako sa Kristovo ukrižovanie matne odráža v zápasoch Tolkienových troch hrdinov, tak sa aj miesto Panny Márie v katolíckej viere a zbožnosti odráža v ďalšej kľúčovej postave Stredozeme: v Galadriel, elfskej kráľovnej Lothlórienu. Sám Tolkien túto súvislosť výslovne priznáva v liste priateľovi: „Myslím, že je pravda, že za veľa z tejto postavy vďačím kresťanskému a katolíckemu učeniu a predstavám o Panne Márii.“ V inom liste poznamenal, že z Panny Márie „vychádza všetko moje – čo ako malé – chápanie krásy v jej vznešenosti a prostote“.

Samozrejme, Galadriel nie je alegorickým zobrazením Požehnanej Panny o nič väčšmi, ako sú Frodo, Gandalf alebo Aragorn priamymi zobrazeniami Krista. Skutočný vzťah je jemnejší: keď si Tolkien prestavoval slávnu a nesmrteľnú Kráľovnú rajskej ríše a keď zobrazoval, ako sú jej ostatní oddaní, nemohol nevychádzať zo skutočnej oddanosti oslávenej Kráľovnej božskej ríše v jeho náboženskej tradícii.

Keď vôbec Tolkien pocítil nutkanie vytvoriť takúto postavu, jeho predstavivosť formovala a poháňala jeho viera a zbožnosť. Keby bol napríklad južanským baptistom alebo holandským kalvínom, Galadriel by nepochybne buď vôbec neexistovala, alebo by bola celkom inou postavou.

Mariánske ozveny sú najzjavnejšie v oddanosti, ktorú vyvoláva, a to osobitne v trpaslíkovi Gimlim. Gimliho srdce patrí jeho nesmrteľnej kráľovnej rovnako bezvýhradne ako srdce sv. Ľudovíta de Montford alebo sv. Maximiliána Kolbeho Nebeskej Kráľovnej, a prostredníctvom Gimliho čitateľ, dokonca aj nekatolícky alebo nekresťanský, získava akýsi pohľad do sveta takejto oddanosti.

Galadriel nie je jedinou elfskou kráľovnou s mariánskymi asociáciami. Elfské hymny spievané na oslavu Elbereth rezonujú s mariánskymi hymnami. Mnoho komentátorov si všimlo podobnosti medzi nasledujúcimi veršami Tolkienovej poézie a známou mariánskou hymnou, ktorú Tolkien poznal od detstva.

Snehobiela! Snehobiela! Ó, pani čistá!
Ó, kráľovná za západnými moriami!
Ó, svetlo nás, čo blúdime
svetom poprepletaných stromov!...
Ó, Elbereth! Gilthoniel!
Stále si pamätáme, my, čo prebývame
v tejto vzdialenej krajine za stromami,
tvoj hviezdny jas nad západnými moriami.

Všimnime si spoločné motívy týchto veršov s nasledujúcimi veršami (spevák ako pútnik vo vzdialenej krajine, vzdialená kráľovná ako zdroj svetla a opora, opakovaná asociácia kráľovnej s hviezdnym jasom a morom):

Buď pozdravená, kráľovná nebeská, hviezda morská,
sprievodkyňa pútnika pozemského.
Na vlnách života voláme k tebe,
spas nás od žiaľu ťažkého.
Matka Kristova, hviezda ty mora,
pros za pútnika, pros za mňa.

Tieto éterické kráľovné nie sú v Tolkienových knihách jediným elfským prvkom so špecificky katolíckou rezonanciou. „Pocestný chlieb“ alebo „lembas“ elfov, ktorý dostali členovia Spoločenstva v Lothlóriene, má jasné eucharistické názvuky. Čítame, že „oblátky“ (Tolkienov výraz) tejto nezvyčajnej potravy „mali vlastnosť, bez ktorej by (Frodo a Sam) už dávno umreli. Neuspokojovali nutkanie a Samova myseľ sa občas naplnila spomienkami na potravu a túžbou po jednoduchom chlebe a mäse. A predsa tento pocestný chlieb elfov mal schopnosť, ktorá sa zvyšovala, keď sa cestovatelia spoliehali len naň a nemiešali ho s inou potravou. Nasycoval vôľu a dodával silu vytrvať a ovládnuť telo nad možnosti smrteľníkov.“

Skazenosť a konverzia, slabosť a sila

Hoci Tolkien nikdy nevysvetľuje, ako nositeľ Prsteňa, aspoň ak je velikán ako Sauron alebo Gandalf, využíva jeho silu, aby ovládal druhých; ďalšia vlastnosť sily Prsteňa sa v knihách živo uskutočňuje, jeho zvodná moc nad tým, kto ho nosí: Gluma pohltil, Bilbo začína trpieť jeho zhubnými účinkami, Gandalf a Galadriel sa ho odmietajú čo i len dotknúť, Boromir podlieha jeho príťažlivosti, a dokonca aj Frodo zápasí s jeho zvodmi celou cestou k Hore Osudu, až napokon podľahne jeho čaru. Frodo je možno typom Krista, ale len typom a všetky typy napokon v porovnaní s realitou blednú.

Bok po boku s týmto zobrazením príťažlivosti zla stojí poznanie možnosti konverzie a spásy. Zdá sa, že dokonca aj Glum, po rokoch zotročenia a degenerácie, reaguje na Frodovo milosrdenstvo a dvíha sa takmer na hranicu spásy, zápasí medzi dobrom a zlom, až napokon padá späť do temnoty.

Na druhej strane Boromir úprimne ľutuje svoj okamih slabosti a je vykúpený nielen tým, že svoj skutok odčiní, čo ho stojí život, ale aj tým, že svoje previnenie vyzná inému. Pokiaľ ide o Froda, napokon ho nespasí ľútosť v poslednej chvíli, ale Prozreteľnosť, zvláštna milosť, ktorá využíva Glumovu chtivosť, aby Frodovi poskytla ďalšiu šancu. Frodovo milosrdenstvo voči Glumovi sa tak stáva faktorom vo vyslobodení z dôsledkov jeho záverečného zlyhania.

Prečo Frodo napokon podľahne moci Prsteňa? Zaujímavejšia otázka by mohla znieť, prečo jej tak dlho odoláva. Povedané ešte inak, prečo veľké mocnosti Stredozeme, čarodejníci a vládcovia Elfov, zverili najnebezpečnejšiu vec bezmocnému hobitovi, stvoreniu, ktoré má rado pohodlie a skromné domáce prostredie? Prečo radšej nevložiť dôveru do sily a šikovnosti Aragorna, do moci Elronda, do schopností Gandalfa?

Odpoveď čiastočne spočíva v prvku prekvapenia. Rada v Roklinke riskuje, že pošle Prsteň priamo do Mordoru v rukách nedôležitej bytosti, čiastočne preto, lebo je to jediný krok, ktorý by Nepriateľ neočakával.

Ide však o viac. Gandalf nie bezdôvodne považuje za osobitne nádejné, že záhadné cesty osudu priniesli Prsteň do rúk hobita, a nie bojovníka alebo Elfa, a preto zo zmiešaného spoločenstva, ktoré odchádza z Roklinky do Mordoru, nesie Prsteň Frodo a nikto iný. Frodo nie je mocný ani fyzicky, ani mysticky, a to je samo osebe znakom nádeje. Je menej pravdepodobné, že bezmocní budú dôverovať sami sebe, menej pravdepodobné, že padnú za obeť pýche a domýšľavosti, sú prístupnejší ako nástroje milosrdenstva alebo Božieho pôsobenia. Tolkienovi nepravdepodobní hrdinovia odzrkadľujú paradoxy svätého Pavla: „... keď som slabý, vtedy som silný“ a „... čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych“.

Filmy Petra Jacksona

Po uvedení všetkých troch dielov filmovej adaptácie Pán prsteňov v réžii Petra Jacksona možno konečne zhodnotiť tento filmový projekt ako celok, ako aj to, do akej miery sa náboženský význam kníh preniesol či nepreniesol do filmov.

Jackson a jeho spolupracovníci otvorene hovorili, že síce nezdieľajú Tolkienovo náboženské presvedčenie, ale chcú si ctiť jeho motívy a vyhnúť sa tomu, aby si do filmov priniesli vlastnú „predpojatosť“.

Samozrejme, niektoré náboženské prvky v knihách sú také ústredné, že by sa im nedalo celkom vyhnúť bez toho, aby nedošlo k vypitvaniu kníh. No otvorenosť filmárov voči týmto motívom bola nepochybne užitočným faktorom a v niektorých prípadoch sa zdá, že tvorcovia dokonca presiahli text a použili nábožensky evokatívne prvky, ktoré rezonujú s existujúcimi náboženskými motívmi príbehu a posilňujú ich.

Kristologické ozveny. Jasným príkladom prijatia kresťanských ozvien knihy je smrť a návrat Gandalfa v Spoločenstve Prsteňa a Dvoch vežiach. Gandalfovo sebaobetovanie a zostup do podsvetia v Baniach v Morii počas zápasu s démonickým Balrogom je dramatickým stredom prvého filmu. Sám Balrog je taký pekelný, ako ho len Jacksonovi výtvarníci a tvorcovia špeciálnych efektov mohli urobiť: je to príšera z dymu a plameňa, ktorá akoby prišla priamo z knihy. V peknom mimotextovom odkaze vidíme, ako Gandalf počas pádu do priepasti vystiera ruky v tvare kríža.

Kristologické ozveny sú ešte výraznejšie v Dvoch vežiach pri Gandalfovom návrate. Gandalf Biely sa zjavuje svojim nasledovníkom Aragornovi, Legolasovi a Gimlimu plný žiary ako vzkriesený Kristus, alebo ako keď sa Ježiš zjavil svätému Pavlovi na ceste do Damasku. Tak ako Kristovi učeníci, ani oni ho najprv nespoznávajú. Dokonca sa ako Mária Magdaléna najprv nazdávajú, že je to niekto iný. Keď ho potom spoznajú, Legolas, plný radosti i bázne, padá na kolená.

Vo filme sú doložené aj kristologické príbehy Froda a Aragorna. Frodo kráča po svojej via dolorosa k Hore Osudu, ako Ježiš kráčal ku Kalvárii. Tak ako Ježiš niesol hriechy ľudstva, Frodo nesie za svet bremeno zla, a keď sa približuje k Trhlinám Osudu, Prsteň je ťažký ako drevo kríža.

V Návrate kráľa nám Jackson ukazuje Frodovu smrť a znovuzrodenie, keď zabalený v rubáši z pavúčieho hodvábu zostupuje do Shelobinho brloha v „hrobke“ – Cirith Ungol. Spomedzi troch ústredných postáv len Aragorn nemá v knihe príbeh smrti a znovuzrodenia – hoci sa odváži na Cesty mŕtvych a oslobodí nepokojné duše, ktoré ešte musia odčiniť svoje pozemské hriechy; táto línia je dramatický spracovaná vo filmovej verzii Návratu kráľa.

Vo filme má však Aragorn príbeh smrti a znovuzrodenia, ktorý sa v knihe nenachádza. V šarvátke s orkmi a Wargmi Aragorn padá z útesu a odnesie ho rieka; k svojim priateľom sa pridá až pri Helmovom žľabe. Hoci celú túto sekvenciu Tolkien nenapísal a fanúšikovia môžu diskutovať o jej zmysle vo filme, je motív smrti a znovuzrodenia u Tolkiena rozhodne prítomný a toto rozšírenie posilňuje Aragornovo postavenie kráľa, ktorý pripomína Krista.

Filmy zároveň zvýrazňujú Aragornove kristovské asociácie pridanou scénou v rozšírenej edícii Spoločenstva Prsteňa, v ktorej sú aj mariánske ozveny.

V tejto scéne vidíme Aragorna v Roklinke pri hrobe matky. Hrob jeho matky označuje socha, ktorá jasne pripomína katolícke sochy Panny Márie, a tak je Aragornova matka spojená s Pannou Máriou, tak ako je sám Aragorn spojený s Kristom. Navyše, Aragorn vzdáva úctu svojej matke v smrti, tak ako podľa katolíckej tradície Kristus vzdal úctu Panne Márii pri jej smrti, keď vzal jej telo a dušu do neba. (Samozrejme, Aragornova matka nebola vzatá na nebesia, ale Ježiš je oveľa väčší kráľ než Aragorn.)

Zobrazenie Elfov. Morálny poriadok Tolkienovho sveta sa odráža aj v explicitnom zobrazení odvodenia zlých rás a bytostí z dobrých: Saruman v Spoločenstve Prsteňa hovorí, že orkovia boli „kedysi Elfmi“, spomína sa pôvod Gluma a Nazgula a predpokladá sa Sarumanovo pôvodné dobro – hoci o páde Saurona sa zatiaľ nič nedozvedáme.

Jackson od začiatku používa správnu náladu elegického zmyslu pre tragédiu a stratu, od okamihu, ako v Spoločenstve Prsteňa počujeme prvé slová. V prvom filme je aj Gandalfova tajomná zmienka o Prozreteľnosti; odznie rovnakými slovami, hoci pre dramatický účinok prenesenými z Frodovho príbytku do Baní v Morii.

V Jacksonovom Spoločenstve Prsteňa, žiaľ, Galadriel ponúka málo v zmysle mariánskych ozvien – hoci jej zobrazenie v rozšírenej edícii je rozhodne pokrokom v porovnaní s verziou pre kiná. Pani Lothlórienu, v hlavnej verzii pôvodnej verzie filmu zvláštne odmeraná a dokonca hrozivá, je oveľa vrúcnejšia a jemnejšia v pridanej sekvencii odovzdávania darov, po ktorej Spoločenstvo pokračuje v ceste. Gimliho oddanosť Panej, ktorá je len zábavne naznačená vo verzii pre kiná, je v rozšírenej edícii rozvedená, hoci nasledujúce dva filmy ju, žiaľ, úplne zanedbávajú.

V druhom a treťom filme (a v rozšírenej verzii Spoločenstva Prsteňa) sa spomína aj „lembas“ Elfov, ale s veľmi slabými eucharistickými ozvenami, možno s výnimkou faktu, že Glum, ktorý je nehodný, ho nemôže jesť. Niet tu ani stopy po liturgickej hymnickej poézii Elfov (hoci elfské sídla Roklinka a Lothlórien sú známe éterickými chorálovými aranžmánmi, ktoré do istej miery pripomínajú svet cirkevnej hudby).

Zlo a vykúpenie. Jedným z najvýraznejších motívov vo všetkých troch filmoch je zvodné vábenie Prsteňa. Sila Prsteňa sa čiastočne evokuje prostredníctvom pôsobivých výkonov Elijaha Wooda, Andyho Serkisa, Seana Beana a Iana Holma (a krátko Seana Astina ako Sama) a čiastočne prostredníctvom Jacksonovej šikovnej réžie a dôrazu na detail.

Tento motív dosahuje dramatický vrchol v rozhodujúcom okamihu Návratu kráľa, keď Frodove kristologické ozveny strieda morálna slabosť a zlyhanie. Zároveň je tu milosť Prozreteľnosti, ktorá ho odmeňuje za jeho milosrdenstvo a hrdinskú obetu, ušetrí ho dôsledkov jeho činov a poskytne mu príležitosť pokánia.

Motív konverzie a vykúpenia sa tiež dojímavo podáva v Boromirových posledných okamihoch v Spoločenstve Prsteňa, kde duchovný význam Boromirovej spovede Aragornovi zvýrazňuje ďalší mimotextový odkaz: rituálne gesto požehnania od Aragorna, ktoré „takmer vyzerá ako predkresťanský znak kríža“, ako to okomentoval Joseph Pearce v rozhovore s Terrym Mattinglym.

Ďalšie odkazy. Okrem takých sugestívnych detailov, akými je Aragornovo rituálne gesto požehnania a Gandalfovo padajúce telo v polohe ukrižovaného, filmy obsahujú aj explicitne náboženské motívy, ktoré síce nie sú v knihách, ale vhodne evokujú náboženský prvok Tolkienovej inšpirácie.

Vo filmoch sa napríklad explicitne hovorí o živote po smrti a dokonca je v nich príklad modlitby za mŕtveho. V Návrate kráľa, pri obliehaní Minas Tirith, Gandalf hovorí Pippinovi, že smrť nie je koniec, a pokračuje v evokatívnom zobrazení posmrtného života. Keď v Dvoch vežiach Legolas počuje, že jeho dvaja druhovia sú mŕtvi, vyriekne elfské slová bez titulkov, ktoré pozoruhodná internetová stránka o elfčine prekladá ako „(Kiež) nájdu pokoj po smrti“. Táto modlitba rezonuje s katolíckym zvykom modlitieb za mŕtvych.

Ďalším nábožensky významným doplnkom je orodovnícka modlitba elfskej princeznej Arwen za „milosť“ pre Froda. Arwen chce v Spoločenstve Prsteňa zachrániť Froda pred silami Mordoru a modlí sa ako Mojžiš alebo svätý Pavol, ktorí vyjadrovali ochotu byť prekliati kvôli Božiemu národu, aby každá „milosť“, ktorá by jej bola súdená, prešla na Froda, aby si mohol zachrániť život.

Filmová trilógia Pán prsteňov je mimoriadnou filmovou poctou veľkému dielu katolíckej predstavivosti. Hoci filmy sa nevyrovnajú náboženskej vízii kníh, vzdávajú jej úctu spôsobom, ktorý môžu oceniť kresťanskí diváci a ktorý môže pre nekresťanských postmodernistov predstavovať zriedkavé stretnutie s neironickou víziou dobra a zla, s morálnou víziou zla ako odvodeniny dobra a večne prítomnej ľudskej náchylnosti voči pokušeniu. V krajine moderného Hollywoodu je Pán prsteňov zriedkavým majákom svetla.

Steven D. Greydanus
Autor publikuje filmové recenzie na internetovej stránke www.decentfilms.com, zároveň pôsobí ako filmový kritik časopisu National Catholic Register.
(c) 2002 Steven D. Greydanus.
Všetky práva vyhradené.
Vychádza s láskavým zvolením autora.
Preložil Vladislav Gális.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.